znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 57/01-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2001 prerokoval   podnet   Ľ.   S.,   bytom   K.,   zastúpeného   komerčnou   právničkou   JUDr.   M.   S., bytom   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 487/00 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ľ. S. zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 487/00   n e b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. júna 2001 doručené   podanie   Ľ.   S.,   bytom   K.,   ďalej   len   „navrhovateľ“),   označené   ako   „Podnet“. K podnetu bolo pripojené plnomocenstvo pre komerčnú právničku JUDr. M. S. so sídlom v K., na zastupovanie navrhovateľa   v predmetnej veci   v konaní pred ústavným súdom. Navrhovateľ   namietal   pomalý   a nesprávny   chod   Okresného   súdu   Košice   I   svojou sťažnosťou zo 4. apríla 2001 predsedovi uvedeného súdu, ktorý na sťažnosť odpovedal 1. júna   2001   a označil   ju   ako   nedôvodnú.   Navrhovateľ   podal   25.   mája   1999   žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe na Okresný súd Košice I.

Podľa vyjadrenia navrhovateľa Okresný súd Košice I postúpil jeho vec Okresnému súdu v Martine z dôvodu príslušnosti tohto súdu podľa sídla odporcu, hoci navrhovateľ si zvolil   príslušnosť   Okresného   súdu   Košice   I podľa   §   87   Občianskeho   súdneho poriadku, pretože   mal   pracovisko   v Košiciach,   kde   sídli   aj organizačná   zložka   odporcu. Po vyriešení sporu o príslušnosť bolo prvé pojednávanie určené na 4. apríl 2001. Pritom vo svojom   podaní   navrhovateľ   uviedol,   že   vyjadrenie   odporcu   –   Matice   slovenskej z 23. marca 2001 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2000 mu neboli doručené, ale vyzdvihol si ich na príslušnom súde 28. marca 2001, ako aj to, že namietal pomalý a nesprávny chod Okresného súdu Košice I sťažnosťou zo 4. apríla 2001 predsedovi   tohto   súdu,   ktorý   na   sťažnosť   odpovedal   1.   júna   2001   a označil   ju   ako nedôvodnú. Navrhovateľ ďalej podal sťažnosť aj u predsedu nadriadeného súdu a rozšíril svoju žalobu.

Navrhovateľ   oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s tým,   aby   jeho   podnet   bol prerokovaný bez ústneho rokovania a jeho prítomnosti.

Podnet navrhovateľa bol po predbežnom prerokovaní 12. júla 2001 prijatý na ďalšie konanie   v časti,   v ktorej   namietal   pomalý   chod   Okresného   súdu   Košice   I   a žiadal o vyslovenie porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 487/00 (pôvodne sp. zn. 9 C 326/99).

Po   prijatí   podnetu   ústavný   súd   vyzval   Okresný   súd   Košice   I,   aby   sa   k prijatiu podnetu navrhovateľa vyjadril a aby zaslal ústavnému súdu predmetný spis ako podklad pre rozhodnutie. Vo svojom vyjadrení Okresný súd Košice I uviedol:

„Žalobou zo dňa 27.   5. 1999 žalobca p. S. sa domáha voči žalovanému: Matica slovenská,   Nám.   J.   C.   Hronského   1,   Martin   neplatnosti   zrušenia   pracovného   pomeru v skúšobnej dobe. Podľa rozvrhu práce vec bola pridelená do senátu 13 C. V rámci prípravy pojednávania súd skúmal miestnu príslušnosť a dňa 12. 7.1999 rozhodol o svojej miestnej nepríslušnosti   a vec   odstúpil   Okresnému   súdu   Martin.   Okresný   súd   Martin   nesúhlasil so svojou miestnou príslušnosťou, a preto vec bola predložená podľa § 105 ods. 3 O. s. p. na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR. Po rozhodnutí NS SR vec bola vrátená Okresnému súdu   Košice   I dňa   12.   6.   2000.   Po   zabezpečení   prípravy   pojednávania   bolo   vytýčené pojednávanie   na   deň   4.   4.   2001   a následne   26.   9.   2001.   K prieťahom   v konaní   došlo v dôsledku rozhodovania o miestnej príslušnosti v zmysle O. s. p.“

Zároveň predseda Okresného súdu Košice I oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Preskúmavaním   spisovej   dokumentácie   ústavný   súd   zistil,   že   Okresný   súd Košice I dva a pol mesiaca po podaní žaloby 6. augusta 1999 postúpil vec Okresnému súdu Martin, keď vlastne vznikol   spor   o miestnu   príslušnosť,   ktorý   bol   vyriešený Najvyšším súdom Slovenskej republiky 31. marca 2000.   Spis sp. zn. 13 C 987/00 sa na Okresnom súde Košice I reálne (fyzicky) opäť nachádza od 12. júna 2000. Od tohto dátumu do dňa doručenia spisu na ústavný súd vykonal Okresný súd Košice I tieto úkony:

1.   Dňa   28.   júla   2000   vyzval   Maticu   slovenskú,   aby   sa   vyjadrila   k žalobe navrhovateľa.

2. Dňa 11. septembra 2000 na základe podania Matice slovenskej z 8. augusta 2000 oznámil Matici slovenskej, že ide o pôvodný návrh navrhovateľa z 27. mája 1999.

3. Dňa 2. januára 2001 oznámil Matici slovenskej na základe vznesenia jej námietky miestnej   nepríslušnosti   z 27.   septembra   2000,   že   o miestnej   príslušnosti   už   predtým rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky.

4. Dňa 1. februára 2001 určil termín prvého pojednávania vo veci (pozvánka   bola vypravená 5. marca 2001).

5. Dňa 28. marca 2001 zaslal navrhovateľovi vyjadrenie Matice slovenskej, ktorá ho doručila   23.   marca   2001,   ako   aj   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 21. marca 2000.

6. Dňa 4. apríla 2001 sa konalo prvé pojednávanie v predmetnej veci, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že sa Matici slovenskej uložila povinnosť do 5 dní oznámiť adresu svedka označeného na pojednávaní.

7. Vyjadril sa k sťažnosti navrhovateľa zo 4. apríla 2001 k pomalému a nesprávnemu chodu Okresného súdu Košice I.

8. Dňa 30. mája 2001 určil dátum ďalšieho pojednávania (pozvánka bola vypravená 23. júla 2001), a to na 26. september 2001.

9. Dňa 26. septembra 2001 sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   sa   Matici   slovenskej   uložilo   predložiť   do   10   dní   stanovy   Matice slovenskej, originál knihy príchodov a odchodov za mesiac marec a apríl 1999 pre stredisko Košice a mzdový list navrhovateľa za rok 1999.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samostatným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota (II. ÚS 47/96). Preto na splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby   štátny   orgán   vec   prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   sa   splní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98).

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými   sú   správanie   účastníka   konania,   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd rozhoduje, a spôsob, akým súd v konaní postupoval (I. ÚS 70/98).

1.   Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium,   podľa   názoru   ústavného   súdu   navrhovateľ   vystupoval v namietanom konaní aktívne a súčinnostne.

2. Čo sa týka druhého kritéria, žaloba o neplatnosť zrušenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe nie je otázkou, ktorá by smerovala k osobitne zložitému konaniu.

3. Čo sa týka tretieho kritéria – postupu súdu v napadnutom konaní, ústavný súd vychádzal pri   jeho   hodnotení   z dostupných   podkladov,   ktorými   boli   podnet   navrhovateľa   a ním predložená   fotodokumentácia,   vyjadrenie   Okresného   súdu   Košice   I a spis   sp.   zn.   13   C 487/00.   Z nich   vyplynulo, že celkovú dobu   konania o neplatnosť skončenia   pracovného pomeru v skúšobnej dobe 29 mesiacov možno rozdeliť do troch etáp:

1. etapa – od doručenia žaloby Okresnému súdu Košice I do vykonania prvého úkonu,

2. etapa – riešenie sporu o miestnu príslušnosť,

3. konanie vo veci po rozhodnutí sporu o príslušnosť.

Ústavný súd uzavrel, že trvanie prvej etapy dva a pol mesiaca je takým obdobím od doručenia   žaloby   do   vybavenia   prvého   procesného   úkonu,   ktoré   nemožno   označiť   za obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Druhá etapa, v ktorej sa riešila otázka miestnej príslušnosti súdu na konanie, v trvaní v zásade 10 mesiacov (do 12. júna 2000, keď bola spisová dokumentácia v predmetnej veci doručená Okresnému súdu Košice II) je obdobím, ktorého dĺžku, resp. trvanie nemohol ovplyvniť   Okresný   súd   Košice   I,   a preto   sa   v tomto   období   z objektívnych   dôvodov nemohol dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

Tretia etapa, od 12. júna 2000 do dňa doručenia podnetu (29. júna 2001) ústavnému súdu,   resp.   do   dňa   rozhodnutia   ústavného   súdu,   je   obdobím,   v ktorom   sa   realizovalo konanie o žalobe navrhovateľa na Okresnom súde Košice I a na základe prehľadu úkonov smerujúcich k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa (uvedené v časti I) ústavný súd uzavrel, že Okresný súd Košice I sa nedopustil zbytočných prieťahov v konaní, tak ako to označil navrhovateľ. Okresný súd Košice I sa pri svojich procesných úkonoch spravoval Občianskym   súdnym   poriadkom,   dal   možnosť   vyjadriť   sa   k veci   obidvom   účastníkom konania   (vyjadrenie   žalovaného   v tomto   konaní   mu   bolo   doručené   20.   marca   2001) a nariadené pojednávania odročil v obidvoch prípadoch z dôvodu zadováženia si ďalších podkladov pre rozhodnutie.   Keďže tieto procesné úkony plynulo smerovali k odstráneniu právnej   neistoty   navrhovateľa,   dobu   potrebnú na ich   vykonanie nemožno   hodnotiť   ako zbytočné prieťahy v konaní. Preto ústavný súd rozhodol, že základné právo navrhovateľa upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 487/00 porušené nebolo.