znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 569/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiInterflug,   a.   s.   v likvidácii,   Hlinkova   615/16,   Košice,   zastúpenej   advokátkouJUDr. Monikou   Furdovou,   Advokátska   kancelária,   Werferova   1,   Košice,   vo   vecinamietaného   porušenia   jej   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   3   ÚstavySlovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 127/2013 z 8. apríla2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Interflug, a. s. v likvidácii, Hlinkova 615/16, Košice,o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Interflug,   a.   s.   v   likvidácii,   Hlinkova   615/16,Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojich   základných   právzaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právazaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 6 Co 127/2013 z 8. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka uviedla, že sa žalobou doručenou Okresnému súdu Poprad (ďalej len„okresný súd“) 28. februára 2011 domáhala, aby okresný súd zaviazal „žalovaného v prvom rade   Slovenská   republika,   zastúpená   Generálnou   prokuratúrou   SR   a   po   pripustení do konania aj v druhom rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti, zaplatili   titulom   náhrady   škody   sumu   346 530,70   EUR   s 2   %   úrokom   od   25.05.2011 do zaplatenia...

Podaniu   žaloby   predchádzalo   trestné   konanie   na   Krajskom   súde   v   Prešove pod sp. zn. 2T 2/03.

Podľa   obžaloby   Krajského   prokurátora   v   Prešove   číslo   konania   KV 89/00,   boli obžalovaní postavení pred súd v dôsledku obvinenia z trestného činu podvodu podľa §-u 250, ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31.05.2005 a §-u 256d, ods. 1, písm. b, ods. 3 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa §-u 9, ods. 2 Trestného zákona zo skutku, ktorého sa mali dopustiť ako konatelia obchodnej spoločnosti dňa   20.08.1998,   podpísali   s dve   zmluvy   o   vstupe   banky do záväzkov   na   klienta a a   na   účty   spoločnosti bolo dňa 19.08.1998 prevedených 5 970 000,- Sk a bolo dňa 06.10.1998 prevedených 1 612 000,- FRF... v súvislosti s akciou,   Poľská   republika   v   tendry   so   spoločnosťou z   Francúzska, prostredníctvom   francúzskej   banky,   po   vzájomnej   dohode   zo   dňa 18.05.1999 žiadosťami o prevod finančných prostriedkov adresovaných uvedenej banke, previedli tieto finančné prostriedky na novovytvorené účty obchodnej spoločnosti, čísla účtov a v tom istom peňažnom ústave i napriek tomu, že vedeli   o   ustanovení   predbežného   správcu   konkurznej   podstaty   v   súvislosti   s   návrhom na vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   spoločnosti uznesením Krajského súdu v Košiciach č. j. 1K 87/99 zo dňa 05.05.1999 a z toho vyplývajúceho zákazu disponovania s majetkom tvoriacim konkurznú podstatu, čo spôsobilo, že uvedené finančné prostriedky nemohli byť zahrnuté do konkurznej podstaty spoločnosti

ku škode tejto spoločnosti vo výške 17 236 268,- Sk.

Krajský súd v Prešove v konaní 2T 2/03 rozsudkom zo dňa 30.04.2008 obžalovaných, ktorých   mená   sú   uvedené   v   rozsudku,   oslobodil   spod   obžaloby   Krajského   prokurátora sp. zn. Kv 89/00 z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Tento rozsudok bol dňa 24.06.2008 doručený našej obchodnej spoločnosti, ako prvé rozhodnutie súdu vynesené v konaní o vyššie uvedenej veci...

Keďže   naša   obchodná   spoločnosť   nebola   účastníkom   trestného   konania pred Krajským súdom v Prešove pod č. j. 2T 2/2003 ani ako zúčastnená osoba, resp. poškodená osoba a teda nebolo nám umožnené nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, naše údaje nachádzajúce sa v tejto sťažnosti vyplývajú iba z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove v trestnej veci, a to z rozsudku zo dňa 30.04.2008 a uznesenia zo dňa 02.07.2010,   ktorým   došlo   k   zrušeniu   zaistenia   finančných   prostriedkov   na   bankových účtoch...

Okresný súd v Poprade rozsudkom sp. zn. 17C 199/2011 zo dňa 14.05.2013 zamietol našu žalobu a Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v konaní pod sp. zn. 6Co 127/2013 zo dňa 08.04.2014 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Naša   obchodná   spoločnosť   namieta,   že   v   konaní   a   rozhodnutí   Krajského   súdu v Prešove bolo prevzaté skutkové zistenie a právne hodnotenie z rozsudku prvostupňového súdu. Odvolací súd sa nezaoberal našimi tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil záverom o premlčaní uplatneného nároku a o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Z   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   preskúmal   napadnutý rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení §-u 212 Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že rozsudok   je   vo   výroku   správny.   Za   hlavný   dôvod   pre   zamietnutie   žaloby   považuje premlčanie práva, a preto sa nezaoberá nevyhnutne s ostatnými okolnosťami prípadu. Krajský súd opiera svoj právny názor o premlčaní nášho nároku tým, že keď dňa 18.11.2005   rozhodol   rozsudkom   v   trestnej   veci   2T   2/2003   mal   sa   žalobca   o   tomto rozhodnutí dozvedieť už v tento deň. Doteraz ani jeden zo súdov neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že by našej obchodnej spoločnosti bol doručil uvedený rozsudok alebo že by nám iným   spôsobom   dal   správu   o   tom,   že   došlo   k   takémuto   súdnemu   rozhodnutiu.   Naviac v ďalšom   poukážeme   aj   na   nesprávnosť   aplikácie   ustanovenia   §-u   106   Občianskeho zákonníka z hľadiska behu premlčanej doby.

Podľa   právneho   názoru   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní   pod   sp.   zn.   6Co 127/2013 v čase, keď ešte len rozhodoval Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn. 2T2/2003 a to svojím Uznesením zo dňa 02.07.2010 o zrušení zaistenia našich finančných prostriedkov,   náš   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenou   bezdôvodným   zaistením   našich finančných prostriedkov po dobu trvania skoro 10 rokov bol už dávno premlčaný, pretože podľa napadaného rozhodnutia súdu lehota nastala dňa 18.11.2005...

Namietame nesprávnosť právnych názorov Krajského súdu v Prešove vyjadrených v napadnutom   rozhodnutí,   a   to   najmä   pokiaľ   ide   o   aplikáciu   všeobecných   ustanovení Občianskeho   zákonníka   upravujúcich   premlčanie   práva   na   náhradu   škody   vo   vzťahu k premlčaniu práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Totižto v tejto veci je možné aplikovať výlučne ustanovenia špeciálneho zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý rovnako ako v prípade premlčania práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   stanovuje   aj   na   uplatnenie   škody   z   nesprávneho   úradného postupu 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu...

Ďalej namietame, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v časti svojho   rozhodnutia   o   splnení   troch   podmienok   pre   objektívnu   zodpovednosť   za   škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom...

Odvolací súd prevzal do svojho rozhodnutia i konštatovanie prvostupňového súdu, že žalovaný v druhom rade nebol pasívne legitimovaným účastníkom konania titulom náhrady škody, pretože žalobca neuplatnil u neho nárok na predbežné prejednanie nároku, a preto sa nemôže účinne domáhať uplatneného nároku na súde. Toto konštatovanie sa nezakladá na pravde a nevieme z akého motívu toto tvrdenie Ministerstvo spravodlivosti SR predložilo súdu. Pripojene prekladáme list Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 30.09.2010 č. j. 33385/09-532/93, ktorým nám oznamuje, že prerokovalo podľa §-u 9 Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom   a   tejto   žiadosti   nevyhovuje.   Toto   zistenie   by   malo   pasívnu   legitimáciu Ministerstva spravodlivosti SR úplne zmeniť.

Odvolací súd uvádza v rozsudku ako ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby nedostatok aktívnej   legitimácie   v   konaní.   Uznáva,   že   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   na   účtoch v banke, ktoré boli príkazom prokurátora zaistené sú platné, avšak nevyvodzuje z nich našu oprávnenosť na disponovanie s nimi do dňa 30.03.2007, kedy boli uzavreté. Zmluvami o postúpení pohľadávok s postúpenými pohľadávkami prešli v zmysle ustanovenia §-u 524 Občianskeho zákonníka aj ich príslušenstva a všetky práva s nimi spojené. Teda nastal vlastnícky   vzťah,   ktorý   je   absolútny   a   jednoznačne   oprávňuje   našu   spoločnosť   aj na uplatňovanie náhrady škody súdnou cestou.

Odvolací   súd   ďalej   konštatuje,   že   z   vykonaného   dokazovania   nie   je   preukázaná oprávnenosť nároku a to i napriek tomu, že sa touto otázkou podrobne nezaoberal. Nezvyklý a snáď i nedovolený spôsob hodnotenia oprávnenosti nároku uplatneného v žalobe značne znižuje zrozumiteľnosť a presvedčivosť rozsudku a spolu so vzniknutými vadami nasvedčuje na poškodzovanie našej spoločnosti. Rozporná aplikácia právnych predpisov v súdnom konaní narušuje niektoré aspekty právnej istoty, predovšetkým pocit, či presvedčenie, či v súdnej veci bolo aplikované právo a či našej spoločnosti bola poskytnutá dostatočná súdna ochrana a či boli rešpektované naše základné práva a slobody.

Odvolací súd neodôvodnil v čom vidí nedostatok príčinnej súvislosti medzi vznikom škody   a   nesprávnym   úradným   postupom.   Jedným   z   princípov   spravodlivého   súdneho konania ako ich garantuje článok 6, ods. 1 Dohovoru je i právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozsudok Krajského súdu v Prešove v časti, v ktorej odôvodňuje zamietnutie našej žaloby v dôsledku nedostatku   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom   škody nespĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 6, ods. 1 Dohovoru ani z článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Rozsudok Krajského súdu v Prešove je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné   a   udržateľné   a   máme   za   to,   že   týmto   rozsudkom   bolo   porušené   naše základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo Interflug a. s. v likvidácii na súdnu ochranu podľa článku 46, ods. 1   a   3   Ústavy   SR   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6,   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 6Co 127/2013 zo dňa 08.04.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 127/2013 zo dňa 08.04.2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume, v akej budú vyčíslené, do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie 50 000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 27/2015).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozrinapr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, II. ÚS 27/2015).

Zo sťažnosti a z jej petitu vyplýva, že sťažovateľka ňou namieta porušenie svojichzákladných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru   napadnutým   rozsudkomkrajského súdu, nie však zároveň aj uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdusp. zn.   8   Cdo   251/2014   z   22.   januára   2015.   Táto   skutočnosť   je   v   zhode   s   ustálenoujudikatúrou   ústavného súdu podstatná pre posúdenie otázky,   či sťažnosť nebola podanáoneskorene.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorejlehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovanáza zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53, 54), teda napadnutému rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka však po odmietnutí jej dovolania najvyšším súdom podala sťažnosť protirozsudku krajského súdu, ale zároveň nenapadla aj uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 8Cdo 251/2014 z 22. januára 2015. Citovaná judikatúra týkajúca sa zachovania lehoty podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde preto nie je aplikovateľná. Ústavný súd totiž pri jejaplikácii musí vychádzať z obsahu a zmyslu ustanovení § 53 zákona o ústavnom súde vspojení so svojím subsidiárnym postavením pri ochrane základných práv a slobôd, ktorévyplýva okrem iného z čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v naznačených súvislostiachpoukazuje na svoj už stabilizovaný právny názor, v zmysle ktorého pri posudzovaní otázkydodržania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musí   vychádzať   z   doslovného   znenia   zákonao ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok –dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietolako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jehorozhodnutie, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, žeústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie právsťažovateľa   nevysloví,   mohol   by   aj   napriek   tomu   preskúmať   súčasne   rozhodnutie   súduodvolacieho   súdu   (II.   ÚS   505/2014,   obdobne   pozri   napr.   tiež III. ÚS 34/2012,   III.   ÚS543/2012, IV. ÚS 318/2013, II. ÚS 27/2015).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 199/2011 zo 14. mája2013 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 9. júna2014.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, žesťažovateľka   nenapadla   svojou   sťažnosťou   aj   rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   sa   lehotana podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu musí počítať odo dňanadobudnutia jeho právoplatnosti. Za týchto okolností je celkom zjavné, že sťažovateľkapodala svoju sťažnosť po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015