znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 568/2015-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Legal Counselss. r. o.,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Gabriel   Havrilla,   Tallerova   10,   Bratislava,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   č.   k.   12   C   81/2008-437z 25. septembra   2013   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   Co   4/2014z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., v mene ktorejkoná advokát JUDr. Gabriel Havrilla, Tallerova 10, Bratislava, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   č.   k.12 C 81/2008-437   z 25.   septembra   2013   (ďalej   len   „rozsudok   prvostupňového   súdu“)a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp.   zn.   1   Co   4/2014z 19. marca 2014 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Dňa 19.06.2008 sťažovateľ podal na Okresný súd v Poprade (ďalej aj ako „súd prvého stupňa“) Návrh na začatie konania o zaplatenie 193.709,90,- SK s príslušenstvom (ďalej len „Návrh“) proti odporcovi..., kvôli susedským nezhodám, ktorým si sťažovateľ nárokoval úhradu nákladov za a) zbúranie plota nachádzajúceho sa na sťažovateľovom pozemku a b) poškodenie steny hospodárskej budovy a odrezanie krokiev, nachádzajúcej sa na sťažovateľovom pozemku podľa rozpočtu projektanta z marca 2008 a tiež náhradu trov konania....

Dňa 03.12.2008 podal sťažovateľ na súde prvého stupňa doplnenie svojho Návrhu... Rozsudkom   zo   dňa   26.11.2009,   č.k.   12C/81/2008-126   (ďalej   len   „prvostupňové rozhodnutie č. k. 12C/81a008-126“) rozhodol súd prvého stupňa o zamietnutí uloženia povinnosti   posunúť   všetky   stĺpiky   oplotenia   s   natiahnutým   ostnatým   drôtom   stojace   na pozemkoch sťažovateľa za hospodárskou budovou a odstrániť stavbu založenú na múre hospodárskej   budovy   sťažovateľa   a   posunúť   oplotenie   medzi   rodinným   domom a hospodárskou budovou, a to na skutočnú hranicu pozemku parc. č., druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 505 m2, parc. č. – druh pozemku - orná pôda o výmere 253 m2 nachádzajúce sa v obci ⬛⬛⬛⬛, zapísané na odporcovi a vo zvyšnej časti vec vylúčil na samostatné konanie.... Dňa 28.01.2010 bolo prvostupňovému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu č.k. 12C/81/2008-126....

Dňa 22.03.2010 Krajský súd v Prešove (ďalej len „súd druhého stupňa“) zrušil prvostupňové rozhodnutie č.k. 12C/81/2008-126 vo výroku o zamietnutí žaloby a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie....

Dňa 25.09.2013 prvostupňový súd rozsudkom č.k 12C/81/2008-437 (ďalej aj ako „rozsudok prvostupňového súdu č.k. 12C/81/2008-437“) rozhodol nasledovne:

„Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne na vlastné náklady posunúť existujúce oplotenie nachádzajúce sa medzi pozemkom, parcelou č., o výmere 338 m2, druh pozemku- zastavené plochy, vedeného na LV č.

a   pozemkom,   parcelou   č.,   druh   pozemku-   zastavené   plochy   a   nádvoria, o výmere 505 m2 vedeného na LV č.

a   to   na   skutočnú katastrálnu hranicu určenú v zmysle prílohy č.5-detail vytyčovacieho náčrtu k znaleckému posudku č.11/2011, znalca ⬛⬛⬛⬛, v odbore geodézie a kartografie.

V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamieta. Určuje,   že   hranica   medzi   nehnuteľnosťami,   nachádzajúcimi   sa   v   obci ⬛⬛⬛⬛, a to parc. č., ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností ⬛⬛⬛⬛ na L V č. a parc. č.,   ktorá   je   zapísaná   v katastri   nehnuteľností

na LV č. prebieha v bodoch 1-13, ako je to zakreslené v grafickom náčrte označenom v prílohe č. 4 v znaleckom posudku č. 11/2011. Vypracovanom dňa 1.8.2011   znalcom   z   odboru   geodézie   a   kartografie ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   je nedeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti protinávrh odporcov zamieta. Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva. O   trovách   štátu   súd   rozhodne   samostatným   uznesením   po   právoplatnosti rozhodnutia.“...

Dňa   14.10.2013   podal   sťažovateľ   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   č.k. 12C/81/2008-437 odvolanie. V odvolaní sa sťažovateľ domáhal uznania druhého a tretieho nároku a zrušenia výroku o určení hranice a výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi....

Dňa 19.03.2014 súd druhého stupňa rozsudkom sp.zn. 1Co/4/2014-437 (ďalej aj ako „rozsudok   druhostupňového   súdu   sp.zn.   1Co/4/2014“)   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého stupňa č.k. 12C/81/2008-437 vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o určení hranice a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi....

Dňa 02.09.2014 podal sťažovateľ podnet na podanie mimoriadneho dovolania voči rozsudku druhostupňového súdu sp.zn 1Co/4/2014....

Dňa   02.02.2015   prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   Prešov   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania ako nedôvodný odložila, nakoľko, podľa jej názoru, rozhodnutiami súdov   oboch   stupňov   a   ani   konaním,   ktoré   predchádzalo   ich   vydaniu,   nebol   porušený zákon....

Dňa 10.03.2015 podal sťažovateľ na Generálnej prokuratúre opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľ žiadal o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo dňa 02.09.2014 v zmysle ust. § 34 ods.1 zákona č. 153/ 2001 Z.z. o prokuratúre....

V oznámení o spôsobe vybavenia opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania   doručeného   sťažovateľovi   dňa   20.04.2015   sa   prokurátorka   JUDr.   Eleonóre Milková   plne   stotožnila   s   odôvodnením   odloženia   podnetu   sťažovateľa   Krajskou prokuratúrou   v   Prešove   a   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania odložila.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu pred zásahmi do vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných, slobôd právoplatným rozsudkom Okresného súdu Poprad, č.k. 81/2008-437 zo dňa 25.09.2013 a právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 1Co/4/2014 zo dňa 19.03.2014 porušené boli.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3.000,-€,   ktoré   je   povinný   uhradiť   Okresný   súd   Poprad   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 2.000,-€,   ktoré   je   povinný   uhradiť   Krajský   súd   v   Prešove   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Rozsudok Okresného súdu Poprad, č.k. 81/2008-437 zo dňa 25.09.2013 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 1Co/4/2014 zo dňa 19.03.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom prvostupňového súdu, ako aj rozsudkomodvolacieho súdu, pričom vo vzťahu k obom rozsudkom sa domáha ich zrušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmomspoločnosti.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom prvostupňového súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa rozsudkom prvostupňového súdu,ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahomktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva predústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala vočinapadnutému rozsudku prvostupňového súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princípsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných právtýmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súduako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodolrozsudkom sp. zn. 1 Co 4/2014 z 19. marca 2014. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd teda musel odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala protirozsudku prvostupňového súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom odvolacieho súdu

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, žesťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochranyzákladných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonnýchpodmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ moholo opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanietejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanejoneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podaniesťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejtolehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03,II. ÚS 330/06).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   táto   je   vo   vzťahuk rozsudku odvolacieho súdu podaná oneskorene.

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. júna 2015 napáda rozsudokodvolacieho súdu, od nadobudnutia právoplatnosti ktorého uplynula doba viac ako dvochmesiacov, z týchto dôvodov ju v tejto časti musel ústavný súd odmietnuť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Na tomto mieste však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď mu nie jepresne známe, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok odvolacieho súdu (sťažovateľ tentorozsudok ústavnému súdu s vyznačenou právoplatnosťou nepredložil), je zrejmé, že prvýpodnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu jedatovaný 2. septembra 2014 a podateľňou Generálnej prokuratúry Slovenskej republikyprijatý 3. septembra 2014. Z tohto prvého podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadnehodovolania   vyplýva,   že   sa   podáva   proti   už   právoplatnému   rozsudku   odvolacieho   súdu.Je preto   zrejmé,   že   v   čase   podania   prvého   podnetu   bol   už   rozsudok   odvolacieho   súduprávoplatný. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bolado podateľne ústavného súdu doručená 18. júna 2015, bola podaná už po uplynutí zákonnejdvojmesačnej lehoty, a preto je oneskorená. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj nasvoju doterajšiu rozhodovaciu prax, ktorá sa podrobne zaoberá spôsobilosťou mimoriadnehodovolania byť účinným prostriedkom ochrany práva (II. ÚS 537/2013): „V danej súvislostinemožno akceptovať právny názor sťažovateľa, ktorý je presvedčený o tom, že zákonnálehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa v danom prípade počíta od doručeniastanoviska krajskej prokuratúry o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje, má na mysli tie situácie, vktorých neúspešný účastník konania napadne právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdudovolaním,   ktoré   je   však   najvyšším   súdom   odmietnuté   ako   neprípustné.   V   takýchtoprípadoch možno potom následne v dvojmesačnej lehote počítanej od doručenia uznesenianajvyššieho   súdu   podať   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   sťažnosťústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy s tým, že v takejto procesnej situácii sa sťažnosťpovažuje za včas podanú. Uvedená judikatúra vychádza z toho, že v zmysle ustanovenia §53 ods. 1 zákona o ústavnom súde treba dovolanie považovať za účinný prostriedok ochranypráva, ktorý musí byť účastníkom konania vyčerpaný predtým, ako sa obráti s vecou naústavný súd. Na rozdiel od dovolania, ktoré treba považovať za účinný prostriedok ochranypráva,   keďže   priamo   neúspešný   účastník   konania   je   oprávnený   ho   použiť,   mimoriadnedovolanie za takýto opravný prostriedok považovať nemožno. Podstatné v tejto súvislosti je,že   účastník   konania   sám   mimoriadne   dovolanie   podať   nemôže.   Na   to   je   aktívnelegitimovaný   iba   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky.   Zároveň   to   znamená,   žepodanie podnetu na mimoriadne dovolanie nemá žiaden vplyv na beh zákonnej lehoty podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska dodržania tejto lehoty je nepodstatné aj to,kedy a ako bolo o podnete na podanie mimoriadneho dovolania rozhodnuté.“

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015