znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 57/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M.   T.,   L.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   pokojne užívať svoj   majetok   zaručeného v čl.   1   ods.   1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 2 Co 33/2011-144 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   Co   33/2011-144 z 29. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav: „Žalobou zo dňa 20. 5. 2009 doručenou Okresnému súdu Košice II sa žalobca mesto K.   domáhalo   voči   sťažovateľovi   nároku   na   zaplatenie   istiny   59,74   €   spolu   s   úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od 9. 2. 2008 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že dňa 24. 1. 2008 v čase okolo 11.00 hod. potom, čo bolo motorové vozidlo   sťažovateľa...,   odtiahnuté   príslušníkmi   mestskej   polície   mesta   K.   z ulice...   v K., vyúčtovalo si mesto K. v zmysle cenníka odťahovej služby mestskej polície mesta K. za odtiahnutie vozidla sumu 59,74 EUR (1.800,- Sk), ktorú sťažovateľ neuhradil.

Sťažovateľ s touto žalobou Mesta K. nesúhlasil a navrhoval ju zamietnuť. Daná vec bola vedená Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 12C 83/2009, ktorý dňa 1. 12. 2010 rozhodol rozsudkom, č. k. 12C/83/2003-119, tak, že v I. výroku sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť mestu K. 59,74 € istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od 9. 2. 2008 do zaplatenia, v II. výroku nepriznal mestu K. právo na náhradu trov konania, v III. výroku nepriznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania, vo IV. výroku uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok za podanie žaloby vo výške 16,50 € a v V. výroku uložil sťažovateľovi povinnosti   uložené   týmto   rozsudkom   splniť   v   lehote   15   dní   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

Voči tomuto rozsudku podal včas sťažovateľ odvolanie... Dňa 7. 11. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.   2Co/33/2011-144,   zo   dňa   29.   9.   2011,   ktorým   Krajský   súd   v   Košiciach   potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 12C/83/2003-119, zo dňa 1. 12. 2010 a zároveň nepriznal účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažovateľka   považuje   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   ako   aj   odvolacieho krajského   súdu   za   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne   a   v odôvodnení   sťažnosti   bližšie uvádza:

«Okresný   súd   a   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nesprávne   posúdili plnomocenstvo primátora mesta K. zo dňa 31. 8. 2001, ktorým primátor mesta K. mal splnomocniť mestskú políciu mesta K., aby v súlade s § 3 ods. 6, § 3d ods. 4 písm. b) zákona č.   135/1961   Zb.   v   platnom   znení   vykonávala   kompetencie   správcu   cesty   v rozsahu stanovenom v § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v platnom znení.

Toto plnomocenstvo bolo však primátorom mesta K. vydané v rozpore s ustanovením § 6 ods. 4, § 10 ods. 1, § 10 ods. 3 písm. a) zákona č. 401/1990 Zb. o meste K. v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon o meste K.“), a v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 564/1991 Z. z. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, preto bolo neplatné a nepoužiteľné pre Mestskú políciu mesta K.

... jedine mestské zastupiteľstvo, ktoré zriaďuje mestskú políciu, môže určiť, avšak iba v súlade so zákonom č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, úlohy,   ktoré   má   mestská   polícia   plniť.   Nemohol   tak   učiniť   primátor   mesta   K. plnomocenstvom zo dňa 31. 8. 2001, pretože nebol na to splnomocnený štatútom mesta K. schváleným mestským zastupiteľstvom mesta K....

Týmito námietkami sťažovateľa sa prvostupňový a druhostupňový súd v konaní vôbec nezaoberali, hoci boli na to povinní z úradnej povinnosti.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení, sp. zn. 3M Cdo 4/2010, zo dňa 6. 9. 2010, o ktoré   sa   prvostupňový   a   druhostupňový   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   opierajú, nerieši   sťažovateľom   vznesenú   námietku   absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu   - plnomocenstva primátora mesta K. zo dňa 31.8. 2001, preto naň okresný a krajský súd nemali ani prihliadať....

Prvostupňový   súd   a   taktiež   odvolací   súd   boli   povinní   prihliadnuť   z   úradnej povinnosti na absolútnu neplatnosť plnomocenstva primátora Mesta K. zo dňa 31.8. 2001 bez toho, aby sťažovateľ musel namietať neplatnosť tohto úkonu....

Sťažovateľ poznamenáva, že udeliť možnosť konať za mesto K. ako správcu cesty v zmysle v § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov mohlo iba v súlade s ustanovením § 6 ods. 4, § 10 ods. 1, § 10 ods. 3 písm. a) zákona o meste K. mestské zastupiteľstvo   mesta   K.   všeobecne   záväzným   nariadením,   pokiaľ   by   predtým nesplnomocnilo štatútom primátora mesta K., to sa však nestalo. Takýto dôkaz v konaní Mesto   K.   nepredložilo,   pretože   vtedy   platné   a   účinné   všeobecné   záväzné   nariadenie neupravovalo   povinnosť   a   právomoc   mestskej   polície   mesta   K.   vykonávať   odťah motorových vozidiel. Plnomocenstvo primátora mesta K. zo dňa 31. 8. 2001, na základe ktorého   sa   mali   motorové   vozidla   odťahovať,   nemohlo   nahradiť   všeobecné   záväzné nariadenie   mesta   K.,   na   základe   ktorého   by   mestská   polícia   mohla   vykonávať   odťahy motorových vozidiel....

Podľa § 3d ods. 4 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov správu   pozemných   komunikácii,   ak   ide   o   prejazdné   úseky   ciest   vo   vlastníctve   obce, o miestne   komunikácie   a   účelové   komunikácie   vo   vlastníctve   obce,   vykonávajú   -   obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.

Takouto právnickou osobou v čase odťahu motorového vozidla sťažovateľa nebola mestská polícia K., pretože na tento účel nebola platne a v súlade so zákonom založená ani zriadená....

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   primátor   mesta   K.   nemôže,   v   tak   závažnej   otázke celomestského charakteru, akou je odťah motorových vozidiel v meste K., vytvárať vôľu mesta sám, a preto nemožno súhlasiť so zľahčujúcim záverom Najvyššieho súdu SR, že správca   pozemných   komunikácii   len   vymedzil,   ktorý   jeho   vnútroorganizačný   útvar   bez právnej   subjektivity   bude   vykonávať   úkony   správcu   miestnej   komunikácie   spojené s odťahovaním vozidiel (uznesenie NS SR, sp. zn. 3M Cdo 4/2010, zo dňa 6. 9. 2010).... Z ustanovenia   §   56   Štatútu   mesta   K.   jednoznačne   vyplýva,   že   len   všeobecne záväzným   nariadením   mesta   K.,   v   ktorom   sa   musia   vymedziť   povinnosti   a   právomoci mestskej   polície,   bolo   možné   vymedziť   povinnosť   a   oprávnenie   mestskej   polície   na vykonanie odťahov motorových vozidiel...

Keďže   mestská   polícia   mesta   K.   nemala   dňa   24.   1.   2008,   t.   j.   v   čase   odťahu motorového   vozidla   sťažovateľa,   vymedzenú   povinnosť   a   oprávnenie   od   mestského zastupiteľstva mesta K. ako správcu cesty na odťah motorových vozidiel, na ktorom by sa uznieslo   svojím   uznesením,   nemohla   v   zmysle   §   40   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov toho dňa vykonať odťah motorového vozidla sťažovateľa... Následne mesto K. na základe takéhoto protiprávneho odťahu motorového vozidla sťažovateľa nebolo oprávnené   v   zmysle   cenníka   odťahovej   služby   mestskej   polície   vymáhať   sumu   59,74 € s príslušenstvom...»

Namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného   v čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že na základe namietaného rozsudku „sťažovateľ vyplatil mestu K. za odťah jeho motorového vozidla sumu 59,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od 9. 2. 2008 do zaplatenia, t. j. v celkovej sume 78,80 €, ako aj Okresnému súdu Košice II súdny poplatok za podanie odporu, odvolania voči rozsudku okresného súdu a za podanie žaloby mesta K. vo výške 3 x 16,50 €, t. j. v celkovej sume 49,50 €, v dôsledku čoho sťažovateľ stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenými finančnými čiastkami, resp. použiť ich pre ďalšie zhodnocovanie či podnikanie sťažovateľa“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo spoločnosti A. spol. s r. o. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   č.   k.   2Co/33/2011-144,   zo   dňa   29.   9.   2011, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/33/2011-144, zo dňa 29. 9. 2011, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   A.   spol.   s   r.   o.   trovy konania... v sume 265,70 EUR do 15 dní od doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. T.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   namietaným rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 83/2003 z 1. decembra 2010. Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym posúdením veci krajským súdom, ktorý sa nevysporiadal s jej odvolacími   námietkami,   v dôsledku   čoho   je   namietaný   rozsudok   zjavne   neodôvodnený a arbitrárny.   Na základe   namietaného   rozsudku   bola   sťažovateľka   povinná   zaplatiť žalobcovi judikovanú pohľadávku, v dôsledku čoho stratila možnosť disponovať s týmito finančnými prostriedkami.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku v podstatnom uviedol: „Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne,   výstižné   a   presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   rozsudku,   na   ktoré   v   celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že na odťah motorových vozidiel bola mestom zriadená mestská polícia, ktorá okrem odťahu motorových vozidiel vykonala i iné úlohy vyplývajúce jej zo štatútu. Preto pokiaľ aj touto otázkou sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, musel prejudiciálne posúdiť aj platnosť či neplatnosť právneho úkonu poverenia na odťahovanie vozidiel zo strany mesta v prospech mestskej polície.

Za týchto okolností odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.“

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 83/2003 z 1. decembra 2010, na ktoré krajský súd v namietanom rozsudku odkázal v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd považoval za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, ktorý uviedol:

„Na   základe   vykonaného   dokazovania   je   teda   zrejmá   skutočnosť,   že   vozidlo žalovaného stálo na mieste, kde bol zákaz zastavenia a z tohto dôvodu ho podľa § 40 ods. 4 písmeno a) Zákona č. 315/1996 Z.z. Mestská polícia K. dňa 24.1.2008 odtiahla. Ďalej bolo dostatočne zistené, že náklady, ktoré v súvislosti s odtiahnutím vozidla vznikli predstavovali sumu vo výške 1.800,- Sk (59,74 €). Pre rozhodnutie teda bolo podstatné zistiť, či Mestská polícia mala na vykonanie takéhoto odťahu právo.

V   konaní   je   nesporné,   že   správcom   predmetnej   komunikácie   je   žalobca,   ktorý v súlade s ust. § 3d ods. 5 písmeno d) Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len cestný zákon) vykonáva miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií, ako prenesený výkon štátnej správy. Ako vyplýva z ust. § 40 ods.4 z.č. 315/1996 Zb. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len z.č. 315/1996 Zb.) patrí do právomoci navrhovateľa, ako správcu cesty, odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je okrem iného ponechané na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané.

Navrhovateľ poveril výkonom tohto oprávnenia Mestskú políciu K., ktorá je útvarom navrhovateľa a ktorá bola navrhovateľom zriadená v súlade so zákonom č. 564/1991 Zb. o obecnej   polícii.   Citovaný   zákon   v   ustanovení   §   3   stanovuje   niektoré   zákonné   úlohy mestskej polície, pritom nie je vylúčené aby mestská polícia bola obcou poverená aj ďalšími úlohami, ak to ustanovujú osobitné zákony (ods.2 cit. zák. ustanovenia).

Plnomocenstvom   zo   dňa   31.8.2001   žalobca   splnomocnil   Mestskú   políciu   K.,   aby v súlade   s   citovanými   ustanoveniami   zákona   vykonávala   kompetencie   správcu   cesty v rozsahu stanovenom v § 40 z. č. 315/1996 Zb.. Napriek označeniu tejto listiny primátora Mesta   K.   ako   plnomocenstvo,   je   potrebné   ju   posudzovať   podľa   obsahu,   ako   poverenie mestskej polície vykonávaním ďalšej úlohy. Mestská polícia nemá právnu subjektivitu, preto nemôže v právnych úkonoch a teda ani v rámci plnomocenstva vystupovať vo svojom mene. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalobca bol oprávnený vykonať odťah motorového vozidla žalovaného. Tento odťah aj vykonal, prostredníctvom svojho organizačného útvaru, t. j. prostredníctvom Mestskej polície, v rámci právomocí zverených mu zákonom ako správcovi cesty. Mestská polícia uskutočnila odťah v mene žalobcu   ako   jeho   organizačná   zložka,   na   základe   jeho   poverenia   ako   úlohu,   ktorú   jej žalobca vymedzil. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcov nárok na uhradenie nákladov za vykonanie   odťahu   vozidla   žalovaného   vo   výške   59,74   €,   ktoré   si   v   tomto   konaní   voči žalovanému ako prevádzkovateľovi vozidla uplatnil, je v plnom rozsahu oprávnený. K   veci   súd   považuje   za   vhodné   dodať   aj   nasledovné   skutočnosti.   Danou problematikou sa na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a to v konaní vedenom pod spisovou značkou 3 M Cdo 4/2010. V tomto konaní sa Najvyšší súd vysporiadal hlavne s otázkou, či Mestská polícia K. je oprávnená ako správca komunikácie vykonať obdobný odťah vozidla. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci dospel k záveru, že Mestská polícia v K. bola ako vnútroorganizačný útvar správcu pozemnej komunikácie (za splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 40 ods. 1 a 2 zákona č. 315/1996 Z. z.) oprávnená odtiahnuť   predmetné   vozidlo.   Tieto   skutočnosti   súd   zistil   z Uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. značka 3 M Cdo 4/2010 zo dňa 6.9.2010.“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   namietaného rozsudku   (nadväzujúceho   na dôvody rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa)   krajský   súd   zrozumiteľným   a   dostatočným   spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s odvolacou námietkou sťažovateľky o ňou tvrdenej absolútnej neplatnosti „plnomocenstva primátora   mesta   K.   z 31.   augusta   2001“,   ktorou   sa   ako   otázkou   prejudiciálnou   musel zaoberať   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“) v konaní o mimoriadnom   dovolaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   M   Cdo   4/2010.   Ak   podľa   názoru sťažovateľky   súdy   konajúce   v jej   veci   boli   povinné   prihliadnuť   ex   offo   na   absolútnu neplatnosť   označeného „plnomocenstva“,   bol   tak   povinný   urobiť   aj   najvyšší   súd v označenom konaní pri posudzovaní oprávnenia Mestskej polície K. (ďalej len „mestská polícia“) na odťah motorových vozidiel. Najvyšší súd však vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že mestská polícia ako vnútroorganizačný útvar mesta K. bez právnej subjektivity je   na   základe   rozhodnutia   obce   (mesta)   ako   správcu   miestnej   komunikácie   oprávnená vykonávať úkony spojené s odťahovaním vozidiel.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Sťažovateľka   namietala,   že   Mestské   zastupiteľstvo   mesta   K.   bolo   oprávnené všeobecne záväzným nariadením poveriť mestskú políciu úlohami spojenými s odťahom motorových vozidiel, pričom poukázala aj na príslušné ustanovenia Štatútu mesta K. (ďalej len „štatút“). V súvislosti s touto argumentáciou ústavný súd uvádza, že ustanovenia štatútu, na ktoré sťažovateľka poukazuje, boli účinné do 31. decembra 2000, z čoho vyplýva, že ich nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky.

Podľa § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších   predpisov   obecná   polícia   je   poriadkový   útvar   pôsobiaci   pri   zabezpečovaní obecných   vecí   verejného   poriadku,   ochrany   životného   prostredia   v obci   a plnení   úloh vyplývajúcich zo všeobecne záväzných nariadení obce, z uznesení obecného zastupiteľstva a z rozhodnutí starostu obce. Obecnú políciu zriaďuje a zrušuje obec všeobecne záväzným nariadením. Úlohy obecnej polície podľa tohto zákona plní v obciach, ktoré sú mestami, mestská polícia. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) citovaného zákona obecná polícia vykonáva všeobecne   záväzné   nariadenia   obce,   uznesenia   obecného   zastupiteľstva   a rozhodnutia starostu.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že obecná polícia ako poriadkový útvar obce plní úlohy   vyplývajúce   nielen   zo   všeobecne   záväzných   nariadení   obce,   príp.   z uznesení obecného zastupiteľstva, ale aj z rozhodnutí starostu. Všeobecne záväzné nariadenie obce sa vyžaduje len na zriadenie alebo zrušenie obecnej polície. Preto nemožno prisvedčiť názoru sťažovateľky, že primátor mesta K. nebol oprávnený poveriť mestskú políciu odťahovaním motorových vozidiel a že tak mohlo urobiť len Mestské zastupiteľstvo mesta K. všeobecne záväzným nariadením.

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom bolo potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom, nemohlo preto dôjsť ani k porušeniu jej práv zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ktoré odvodzovala práve od ňou tvrdenej nesprávnosti namietaného rozsudku a následného plnenia judikovanej pohľadávky v prospech žalobcu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012