znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 569/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   H.   st.   a I.   H.   ml.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v konaniach vedených Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 1 T 171/2011 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 3 Tos 159/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 5. decembra 2011 a poštou 8. decembra 2011 doručená sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. (ďalej len „sťažovateľ 1“ a „sťažovateľ 2“, resp. „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach   (ďalej len „pakt“)   v   konaniach vedených   Okresným súdom   Galanta (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 T 171/2011 a Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tos 159/2011. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   171/2011 zo 7. septembra   2011   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľov   o   prepustenie   z   väzby na slobodu a nebol prijatý ich písomný sľub nahrádzajúci väzbu. Uznesením krajského súdu sp. zn.   3   Tos   15/2011   z   20.   septembra   2011   bola   sťažnosť   podaná   sťažovateľmi   proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

V   odôvodnení   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovatelia poukázali na to, že do väzby boli vzatí podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Podľa ich názoru ani dôvod útekovej väzby, ale ani dôvod preventívnej väzby nie je daný. Okrem toho je povinnosťou všeobecného súdu v prípade, ak je to možné, využiť všetky iné dostupné prostriedky nahrádzajúce väzbu, a to aj v prípade, ak by konkrétny väzobný dôvod bol daný, čo však v prípade sťažovateľov nie je. Ponúknutý písomný sľub bol dostatočnou garanciou   na   prepustenie   sťažovateľov   na   slobodu.   Všeobecné   súdy   vo   svojich rozhodnutiach neuvádzajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu, a neuvádzajú ani   dôvody   neprijatia   sľubu   sťažovateľov.   Sťažovatelia   preto   namietajú,   že   uznesenie okresného súdu bolo nezákonné, pričom krajský súd sa žiadnym spôsobom námietkami voči uzneseniu   okresného   súdu   nezaoberal (sťažovateľmi   uvádzané skutočnosti   nepreskúmal, vzneseným   námietkam   neporozumel   a   svoje   rozhodnutie   ani   náležite   neodôvodnil). Všeobecné   súdy   mylne   interpretujú   inštitút   nahradenia   väzby   ako   inštitút   výnimočný, pričom   samotnú väzbu a jej dôvody   posudzujú   práve opačným spôsobom, a to tak, že k naplneniu dôvodov väzby stačili nepodložené domnienky s následným konštatovaním, že sťažovatelia na prijatie sľubu nepreukázali, že sa na slobode nebudú naďalej venovať pokračovaniu trestnej činnosti, resp. sa nebudú vyhýbať úkonom v trestnom konaní.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a paktu v konaniach vedených okresným súdom pod sp.   zn.   1   T   171/2011   a   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3   Tos   159/2011   s   tým,   aby boli uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2011 a okresného súdu zo 7. septembra 2011 zrušené   a   vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Domáhajú   sa   tiež   priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 10 000 € pre každého zo sťažovateľov, ako aj náhrady trov konania vo výške 906,12 €.

Z   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   3   Tos   159/2011-1059   z   20.   septembra   2011 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2011 zo 7. septembra 2011. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu z 3. októbra 2010 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Väzba začala 30. septembra 2010. Dňa 30. júna 2011 bola na sťažovateľov podaná obžaloba pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 294 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. c) Trestného   zákona   v   jednočinnom   súbehu   so   zločinom   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietajú, že nie sú naplnené dôvody útekovej väzby, lebo žiadne ich konanie nezakladá obavu z toho, že by mali ujsť alebo sa skrývať. Sťažovatelia sú ženatí, majú rodiny, ich totožnosť je známa a sťažovateľ 1 je odkázaný na lekársku pomoc, ktorú by mal problém nájsť v prípade úteku. V ustálenej súdnej praxi sa za vysoký trest považuje trest s dolnou hranicou odňatia slobody najmenej 8 rokov, čo nie je dané. Okresný súd neuvádza žiadne konkrétne dôvody preventívnej väzby u   sťažovateľa   1.   Predchádzajúce   odsúdenie   sťažovateľa   2   nemá   nič   spoločné s prebiehajúcim trestným stíhaním. V prípade prepustenia na slobodu budú sťažovatelia viesť riadny život a spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Podľa ich názoru je písomný   sľub   dostatočnou   garanciou   na prepustenie   z väzby, pretože   väzba má byť používaná len v nevyhnutnej miere.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd zákonným spôsobom vyhodnotil všetky doteraz zadovážené dôkazy a dospel k správnemu záveru, že u sťažovateľov pretrvávajú dôvody   útekovej,   ale   i   preventívnej   väzby.   Aj   podľa   názoru   krajského   súdu   konanie sťažovateľov pred vzatím do väzby a charakter trestnej činnosti, ktorej sa mali dopustiť, dostatočne odôvodňuje obavu z toho, že v prípade prepustenia na slobodu ujdú alebo sa budú   skrývať s cieľom   vyhnúť sa   trestnému   stíhaniu,   resp.   že budú   v trestnej   činnosti pokračovať. Dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sú dané skutočnosťou, že sťažovateľom hrozí uloženie trestu odňatia slobody na 7 až 10 rokov, čo odôvodňuje obavu, že by mohli ujsť, resp. sa skrývať. Obava z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ 1 disponuje iba príjmom invalidného dôchodcu, pričom pozmenením a následným predajom zadovážených zbraní si obstarával finančné prostriedky. Preto je pravdepodobné, že by v takejto alebo obdobnej trestnej   činnosti   s   pomocou   svojho   syna   sťažovateľa   2   naďalej   pokračoval   z   dôvodu zlepšenia svojej finančnej situácie. Bol už trikrát súdne trestaný a hoci sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený, nemožno poprieť jeho sklon k páchaniu trestnej činnosti. Sťažovateľ 2 bol od roku 2001 už šesťkrát súdne trestaný, medzi iným aj za násilnú trestnú činnosť, naposledy 30. septembra 2008 pre trestný čin podľa § 14, § 20 a § 221 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov. Sťažovateľ 2 sa teda pravidelne dopúšťa   trestnej   činnosti,   pričom   predchádzajúce   odsúdenia   nemali   na   neho   žiaden prevýchovný   efekt.   Existuje   preto   dôvodná   obava,   že   v   trestnej   činnosti   bude   naďalej pokračovať pre účely rýchleho zadováženia finančných prostriedkov. Správny je aj názor okresného súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľov písomným sľubom. V danom prípade ide o trestnú činnosť závažnejšieho charakteru páchanú osobami, ktoré boli v minulosti viackrát súdne trestané, a preto sa nemožno domnievať, že sa opätovne nedopustia trestnej činnosti ani že povedú riadny život tak, ako to má na mysli ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Uznesenie   krajského   súdu   bolo   podľa   dátumovej   pečiatky   doručené   obhajcovi sťažovateľov 7. októbra 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   v   spojení   s   uznesením okresného súdu dáva dostatočné a presvedčivé odpovede na sťažnostné námietky. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.   Niet   teda   ani príčiny   na to,   aby ústavný   súd   do   týchto   záverov zasiahol.   Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   krajským   súdom   nekorešponduje   s   posúdením sťažovateľov, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Konkrétne argumenty, ktoré krajský súd uvádza v súvislosti s dôvodmi   útekovej a preventívnej   väzby,   odkazujúce   najmä   na   závažnosť   trestných   činov,   z   ktorých   sú sťažovatelia dôvodne podozriví, ich majetkové, resp. zárobkové pomery a ich doterajšie konflikty so zákonom, sa javia aj podľa názoru ústavného súdu v danom štádiu trestného konania ako dostačujúce.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011