znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 57/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 5 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 35/2009 z 9. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2009 doručená   sťažnosť   R.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   zaručeného   v   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 35/2009 z 9. júna 2009, v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 1 T 33/2009.

Z obsahu sťažnosti najmä vyplýva: «Uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 07. 07. 2008, spis. zn. 0 Tp/130/2008 bol R. Č. vzatý do väzby podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c), s tým, že väzba u neho začala plynúť momentom obmedzenia osobnej slobody obvineného dňa 05. 07. 2008 o 00. 45 hod..

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. 05. 2009, spis. zn. 1 T/33/2009 bola lehota väzby R. Č. predĺžená o 6 (šesť) mesiacov, t. j. do 05. 12. 2009.

Proti uvedenému uzneseniu o predĺžení lehoty väzby podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 06. 2009, spis. zn. 4Tos 35/2009 bola sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) zamietnutá.

Proti   Uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   09.   06.   2009,   spis.   zn. 4Tos 35/2009 podávam týmto v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 písm. g) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu... ústavnú sťažnosť pre porušenie základného ľudského práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR... a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.... Pred vydaním vyššie spomínaných uznesení bola väzba sťažovateľa v prípravnom konaní   naposledy   predĺžená o 2 (dva) mesiace,   t.   j.   do   05.   06.   2009,   a to Uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24. 03. 2009, spis. zn. 0Tp/130/2008.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Krajský súd rozhodol dňa 09. 06. 2009 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti Uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. 05. 2009, spis. zn. 1 T/33/2009 o predĺžení lehoty väzby až po uplynutí lehoty, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.

V tejto súvislosti poukazujeme na odôvodnenie predmetného uznesenia Krajského súdu v Bratislave na strane 3 dolu, kde Krajský súd uvádza cit. „V prejednávanom prípade procesné lehoty sú dodržané...“

V zmysle ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku účinného do dňa 31. 01. 2009 „Sudca pre prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak,   aby   v   prípade   podania   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   dní   pred   uplynutím   lehoty   väzby;   nadriadený   súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.“

V predmetnom prípade bola dňa 29. 04. 2009 na sťažovateľa podaná na Okresný súd Bratislava   IV   prokurátorom   krajskej   prokuratúry   obžaloba   pre   obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 3 Trestného poriadku účinného odo dňa 01. 02. 2009 „Ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.“

Podľa názoru sťažovateľa nemôže byť len uznesenie vydané po uplynutí lehoty, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená, titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody a teda nepostačuje na to, aby sťažovateľ zostal vo väzbe aj po uplynutí tejto lehoty bez toho, aby ďalšie trvanie väzby ešte pred uplynutím tejto lehoty potvrdil svojím rozhodnutím príslušný súd. Ak takéto rozhodnutie nie je včas vydané,   potom   sa   väzba   stáva   protiprávnou   s   následkami   porušenia   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru.

„Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby.“ (Stasaitis c. Litva z 21. 03. 2002) Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   má   sťažovateľ   za   to,   že   rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené právo sťažovateľa zakotvené v čl. 17 ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   09.   06.   2009,   spis.   zn. 4Tos 35/2009, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) zamietnutá, bolo porušené právo R. Č. podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   09.   júna   2009,   spis.   zn. 4Tos 35/2009,   sa   v   časti   týkajúcej   R.   Č.   zrušuje   a   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   sa prikazuje, aby neodkladne prepustil R. Č. na slobodu.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť R. Č. náhradu trov konania v sume 292,38 Eur do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu v prospech bankového účtu jeho právneho zástupcu...“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 4 Tos 35/2009 z 9. júna 2009 uviedol, že:

„Okresný súd Bratislava IV na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.05.2009 pod sp. zn. 1T 33/2009

I/ podľa § 79 ods. 3 Tr. por., zamietol žiadosti obvinených R. Č. a P. P. o prepustenie z väzby na slobodu.

II/ podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. neprijal písomný sľub obvinených R. Č. a R. P. III/ podľa § 76 ods. 3 Tr. por. predĺžil väzobnú lehotu u obvinených R. Č. a P. P. o 6 (šesť) mesiacov, t.j. do 05.12.2009.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil tým, že v posudzovanej veci obaja obvinení boli od začiatku trestne stíhaní na základe uznesenia vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ B.,   č.   ORP   -   294/OVK-B4-2008   zo   dňa   06.07.2008   pre   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 172 ods.1 písm. c/, d/ Tr. zák., kedy bol obvinený R. Č. vzatý do väzby uznesením Krajského súdu Bratislava pod sp. zn. 3 Tpo 57/08 zo dňa 29. 07. 2008 z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. Medzičasom však na obvineného R. Č. a spol. dňa 26. 04. 2009 prokurátor krajskej prokuratúry podal obžalobu pod č.k. 1 Kv 14/08 zo dňa 28. 04. 2009 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods.1 písm. c/, d/, ods.2 písm. e/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., na skutkovom základe uvedenom v tejto obžalobe....

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť ako i konanie, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo a tak zistil, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.

Krajský súd z predloženého spisového materiálu zistil, že proti obžalovanému R. Č. a spol.   sa   vedie   trestné   konanie   t.č.   už   na   základe   obžaloby   prokurátora   Krajskej prokuratúry   B.   sp.   zn.   1Kv 14/08   -   83 zo dňa   28.04.2009 pre obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods.1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. spolupáchateľstvom, pričom okresný súd na verejnom zasadnutí dňa 26.05.2009 ponechal obžalovaného R. Č. vo väzbe s tým, že podľa § 79 ods. 3 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. neprijal jeho písomný sľub, podľa § 76   ods.   3   Tr.   por.,   účinného   do   31.01.2009   predĺžil   väzobnú   lehotu   do   05.12.2009. Predseda senátu okrasného súdu súčasne stanovil termín hlavného pojednávania na deň 24.06.2009.

Krajský súd po oboznámení s obsahom predmetného spisového materiálu zistil, že okresný   súd   postupoval   správne   a   v   súlade   so   zákonom.   Napadnuté   uznesenie   podľa druhostupňového   súdu   je   vecne   aj   právne   správne,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť obžalovaného zamietnuť.

Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tak, ako ustálil v tomto štádiu prvostupňový súd, trvajú naďalej aj v tomto štádiu trestného konania. Od posledného rozhodnutia nenastali žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali pre záver, že dôvody väzby pominuli.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody pre podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek požiadať o prepustenie na slobodu.   Ak   v   prípravnom   konaní   prokurátor   takej   žiadosti   nevyhovie,   predloží   ju   bez meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi   pre   prípravné konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho   obhajcu.   O   takej   žiadosti   sa   musí   bez meškania   rozhodnúť.   Ak   sa žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak v nej   neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa zistenia odvolacieho súdu väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pre   ktoré   bola   obmedzená   osobná   sloboda   obžalovaného   jeho   vzatím   do   väzby v počiatočnom   štádiu   konania   sa   opierajú   o   celkom   konkrétne   skutočnosti   vyžadované zákonom, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov predpokladaných v dotknutých ustanoveniach upravujúcich v alternatívnych formách dôvody, tzv. preventívnej väzby. Celkom   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami   je   odôvodnená   obava   z   toho,   že obvinený by v prípade prepustenia pokračoval v trestnej činnosti zakladajúcej dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.. Táto obava z recidívy vyplýva už zo samotného faktu, že je dôvodne podozrivý zo spáchania závažného zločinu, v posledných desiatich rokoch už bol 2- krát súdne trestaný (raz aj k nepodmienečnému trestu odňatia slobody) pre úmyselné trestné   činy   -   aj   obdobnej   povahy,   pričom   aktuálnej   trestnej   činnosti   sa   mal   dopustiť predtým, ako mu bol podľa rozsudku Okresného súdu Bratislava 1, sp. zn. 3T 64/08 zo dňa 08.10.2008 uložený podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov, kde mu bola stanovená skúšobná doba do 08.02.2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ale najmä z dôvodu ako je to uvedené v podanej obžalobe, obžalovaný tejto trestnej činnosti sa dopustil pomerne dlhú dobu - od presne nezisteného času v roku 2006 do dňa 05.07.2008, preto existuje reálna obava z možného pokračovania v trestnej činnosti.

Obžalovaný R. Č. sa nachádza vo väzbe od 05.07.2008. V prejednávanom prípade procesné lehoty sú dodržané. Ďalšie pretrvávanie väzby a dôvody väzby tak z materiálnej ako aj formálnej stránke u obžalovaného R. Č. sú aj v súčasnosti   plne   opodstatnené,   pretože   na   podklade   dôkazov   zhromaždených,   doposiaľ pretrváva kvalifikované podozrenie zo spáchania trestnej činnosti.

Podľa § 76 ods. 3 Tr. por., účinného k 01.02.2009 sudca pre prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť.   Predĺžená   lehota   väzby   môže   trvať   až   šesť   mesiacov,   nesmie   však   presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa § 76 ods. 6 Tr. por. celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť:

a/ dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin b/ tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin c/ štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76 ods. 7 Tr. por. z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom.

Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v čase, keď je obvinený vo väzbe s osobitou starostlivosťou a urýchlením. Pokiaľ   okresný   súd   po   preskúmaní   písomného   sľubu   obvineného   R.   Č.   rozhodol o jeho neprijatí, je taktiež v súlade so stavom veci a zákonom, keďže v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por prostriedky nahradzujúce väzbu obsiahnuté s ustanovení § 80 ods. 1 Tr. por. sú len možnosťami a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. V prípade sľubu, musí byť splnená podmienka, že súd považuje sľub za dostatočný a to vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu.(...)

Odvolací súd konštatuje, že ďalšie trvanie väzby u obžalovaného R. Č. aj v tomto Štádiu   konania   naďalej   dôvodná   a   primeraná,   neodporuje   článku   5   ods.   3   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv,   preto   predĺženie   väzobnej   lehoty   do   05.12.   2009   je   taktiež zákonné.

Z vyššie uvedených dôvodov, krajský súd z podnetu sťažnosti obžalovaného R. Č. rozhodol tak, že túto sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základných práv podľa ústavy a dohovoru došlo tým, že krajský súd rozhodol 9. júna 2009 uznesením sp. zn. 4 Tos 35/2009 tak, že zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV z 26. mája 2009 sp. zn. 1 T 33/2009 o predĺžení lehoty väzby až po uplynutí lehoty, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi   pre prípravné konanie návrh   na predĺženie lehoty   väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora   doručený   súdu   najmenej   15   pracovných   dní   pred   uplynutím   šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem   mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre prípravné   konanie   rozhodne   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   tak,   aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   pracovných   dní   pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Predĺženie lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem   mesiacov,   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr   však   tak,   aby   postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa § 567c ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú   povinnosť   rozhodnúť   o   ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby   najneskôr do uplynutia   lehoty   väzby   (základnej   či   predĺženej)   v   prípravnom   konaní.   Ústavný   súd vo viacerých   prípadoch   rozhodol,   že   väzba   sa   vždy   musí   opierať   o   rozhodnutie   súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou po podaní obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr. I. ÚS 187/07).

Neskôr ústavný súd judikoval, že rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby nemusí byť ku dňu uplynutia lehoty väzby v prípravnom konaní právoplatné, pretože vzhľadom na predbežnú vykonateľnosť rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby, ak toto bolo vydané pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní (napr. II. ÚS 252/08, IV. ÚS 139/08, IV. ÚS 51/09).Uvedené závery   vyplývajúce z judikatúry   ústavného súdu   premietol   zákonodarca do Trestného poriadku zákonom č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Zvolil pritom taký postup, ktorým pre rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby zaviedol rovnaký režim, aký platí v   zmysle   §   76   ods.   2   a   3   Trestného   poriadku   pre   rozhodovanie   o   predĺžení   väzby v prípravnom konaní. Uzákonil teda, že aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby musí byť príslušné rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby právoplatné v momente uplynutia skoršej lehoty väzby ešte z prípravného konania.

Intertemporálne ustanovenie   §   567c ods.   2   Trestného   poriadku   vzťahujúce   sa   na úpravy Trestného poriadku účinné od 1. februára 2009 umožňuje tak výklad, ktorý zastáva krajský   súd,   ako   aj   interpretáciu   presadzovanú   sťažovateľom.   Je   teda   možné   toto ustanovenie vyložiť tak, že režim rozhodovania o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby v   zmysle   nového   ustanovenia   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom od 1. februára 2009 nie je možné vôbec použiť v prípadoch väzieb, ktoré začali plynúť pred 1.   februárom   2009,   pretože tento   režim   sa   uplatní iba v prípadoch   väzieb, na ktoré   sa vzťahuje ustanovenie § 76 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009. To je výklad   krajského   súdu.   Znamená   to,   že   v   prechodnom   období   (v   prípadoch   väzieb v prípravnom konaní, ktorých lehota začala plynúť pred 1. februárom 2009 a obžaloba bola podaná po tomto termíne) sa režim § 238 ods. 3 Trestného poriadku neuplatní a povinnosť súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby možno vyvodiť z ustanovenia § 79 ods. 2 Trestného poriadku (podľa ktorého je súd povinný skúmať dôvodnosť trvania väzby v každom období trestného stíhania) v spojení s čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 246/09).

Podľa názoru ústavného súdu ani jeden z uvedených výkladov nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Rovnako oba výklady treba považovať za ústavne konformné, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou skutočnosťou.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   nepovažuje   rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010