znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 57/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. I. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako aj práva   na   spravodlivý   súdny   proces zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 8 Co 166/2012-241   z   25.   septembra   2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. I. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2012 doručená (podaná na poštovú prepravu 27. decembra 2012) sťažnosť PhDr. I. C., B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Návrhom   podaným   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   dňa   2.   decembra   2003 sa sťažovateľ   domáha   ochrany   svojich   práv   na   ochranu   osobnosti   podľa   §   11   a   nasl. Občianskeho zákonníka. Konanie je vedené pod sp. zn. 8 Ct/13/2003.

Predmetom sporu sú dva články uverejnené v denníku S. v októbri 2003, obsahujúce o sťažovateľovi viaceré nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje difamujúceho charakteru, ktoré v značnej miere znižujú dôstojnosť a vážnosť sťažovateľa, a sú objektívne spôsobilé ohroziť   jeho   postavenie   a   uplatnenie   v   spoločnosti.   Články   sú   bližšie   konkretizované v návrhu na začatie konania.

Oba   články   boli   zároveň   zverejnené   v   elektronickej   podobe   na   internetových stránkach   denníka   S.   www...,   resp.   e...,   teda   prístupné   širokej   verejnosti   doma aj v zahraničí.

Ústavný súd Slovenskej republiky už nálezom sp. zn. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005, konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa PhDr. I. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v predmetnom súdnom konaní. Okresnému   súdu   Bratislava   I   zároveň   prikázal   v   uvedenom   súdnom   konaní   konať bez zbytočných prieťahov.

Napriek uvedenej skutočnosti bol Okresný súd Bratislava I v uvedenej právnej veci dlhodobo nečinný, resp. vykonával úkony, ktoré nemožno označiť za efektívne.

Rozsudkom z 30. júna 2008 Okresný súd Bratislava I návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Na   základe   odvolania   navrhovateľa   Krajský   súd   v   Bratislave   uvedený   rozsudok okresného súdu uznesením sp. zn. 8 Co 16/2009-129 z 26. februára 2010 zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   vytkol   okresnému   súdu   viacero   zmätočných, nezrozumiteľných   a   protirečivých   konštatovaní   nachádzajúcich   sa   v   odôvodnení zamietavého   rozhodnutia.   Odvolací   súd   v   predmetnom   uznesení   napríklad   uviedol, že „zásadný nedostatok v odôvodnení napadnutého rozhodnutia spočíva v tom, že sa v ňom súd prvého stupňa riadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami navrhovateľa, z ktorých vyvodzoval dôvodnosť svojho návrhu.“.

Okresný súd Bratislava I následne rozsudkom sp. zn. 8 Ct 13/2003-190 z 1. marca 2012 opätovne návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   navrhovateľ   odvolanie   z   15.   marca   2012. V odvolaní navrhovateľ o. i. poukázal na opätovnú zmätočnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a porušenie svojho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu predmetného rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že pri vyhotovení rozsudku sa vôbec neriadil zákonnými a ústavnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia....

Prvostupňový súd neposkytol ochranu cti a dobrej povesti navrhovateľa, naopak, poskytol ochranu odporcom na slobodu prejavu a právo na informácie, hoci tieto boli odporcami   vykonávané   v   rozpore   so   zákonom   a   celým   radom   princípov,   ktorých dodržiavanie podmieňuje poskytnutie ochrany tomuto právu.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta zmätočnosť a nezrozumiteľnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Ct 13/2003-190 z 1. marca 2012.   Jeho rozhodnutie   je podľa   sťažovateľa   zjavne neodôvodnené,   keď sa   mal s jeho podstatnou   argumentáciou   len   povrchne   vysporiadať   a   s   jeho   vecou   sa   mal   zaoberať nedostatočne a bez potrebnej starostlivosti.

Sťažovateľ ďalej uviedol:«Na základe uvedeného odvolania navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil....

Podľa názoru krajského súdu „v konaní neboli preukázané také nepravdivé a pravdu skresľujúce   údaje,   ktoré   by   boli   spôsobilé   vyvolať   ujmu   na   osobnostných   právach navrhovateľa, a svoje závery (súd prvého stupňa) aj náležíte v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke...“.

Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu vyznieva značne prekvapivo, keďže viaceré závažné   nedostatky   v   odôvodnení   rozhodnutia,   ktoré   odvolací   súd   vytkol   okresnému súdu vo svojom   uznesení   z   26.   februára   2010,   zostali   zo   strany   prvostupňového   súdu nepovšimnuté....

Prvostupňový   aj   odvolací   súd   teda   interpretovali   a   aplikovali   právo   ústavne nekonformným spôsobom, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné, porušujúce právo navrhovateľa   na   súdnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   (napr. IV. ÚS 115/2003,   III.   ÚS 209/2004,   III.   ÚS 11/2011).   Táto   skutočnosť zároveň   zakladá právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   preskúmať   skutkové   a   právne   závery uvedených všeobecných súdov (napr. I. ÚS 11/2000, III. ÚS 151/2005, III. ÚS 344/2006).»

Sťažovateľ namieta, že rozsudok krajského súdu (odvolacieho súdu) je zmätočný a arbitrárny,   čím   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vo   vecí   ochrany   osobnosti   a   náhrady nemajetkovej ujmy vedenom pod sp. zn. 8 Co 166/2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces zaručený článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 8 Ct 13/2003-190 z 1. marca 2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. B., advokáta, B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 8 Ct 13/2003-190 z 1. marca 2012.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína,   že   jeho   prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana   zákonnosti, čo je aj   prejavom   doktríny,   že   všeobecný   súd   pozná   právo   („iura   novit   curia“). Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012 vyplýva:

«Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1   O. s. p.,   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   O. s. p. v spojení   s   ust.   §   156   ods.   3   O. s. p.   a   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej   veci náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých   pre   posúdenie   dôvodnosti návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie odporcov, na ktorej založili svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O. s. p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich   základe následne   vyvodil aj   správny   právny záver,   že neboli   splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcov za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v konaní nebolí preukázané také   nepravdivé   a   pravdu   skresľujúce   údaje,   ktoré   by   boli   spôsobilé   vyvolať   ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, a svoje závery aj náležité v súlade s ustanovením § 157   ods.   2   O. s. p.   odôvodnil,   keď   podrobne,   logicky,   vnútorne   kompaktne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho   odôvodnenie   je   tak   dostatočným   podkladom   pre   uskutočnenie   prieskumu v odvolacom konaní.

Navrhovateľ   preto   nedôvodné   vytýka   súdu   prvého   stupňa,   že   jeho   rozsudok je nepreskúmateľný pre jeho zmätočnosť a nekonzistentnosť jeho odôvodnenia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania, poukázal   na   stanoviská   oboch   procesných   strán   k   prejednávanej   veci,   v   dostatočnom rozsahu   uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav   vyplývajúci   z   výsledkov   vykonaného dokazovania,   citoval   rozhodujúce   právne   predpisy,   ktoré   na   danú   vec   aplikoval, a v potrebnej miere a v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 26. 2. 2010 sp. zn. 8 Co 16/2009-129 objasnil úvahy,   na základe ktorých dospel k svojim právnym záverom. Len opomenutie uvedenia ustanovení ďalších relevantných noriem (čl. 26 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru), nezakladá jeho nepreskúmateľnosť z hľadiska ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keď takéto pochybenie nebránilo účastníkom konania (a teda ani navrhovateľovi) náležité argumentovať proti právnym záverom súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.   Možno   prisvedčiť   navrhovateľovi   vtom,   že   rozsiahla   citácia   §   14   zákona číslo 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností je v odôvodnení rozsudku uvedená bez akéhokoľvek logického odôvodnenia a spojenia so skutkovým a právnym stavom veci, čo však ešte nezakladá jeho nepreskúmanteľnosť. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam   účastníka   konania.   Odôvodnenie   súdu   prvého   stupňa   preto   nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. S ohľadom na uvedené navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod založený   na tvrdení,   že bolo porušené jeho   právo na   riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzal   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).... Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu   zo   základných   podmienok   jej   rozvoja   a   uplatnenia   každého   jednotlivca.   Právo na slobodu   prejavu   však   nie   je   absolútne,   je   totiž   obmedzené,   tak   ako   to   predpokladá článok 10   ods.   2   Dohovoru   a   článok   26   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právami na ochranu   osobnosti   v   rozsahu   vymedzenom   ustanovením   §   11   a   nasl.   Občianskeho zákonníka.

Obmedzenie   práva   na   slobodu   prejavu   priznaním   práva   na   ochranu   osobnosti, nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu   osobností   treba   vychádzať   z   požiadavky   ich   vyváženosti   a   proporcionality pri ich   uplatňovaní,   teda   aby   jednému   právu   nebola   daná   bezdôvodne   prednosť pred právom druhým.

So zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu možno prisvedčiť odporcom v tom, že im prináležalo legitímne právo informovať verejnosť prostredníctvom tlače o závažných otázkach   týkajúcich   sa   pochybností   o   legálnosti   odpočúvania   v   Slovenskej   informačnej službe, o nakladaní s odposluchmi a v tej súvislosti aj o pozadí odvolania odporcu 2) z vysokej štátnej funkcie riaditeľa N.

So   zreteľom   na   uvedené   možno   dôvodiť,   že   v   danej   veci   sledoval   odporca   1) legitímny   záujem   informovať   o   záležitostiach   verejného   záujmu   s   cieľom   nastoliť   tak oprávnenú   celospoločenskú   diskusiu;   uverejnenie   rozhovoru   s   odporcom   2)   a nadväzujúceho   článku   tak   sledovalo   tento   jediný   motív,   ktorý   tak   potvrdzuje   legitimitu postupu odporcu 1).

V   konaní   nevyšli   najavo   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali navrhovateľom tvrdenému zlému úmyslu redaktorky či snahe odporcov poškodiť, znevážiť či uraziť   ho.   Odporca 1)   sa rozhodol spracovať tému   v tom čase   aktuálnu,   ktorá bola predmetom dlhodobej nielen politickej, ale aj širšej verejnej diskusie a vychádzal pri tom z informácií odporcu 2) - v tom čase odvolaného vysokého štátneho funkcionára, na ktorého pravdivosť informácií, ako oficiálnych správ patriacich do jeho kompetencie, mal právo sa spoliehať.

V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či verejný záujem na tomto informovaní prevažoval nad legitímnym cieľom ochrany osobnosti....

Základné   hodnoty   ľudskej   osobnosti   sú   ľudská   dôstojnosť   a   osobná   česť.   Práva na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a   osobnej   cti   sú   zaručené   ústavou   a   ich   ochrana občianskym zákonníkom.

Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému   bez   výnimky   a   rozdielu.   Právo   na   ochranu   ľudskej   dôstojnosti   zabezpečuje každému   človeku   život   pri   rešpektovaní   určitej   všeobecne   uznávanej   hranice   slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním.

Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu,   objektívne   spôsobilého,   vyvolať   ujmu   spočívajúcu   v   porušení   alebo   ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu   jej   osobnosti,   privodiť   jej   ujmu   na   cti,   dôstojnosti   a   spoločenskej   vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne, či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávneného zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových   tvrdení,   ktoré   však   majú   osočujúcu   povahu,   a   teda   pôsobia   difamačne, vyvolávajú   znevažujúci   dojem,   alebo   v   neposlednom   rade   aj   uverejnením   hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti   čo   do   obsahu   a   formy,   čím   sa   míňajú   svojho   účelu.   K   neoprávnenému zásahu   do osobnosti fyzickej osoby môže   dôjsť   ústne,   písomne alebo aj   iným aktívnym konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu. V   posudzovanej   veci   sa   odvolací   súd   stotožnil   so   záverom   súdu   prvého   stupňa, že tvrdenie, resp. uverejnenie tvrdenia, o tom, že navrhovateľ označil M. Ž. za nevhodnú osobu,   pokiaľ   by   sa   aj   preukázalo   ako   nepravdivé,   nebolo   spôsobilé   zasiahnuť do osobnostných   práv   navrhovateľa   ohrozením   jeho   dobrého   mena,   cti   a   ľudskej dôstojnosti; týmto tvrdením nebol navrhovateľ priamo či nepriamo obviňovaný zo žiadneho protiprávneho konania v podobe ohovárania či diskreditácie osoby M. Ž., a nebolo preto spôsobilé vyvolať u verejnosti dojem nedôveryhodného a nespoľahlivého človeka. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že uvedené tvrdenie nie je difamačne a nedotklo sa preto osobnostných práv navrhovateľa.

Vzhľadom na závažnosť a aktuálnosť informácií ohľadne podozrení s nelegálnymi odpočúvaniami   v S.   a   možného   obchodovania   s   nimi   bola   celkom   legitímna   otázka redaktorky   denníka   S.   vo   vzťahu   k   odporcovi   2)   (bez   ohľadu   na   to,   či   ju   prevzala z týždenníka   D.   a   v   akom   rozsahu),   či   bol   navrhovateľ   zapletený   do obchodovania s odpočúvaniami,   ktoré   v   tom   čase   bolo   predmetom   širokej   verejnej   diskusie   a   aj predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestom konaní. Použitie expresívneho výrazu „kšeftára“ na označenie navrhovateľa, sa nejaví ako neprimerané vzhľadom na závažnosť takéhoto konania a autorka sa tak snažila prejaviť svoj negatívny postoj k takémuto konaniu a zvýrazniť jeho odsúdenie. Redaktorka v položenej otázke žiadnym spôsobom nenavádzala čitateľa na vytvorenie si takého úsudku, že navrhovateľ v S. obchodoval s odposluchmi, resp.,   že   na   nich   (finančne)   profitoval,   neobviňovala   ho z páchania   trestnej   činnosti a vzhľadom   na   to,   že   pravdivosť   tejto   vyšetrovacej   verzie   nepotvrdil   ani   odporca   2) vo svojej odpovedi na takto nastolenú otázku, správne súd prvého stupňa uzavrel, že čitateľ nemohol nadobudnúť presvedčenie o protiprávnej činností navrhovateľa v tejto súvislosti. Je   irelevantná   obrana   navrhovateľa,   že   neobchodoval   s   odposluchmi,   podložená takou   jeho   argumentáciou,   že   do   dnešného   dňa   nebolo   nijakým   spôsobom   preukázané, že by obchodoval s nelegálnymi odposluchmi; taký záver, že by obchodoval s odposluchmi z nastolenej otázky a odpovedi na ňu totiž nevyplýval a ani čitateľa na neho nenavádzal. Tu je potrebné zdôrazniť, že z hľadiska informovania o prebiehajúcom vyšetrovaní je jeho samotný konečný výsledok bezvýznamný; požiadavka na novinárov do budúcnosti predpokladať   výsledok   vyšetrovaného   prípadu,   o   ktorom   chcú   priebežne   informovať, by znamenala   úplné   popretie   obsahu   a   zmyslu   realizácie   práva   na   slobodu   prejavu a na informácie,   a   teda   práva   slobodne   zastávať   názory,   rozširovať   myšlienky   alebo informácie   a slobodne   ich   prijímať   v   pluralitnej   demokratickej   spoločnosti   založenej na tolerancii a otvorenosti.

Pokiaľ sa navrhovateľ odvolával na vyjadrenie vojenského prokurátora M. G. v jeho rozhovore pre týždenník D., kde mal uviesť, že nemá žiadne relevantné podklady, ktoré by odôvodňovali   spájať   jeho   meno   s   nelegálnymi   odposluchmi   v S.,   tak   v   prvom   rade je potrebné   zdôrazniť,   že   vojenský   prokurátor   na   jednej   strane   pripustil   možnosť v hypotetickej   rovine   navrhovateľa   ako   bývalého   príslušníka   S.   predvolať   v   súvislosti s obchodovaním s informáciami z odposluchov, na druhej strane sa vyjadril, že momentálne sa   týmto   smerom   neuberajú   v   dôsledku   nedostatku   relevantných   podkladov.   Vzhľadom na tento celkový obsah odpovede vojenského prokurátora (ktorého len časť navrhovateľ vytrhol   z   celkového   kontextu)   preto   neobstojí   tvrdenie   navrhovateľa   o tom,   že   v   čase zverejnenia rozhovoru redaktorky denníka S. bolo položenie tejto otázky v priamom rozpore s vyjadrením vojenského prokurátora M. G. publikovanom v týždenníku D.

Napokon nič v konaní nenasvedčuje tomu, že by otázka redaktorky bola položená odporcovi 2) so zlým úmyslom,   v snahe navrhovateľa poškodiť a znevážiť. Súd prvého stupňa správne dôvodil, že priemerný čitateľ nemohol na základe takto legitímne nastolenej otázky   nadobudnúť   presvedčenie   o   protiprávnej   činnosti   navrhovateľa   v   tejto   súvislosti a že táto otázka nemohla ani vyvolať ujmu na jeho osobnostných právach.

K tvrdeniu o tom, že sa navrhovateľ podieľal na diskreditácii odporcu 2) spolu s P. T., je potrebné uviesť, že toto bolo podložené ďalším obsahom článku, v ktorom odporca 2) uviedol k tomu to, že títo sa pokúšali dostať do médií informácie, ktoré ho spájajú s pánom Ž., a tým spochybniť jeho dôveryhodnosť. Pravdivosť týchto tvrdení odporcu 2), ktorými odôvodňoval snahu navrhovateľa o jeho diskreditáciu, navrhovateľ v konaní nenamietal. Správne   súd prvého stupňa   v   tejto súvislosti konštatoval,   že ide   o   tvrdenie   bez   vzťahu k osobnostným právam navrhovateľa. V žiadnom prípade ho nemožno chápať tak, že je ním navrhovateľ verejne obviňovaný z protiprávneho konania, z ohovárania odporcu 2). Použitie expresívneho výrazu „genetický klon“ bolo v konaní dostatočne spoľahlivo odôvodnené zhodou krytia tak, ako na ňu poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku,   a   preto   neobstojí   námietka   navrhovateľa,   že   je   nepodložené,   postrádajúce akúkoľvek vecnosť, konkrétnosť aj primeranosť a navrhovateľ v tejto súvislosti neobjasnil urážlivosť tohto prirovnania a zneváženie tým jeho osoby.

Informácia   o   tom,   že   navrhovateľ   je   bývalým   pracovníkom   prvej   správy   Š. je pravdivá,   nevyvoláva   pravdu   skresľujúci   dojem   o   príslušnosti   navrhovateľa   k Š. a ani nevedie   ku   skreslenému   informovaniu   verejnosti   o   tejto   minulosti   navrhovateľa, a preto sa nedôvodné domáhal jej vymazania z internetových stránok.

Napokon   súd   prvého   stupňa   správne   vyhodnotil   aj   dôkaznú   situáciu   z   hľadiska potreby   preukázania   skutkového   základu   pre   vyslovenie   názoru   odporcu   2)   v   podobe hodnotiaceho   úsudku   o   vytváraní   mnohých   špinavostí   navrhovateľom   spolu   s P.   T. Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k pozbaveniu povinnosti mlčanlivosti odporcu 2) v tomto smere, nemožno túto procesnú situáciu vyhodnotiť na jeho ťarchu tak, že neuniesol dôkazné   bremeno   pre   preukázanie   dostatočného   skutkového   základu   oprávňujúceho k zaujatiu   takéhoto   názoru,   a   preto   pokiaľ   aj   súd   prvého   stupňa   v   tejto   súvislosti uprednostnil   právo   na   slobodu   prejavu   a   právo   verejnosti   na   informácie   pred   právom na ochranu dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti, nemožno mu v tomto smere žiadne pochybenie vyčítať. V konečnom dôsledku je potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľom uplatňovaný petit návrhu nemôže obstáť v tej časti, pokiaľ žiadal uverejniť ospravedlnenie aj   za   vyslovenie   tohto   hodnotiaceho   úsudku   ako   nepravdivého   a pravdu   skresľujúceho vzhľadom na to, že jeho pravdivosť v konaní dokazovaniu nepodlieha.

Tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca 2) pri zverejňovaním difamujúcich výrokov o   ňom   si   musel   byť   nepochybne   vedomý   skutočnosti,   že   príslušné   orgány ho s pravdepodobnosťou hraničiacou istote nezbavia povinnosti mlčanlivosti pre potreby jeho výpovede v prípadnom občianskom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti, zostala v konaní len v rovine špekulácií.

K   námietke   navrhovateľa   týkajúcej   sa   pejoratívnosti   a   expresívnosti   použitých výrazov odvolací súd poznamenáva, že je potrebné vziať na zreteľ, že nemožno predpisovať novinárom, aké výrazy či pojmy majú používať, avšak voľba a používanie označení, výrazov a formulácií majú byť v súlade s dobrými mravmi, nemajú pôsobiť osočujúco, hanlivo, vulgárne,   urážlivo,   znevažujúco   a   zavádzajúco.   Treba   uviesť,   že   aby   novinári   zaujali čitateľa, musia používať aj viac expresívne výrazy, a to najmä pokiaľ ide o názvy článkov, avšak sa tak musí stať v medziach zákonom chránených práv iných. Použitie ostrejších formulácií na vyjadrenie nesúhlasu s konaním či správaním určitej osoby možno obmedziť len vtedy, keď použité výrazy sú celkom neprimerané legitímnemu cieľu kritiky. Na druhej starne   je   tu   čitateľská   verejnosť,   ktorá   má   právo   ha   jasné,   zrozumiteľné   a   presné informovanie o určitých faktoch a udalostiach.

V   prejednávanom   prípade   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   odporcovia   pri informovaní   rešpektovali   zásadu   prezumpcie   neviny,   netvrdili,   že   by   sa   navrhovateľ dopúšťal protiprávnej činnosti (v súvislosti s odposluchmi či ohováraním), ani v tomto ohľade nepolemizovali o jeho vine či akejkoľvek zodpovednosti.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   závery   dospel   odvolací   súd   ku   zhodnému   záveru so súdom prvého stupňa,   že   návrh   navrhovateľa   na   ochranu osobnosti nie je   dôvodný, keďže sporné časti článkov neobsahovali také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné údaje ani neprípustné hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, dôstojnosť, vážnosť či dobré meno navrhovateľa na verejnosti, alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jeho súkromného života, vyvolať tak neobyčajne negatívny dopad na jeho profesionálne uplatnenie, rodinný život a úspešnosť v spoločnosti, a preto pokiaľ súd prvého stupňa návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   avšak   nezistil, že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   považoval   ústavný   súd   za   kľúčové   zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   na   výklad   príslušných zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013