znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 568/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   advokáta   JUDr.   Š.   K.,   K.,   pre   namietané   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 11 Co 189/2012 z 28. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013 faxom a 22. augusta 2013 v písomnej forme doručená sťažnosť advokáta JUDr. Š. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 189/2012 z 28. marca 2013.

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30.   októbra   2009   na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 54 769,97 € proti obchodnej spoločnosti C. s. r. o.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol:   «Výška   súdneho   poplatku,   ktorý   by   mal   činiť 3 286 EUR bola na moje pomery privysoká, a tak som požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Žalovaný   nespochybňoval,   že   je   mojim   dlžníkom,   dokonca   dlh   uznal.   Sám   mám vedomosť,   že   žalovaný   je   bezmajetný,   dokonca   na   obchodnom   registri   zverejnenom   na internete som zistil, že už skoro 3 roky nemá ani žiadneho spoločníka, čo je pri spoločnosti s ručením   obmedzeným   pozoruhodné.   Ja   osobne   by   som   preto   predmetnú   žalovanú pohľadávku, hoci nerád, oželel a žalobu by som nepodával. Ak by som, ale žalobu nepodal, a nevykonal úkony k vymoženiu dlžnej čiastky, musel by som, podľa mojej vedomosti, pri ukončení podnikania, v zmysle v súčasnosti existujúcej daňovej legislatívy, predmetnú - neuhradenú - čiastku zdaniť. Z uvedeného dôvodu som žalobu podal. Inými slovami som žalobu   podať   musel,   aby   som   preukázal,   že   pohľadávka   je   naozaj   nedobytná.   Tým   mi vznikla povinnosť zaplatiť vyššie uvedený súdny poplatok 3286 EUR.

Okresný súd Rožňava ma od platenia súdneho poplatku neoslobodil a Krajský súd v Košiciach uznesenie potvrdil.

V žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov som nikdy neuvádzal, že som bezmajetný a je pochopiteľné,   že súd môže a má priznať oslobodenie od súdneho poplatku aj osobe, ktorá nie je bezmajetná, ak by platenie súdneho poplatku nepriaznivo zasiahlo do majetkových pomerov účastníka konania. Oslobodiť od súdneho poplatku môže súd aj čiastočne.

Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdneho   poplatku vychádzal o. i. z toho, že C. s.r.o. mi dlžila celkovo sumu 2 380 000 Sk, teda 79 001,53 EUR, z   čoho   mi   priebežne   zaplatila   730   000   Sk,   t.j.   24   231.56   EUR.   Táto   suma   však nepredstavovala môj čistý príjem - z pohľadávky mi vznikla daňová povinnosť pre daň z pridanej hodnoty vo výške 380 000 Sk, t j. 12 613.69 EUR (čo je 52,05% z čiastky ktorá mi bola uhradená), ktorú som odviedol do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Daňová povinnosť   pri   dani   z   pridanej   hodnoty   vzniká   bez   ohľadu   na   to,   či   bola   alebo   nebola pohľadávka uhradená.

Celkovo mi tak ostala pred zdanením suma 350 000 Sk, t.j. 11 617,87 EUR, čo však bolo dávnejšie pred podaním žaloby.

V čase, keď mi môj dlžník vykonal čiastkové úhrady, som nemal pochybnosť o tom, že mi uhradí aj zvyšok. Ale už v čase podania žaloby a predovšetkým od roku 2010 som vedel, že   majetkové   pomery   môjho   dlžníka   sú   také,   že   pohľadávka   je   s   najväčšou pravdepodobnosťou nevymožiteľná a ja osobne by som ju ani nevymáhal, keby som nemal povinnosť vykonať všetky úkony k jej vymoženiu.

Nezatajil som súdu, že som vlastníkom napr. bytu a ani to, že som vlastnil motorové vozidlo. Nezatajil som súdu ani svoje príjmy.

V súvislosti s vlastníctvom bytu a motorového vozidla som poukázal na to, že len samotné vlastníctvo bytu a motorového vozidla neznamená, že by žiadateľ mohol súdny poplatok uhradiť. Ani z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že by žiadateľ o oslobodenie od súdneho konania musel byť v sociálnej núdzi, aby mal možnosť   byť   oslobodený   od   platenia   súdneho   poplatku   -   Kreuz   proti   Poľsku   (sťažnosť č.28249/95).

Krajský súd v Košiciach nerešpektoval to, že pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdneho poplatku sa má vychádzať z aktuálnych majetkových pomerov žiadateľa, súd poukazuje na predchádzajúce príjmy, ktoré žiadateľ dosiahol (str. 4 uznesenia). Odhliadnuc od toho, že neviem aké predchádzajúce príjmy má súd na mysli, je v rozpore s kogentnou normou to, že súd nezohľadňuje moje aktuálne majetkové pomery. Tento rozpor nadobúda extrémny charakter, nakoľko sa takýmto rozhodovaním súdu môže v konečnom dôsledku zmariť prístup k súdu.

Z fakturovanej čiastky 2 380 000 Sk mi bolo uhradených 730 000 Sk, odviedol som DPH z celého základu dane, t. j. 380 000 Sk, teda len DPH, ktorú som štátu odviedol predstavovala 52,05% mne zaplatenej sumy (a to pri platnej 19% sadzbe DPH). Okrem toho som odviedol daň z príjmu a zaplatil odvody do fondov.

Žalobu som podal preto, pretože mám vedomosť, že z daňovej legislatívy vyplýva, že ak pohľadávku nebudem vymáhať, tak ju musím zdaniť a odviesť daň z neexistujúceho príjmu, teda zo žalovaných 54 769,97 EUR.

Súd vypočítal môj tzv. čistý príjem, t.j. príjem, ktorý mi ostal po splnení odvodových a daňových povinností. Súd však nezohľadnil to, že som mesačne z tohto „čistého príjmu“ uhrádzal splátky hypotekárneho úveru, ďalej súd nezohľadnil ďalšie skutočnosti, ako sú výdavky spojené s lekárskou starostlivosťou u mojej manželky. Súd nezohľadnil do úvahy to, že   ja   z   toho   „čistého“   mesačného   príjmu   financujem   aj   svoje   životné   náklady.   Súd nezohľadnil ani moje záväzky, napr. pôžičku, ktorú som splácal.

Pri   rozhodovaní   o   oslobodení   od   súdneho   poplatku   má   súd   skúmať   aj   povahu uplatňovaného nároku. K tomuto uvádzam nasledovné:

Zo zápisu v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Košice I pre spoločnosť C. s.r.o., sídlo: R., je zrejmé, že nemá žiadneho spoločníka a to od 09.12.2010. Napriek tomu, nie je ani po skoro troch rokoch z registra vymazaná, na čo má podľa môjho názoru prihliadať   aj   registrový   súd   a   začať   konanie   z   vlastného   podnetu.   Minimálne   od   času zverejnenia tejto skutočnosti to príslušný registrový súd vedel.

Súdny poplatok v tomto plní asi inú funkciu, ako poplatok za úkony a konanie súdu, lebo tak mne, ako aj súdu musí byť zrejmé, že vymáham nevymožiteľnú pohľadávku, a to len kvôli daňovým náväznostiam.

Zároveň súd nezohľadňuje moje majetkové pomery v čase kedy by som mal poplatok platiť, teda v aktuálnom čase, ale odkazuje na moje majetkové pomery v minulosti. Krajský   súd   v Košiciach   ďalej   týmto   uznesením   potvrdzuje   uznesenie   Okresného súdu   Rožňava,   v   ktorom   okresný   súd   uvádza,   že   „Druhou   prekážkou   oslobodenia navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v konaní je skutočnosť, že navrhovateľ sám poukázal na skutočnosť, že ním vymáhaná pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou nedobytná, tým pádom sa jedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, čo je prekážka pre oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní“.

To značí, že súd ma už z dôvodu druhej prekážky neoslobodí od platenia súdnych poplatkov, lebo moja pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou nedobytná - zároveň ja   mám   ale   povinnosť   vyplývajúcu   z   daňových   predpisov   vykonať   úkony   smerujúce k vymoženiu pohľadávky a nepostačuje moje presvedčenie o nedobytnosti pohľadávky. Verifikáciou   môjho   presvedčenia   o   nedobytnosti   pohľadávky   je   ale   to,   že v obchodnom registri je zapísaná spoločnosť, ktorá nespĺňa podmienky ani pre zápis do obchodného registra.»

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   189/2012 z 28. marca   2013   mu   bolo   doručené   20.   júna   2013   a v ten   istý   deň   nadobudlo   aj právoplatnosť.

3. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa   JUDr.   Š.   K.,   advokáta   K., zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 11Co/189/2012 -208 zo dňa 28.03.2013 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   11Co/189/2012-208   zo   dňa 28.03.2013   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

II.

4. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky   zaplatené   pred   rozhodnutím   o   oslobodení   sa   však nevracajú.

8. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   189/2012   z 28.   marca   2013,   ktorým   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v konaní. Sťažovateľ tvrdí,   že   krajský   súd nezohľadnil   jeho aktuálne majetkové   pomery,   ako ani skutočnosť, že z vyčísleného čistého príjmu sťažovateľ financuje aj svoje životné náklady, a rovnako nezohľadnil ani jeho záväzky. Podľa jeho názoru je interpretácia pojmu „čistý príjem“ uskutočnená krajským súdom neudržateľná. Sťažovateľ zdôrazňuje, že na jednej strane podľa všeobecných súdov je vymáhaná pohľadávka s najväčšou pravdepodobnosťou nedobytná, a preto podľa nich ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, ako prekážku pre oslobodenie od súdnych poplatkov, na druhej strane má ale sťažovateľ povinnosť podľa daňových predpisov vykonať úkony smerujúce k jej vymoženiu.

11. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 11 Co 189/2012 z 28. marca 2013 poukázal najskôr na odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 8   C 121/2009   z 30.   apríla   2012,   ktorým   nebolo   sťažovateľovi   priznané oslobodenie   od súdnych   poplatkov,   a   uviedol: (Okresný   súd,   pozn.) Rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že žalobca podal žalobu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 54.769,97 € istiny s   prísl.   z   titulu   dohodnutej   odmeny   za   poskytnuté   právne   služby   a   po   nadobudnutí právoplatnosti uznesenia 8C 121/2009-21 z 10.5.2010 (ktorým žalobcovi nebolo priznané oslobodenie   od   súdnych   poplatkov),   podal   žalobca   dňa   17.9.2010   opätovný   návrh   na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, odôvodnený zmenou majetkových pomerov. Súd   prvého   stupňa   po   preskúmaní   majetkových   pomerov   žalobcu,   oboznámením   sa s obsahom   správ   o   majetku   a príjmoch   žalobcu   zistil,   že   žalobca   v   posledných   štyroch rokoch (2008 - 2011) mal čistý príjem v celkovej výške 56.955,88 € (čistý mesačný príjem 1.186,58-€). Ďalej zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom 3- izbového bytu s prísl. V K. a podielovým spoluvlastníkom so spoluvlastníckym podielom 1/3 k 2- izbovému bytu s prísl. v K., ktorý je zaťažený hypotekárnym úverom, že mesačne spláca splátku hypotekárneho úveru vo výške 470 €, čo však nemá zásadný vplyv na jeho majetkové pomery. Žalobca je ženatý, avšak neuviedol výšku príjmu svojej manželky, ani akou časťou sa manželka podieľa na výdavkoch spojených s užívaním bytu, prípadne splátke hypotekárneho úveru. Prihliadol na   to,   že   žalobca   podal   žalobu   na   súde   30.1.2009   a   bol   toho   názoru,   že   od   tej   doby nadobudol dostatok finančných prostriedkov, z ktorých si mohol vytvoriť finančnú rezervu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 3.286 €, čo je suma nižšia ako trojmesačný čistý príjem   žalobcu.   Vychádzajúc   z   §   138   ods.   1   O.s.p.   po   vyhodnotení   majetkových   a zárobkových pomerov žalobcu dospel k záveru, že hoci sa jeho majetkové pomery do určitej miery zmenili (vlastníctvo a hodnota motorových vozidiel), pomery žalobcu, a najmä výška jeho   čistého mesačného príjmu za obdobie   posledných   4 rokov   (1.186,58   €) a   výlučné vlastníctvo   3-   izbového   bytu   s   prísl.   v K.   neodôvodňujú   priznanie   mu   oslobodenia   od platenia   súdnych   poplatkov v tomto   konaní.   Okrem   toho   bol   toho názoru,   že v danom prípade   ide   o zrejme   bezúspešne   uplatňovanie   práva,   preto   nie   je   splnená   ani   druhá zákonná podmienka pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal.“

Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:„Z ust. § 138 ods. 1 prvá veta O.s.p. vyplýva, že pri posudzovaní podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov sú rozhodujúce celkové majetkové a sociálne pomery účastníka a jeho majetkové zdroje, a takisto aj posúdenie, či nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Pomery, účastníka sa chápu ako   spoločensko-ekonomické   podmienky,   v   ktorých   žije,   jeho   zárobkové   a   majetkové možnosti, počet osôb, ktoré je povinný vyživovať podľa zákona, jeho oprávnené potreby (bývanie, strava, uspokojovanie bežných, kultúrnych a iných hmotných potrieb, tiež jeho zdravotný stav a   pod.).   Pre   priznanie oslobodenia od   súdnych poplatkov celkom   alebo sčasti musia byť splnené súčasne obidve zákonné podmienky citované v § 138 ods. 1 O.s.p. Okrem toho pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je podstatná aj výška súdneho poplatku, čo je ďalšie z hľadísk, ktoré súd skúma v súvislosti s posúdením, či účastník vzhľadom na svoje pomery je schopný zaplatiť súdny poplatok bez ohrozenia svojej výživy a či zaplatenie súdneho poplatku možno od neho spravodlivo žiadať.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov vychádzal dôsledne z uvedených zásad a dospel k správnemu záveru, že osobné, zárobkové a celkové majetkové pomery žalobcu neodôvodňujú priznanie mu oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní.

Ani skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nespochybňujú vecnú správnosť napadnutého   uznesenia   a   neodôvodňujú   iné   rozhodnutie   o   návrhu.   Aj   keď   súd   prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho názoru, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešne   uplatňovanie   práva   (vzhľadom   na   tvrdenú   pravdepodobnú   nedobytnosť žalovanej pohľadávky), uvedené pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia, keďže priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov žalobcovi v konaní aj podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú zistené majetkové pomery žalobcu. Žalobca   v   odvolaní   nedôvodne   vytýka   súdu   prvého   stupňa,   že   pri   rozhodovaní neprihliadol na jeho záväzok vyplývajúci z uzavretej zmluvy o hypotekárnom úvere, lebo z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na výšku splátky hypotekárneho úveru 470 €, avšak bol toho názoru, že táto skutočnosť nemá zásadný vplyv na majetkové pomery žalobcu a nebráni povinnosti platenia súdnych poplatkov v tomto konaní. Odvolací súd po vyhodnotení skutočností uvedených v odvolaní sa s týmto správnym záverom stotožňuje a k námietkam, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, poukazuje na to, že žalobca je advokátom, preto má zárobkové možnosti a súd prvého stupňa   správne   vzal   do   úvahy   jeho   príjmy   z   podnikania,   ktoré   dosiahol   nielen   v   čase podania žaloby, ale aj za predchádzajúce obdobie (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že s podnikaním sú spojené výdavky), a dospel k správnemu záveru, že celkové majetkové a zárobkové   pomery   žalobcu   vzhľadom   na   dosahované   príjmy,   majetkové   zdroje a majetkové   možnosti   neodôvodňujú,   aby   mu   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v tomto konaní.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdené.“

12. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

13. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

14. Otázka právneho a skutkového posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené zákonné podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.   Ak   k   rozhodnutiu   súdu   neoslobodiť   sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov   došlo z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje Občiansky súdny poriadok, nie je podľa   názoru   ústavného   súdu   možné   vstupovať   do   jeho   právomoci   preskúmaním   jeho myšlienkových   úvah   a   hodnotení   o   existencii   alebo   neexistencii   skutkových   okolností (majetkových   pomerov)   odôvodňujúcich   rozhodnutie   súdu   o   žiadosti   sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ nemá zaručené právo, aby všeobecný súd akceptoval   jeho   názor   na   rozsah,   spôsob   a   postup   zisťovania   skutkového   stavu (v okolnostiach daného prípadu majetkových pomerov). Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd zohľadňuje všetky jemu úradne známe skutočnosti o majetkových a zvlášť príjmových pomeroch (podobne IV. ÚS 329/2010).

15. Podstata uznesenia krajského súdu spočívala v interpretácii § 138 OSP a jeho aplikácii na zistený skutkový stav.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nezohľadnil jeho aktuálne majetkové pomery a jeho záväzky, ústavný súd uvádza, že z citovaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa s touto argumentáciu sťažovateľa zaoberal a uviedol, že súd prvého stupňa zohľadnil   aj   tieto   skutočnosti,   ktoré   však   nebránia   sťažovateľovej   povinnosti   platenia súdnych   poplatkov.   Všeobecné   súdy   pritom   zohľadnili   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je advokátom, a preto má zárobkové možnosti. Rozhodovanie všeobecných súdov o návrhu na oslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov bolo teda založené na zistenom nesplnení podmienok na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP vzhľadom na osobné, zárobkové a celkové majetkové pomery sťažovateľa.

Sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu aj v časti, v ktorej okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľa uvádza, že „Druhou prekážkou oslobodenia navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v konaní je skutočnosť, že navrhovateľ sám poukázal na skutočnosť, že ním vymáhaná pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou nedobytná, tým pádom sa jedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, čo je prekážka pre oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní.“. K tomuto tvrdeniu sťažovateľa ústavný súd uvádza, že naopak, krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval,   že   prvostupňový   súd   vychádzal   v tomto   ohľade   z nesprávneho   právneho názoru, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva (vzhľadom na tvrdenú   pravdepodobnú   nedobytnosť   žalovanej   pohľadávky).   Uvedené   pochybenie   však podľa krajského súdu nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu,   keďže   zistené   majetkové   pomery   sťažovateľa   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu neodôvodňujú priznanie jeho oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

16. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu konštatuje, že uvedené rozhodnutie o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   nie   je   zjavne   svojvoľné.   Pokiaľ   ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej sťažnosti. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nie   je   garancia,   že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

17.   Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   pretože   napadnuté uznesenie krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

18.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v konaní pred   ústavným súdom   nebol zastúpený právnym zástupcom.

Zákon   o   ústavnom   súde   v   ustanovení § 20 ods.   2   vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom obligatórne (povinne) zastúpený advokátom. Právna úprava konania   pred   ústavným   súdom   neukladá   a   ani   neumožňuje   ústavnému   súdu   rozlične posudzovať   jednotlivé   fyzické   a   právnické   osoby   z   hľadiska   ich   právneho   vzdelania. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde ani žiadne iné ustanovenie právneho poriadku neumožňuje upustiť v konaní pred ústavným súdom od povinného právneho zastúpenia advokátom, a to ani v prípadoch, ak samotný sťažovateľ vykonáva advokátsku prax.

Inak   povedané,   právnické   vzdelanie   sťažovateľa   vrátane   aktívneho   výkonu právnického   povolania   nemôže   byť   samo   osebe   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd nepožadoval splnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde to jednoznačne vyžaduje a nedáva ústavnému súdu možnosť robiť v tomto smere výnimky (m. m. I. ÚS 125/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sú tu dôvody aj na odmietnutie sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

19. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013