znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 568/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., S., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 154/2011 z 19. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť V. P., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom   súde   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 154/2011 z 19. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„V   exekučnej   veci   oprávneného:   S.,   a.   s...   proti   povinnému:   V.   P.,   bytom   S.,   o vymoženie 752,64 Eur (22.674,- Sk ) a trov exekúcie, Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 1. 12. 2010 sp. zn. 15 Er 7589/2008-72 zastavil exekúciu z dôvodu premlčania práva vymáhať   poistné   podľa   § 21   ods.   3   zák.   č.   273/1994   Z.   z.,   na   základe   mojej   námietky premlčania.

Na odvolanie oprávneného S., a. s. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 9. 6. 2011   č.   k.   20   CoE/558/20l0-105   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Pezinok   č.   k.   15 Er/7589/2008-72   zo   dňa   1.   12.   2010   tak,   že   návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie zamietol, čo odôvodil tým, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej trojročnej lehote.

Moje dovolanie ako povinného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 19. 7. 2012 sp. zn. 7 Cdo 154/2011 dovolanie zamietol.“

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje jasné právne závery majúce pre vec podstatný význam a právne závery uznesenia sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené.   Dovolací   súd   podľa   sťažovateľa   mu   neposkytol   žiadne   stanovisko vyvracajúce   jeho   zásadné   tvrdenia   týkajúce   sa   premlčania   práva   vymáhať   poistné   na zdravotné poistenie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať tento nález: „Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   článku   46   odsek   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 19. 7. 2012 sp. zn. 7 Cdo 154/2011   porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 7. 2012 sp. zn. 7 Cdo 154/2011 a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 154/2011 z 19. júla 2012, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoE 558/2010-105 z 9. júna 2011, ktorým tento zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 15 Er 7589/2008-72 z 1. decembra 2010 tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení,   že   dovolanie   podala   včas   osoba   oprávnená   na   tento   procesný   úkon,   proti rozhodnutiu proti ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a nejde o žiaden z prípadov na ktoré dopadá § 239 ods. 3 O. s. p., preto bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) ho preskúmal a zistil, že dovolanie nebolo podané dôvodne.

V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktoré   mala   za   následok  .nesprávne;   rozhodnutie   vo   veci   a   c/   rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O. s. p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto   mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Dovolacie   dôvody   pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale aj podľa ich obsahu.

1. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ustanovenú v § 242 ods. 1, druhá veta   O. s. p.   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., majúcich za následok tzv. zmätočnosť konania (t.j.   či   v   danej   veci   nejde   o   prípadnedostatku   právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti účastníka byt' účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatné rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať,   alebo   prípad   rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní žiadna z týchto vád nevyšla najavo.

Pokiaľ povinný prípadne (i keď to výslovne v dovolaní neuvádza) vyvodzuje dôvod svojho dovolania tiež podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p., v nadväznosti   na   ústavné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z toho, že právne závery odvolacieho súdu nezodpovedajú právnej argumentácii dovolateľa, čo zakladá (podľa názoru dovolateľa) svojvôľu v rozhodovaní (arbitrárnosť), treba   zdôrazniť   existenciu   ustáleného   právneho   názoru,   zhodne   zastavaného   všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia, v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Cdo   62/2010,   sp.   zn.   2   Cdo   97/2010,   sp.   zn.   3   Cdo   53/2011,   sp.   zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Do práva   na   spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 3/97, II. ÚS 218/02, I. ÚS 50/04).

Pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa č). 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí   ani   právo   účastníka   konania,   aby   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).   Majúc na zreteli uvedené a vychádzajúc z toho,   že skutkové ale najmä právne   dôvody   na   ktorých   odvolací   súd   založil   svoje   rozhodnutie   sú   dostatočné   určité (zrozumiteľné)   a odôvodnené   (zodpovedajúce   § 157   ods.   2 O. s. p.),   dovolací súd preto dospel k záveru, že konanie netrpí vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

2. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. dovolací súd uvádza, že   tzv.   inou   vadou   konania   je   procesná   vada,   ktorá   (na   rozdiel   od   vád   taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania ju dovolateľ   nekonkretizoval   ani   bližšie   nevymedzil.   V   dovolacom   konaní   vada   uvedenej povahy nevyšla najavo (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), preto na ňu nemohol byť vzatý zreteľ (§ 242 ods. 1 O. s. p.).

3. K tomu, čo dovolateľ uviedol v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., treba uviesť, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval.:

Z   hľadiska   posúdenia   opodstatnenosti   tohto   dovolacieho   dôvodu   (§   241   ods.   2 písm. c/ O. s. p.) je nutné zodpovedať, či odvolací súd správne posúdil otázku premlčania práva v zmysle ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení (účinného ku dňu vydania exekučného titulu - k 23. marcu 2000), pokiaľ vychádzal z toho, že k premlčaniu práva vymáhať poistné nedôjde, ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi v trojročnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo poistné predpísané.

Dovolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. októbra 2001, sp. zn. Cpj 19/01 nerieši priamo otázku premlčaniu práva vymáhať poistné v zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení. Jeho význam spočíva v rozlíšení právnych inštitútov premlčania od preklúzie práva. Podľa ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. právo vymáhať poistné sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto poistné predpísalo, z čoho expresiss verbis vyplýva, že tieto nároky sa neprekludujú, ako tomu je v prípade prekluzívnej lehoty uvedenej v ustanovení § 71 ods. 3 Správneho poriadku. K ich premlčaniu možno v súdnom výkone rozhodnutia (exekúcii) prihliadnuť len vtedy, ak to dlžník namietne a len v rozsahu uplatnenej námietky. Pokiaľ však nedôjde k vzneseniu   námietky   premlčania,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   poistné   predpísané   podľa druhej   časti   zákona   o   zdravotnom   poistení,   možno   súdnym   výkonom   rozhodnutia (exekúciou) vykonať i po uplynutí troch rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti rozhodnutia. Ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku nie je aplikovateľné (použiteľné) na výkon (exekúciu) tých rozhodnutí na ktoré dopadá § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. Podľa ustanovenia   § 251 ods.   1 O. s. p.   ak povinný dobrovoľne nesplní,   Čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo   návrh na   vykonanie exekúcie   podľa osobitného zákona [zákon č.   233/1995   Z.   z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Exekučný poriadok“)].

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku (platného v čase začatia tohto exekučného konania, t.j. k 15. decembru 2000) bolo možné vykonať exekúciu aj na podklade iných   vykonateľných   rozhodnutí,   schválených   zmierov,   platobných   výmerov,   výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno vykonať   exekúciu   aj   na   podklade   notárskych   zápisníc,   ktoré   obsahujú   právny   záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. (v znení platnom do 9. októbra 2002) právo   vymáhať   poistné-   sa   premlčí   za   tri   roky   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto poistné predpísalo. Pre právo vymáhať prirážku k poistnému, poplatok   z   omeškania,   pokuty   a   poplatok   za   nesplnenie   oznamovacej   povinnosti   platia obdobne ustanovenia odsekov 1 až 3.

dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd opodstatnene zastáva právny názor podľa   ktorého,   „právo   vymáhať   poistné“   v   zmysle   ustanovenia   §   21   ods.   3   zákona č. 273/1994 Z. z. nie je premlčané, pokiaľ oprávnený subjekt podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 1, 2, § 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku) v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa predpísalo poistné. Právo vymáhať poistné v zmysle § 21 ods.   3 zákona o zdravotnom poistení (účinného ku dňu vydania exekučného   titulu)   sa   spája   výlučne   s   právnou   možnosťou   oprávneného   domáhať   sa núteného   výkonu   rozhodnutia   proti   povinnému,   ktorý   dobrovoľne   nesplnil   uloženú povinnosť.   Predpokladom naplnenia   tohto práva oprávneným   je   súhrn   takých   postupov (krokov), ktoré smerujú k uskutočneniu právneho úkonu s ktorým právny poriadok spája účinné začatie konania, v ktorom možno povinného donútiť k splneniu uloženej povinnosti. Jedná   sa   o   návrhové   konanie,   ktoré   je   ovládané   dispozičným   princípom.   Predmet premlčania   -   „právo   vymáhať   poistenie“   uvádzaná   právna   norma   spája   s   možnosťou oprávneného   iniciovať   nútený   výkon   rozhodnutia,   nespája   s   ním   faktické   uspokojenie oprávneného, ktoré nastáva až úspešnou realizáciou (výkonom) v závislosti od zákonom upraveného postupu vymáhajúceho orgánu.

Aplikujúc uvedené východiská možno konštatovať, že odvolací súd správne posúdil význam slov „právo vymáhať poistné“ obsiahnuté v § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. v porovnaní so znením ustanovenia § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (platným   do   31.   decembra   2003)   obsahujúcim   slovné   spojenie   „rozhodnutie   možno vykonať“. Zásadný právny rozdiel spočíva v tom, že „právo vymáhať poistné“ sa spája s aktívnou činnosťou na uplatnenie práva oprávneného v lehote, ktorú mu predpisuje zákon. Tento legislatívny pojem neznamená, že vyberanie priznaného plnenia (dlžného poistného) je samotné vymáhanie poistného, pretože poistné už vymožené (predpísané) bolo, len nebolo uspokojené (vykonané). Uvádzané, ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku odlišne upravovalo správnu exekúciu a to tak, že rozhodnutie bolo potrebné vykonať (porovnaj I. ÚS 122/07, IV. ÚS 307/2010).

Z   uvedených   dôvodov   je   zrejmé,   že   povinný   neopodstatnene   napadol   uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), v konaní neboli zistené vady konania v zmysle § 237 O. s. p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.) ani iné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie povinného zamietol (§ 243b ods. 1, 4 O. s. p.).

V dovolacom konaní úspešnej oprávnenej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1   O. s. p.   a   §   142   ods.   1   O. s. p.).   Dovolací   súd   nepriznal   oprávnenej   náhradu   trov dovolacieho   konania,   lebo   v   dovolacom   konaní   nepodala návrh   na   uloženie   povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.).»

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, avšak nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s názorom   najvyššieho súdu   na výklad príslušných zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012