znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 57/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti J. M., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Partizánskom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 142/00 takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v P. v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 142/00 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. februára 2003 doručené podanie J. M., bytom P., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., označené ako „Sťažnosť na Okresný súd v P. za porušenie našej Ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a sťažnosť na TSM - Technické služby   mesta   P.   a.   s.   za   nerešpektovanie   rozhodnutia   súdu“   vo   veci   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   veci v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v P. (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 C 232/99 (neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a iné), sp. zn. 3 C 77/00 (náhrada mzdy v sume 19 783,60 Sk) a sp. zn. 3 C 142/00 (náhrada mzdy). Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nielen o porušení vyššie uvedených   základných   práv,   ale   aj   o prikázaní   okresnému   súdu   konať,   o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   300   000   Sk   a o náhrade   trov   konania. Súčasne   požadoval,   aby   ústavný   súd   „vyslovil,   že   TSM   P.“   porušili   práva   sťažovateľa nerešpektovaním rozhodnutia súdu, spôsobili mu právnu neistotu, ktorá trvá ešte aj dnes, čím zároveň porušili ústavu a dohovor, a preto sú povinné zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume   300   000   Sk;   dožadoval   sa   tiež   toho,   aby   ústavný   súd „prikázal TSM P.“ rešpektovať súdne rozhodnutie č. k. 4 C 232/99-56 zo 16. decembra 1999 a konať v zmysle jeho výroku, t. j. umožniť sťažovateľovi nástup do práce a odstrániť tak jeho právnu neistotu.

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu. Z obsahu jeho sťažnosti vyplynulo, že je bez finančného zabezpečenia, poberá len minimálne sociálne dávky,   ktoré   musí   vrátiť   (v sume   po   1   745   Sk   mesačne);   okrem   toho   má   vyživovaciu povinnosť   1   000   Sk   mesačne,   na   plnenie   ktorej   si   požičiava,   a tiež   musí   požičané prostriedky vrátiť.

Ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   vyhovel   a ustanovil   mu   za   právnu   zástupkyňu advokátku JUDr. Z. M., B.,.

Sťažovateľ namietal porušenie jeho už vyššie uvedených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 232/99, ktoré bolo právoplatne skončené 24. februára 2000 rozhodnutím zo 16. decembra 1999 č. k. 4 C 232/99-56, ktoré sa stalo vykonateľným 28. februára 2000, ďalej v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 77/00, ktoré bolo právoplatne skončené   31.   augusta   2001 rozhodnutím   č.   k.   3 C 77/00-29,   ktoré sa   stalo vykonateľným   5.   septembra   2001,   a v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   C   142/00,   ktoré doposiaľ   právoplatne   skončené   nie   je,   pretože   Krajský   súd   v T.   uznesením   č.   k. 4 Co 217/02-54 zo 17. septembra 2002 zrušil rozsudok   okresného súdu z 26. novembra 2001 sp. zn. 3 C 142/00-30 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Základné právo J. M.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   v P.   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 232/99-56, vedené pod sp. zn. 3 C 77/00-29 a vedené pod sp. zn. 3 C 142/00-30 bolo porušené.

2. Okresnému súdu v P. prikazujeme, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných   prieťahov   a aby   rozhodol   o nároku   navrhovateľa   až   do   doby,   kým   jeho zamestnávateľ   neumožní   mu   vykonávať   prácu   v zmysle   pracovnej   zmluvy   a to   pod následkami exekúcie, keďže tento zamestnávateľ sa už prejavil tým, že nerešpektuje jedno súdne rozhodnutie a to že výpoveď daná pracovníkovi - navrhovateľovi bola súdne zrušená dá sa predvídať, že dobrovoľne si nesplní ani druhú povinnosť zaplatenie ušlej priemernej mzdy nakoľko tú si mal plniť aj bez vymáhania, keby rešpektoval zákonník práce, ktorý ho k tomu zaväzuje svojimi ustanoveniami.

3. J. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk ktoré je Okresný   súd   v P.   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia

4. J. M. sa priznáva náhrada trov tohoto konania, poštovné, fotokópie, cestovné..“.

Ďalej žiadal, „aby Ústavný súd vyslovil, že TSM P. ma porušili na mojich právach nerešpektovaním rozhodnutia súdu a spôsobili u mňa právnu neistotu, ktorá trvá ešte aj dnes čím zároveň porušili našu Ústavu a Dohovor o ľudských právach a preto sú povinné zaplatiť J. M.

1 primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, ktoré sú TSM P. povinné vyplatiť do 2 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia

2 prikázal TSM P. rešpektovať súdne rozhodnutie 4 C 232/99-56 zo dňa 16. 12. 1999 a konať v zmysle jeho výroku, teda umožniť J. M. nástup do práce a odstrániť tak právnu neistotu v ktorej ho doteraz ponechávala...“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal 28. marca 2003 na ďalšie konanie sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   označených   základných   práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 142/00.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa aj okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ a aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila nasledovne: „Žalobca J. M. podal proti žalovanému Technické služby mesta P. spol. s   r. o. P. žalobu dňa 10. 7. 2000, ktorou sa proti žalovanému domáhal náhrady mzdy od 1. 4. 2000 do vyhlásenia rozsudku v sume za každý mesiac 4.839,10 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania do   zaplatenia.   Konanie   v tejto   veci   je   vedené   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn. 3 C 142/00. Vec bola podľa Rozvrhu práce na rok 2000 pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. A. B.. Sudkyňa vo veci určila dňa 8. 1. 2001 termín pojednávania na deň 8. 2. 2001. Pojednávanie bolo odročené na deň 8. 3. 2001 z dôvodov, ku ktorým sa podrobne vyjadrila vo   veci   konajúca   sudkyňa.   Na   pojednávaní   dňa   8.   3.   2001   boli   vypočutí   účastníci a pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   9.   4.   2001   s tým,   že   si   súd   žiadal   správu od Okresného úradu práce a Okresného úradu - odboru sociálnych vecí v P.. Žalobca sa na pojednávanie dňa 9. 4. 2001 napriek tomu, že termín tohto pojednávania vzal na vedomie dňa 8. 3. 2001 s tým, že nebude písomne predvolávaný, nedostavil. Správy žiadané súdom boli k dispozícii k 9. 4. 2001. Súd pojednávanie konané dňa 9. 4. 2001 odročil na neurčito do právoplatného skončenia veci sp. zn. 3 C 77/00, v ktorej žalobca žiadal náhradu mzdy za predchádzajúce obdobie od 17. 12. 1999 do 31. 3. 2000. Tento spis bol pripojený dňa 6. 9. 2001.   V ten   istý   deň   bol   vo   veci   určený   termín   pojednávania na 22. 10. 2001 a bola žiadaná správa znovu od Okresného úradu práce v P. a Okresného úradu   -   odboru   sociálnych   vecí   v P..   Tieto   správy   boli   súdu do termínu pojednávania podané. Na pojednávaní dňa 22. 10. 2001 boli vypočutí účastníci a pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   26.   11.   2001   s tým,   že   súd   žiadal   správu od   Okresného   úradu   práce   P.   o tom,   či   žalobca   mal   možnosť   zamestnať   sa   s jeho kvalifikáciou, vekom a dobou praxe. Na pojednávaní dňa 26. 11. 2001 súd rozhodol tak, že žalobe   žalobcu   vyhovel   a uložil   žalovanému   zaplatiť   žalobcovi   sumu   45.918.-   Sk   aj   so 17,6 % úrokom z omeškania vždy zo sumy 2.318.- Sk od 9. 5. 2000 do zaplatenia, vo zvyšku návrh   zamietol   a žalobcovi   nepriznal   náhradu   trov   konania.   Povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok   uložil   žalovanému.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   vyhotovené   v zákonom stanovenej lehote. Proti rozsudku podali v lehote 15 dní odvolanie obaja účastníci. Dňa 11. 1.   2002   sudkyňa   doručila   odvolania   vzájomne   na   vyjadrenie   a vyzvala   žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Dňa 28. 1. 2002 bol spis predložený Krajskému   súdu   v T.   na   rozhodnutie   o odvolaniach   účastníkov.   Krajský   súd   v T.   listom z 28. 3. 2003 doručeným súdu I. stupňa 12. 4. 2002 vrátil vec z dôvodu, že po otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní zistil, že v tejto zápisnici sú uvedení prísediaci A. B. a A. M.. Pritom v rozsudku sú ako prísediaci uvedené iné osoby.

V dôsledku toho tunajší súd uznesením z 12. 4. 2002 č. k. 3 C 142/00-48 opravil záhlavie rozsudku zo dňa 26. 11. 2001 a spis opätovne predložil KS v T. dňa 16. 5. 2002. Odvolací súd   v T.   uznesením   zo dňa 17.   9.   2002 č.   k.   4   Co 217/02-54   rozsudok súdu I. stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   s tým,   že   mzdové   nároky   žalobcu   je potrebné   posudzovať   podľa   §   130   Zákonníka   práce.   Spis   bol   vrátený   tunajšiemu   súdu 28. 10. 2002 a podľa úpravy sudkyne z 29. 10. 2002 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené účastníkom konania. Dňa 7. 11. 2002 vyzvala sudkyňa žalobcu na uplatnenie nároku na náhradu mzdy celkovou sumou, ktorú musí sám vyčísliť a upresniť žalobný návrh v zmysle pokynu odvolacieho súdu. Takto upravený žalobný návrh žalobca na súde podal 19. 11. 2002 a v ten istý deň ho sudkyňa doručila žalovanému na vyjadrenie v lehote 10 dní. Toto vyjadrenie žalovaného bolo podané na súde 28. 11. 2002. Vo veci bolo sudkyňou určené pojednávanie na deň 22. 5. 2003.

Vzhľadom na to, že sťažnosť žalobcu v konaniach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 4 C 232/99 a 3 C 77/00 bola odmietnutá ako podaná oneskorene, k týmto veciam sa nevyjadrujem.   K ďalším   tvrdeniam   žalobcu   o tom,   či   súd   v predchádzajúcich   konaniach sp. zn. 4 C 232/99 a sp. zn. 3 C 77/00 mohol rozhodnúť aj o nárokoch na náhradu mzdy, na ktorú   by   mu   vznikol   nárok   až   v budúcnosti,   chcem   uviesť   len   toľko,   že   ide   o jeho subjektívny   názor   nezodpovedajúci   právnemu   stavu   a v týchto   veciach   napokon   ako účastník   konania   mohol   podať   odvolanie   v tých   častiach   rozhodnutí   súdu   I.   stupňa, v ktorých   bol   jeho   návrh   zamietnutý,   čo   ani   v jednom   prípade   neurobil.   Napokon rozhodnutia v týchto veciach sú právoplatné a vykonateľné a žalobca mal možnosť domáhať sa   buď   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   alebo   podať   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na niektorom exekútorskom úrade. Žalobca ďalej vo svojej sťažnosti naznačuje, že postup súdu je zámerný, čo naznačuje, že súd nie je nestranný a že pomáha k blokovaniu jeho nárokov a tomu, aby sa nemohol domôcť svojho práva, čo zdôvodňuje tým, že zamestnanci súdu sú vlastne bývalí pracovníci MsNV P.. V tejto súvislosti chcem uviesť, že sudkyňa JUDr. A. B. bola od r. 1991 do r. 1996 zamestnaná na Mestskom úrade P., ale účastníkom konania nie je ani Mesto ani Mestský úrad P. a žalobca napokon túto skutočnosť v žiadnom zo sporov nenamietal, hoci mal možnosť, ak mal takéto vedomosti podať námietku zaujatosti, o ktorej by   bolo   zákonným   spôsobom   rozhodnuté.   O iných   zamestnancoch   súdu   ako   bývalých pracovníkoch MsNV P. neviem.

V súvislosti s tým,   že sťažnosť žalobcu bola podaná v súvislosti   s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov chcem ešte uviesť, že tunajší súd od svojho vzniku nie je dostatočne personálne obsadený a sudkyňa, ktorá vybavuje vec sp. zn. 3 C 142/00 vybavuje dlhodobo polovicu nápadu agendy vecí C, polovicu nápadu agendy Cb a štvrtinu agendy vecí E, Er a Nc-všeobecné. Okrem toho rozhodovala a rozhoduje veci agendy T, v ktorých je sudca vybavujúci agendu T vylúčený.“.

Rovnaké informácie získal ústavný súd zo spisu sp. zn. 3 C 142/00.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nestačí, že štátny orgán vo   veci   koná“   (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ústavný   súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 142/00 ide o zaplatenie náhrady mzdy na základe žaloby sťažovateľa z 10. júla 2000. Ide o konanie, ktoré právne a ani skutkovo zložité nie je, a na jeho zložitosť nepoukázala ani predsedníčka okresného súdu a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy okresného súdu.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 3 C 142/00, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   považuje   postup   sťažovateľa   za   aktívny   a súčinnostný, v dôsledku čoho nemal výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

3.   Tretím kritériom,   ktorého   použitím   ústavný súd zisťoval,   či   došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že okresný súd v konaní postupoval v zásade plynulo. Od podania žaloby   10.   júla   2000   do   rozhodnutia   vo   veci   samej   26.   novembra   2001   sa   celkom uskutočnilo   5   pojednávaní   a okresný   súd   robil   procesné   úkony   smerujúce   k získaniu podkladov pre rozhodnutie.

Rozsudkom   č.   k.   3 C 142/00-30 z 26.   novembra 2001 okresný súd   sčasti   žalobe vyhovel,   vo   zvyšku   zamietol   a navrhovateľovi   (sťažovateľovi)   nepriznal   náhradu   trov konania.

Obidvaja   účastníci   sa   proti   rozsudku   v zákonnej   lehote   odvolali.   Okresný   súd po štandardných úkonoch spojených s podaním odvolania predložil spis 28. januára 2002 Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie, ktorý 17. septembra 2002 uznesením č. k. 4 Co 217/02-54   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie (23. októbra 2002).

V ďalšej etape konania okresného súdu tento doručil rozhodnutie Krajského súdu v T.   účastníkom   konania,   vyzval   žalobcu   na   upresnenie   žalobného   návrhu   v súlade s pokynom odvolacieho súdu, t. j. postupoval plynulo, rešpektujúc právny názor Krajského súdu v T. Od 28. novembra 2002 do 6. mája 2003 však okresný súd neurobil vo veci žiaden procesný úkon bez toho, aby tomu bránila nejaká zákonná prekážka. Konajúca sudkyňa úkonom 6. mája 2003 nariadila pojednávanie na 22. máj 2003. Toto pojednávanie bolo odročené na 12. jún 2003 z dôvodu zmeny názvu technických služieb.

Ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v konaní sp. zn. 3 C 142/00 ako plynulý, ktorý   nevykazuje   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Jediná   neodôvodnená   nečinnosť,   ktorú ústavný   súd   zistil,   je   obdobie   od   28.   novembra   2002   do   6.   mája   2003.   Podľa   názoru ústavného súdu v kontexte celého priebehu konania, ktoré už skončilo rozhodnutím (II. ÚS 46/02), však vyššie uvedená nečinnosť okresného súdu nemala takú intenzitu (rozsah), že by mohla byť dôvodom na vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní a dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto   rozhodnutia.   V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   už   nerozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003