znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 57/07-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti J. P., Č., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 62/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 62/01   p o r u š e n é   b o l o.

2.   J.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť J. P. trovy konania 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2005 doručená sťažnosť J. P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   2 T 62/01   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 55/05, pričom v týchto konaniach sťažovateľ vystupuje ako poškodený.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 18. októbra 1999 bol fyzicky napadnutý troma mladistvými osobami pre jeho príslušnosť k rómskemu etniku. Proti páchateľom bolo 27.   októbra   1999   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   výtržníctva   spolupáchateľstvom a trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   spolupáchateľstvom.   Okresná   prokuratúra   B.   podala 3. septembra 2001 na páchateľov obžalobu. Sťažovateľov advokát podal 6. februára 2002 okresnému   súdu   návrh   poškodeného   na   náhradu   škody.   V čase   od   6.   februára   2002 do 24. mája 2004 sa uskutočnilo vo veci 12 hlavných pojednávaní, pričom na poslednom z nich bol vyhlásený rozsudok, ktorým boli obžalovaní uznaní vinnými. V priebehu konania otec sťažovateľa podal sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda okresného súdu odpovedal tak, že nezistil žiadne závažné subjektívne prieťahy v konaní sudcu.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu 20. júla 2004 odvolanie, v ktorom napadol   tú   časť   výroku,   v ktorej   bol   sťažovateľ   ako   poškodený   odkázaný   so   svojím nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Okresný súd postúpil 18. marca 2005 spis vo veci krajskému súdu, ktorý ho 31. marca 2005 vrátil späť okresnému súdu   s odvolaním   sa   na   ustanovenie   §   251   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ   vo svojej   sťažnosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   lehota   na   posúdenie prieťahov   v trestnom   konaní   začala   plynúť   v deň   vznesenia   obvinenia   a do   podania sťažnosti ústavnému súdu trvá 6 rokov a 7 mesiacov. Sťažovateľ sa odvoláva na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je právna neistota odstránená až právoplatným rozhodnutím. V zmysle jej kritérií hodnotí konanie tak, že napriek desiatim obžalovaným a dokazovaniu ho nemožno považovať za právne zložité a súdy považuje za nedostatočne činné. Uvádza, že štrasburské orgány posudzujú lehoty v trestných veciach prísnejšie a podľa sťažovateľa je   v danom   prípade   splnený   predpoklad,   aby   súd   konal   s výnimočnou   rýchlosťou. Sťažovateľ   osobitne   pripomína,   že   riadne   uplatnil   nárok   na   bolestné   a sťaženie spoločenského uplatnenia, a súd teda mohol o nároku rozhodnúť v súlade s judikátom Rt 34/63. Namieta tiež nesprávny postup odvolacieho súdu pri aplikácii ustanovenia § 251 Trestného poriadku v konaní o odvolaní.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 62/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 55/05.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I a Krajskému   súdu v Bratislave   aby   v   konaní   konali   bez   zbytočných   prieťahov   v súlade   s ustanoveniami Trestného poriadku.

3. Ústavný súd priznáva J. P. primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk.   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 250.000,- Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia v pomere 6/10 na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   SR   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu a Krajskému   súd   v Bratislave   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia v pomere 4/10 na účet Kancelárie Ústavného súdu SR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a Kancelárii Ústavného súdu SR ukladá povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa - JUDr. S. J.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   57/07-25 z 27. novembra 2007 ju prijal na ďalšie konanie v časti, v ktorej smeruje proti okresnému súdu.   V časti,   v ktorej   sťažnosť   smeruje   proti   krajskému   súdu,   ústavný   súd   sťažnosť odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   ústavný   súd   nezistil   prieťahy   v konaní krajského súdu.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie 27. novembra 2007 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či vo veci trvajú na ústnom pojednávaní ústavného súdu, a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 13. decembra 2007 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr 3895/07 doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2007 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Vo   svojom   stanovisku   k sťažnosti   predsedníčka   okresného   súdu   po   podrobnej rekapitulácii uviedla, že podľa jej názoru zo strany okresného súdu k zbytočným prieťahom nedošlo.   Zákonný   sudca   konal   v rámci   možností   plynulo,   k prieťahom   síce   došlo,   ale z objektívnych   dôvodov   (neúčasť   obžalovaných,   obhajcov   a   svedkov   na   hlavnom pojednávaní),   čo   znemožňovalo   skôr   vo   veci   rozhodnúť.   Problémy   s doručovaním písomného   vyhotovenia   rozsudku   stranám,   následne   aj   odpisu   odvolania   poškodeného znemožňovali predmetnú vec predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. V konaní sp. zn. 2 T 62/01 rozhodoval okresný súd o obžalobe, ktorá bola podaná prokurátorom   Okresnej   prokuratúry   B.   Obžaloba   bola   doručená   okresnému   súdu 11. septembra 2001. Obžaloba bola podaná na desiatich spoluobvinených a mala pôvodne dva   body.   V bode   I boli   obžalovaní   J.   M.,   M.   K.   a A.   Š.,   pretože   fyzicky   napadli sťažovateľa   pre   jeho   rómsku   národnosť,   teda   spoločným   konaním   inému   úmyselne spôsobili ťažkú ujmu na zdraví a taký čin spáchali na inom pre jeho národnosť a spoločným konaním sa dopustili na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti tým, že napadli iného,   čím   spáchali   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   spolupáchateľstvom   v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva spolupáchateľstvom.

V bode II boli obžalovaní J. M. a ďalší siedmi obvinení, pretože sa dopustili hrubej neslušnosti   tým,   že   napadli   dvojicu   občanov   Japonska   po   predchádzajúcom   verejnom prejave sympatií k fašizmu. Na okresnom súde išlo o spoločné konanie, pretože J. M. bol obžalovaný   pre   trestné   činy   podľa   bodu   I aj   podľa   bodu   II   obžaloby.   Neskôr   bola   na spoločné   konanie   spojená   obžaloba   proti   A.   G.   a M.   B.   pre   trestný   čin   lúpeže spolupáchateľstvom. A. G. bol obžalovaný aj pre trestný čin podľa bodu II obžaloby.

Z uvedeného vyplýva, že neskôr v konaní sp. zn. 2 T 62/01 prerokovával okresný súd tri   trestné   veci   celkovo   11   obžalovaných.   V záujme   plynulého   konania   okresný   súd niekoľkokrát vylúčil jednotlivé veci na samostatné konanie a následne opäť vylúčené veci spájal   na   spoločné   konanie.   Aj   keď   podobné   obžaloby   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, vec možno označiť za skutkovo zložitejšiu.

2. Na doterajšej dĺžke konania okresného súdu sa sťažovateľ nepodieľal. Sťažovateľ (poškodený)   alebo   jeho   splnomocnenci   sa   spoločne   alebo   samostatne   pravidelne zúčastňovali   hlavného   pojednávania.   Prvých   štyroch   hlavných   pojednávaní   sa   zúčastnil sťažovateľ spolu so svojím splnomocnencom. Splnomocnenec sa sám zúčastnil piateho, šiesteho   a siedmeho   hlavného   pojednávania.   Sťažovateľ   ani   jeho   splnomocnenec   sa nezúčastnili ôsmeho, deviateho, desiateho a jedenásteho hlavného pojednávania. Sťažovateľ sa osobne zúčastnil na vyhlásení rozsudku. Trestným činom spáchaným na sťažovateľovi sa okresný súd zaoberal na druhom a treťom hlavnom pojednávaní a na dvanástom hlavnom pojednávaní, kde bol vyhlásený rozsudok. Na týchto hlavných pojednávaniach sa sťažovateľ zúčastnil osobne, prípadne spolu so splnomocnencom. Ústavný súd vychádzal aj z toho, že náhrada   škody   na   zdraví   pre   poškodeného   násilným   trestným   činom   má   pre   neho mimoriadny význam aj z hľadiska obnovy dôvery v právo.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 2 T 62/01, bol postup okresného súdu. Konanie sp. zn. 2 T   62/01   sa   pred   okresným   súdom   začalo   11.   septembra   2001   doručením   obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry B. sp. zn. Pv 412/99. Sťažovateľ 6. februára 2002 na okresnom súde uplatnil nárok na náhradu škody a stal sa subjektom práva na konanie bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 157/02). Prvé hlavné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 6. februára 2002. Predseda senátu na tomto pojednávaní dvom obžalovaným oznámil, že ich skutok bude kvalifikovať podľa pôvodnej právnej kvalifikácie. Okresný súd vzápätí odročil konanie z dôvodu neprítomnosti dvoch obžalovaných na 18. marec 2002. V období medzi prvým   a druhým   hlavným   pojednávaním   okresný   súd   zabezpečoval   prítomnosť obžalovaných   na ďalšie hlavné pojednávanie a zamietol   prepustenie G.   a B.   z väzby na slobodu.

Druhé hlavné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 18. marca 2002. Okresný súd na ňom vylúčil na samostatné konanie trestnú vec obžalovaného B. Na hlavnom pojednávaní sa vykonávalo dokazovanie týkajúce sa aj skutku proti sťažovateľovi. Okresný súd odročil hlavné pojednávanie na 24. apríl 2002.

V poradí tretie hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 24. apríla 2002. Okresný súd na ňom spojil na spoločné konanie trestnú vec obžalovaného B. V záujme urýchlenia konania okresný súd vylúčil na samostatné konanie vec obžalovaných F. a Č. (trestný čin podľa bodu II obžaloby). Na hlavnom pojednávaní sa tiež vykonávalo dokazovanie týkajúce sa poškodenia zdravia sťažovateľa. Okresný súd odročil hlavné pojednávanie na 17. jún 2002 s tým, že budú predvolaní a predvedení ďalší svedkovia.

Štvrté hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 17. júna 2002. Okresný súd na ňom spojil späť na spoločné konanie veci obžalovaných F. a Č. Zo spoločného konania vylúčil vec obžalovaného B. Na hlavnom pojednávaní sa vykonávalo dokazovanie, ktoré sa netýkalo sťažovateľa a okresný súd odročil hlavné pojednávanie na 8. august 2002 s tým, že budú predvolaní ďalší svedkovia.

V poradí piate hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 8. augusta 2002. Okresný súd v rámci pojednávania uznesením prepustil z väzby obžalovaného G. Hlavné pojednávanie okresný súd odročil na 7. október 2002 s tým, že budú predvolaní ďalší svedkovia. Šieste hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 7. októbra 2002. Okresný súd na ňom preveroval trestné stíhania obžalovaných v iných trestných veciach. Následne odročil hlavné pojednávanie na neurčito s tým, že bude zisťovať dôvod neprítomnosti svedkov a vyžiada si spisy vo veciach predchádzajúcich odsúdení.

Prostredníctvom   registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky   okresný   súd   zisťoval pobyt   obžalovaných.   Zároveň   zisťoval   v evidencii   väzňov,   ktorý   z   obžalovaných   sa nachádzajú vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe v súvislosti s inými trestnými stíhaniami. Po ôsmich mesiacoch sa 2. júla 2003 uskutočnilo siedme hlavné pojednávanie. Okresný   súd   ho   odročil   na   16.   október   2003   za   účelom   predvolania   neprítomných obžalovaných prostredníctvom   ich vojenských veliteľov, resp.   ich predvedenia políciou. Predvedení mali byť aj neprítomní svedkovia. Hlavné pojednávanie sa 16. októbra 2003 neuskutočnilo.

Po piatich mesiacoch od posledného hlavného pojednávania sa 20. novembra 2003 uskutočnilo ôsme hlavné pojednávanie. Predseda senátu na ňom prítomným oznámil, že jeden   z   členov   senátu   sa   nebude   môcť   zúčastňovať   ďalších   pojednávaní.   Hlavné pojednávanie   bude   preto   vykonané   od   začiatku   v novom   zložení   senátu   s náhradnou sudkyňou. Predseda senátu vydal zatykač na obžalovaného B. Okresný súd odročil hlavné pojednávanie na 14. január 2004. Svedkovia a policajti mestskej polície budú predvolaní prostredníctvom ich veliteľa.

V poradí deviate hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 14. januára 2004. Okresný súd na ňom uložil poriadkovú pokutu jednému z obžalovaných za nedostavenie sa na hlavné pojednávanie bez ospravedlnenia. Hlavné pojednávanie okresný súd odročil na 25. február 2004. Dôvodom bola opäť neprítomnosť niektorých obžalovaných a svedkov.

Desiate hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 25. februára 2004. Predseda senátu na ňom   oboznámil   prítomných   s obsahom   doterajších   pojednávaní.   Zároveň   vylúčil   vec obžalovaného   B.   na   samostatné   konanie.   Na   hlavnom   pojednávaní   sa   vykonávalo dokazovanie, ktoré sa netýkalo sťažovateľa. Okresný súd odročil hlavné pojednávanie na 29. marec 2004.

Jedenáste hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 29. marca 2004. Okresný súd zistil, že sa na pojednávanie nedostavil obžalovaný B. Neprítomná bola aj jedna z obhajkýň. Okresný súd odročil hlavné pojednávanie na 24. máj 2004.

Dvanáste hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 24. mája 2004. Okresný súd na ňom spojil na spoločné konanie vec obžalovaného B. Na hlavnom pojednávaní sa vykonávalo dokazovanie,   ktoré   bolo   ukončené,   a okresný   súd   dal   stranám   možnosť   vyjadriť   sa v záverečných rečiach. Zástupca sťažovateľa v záverečnej reči požadoval priznanie náhrady škody. Bol vyhlásený rozsudok, ktorým boli páchatelia trestného činu proti sťažovateľovi uznaní vinnými.

Sťažovateľ podal   proti   výroku   o náhrade škody   odvolanie,   ktoré bolo okresnému súdu doručené 22. júla 2004. Predseda senátu vydal 10. decembra 2004 príkaz na zatknutie obžalovaného   T.   B.   a na   doručenie   písomnosti   okresného   súdu.   Podaním   doručeným okresnému súdu 3. februára 2005 Obvodné oddelenie Policajného zboru Š. oznámilo, že na adrese   trvalého   pobytu   nikto   neotváral   dvere.   Obžalovaný   bol   neskôr   zadržaný a 22. februára 2005 bol vypočutý sudcom. Sudca mu doručil rozsudok a prepustil ho zo zadržania.   Krajskému   súdu   boli   18.   marca   2005   doručené   spisy   predložené   predsedom senátu. Spis bol vrátený okresnému súdu 31. marca 2005 ako predčasne predložený, pretože odpis   odvolania   nebol   doručený   ostatným   stranám,   ktoré   by   mohli   byť   rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté. Krajskému súdu boli 9. júna 2005 doručené spisy opätovne predložené predsedom senátu.

Verejné   zasadnutie   o odvolaní   sťažovateľa   sa   uskutočnilo   11.   októbra   2005. Po neverejnej porade predsedníčka senátu krajského súdu vyhlásila uznesenie, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté. Rozhodnutie bolo doručené okresnému súdu 24. októbra 2005 a splnomocnencovi sťažovateľa 30. mája 2006.

Na   základe   uvedených   skutočností   možno   konštatovať,   že   konanie   vedené na okresom súde bolo poznačené prieťahmi.

Konanie trvalo celkovo tri roky a osem mesiacov. Okresný súd pravidelne vytyčoval hlavné   pojednávania.   Vykonaných   bolo   dvanásť   hlavných   pojednávaní.   V čase   medzi jednotlivými pojednávaniami sa okresný súd snažil zabezpečiť prítomnosť obžalovaných a svedkov na pojednávaní. Trestného činu spáchanému proti poškodenému a náhrady ním uplatnenej škody sa priamo týkali dve hlavné pojednávania. Za prieťah možno označiť len obdobie   ôsmich   mesiacov medzi   šiestym   a siedmym   hlavným pojednávaním, ale najmä takmer   jednoročné   obdobie   konania   o odvolaní   spôsobené   neskorým   a chybným predložením odvolania okresným súdom.

S ohľadom na zistené čiastočné prieťahy v konaní okresného súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   v označenom   konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   nečinnosťou,   zruší   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Počas konania na ústavnom súde bolo preskúmavané konanie skončené   právoplatným   rozsudkom.   Ústavný   súd   z tohto   dôvodu   neprikázal   okresnému súdu, aby ďalej konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Keďže ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   2   T   62/01   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   požadoval   vzhľadom   na   povahu   a význam   veci   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   300   000   Sk.   Ústavný   súd   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk.   Pri   jeho   určení   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. S. J. Právny zástupca trovy konania nevyčíslil. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania v sume 5 302 Sk za dva úkony právnej služby z roku 2005 a režijný paušál v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008