znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 57/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 NcC 25/2010 z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 NcC 25/2010 z 30. septembra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   žalovaným   v   spore   o   ochranu   osobnosti vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   v   konaní   pod   sp.   zn.   13   C   77/2010.   Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Sťažovateľ nahliadol do súdnych spisov Okresného súdu Žilina a zistil, že JUDr. M. K., bytom Ž. (ďalej len „žalobca“) podal dňa 01.04.2010 tú istú žalobu o ochranu osobnosti trikrát.   Toto   podanie   bolo   v   súlade   s   rozvrhom   práce   pridelené   nasledovným   sudcom JUDr. B. S. (13C/77/2010), Mgr. A. K. (6C/67/2010), JUDr. G. D. (7C/70/2010). Následne boli   konania   č.   6C/67/2010   a   7C/70/2010   z   dôvodu   prekážky   súdneho   konania (litispedencie) zastavené.

Sťažovateľ preto podaním zo dňa 06.07.2010 namietol zaujatosť všetkých sudcov civilného úseku Okresného súdu Žilina a to nasledovných: JUDr. G. D., Mgr. D. C., JUDr. P. H., Mgr. M. K., JUDr. I. S., Mgr. A. K., JUDr. J. S., JUDr. J. R., JUDr. V. K., JUDr. A. M., JUDr. B. S., JUDr. G. P., JUDr. D. M., Mgr. L. H., JUDr. G. T., JUDr. R. S. JUDr. Z. P., Mgr. S. T.

Sťažovateľ v námietke namietol, že sa mu vyššie uvedení sudcovia nejavia nezaujatí. Uznesením zo dňa 30.09.2010, sp.zn. 7NcC/25/2010 Krajský súd v Žiline (ďalej len „Uznesenie“) rozhodol, že vyššie uvedení sudcovia Okresného súd Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn 13C/77/2010.

Krajský súd v Žiline Uznesenie odôvodnil, tým že sa nepreukázala existencia vzťahu žalobcu a namietaných sudcov Okresného súdu v Žiline (ďalej len „OS“)....

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené nakoľko Krajský súd v Žiline (ďalej len „KS“) porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces pretože   Uznesenie   nebolo   dostatočne   zdôvodnené,   KS   sa   nevysporiadal   s   obranou sťažovateľa....

Účelom odôvodnenia rozhodnutia je presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo   výsledkom   starostlivého   zhodnotenia   relevantných   faktov,   že   nebolo   arbitrárne. Sťažovateľ   má   za   to,   že   hoci   zákon   umožňuje   sudcovi   rozhodovať   na   základe   jeho subjektívneho presvedčenia, jeho presvedčenie však musí byť preskúmateľné a preto, súd musí vždy svoje závery riadne odôvodniť. Úvaha súdu teda nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Záver súdu musí logicky vyplývať z vykonaných dôkazov a taktiež musí byť opretý o dostatočné argumenty.

Ak má odôvodnenie Uznesenia napĺňať parametre spravodlivého rozhodnutia, musí odzrkadľovať   úvahy   KS   ohľadne   podstatných   skutočností   pre   rozhodnutie.   Iba   takto odôvodnené rozhodnutie napĺňa práva účastníkov konania na spravodlivý proces, iba tak má účastník konania istotu, že KS pri rozhodovaní starostlivo zvážil všetky predpoklady, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie veci, že jeho rozhodnutie nie je výsledkom svojvôle, ovplyvňovania tretími osobami. V danom prípade je potreba presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia naliehavejšia. A to preto, lebo KS vydaním Uznesenia realizoval svoje zákonné oprávnenie zasiahnuť do ďalšieho práva účastníka konania - práva na zákonného sudcu. Sťažovateľ má za to, že jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 Ústavy bolo porušené a to z dôvodov, že z odôvodnenia Uznesenia nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru KS. Sťažovateľ   v námietke   zaujatosti   namietal   existenciu skutočností,   ktoré   zakladajú pochybnosť o nezaujatosti sudcov OS. Sťažovateľ argumentoval, že sudcovia OS sa nejavia nezaujatí zo subjektívneho ako i z objektívneho hľadiska....

Podľa názoru sťažovateľa, nie je možné s ohľadom na všetky skutočnosti daného prípadu dospieť k záveru, že sudcovia OS sa javia nezaujatí. Žalobca podal na OS to isté podanie   viackrát.   To   bolo   pridelené   trom   rôznym   sudcom.   Ak   je   účelom   náhodného prideľovania sudcov predchádzanie možnosti, aby účastníci konania ovplyvňovali súdne konania   najmä   výberom   sudcu,   ktorého   si   osoba   zvolí,   napríklad   i   z   toho   dôvodu,   že predpokladá,   že   tento   sudca   môže   rozhodnúť   vec   v   jeho   prospech   a   ak   žalobca   konal spôsobom,   ktorým   sa   snažil   obísť   režim   náhodného   pridelenia   sudcu,   existuje   dôvodná pochybnosť, že si svojim konaním mienil zabezpečiť možnosť výberu najvhodnejšieho sudcu. Ak konanie žalobcu nasvedčuje, že môže existovať taký sudca, ktorého si chcel žalobca zvoliť,   u   ktorého   možno   predpokladal,   že   vec   rozhodne   v   jeho   prospech,   potom   je pochybnosť objektívnej nezaujatosti sudcov OS jednoznačne daná. To, že nakoniec vo veci rozhoduje   sudca   pridelený   náhodným   výberom   neeliminuje   pochybnosť   o   objektívnej nezaujatosti sudcov OS....

Ak Uznesenie nie je presvedčivé, neposkytuje základ pre rozhodnutie vo veci, ak nesumarizuje argumenty, dôvody a právne úvahy, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci, je dané Uznesenie arbitrárne. Sťažovateľ má za to, že vydaním takéhoto Uznesenia došlo k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý proces, práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 NcC/25/2010 zo dňa 30.09.2010 bolo   porušené   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   7NcC/25/2010   zo   dňa 30.09.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie... Krajský súd v Žiline je povinný do siedmich dní od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn. 7 NcC 25/2010 z 30. septembra 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne   oprávnený   a   povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   vyvodil (II. ÚS 21/96).   Do   obsahu   základného   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci právo na prejednávanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) je v občianskom súdnom konaní garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   rozhodovania   pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi sudcu, resp. sudcov z ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodovania   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu   z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutie o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/97).

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva: „Krajský súd posudzoval vyjadrenia sudcov Okresného súdu Žilina, pokiaľ ide o ich zaujatosť   z   aspektu   existencie   dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca   vylúčený   z   prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je upevniť dôveru účastníkov konania i verejnosti v nestrannosť   postupu   civilného   súdnictva.   Preto   zákon   vylučuje   sudcov   z   judikačnej činnosti v konkrétnej veci z dôvodov, ktoré sú spravidla subjektívnej povahy, ktoré však vždy predstavujú   faktory,   potencionálne   ohrozujúce   nestrannosť   sudcu.   Týmto   procesným postupom   je   zabezpečené   ústavné   právo   každého   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde tak, ako je toto právo obsiahnuté v článku 36 ods. 1 Ústavy SR.

Formulujú sa tu dva všeobecnejšie dôvody vylúčenia. Pomer k veci, ako okolnosť potencionálne spochybňujúca nezaujatosť sudcu, a teda ako dôvod jeho vylúčenia bude aktuálny napr. vtedy, keď bude sudca právne zainteresovaný na výsledku konania; no aj vtedy, ked1 by mohol, či mal mať v danom konaní úlohu svedka, či inej zúčastnenej osoby. O pomere k účastníkovi ako okolnosti rovnakého významu možno uvažovať, ak sa bude zakladať na príbuzenstve, či iných, určitým spôsobom kvalifikovaných vzťahoch (kladných i záporných,   osobnostných   vzťahoch,   vzťahoch   hospodárskej   najmä   majetkovej   povahy a pod.).

Z obsahu námietky zaujatosti krajský súd zistil, že odporca dospel k pochybnostiam o nezaujatosti konajúceho sudcu a ostatných namietaných sudcov Okresného súdu Žilina len na základe domnienky, že navrhovateľ je advokát, ktorý dlhoročne pôsobí v žilinskom regióne, a teda nemožno vylúčiť, že v rámci nadväzovania kontaktov v právnických kruhoch si vytvoril viacero vzťahov i so sudcami pôsobiacimi na Okresnom súde Žilina.

Iba   domnienka   účastníka   konania,   nepodložená   skutočnosťami   významnými z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. nepostačuje na vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Pre aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia nestačí hodnotenie subjektívnych   pocitov   účastníkov   konania.   Odporca   vo   vznesenej   námietke   zaujatosti neuviedol   žiadny   zákonom   uznaný   dôvod   zaujatosti,   na   základe   ktorého   by   sa   mohla spochybniť   nezaujatosť   konajúceho   sudcu   a   ostatných   namietaných   sudcov.   Preto odporcom tvrdené skutočnosti krajský súd nepovažoval za dôvodné k tomu, aby konajúca sudkyňa,   ako   aj   ostatní   namietaní   sudcovia   Okresného   súdu   Žilina   boli   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania v tejto veci podľa ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p.“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu   vyplýva, že sa zaoberal namietanými dôvodmi sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva odpoveď na všetky námietky sťažovateľa. Ak súd v konaní o námietke účastníka konania o zaujatosti sudu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasťou tohto základného práva nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané účastníkom   konania, resp.   vyhovieť   jeho návrhu   (II.   ÚS   26/08),   ako   to   bolo v konkrétnom prípade vo veci krajského súdu vedenej pod sp. zn. 7 NcC 25/2010.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu a porušením   namietaných   základných   práv   sťažovateľa,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011