znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 57/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2005 v senáte o sťažnosti A. B., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 349/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Cb   349/00   p o r u š e n é b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v Košiciach   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Cb 349/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   10 000 Sk   (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Košiciach   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   A. B. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9   342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. D. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. októbra 2004 namietala, že postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 517/97 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   Cb   349/00 bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Ústavný   súd uznesením   z 23.   februára   2005   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   v časti namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 349/00, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

Okresný súd Košice I. vydal vo veci dňa 20. 5. 1997 Platobný rozkaz RO 2726/97-3, proti ktorému podal žalovaný dňa 26. 6. 1997 odpor. Okresný súd Košice I. konal až v roku 1999,   keď   12.   8.   1999   vyzval   navrhovateľku   na   vyjadrenie   k odporu   a nariadill pojednávanie na deň 1.10. 1999. Pojednávanie bolo odročené na deň 5. 11. 1999. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vyjadrenia žalovaného, ktorý sa vyjadril až podaním zo dňa 20. 1. 2000 pred pojednávaním 28. 1. 2000. Toto pojednávanie bolo odročené   na   6.   4.   2000   z dôvodu   dotazu   súdu   na   Ministerstvo   financií   SR,   odbor kapitálového   trhu.   Keď   súd   zhromaždil   dôkazy   a sťažovateľka   dúfala   v spravodlivý rozsudok na pojednávaní 6. 4. 2004, súd zistil svoju vecnú nepríslušnosť a vec odstúpil Krajskému súdu v Košiciach dňa 26. 4. 2000. Krajský súd prevzal spis 3. 5. 2000. Od toho dňa vo veci nekonal. Sťažovateľka po dvoch rokoch, po márnom čakaní dňa 12. 2. 2002 podala žiadosť o vytýčenie pojednávania na Krajský súd v Košiciach k č. k. 3 Cb 349/00. Po podaní tejto žiadosti sa niekoľkokrát telefonicky dožadovala informácie o stave konania. Následne, po ďalšom roku a pol, dňa 10. 11. 2003 podala sťažnosť k rukám predsedu súdu na prieťahy v konaní, na ktorú dostala odpoveď Spr. 100044/03 zo dňa 9. 2. 2004. Predseda Krajského súdu v Košiciach sťažovateľke oznámil, že k prieťahom dochádza z objektívnych dôvodov,   pre   pracovnú   vyťaženosť   sudkyne,   a pre   rozhodovanie   v sporoch   ktoré   mali časovú prednosť. Avizoval prerozdelenie agendy na súde. Ďalej súd vo veci nekonal. (...) Sťažovateľka   je   presvedčená   o tom,   že   súd   nekoná   v súlade   s ustanoveniami   viacerých právnych   predpisov,   a   to   najmä   s Občianskym   súdnym   poriadkom,   Ústavou   SR a Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Postupom   súdu   bola poškodená   na   svojich   základných   právach   a sedem   rokov   žije   v právnej   neistote,   čo vzhľadom na jej vek a zdravotný stav je neúnosné. Navrhovateľka už stratila vieru v právo a spravodlivosť, keď sa márne niekoľko rokov snaží domôcť súdneho rozhodnutia v svojej veci, aby nadobudla právnu istotu a v prípade nepriaznivého rozhodnutia využila možnosť podať opravný prostriedok.“

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie   a po   jej   prejednaní   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, prikázal krajskému súdu konať vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cb 349/00 bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 50 000 Sk a úhradu trov konania. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil vo veci od ústneho pojednávania.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   spisu krajského súdu sp. zn. 3 Cb 349/00 ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala okresnému súdu 2. apríla 1997 žalobu o zaplatenie peňažnej sumy z dôvodu zrušenia zmluvy o kúpe cenných   papierov.   Okresný   súd   po   odročení   pojednávania   6.   apríla   2000   vec   postúpil 7. apríla 2000 krajskému súdu ako súdu vecne príslušnému.

Dňa   24.   júla   2000   sťažovateľka   predložila   krajskému   súdu   listinné   dôkazy. V priebehu konania došlo opatrením predsedu krajského súdu zo 4. februára 2004 k zmene zákonnej sudkyne. Po predložení listinných dôkazov 25. augusta 2004 krajský súd nariadil 21. apríla 2004 pojednávanie na 16. január 2005. Na pojednávaní 16. januára 2005 krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol.

Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 681/05 z 15. mája 2005 uznal, že došlo k zbytočným   prieťahom   „od   septembra   2000   do   rozhodnutia   o vytýčení   termínu pojednávania 24. 1. 2005“. Zároveň   uviedol,   že „V tomto období je možné považovať objektívne   vzniknuté   prieťahy   za   zbytočné   (v   dôsledku   personálneho   poddimenzovania nášho   súdu   a legislatívnych   procesných   úprav   platných   v tomto   období)“. Z   vyjadrenia krajského súdu nevyplýva, že by považoval vec sťažovateľky za právne alebo skutkovo zložitú a že by táto okolnosť mala byť dôvodom prieťahov v konaní.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej stabilizovanej   judikatúry   skúma   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo v nej účastníkovi konania (sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, v spore sťažovateľky bol uplatnený nárok   na   zaplatenie   6 960   Sk   sťažovateľke   z dôvodu   zrušenia   zmluvy   o kúpe   cenných papierov. Ide o spor, ktorý nie je skutkovo ani právne zložitý. Také spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

b)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd na základe obsahu   spisu   a vyhodnotenia   úkonov   sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   jej   postup nezapríčinil žiadne zbytočné prieťahy a ani spomalenie postupu krajského súdu spôsobom, ktorý by nebol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v spore. Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že po postúpení veci okresným súdom 7. apríla 2000 realizoval krajský súd prvý meritórny úkon vo veci až 21. apríla 2004, keď nariadil pojednávanie na 16. január 2005. V označenom období krajský súd 3. mája 2000 previedol spis do registra Cb a vec bola 4. februára 2004 opatrením predsedu krajského súdu pridelená inému zákonnému sudcovi. Krajský   súd   bol   teda   bez   akéhokoľvek   zákonného   dôvodu   nečinný   viac   než   5   rokov. Až v januári 2005 vyniesol vo veci rozsudok.

Preto   ústavný   súd   rozhodol   o tom,   že   v konaní   pred   krajským   súdom   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obranu krajského súdu spočívajúcu v nadmernej pracovnej zaťaženosti ústavný súd neakceptoval. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   takéto   dôvody   nemajú   žiaden vplyv na zodpovednosť konkrétneho všeobecného súdu za vzniknuté zbytočné prieťahy. Sú to dôvody, ktoré účastník nevyvolal ani nemôže ovplyvniť zmiernenie alebo odstránenie ich dôsledkov.   Okrem   toho   treba   uviesť,   že   krajský   súd   bol   v spore   sťažovateľky   nečinný takmer   päť rokov   a   nezohľadnil   ani to,   že spor   sťažovateľky   pred   všeobecnými súdmi v skutočnosti začal v roku 1997.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. 3 Cb 349/00 konal bez zbytočných prieťahov, hoci   vo veci   bol   už   vynesený   rozsudok,   vec   však   dosiaľ   nie   je   právoplatne skončená.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 50 000 Sk, čo odôvodnila nemajetkovou ujmou spôsobenou zbytočnými prieťahmi v konaní pred krajským súdom.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi.

Ústavný   súd   považoval   v posudzovanom   prípade   za   primerané   priznať   sumu 10 000 Sk. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, to, že boli spôsobené prakticky nečinnosťou krajského súdu, a aj to, o akú sumu v spore ide.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou,   a   priznal   sťažovateľke   úhradu   účelne   vynaložených   trov   konania v sume 9 342 Sk za dva úkony právnej služby vrátane dvakrát režijného paušálu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pretože išlo o úkony urobené v roku   2004   (§   20   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).