znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 57/02-9 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Č., bytom Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru   v Žiline   č. p.   KRP   897/PMO-P-2001   z 15. augusta   2001, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. marca 2002 doručené podanie JUDr. J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, B., označené ako „Ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR.“

Sťažovateľ uviedol, že 25. apríla 2001 bolo na jeho osobu vypracované služobné hodnotenie   príslušníka   Policajného   zboru   obsahujúce   záver,   že   nespĺňa   predpoklady   na výkon zastávanej funkcie. Ďalej uviedol, že toto hodnotenie sa opiera o vyjadrenie č. p.: NBU-04/ 2-I/2001, ktorého obsah nepozná. Proti uvedenému hodnoteniu podal v riadnej lehote opravný prostriedok   podľa   zákona č.   73/1998 Z.   z.   o štátnej   službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru“). Rozhodnutím, ktoré sťažovateľ napáda vo svojej sťažnosti, bolo jeho odvolanie zamietnuté s poučením, že proti tomuto rozhodnutiu nie   je   možné   odvolanie.   Právnym   posúdením   veci   bolo   sťažovateľovi   „vysvetlené,   že v tomto prípade nie je možné ani súdne preskúmanie takého rozhodnutia podľa § 248 ods. 2 OSP. Teda pre nápravu v auguste 2001 pripadala len pôsobnosť Ústavného súdu SR. Tá však   vzhľadom   k právnemu   stavu   medzi   01.   07.   2001   až   31.   12.   2001   bola   pomerne problematická“.

Sťažovateľ ďalej k právnemu hodnoteniu veci zdôrazňuje:«1. Porušenie článku 46 ods. 2 je nepochybné vo vzťahu k článku 127 ústavy v tom, že som sa nemohol obrátiť na žiadny iný orgán, než na Ústavný súd SR. Sú tu doklady, že som bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy.

2. Článok 48 ods. 2 používam ako „najhoršie“ porušenie môjho základného práva. Nemohol som sa vyjadriť k predmetu veci a teda ku „všetkým vykonávaným dôkazom“. V tejto súvislosti pripomínam, že článok 48 si je treba vykladať širšie, než len ako procesnú zásadu na konanie pred súdmi. Určite takáto ústavná zásada sa vzťahuje aj na konanie pred orgánmi verejnej správy. Inak by totiž vznikol právny voluntarizmus, keď na jednej strane by orgány verejnej správy prijímali rozhodnutia, ktorými by sa zasahovalo do základných práv a slobôd a súčasne by nebolo možné uplatniť postup uvedený pod bodom 1.

3.   Slobodná   voľba   povolania   a jej   obmedzenie   uvedené   v článku   35   ods.   2   je v mojom   prípade   porušená   dvakrát.   Situáciu,   v ktorej   sa   nachádzam   (vysokoškolské vzdelanie   a prax)   si   nemožno   vykladať   tak,   že   si   v súčasnosti   „zvolím“   štátnu   službu v Policajnom zbore vo funkcii hliadkového príslušníka obvodného oddelenia. Napadnutými rozhodnutiami orgánov verejnej správy mi bolo znemožnené základné ústavné právo na slobodnú voľbu povolania. Taktiež mi nebol oznámený obsah a vecné dôvody zákona, ktorý by obmedzoval výkon môjho povolania po 25. 04. 2001.

4.   Žiadam,   aby   súčasne   na   základe   obsahu   ústavnej   sťažnosti,   ústavný   súd   pri rozhodovaní o jej prípustnosti, zvážil, že sa na ňu vzťahujú skutočnosti uvedené tiež v § 53 ods. 2 zákona o Ústavnom súde.»

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   na   základe   uvedeného   rozhodol,   že   „na základe tejto sťažnosti rozhodnutím a tiež opatrením orgánu verejnej správy základné právo a sloboda porušené boli“. Súčasne žiada „o priznanie finančného zadosťučinenia (podľa § 50 ods. 3 a 53 ods. 4 zák. o Ústavnom súde), ktoré tvorí rozdiel medzi výškou môjho posledného mesačného príjmu v Policajnom zbore a výškou môjho terajšieho mesačného príjmu   ku   dňu   právoplatnosti   rozhodnutia   ÚS   SR.   Túto   výšku   navrhnem   na   ústnom pojednávaní. Dôvody spočívajú najmä v morálnej ujme, ktorá vyplýva z toho, že miesto môjho   bývalého   služobného   zaradenia   je   takmer   totožné   s miestom   môjho   trvalého bydliska“.II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti vyplýva, že je namierená predovšetkým proti rozhodnutiu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline vydaného 15. augusta 2001. Toto rozhodnutie bolo podľa sťažovateľa konečné a nebolo proti nemu možné podať opravný prostriedok. Z obsahu, ale aj z petitu sťažnosti sťažovateľa vyplynulo, že ňou namietal porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   2,   čl.   48   ods.   2   a čl.   35   ods.   1   a 2   ústavy rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. p. KRP 897/PMO-P-2001 z 15. augusta 2001. Ústavný súd preto v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho základného práva pred   ústavným   súdom,   ktoré   však   nevyužil   bez   toho,   že   by   mu   v tom   bránili   vážne prekážky. Keďže ústavná a ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) ju nekvalifikuje ako prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahrádzajúci individuálne konanie o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   pred   ústavným   súdom   dostupný   navrhovateľom (sťažovateľom)   do   31.   decembra   2001,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (ústavný   súd   už   takto judikoval vo veciach sp. zn. II. ÚS 1/02, II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02).Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. apríla 2002