znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 569/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P., M., zastúpeného predsedom predstavenstva Ing. V. H. a podpredsedom predstavenstva Ing. M. B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. D. L., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva slobodne podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Novom Meste nad Váhom č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne   sp.   zn.   13   S   85/2011   z   8.   februára   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2012   doručená   sťažnosť   P.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpeného   predsedom predstavenstva Ing. V. H. a podpredsedom predstavenstva Ing. M. B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   slobodne   podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Novom   Meste   nad   Váhom   (ďalej   len   „obvodný   pozemkový   úrad“)   č. H/2011/7-6   z 5. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   napádaným   rozhodnutím   č.   H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 obvodný pozemkový úrad podľa § 14 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady   č.   330/1991   Zb.   o pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pozemkových   úpravách“)   schválil vykonanie   projektu   pozemkových   úprav   v   katastrálnom   území   P.,   ktorý   bol   schválený rozhodnutím   obvodného   pozemkového   úradu   č.   H/2010/7-385   z   29.   júna   2010, vypracovaného   na   účely   usporiadania   vlastníckych   a   užívacích   pomerov   a odstránenia prekážok   ich   výkonu   vyvolaných   historickým   vývojom   pred   účinnosťou   tohto   zákona. Súčasne   v   tomto   rozhodnutí   v   súlade   s   §   14   ods.   8   zákona   o   pozemkových   úpravách obvodný pozemkový úrad rozhodol, že dňom 30. septembra 2011 zanikajú nájomné vzťahy k pôvodným nehnuteľnostiam, ktoré boli schválenými pozemkovými úpravami dotknuté, čo sa v konečnom dôsledku malo dotknúť aj sťažovateľky, ktorá na základe nájomných zmlúv mala časť dotknutých pozemkov v nájme na účely realizácie poľnohospodárskej výroby.

Na   základe   žaloby   podanej   sťažovateľkou   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   preskúmal   zákonnosť   rozhodnutia   obvodného   pozemkového úradu   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   13   S   85/2011   z   8.   februára   2012   žalobu sťažovateľky   zamietol   a stotožnil   sa   so   závermi   rozhodnutia   obvodného   pozemkového úradu. Z dôvodu odvolania podaného sťažovateľkou vo veci rozhodoval aj najvyšší súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012 rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 18. júla 2012).

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s rozhodnutím obvodného pozemkového úradu, s rozhodnutím krajského súdu a napokon aj s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   pričom   svoju   nespokojnosť   argumentačne   stručne odôvodnila tým, že v danom prípade nebola označenými orgánmi verejnej moci zohľadnená existencia súkromno-právnych nájomných vzťahov, ktorých bola účastníčkou a ktoré tak v dôsledku   napádaných   rozhodnutí   boli   predčasne   ukončené,   čím   bolo   v konečnom dôsledku   zasiahnuté   do   jej   práva   slobodne   podnikať   s   následkom   vzniku   škody   na   jej majetku.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Sťažovateľ   bol   titulom   nájmu   užívateľom   pozemkov   zahrnutých   v   projekte pozemkových úprav v k. ú. P. Nájomné zmluvy s vlastníkmi pozemkov v tomto katastrálnom území mal uzatvorené pred začatím pozemkových úprav na dobu 10 rokov súčinnosťou od 1. 1. 2005, t. j. do roku 2015, čo mu umožňovalo výkon poľnohospodárskych prác do roku 2015. Porušovateľ   pri   vydaní   napádaného   rozhodnutia   túto   skutočnosť   nerešpektoval a svojím rozhodnutím sťažovateľovi odňal dňom 30. 9. 2011 právo na podnikanie a výkon inej   zárobkovej   činnosti   -   poľnohospodárskych   prác,   ktorých   výkon   mal   na   pozemkoch zabezpečený nájomnými zmluvami až do roku 2015.

Porušovateľ mal povinnosť pri vydaní rozhodnutia zvoliť postup a termín schválenia projektu   pozemkových   úprav   a   zániku nájomných   vzťahov   tak,   aby   rešpektoval   ústavné právo sťažovateľa na podnikanie a výkon inej zárobkovej činnosti, čím by eliminoval škody, ktoré mu svojim neústavným postupom spôsobil.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie „rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 35 ods. 1 Ústavy SR - Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a aby v zmysle čl.   127 ods.   2 Ústavy SR   vyslovil,   že právoplatným Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Novom Meste nad Váhom č. j. H/2011/7-6 zo dňa 5. 8. 2011, Rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 13 S/85/2011-32, 3011200650 zo dňa 8. 2. 2012 a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 6. 2012 č. k. 1 Sžr/75/2012 bolo   porušené   ústavné   právo   sťažovateľa   podnikať   a   vykonávať   inú   zárobkovú   činnosť a vrátil vec porušovateľovi na ďalšie konanie.

...   sťažovateľ   žiada   finančné   zadosťučinenie   ako   peňažnú   protihodnotu   v   sume 3.000,- EUR. Primeranosť výšky finančného zadosťučinenia odvodzuje od výšky nákladov doteraz vedených súdnych sporov v danej veci...

V prípade vyhovenia tejto sťažnosti si sťažovateľ uplatňuje aj náhradu trov právneho zastúpenia,   ktoré   v   prípade   vyhovenia   sťažnosti   žiada   sťažovateľ   priznať   a   uhradiť advokátke   JUDr.   D.   L.,   PhD...   za   nasledovné   právne   úkony...   (spolu   323.50 EUR),   v prípade ústneho pojednávania vyčíslim trovy právneho zastúpenia na pojednávaní, cestovné a náhradu za stratu času priamo na pojednávaní.“.

Sťažovateľka tiež žiada „Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb. (správne má byť Z. z.,   pozn.) odklad   vykonateľnosti   napadnutých   právoplatných   rozhodnutím   až   do právoplatného   rozhodnutia   Ústavného   súdu   vo   veci   samej“,   avšak   túto   svoju   žiadosť v zmysle   existencie   zákonných   predpokladov   nariadenia   dočasného   opatrenia   žiadnym spôsobom neodôvodnila.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľky   týkajúcich   sa   ňou   namietaného   porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   ústavy,   k   porušeniu   ktorého   malo   dôjsť rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012, spočíva v jej tvrdení, že označené orgány verejnej moci pri svojom rozhodovaní týkajúcom sa schválenia vykonania projektu pozemkových úprav v katastrálnom území P. v zmysle zákona o pozemkových úpravách nezohľadnili, resp.   nezobrali   do   úvahy   existenciu   užívacieho   práva   sťažovateľky   k časti   pozemkov podliehajúcich   predmetným   pozemkovým   úpravám,   ktoré   sťažovateľka   mala   ako nájomníčka na základe nájomných zmlúv až do roku 2015.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1 ústavy rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V   danom   prípade   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   obvodného   pozemkového   úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 mala sťažovateľka možnosť domáhať sa zjednania nápravy ňou namietaného porušenia označeného základného práva prostredníctvom žaloby podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Tento účinný prostriedok nápravy sťažovateľka napokon aj využila. Krajský súd príslušný na konanie o predmetnej žalobe sťažovateľky   sa   tak   v   rámci   svojej   kompetencie   nezávislého   súdneho   orgánu preskúmavajúceho   zákonnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu   (obvodného   pozemkového úradu)   v   podstate   musel   vysporiadať   s   identickými   námietkami,   aké   vo   vzťahu k napádanému   rozhodnutiu   obvodného   pozemkového   úradu   sťažovateľka   uvádza   aj v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (t. j. proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012

Podľa prvej vety § 201 OSP v znení účinnom v rozhodujúcom období účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 201 OSP proti rozsudku krajského súdu sp. zn.   13   S   85/2011   z   8.   februára   2012   bolo   prípustné   odvolanie   –   riadny   opravný prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   napokon   aj   účinne   využila.   Najvyšší   súd   sa   v   rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate tiež vysporiadať s rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľka   proti   rozsudku krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Uvedené bolo podkladom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti (t. j. proti rozsudku okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd v prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie   sú   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Základné právo priznané v citovanom čl. 35 ods. 1 ústavy sa priznáva v obmedzenom režime prepojenom na čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1 sa možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie čl. 35 ústavy.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   v   súvislosti   so   sťažnosťou   sťažovateľky   úlohou ústavného súdu skúmať, či zásah do sťažovateľkinho práva podnikať bol v súlade s v danom prípade aplikovaným zákonom o pozemkových úpravách.

Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby o preskúmanie zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   zaoberal všetkými   námietkami   žalobcu   a   pokiaľ   dospel   k   záveru,   že   preskúmavané   správne rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody žaloby neboli relevantné, bolo potrebné   rozhodnutie   súdu,   ktorý   rozhodnutie   žalovaného   potvrdil,   keď   vzhľadom   na spoľahlivo zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup žalovaného ako aj jeho rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za správne.   V postupe krajského súdu nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia   krajského   súdu   a   dôvody   v   ňom   uvedené   si   osvojuje   ako   svoje   vlastné s poukazom   na   §   246c   ods.   1   veta   prvá   v   spojení   s   §   219   ods.   2   OSP.   Odvolací   súd konštatuje,   že   dôvody   odvolania   žalobcu   sa   neodlišovali   od   dôvodov   podanej   žaloby, s ktorými sa súd prvého stupňa v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery sú vecne správne.

Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že postup prechodu na hospodárenie v novom   usporiadaní   bol   prerokovaný   len   so   zástupcami   vlastníkov,   nie   s   nájomcom, odkazuje na vyjadrenia žalovaného zo dňa 27. 10. 2011 (č. l. 23) a zo dňa 3. 3. 2012 (č. l. 36), že návrh postupu bol prerokovaný aj s užívateľom pozemkov - žalobcom. Pozvánka na prerokovanie (zo dňa 9.   6.   2010) spolu s doručenkou,   z ktorej je zrejmé,   že pozvánku žalobca prevzal dňa 11. 6. 2010, je súčasťou administratívneho spisu žalovaného.

Ani ďalšiu námietku žalobcu o vzťahu zákona č. 504/2003 a Občianskeho zákonníka odvolací súd nepovažoval za dôvodnú a relevantnú. Pozemkové úpravy a s tým spojený prechod na hospodárenie v novom usporiadaní sa riadia osobitným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 330/1991 Zb. Ten v ustanovení § 14 ods. 8 výslovne ustanovil zánik nájomných   vzťahov,   pričom   z   neho   nevyčlenil   (osobitnou   úpravou   či   odkazom   na   iný predpis) žiadnu výnimku. Výkladom tohto ustanovenia teda nemožno dôjsť k inému záveru ako   k   tomu,   že   zákonodarca   mal   na   myslí   zánik   všetkých   nájomných   vzťahov   za   tam uvedených podmienok, teda aj zánik nájomných zmlúv uzavretých na dobu určitú podľa ustanovení zákona č. 504/2003 Z. z. K zániku pritom dochádza ex lége a to buď v deň nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   o   schválení   vykonania   PPU   alebo   neskorším dňom uvedeným v rozhodnutí. V danom prípade žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí určil za tento deň 30.9.2011 - teda deň neskorší ako deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Žalovaný tak postupoval a rozhodol v súlade so zákonom a preto nemožno odvolaniu žalobcu vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   v   podstatnej   časti   stotožnil s argumentáciou krajského súdu, v záujme uceleného pohľadu na vec bolo na tomto mieste dôvodné odcitovať aj podstatnú časť rozsudku krajského súdu:

„Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného krajský súd zistil, že dňa 20. júla 2010, Obvodný pozemkový úrad v Novom Meste nad Váhom nariadil vykonanie projektu pozemkových úprav v k. ú. P., schváleného rozhodnutím OPU č. j. H/2010/7-385, zo dňa 29. júna 2010, vypracovaného v zmysle § 2 písm. a) zákona, z dôvodu usporiadania vlastníckych   a   užívacích   pomerov   a   odstránenie   prekážok   ich   výkonu   vyvolaných historickým vývojom pred účinnosťou tohto zákona, ktorého zhotoviteľom bol G. B., spol. s r.o.. Žalovaný napadnutým rozhodnutím, č. j. H/2011/7-6, zo dňa 5. augusta 2011, schválil vykonanie predmetného nariadeného projektu pozemkových úprav v k. ú. P.

Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať, či správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď schválil vykonanie projektu pozemkových úprav v k. ú. P., v zmysle § 14 ods.   4   zákona   č.   330/1991   Zb.,   ako   aj   zánik   nájomných   vzťahov   k   pôvodným nehnuteľnostiam ku dňu 30. septembra 2011, v zmysle § 14 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb. Zároveň, vzhľadom na odôvodnenie žaloby žalobcom krajský súd sa osobitne zaoberal aj otázkou,   či   má   zákon   č.   504/2003   Z.   z.,   ktorý   upravuje   nájom   poľnohospodárskych pozemkov postavenie lex specialis k zákonu č. 330/1991 Zb., a teda či žalovaný správne v napadnutom rozhodnutí aplikoval ustanovenia zákona č. 330/1991 Zb...

V   prejednávanej   veci   medzi   účastníkmi   konania   nebolo   sporné,   že   žalobca   mal v nájme pozemky zahrnuté v projekte pozemkových úprav v k. ú. P. Spornou bola najmä skutočnosť, či žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď rozhodol o zániku nájomných vzťahov k pôvodným nehnuteľnostiam ku dňu 30. septembra 2011, pričom nebral do úvahy existujúce užívacie práva žalobcu a či správne vo veci aplikoval ustanovenia zákona č. 330/1991 Zb. V súvislosti so žalobnou námietkou žalobcu o postavení zákona č. 504/2003 Z. z. ako lex specialis, tunajší krajský súd dospel k záveru, že zákon č. 504/2003 Z. z. nie je špeciálnou právnou úpravou k zákonu č. 330/1991 Zb.. Tieto dva rozdielne právne predpisy upravujú každý svoj špecifický okruh právnych vzťahov. Zákon č. 504/2003 Z. z. v znení neskorších   predpisov,   podrobne   upravuje   nájomné   vzťahy,   náležitosti   zmlúv,   dobu uzatvárania   nájomných   zmlúv   k   nájmu   poľnohospodárskych   pozemkov, poľnohospodárskych podnikov a lesných pozemkov. Naproti tomu zákon č. 330/1991 Zb. v znení   neskorších   predpisov,   sa   týka   hlavne   pozemkových   úprav   (ich   obsahu,   dôvodov, účastníkov), ďalej upravuje tiež konanie o pozemkových úpravách a vykonanie projektu pozemkových   úprav.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   krajský   súd   uzatvára,   že   žalovaný správne   pri   schvaľovaní   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   (t. j.   v   napadnutom rozhodnutí č. j. H/2011/7-6, zo dňa 5. augusta 2011) použil ustanovenia zákona č. 330/1991 Zb. a správne tieto ustanovenia aj vyložil a aplikoval na konkrétny prípad. Je potom v súlade   so   zákonom,   keď   žalovaný   o   zániku   nájomných   vzťahov   k pôvodným nehnuteľnostiam (t.j. zániku nájomných vzťahov medzi žalobcom a jednotlivými vlastníkmi pozemkov   v   k.   ú.   P.),   rozhodol   ku   dňu   30.septembra   2011,   čiže   až   po   nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav (§ 14 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb.).

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   mal   krajský   súd   za   preukázané,   že   správny   orgán postupoval v súlade so zákonom, keď pri schvaľovaní vykonania projektu pozemkových úprav v k. ú. P., postupoval v zmysle zákona č. 330/1991 Zb., pričom aplikoval správne ustanovenia tohto zákona, ktoré aj správne vyložil a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je tak dostatočné a zrozumiteľné.

Žalovaný   dostatočne   zistili   skutkový   stav,   zabezpečil   potrebné   podklady,   ktoré správne vyhodnotil a vyvodil správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil.“ Z   citovaných   rozhodnutí   vyplýva,   že   v   dotknutom   katastrálnom   území   P.   bolo nariadené   konanie   o   pozemkových   úpravách   v   zmysle   §   2   ods.   1   písm.   a)   zákona o pozemkových   úpravách   z   dôvodu,   že   bolo   potrebné   usporiadať   vlastnícke   a   užívacie pomery   k   dotknutým   pozemkom   na   odstránenie   prekážok   ich   výkonu   vyvolaných historickým   vývojom,   pričom   podľa   §   6   ods.   1   písm.   a)   a   b)   zákona   o   pozemkových úpravách   sú   účastníkmi   konania   o   pozemkových   úpravách   nielen   vlastníci   dotknutých pozemkov (t. j. pozemkov podliehajúcich pozemkovým úpravám), ale aj nájomcovia týchto pozemkov (t. j. účastníčkou konania bola aj sťažovateľka, ktorá mala pozemky podliehajúce pozemkovým   úpravám   v   nájme,   pozn.).   V   danom   prípade,   tak   ako   to   vyplýva   aj z rozhodnutia najvyššieho súdu, obvodný pozemkový úrad majúci právomoc rozhodovať v konaní   o   pozemkových   úpravách   so   sťažovateľkou   aj   konal   ako   s   účastníčkou   tohto konania,   pretože   tá   sa   evidentne   podľa   záznamov   v   administratívnom   spise   k   veci   aj meritórne vyjadrovala. Napokon, túto skutočnosť samotná sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani nerozporovala.

V   danom   prípade   sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   napáda rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vydané   v   konaní   o   preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutia obvodného pozemkového úradu týkajúceho sa už poslednej fázy konania o pozemkových úpravách, a to konkrétne napáda rozhodnutie o „schválení vykonania projektu pozemkových úprav“,   pričom   v   zmysle   zákona   o   pozemkových   úpravách   vydaniu   tohto   rozhodnutia predchádzajú aj iné fázy tohto konania, v rámci ktorých sa sťažovateľka ako účastníčka konania mala a mohla dovolať ochrany svojich práv.

Vydaniu sťažovateľkou napádaného rozhodnutia o schválení „vykonania“ projektu pozemkových úprav (§ 14 zákona o pozemkových úpravách) č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 predchádzalo ešte vydanie rozhodnutia obvodného pozemkového úradu o schválení tohto projektu pozemkových úprav (§ 13 zákona o pozemkových úpravách) č. H/2010/7-385 z 29. júna 2010, od ktorého v konečnom dôsledku v podstate záviselo sťažovateľkou napádané   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu,   avšak   sťažovateľka   toto   skoršie rozhodnutie žiadnym spôsobom nespochybnila. Inými slovami, zo sťažnosti sťažovateľky nevyplýva,   že   by   sa   v   minulosti   zákonným   spôsobom,   resp.   postupom,   napr.   podaním žaloby podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku a následne aj prípadným podaním   ústavnej   sťažnosti   domáhala   preskúmania   zákonnosti   a   ústavnosti   rozhodnutia obvodného pozemkového úradu o schválení projektu pozemkových úprav na dotknutom území, ktoré bolo napokon záväzným podkladom na vydanie sťažovateľkou napádaného rozhodnutia   obvodného   pozemkového   úradu   o   schválení „vykonania“ tohto   projektu pozemkových úprav.

Vzhľadom na skutočnosť, že žiadnym na to zmocneným orgánom verejnej moci, a to všeobecným   súdom   a   ani   ústavným   súdom   nebola   konštatovaná   nezákonnosť   ani neústavnosť rozhodnutia obvodného pozemkového úradu č. H/2010/7-385 z 29. júna 2010 o schválení projektu pozemkových úprav, najvyšší súd potom aj vzhľadom na ustanovenie § 14   ods.   1   zákona   o   pozemkových   úpravách,   podľa   ktorého   po   schválení   projektu pozemkových   úprav   obvodný   pozemkový   úrad   nariadi   jeho   vykonanie,   nevyhnutne konštatoval, že nezákonným nie je ani nadväzujúce sťažovateľkou napádané rozhodnutie obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 o schválení „vykonania“ tohto projektu pozemkových úprav. Najvyšší súd k tomuto svojmu záveru dospel aj po preskúmaní, resp. po zistení, že v postupe predchádzajúcom vydaniu tohto rozhodnutia boli rešpektované   aj   procesné   práva   sťažovateľky   ako   účastníčky   predmetného   konania o pozemkových úpravách.

Z   ústavného   hľadiska   sú   udržateľné   aj   závery   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   ide o aplikáciu § 14 ods. 8 zákona o pozemkových úpravách, podľa ktorého dňom nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   o   schválení   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   alebo neskorším   dňom   uvedeným   v   rozhodnutí   zanikajú   nájomné   vzťahy   k   pôvodným nehnuteľnostiam,   pričom,   tak   ako   to   konštatoval   aj   najvyšší   súd,   toto   ustanovenie nepripúšťa   zo   svojej   aplikácie žiadnu   výnimku na ten-ktorý   druh   alebo typ nájomného vzťahu, ktorú by eventuálne bolo možné aplikovať na prípad sťažovateľky.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   (zastúpená kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   pozn.)   okrem   vyjadrenia   svojej   všeobecnej nespokojnosti tak s rozhodnutím obvodného pozemkového úradu, ako aj s rozhodnutím najvyššieho súdu bližšie neodôvodnila, v čom vidí nezákonnosť predmetných rozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti   záverov najvyššieho súdu, pretože z jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (v   danom   prípade   zákona   o   pozemkových úpravách, pozn.), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Vzhľadom na uvedené tak nemožno konštatovať, že k obmedzeniu sťažovateľky v jej práve   podnikať   došlo   bez   zákonného   podkladu,   resp.   že   by   sa   tak   stalo   svojvoľne a nedôvodne.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní   v   tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   úhrady   trov   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu rozhodovať o návrhu sťažovateľky vydať vo veci dočasné opatrenie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012