SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 567/2015-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriouGRIŠČIK & PARTNERS   s.   r.   o.,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Jozef   Griščik,Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.14 Co 125/2011-318   zo   17.   januára   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“)   č.   k.   14   Co   125/2011-318   zo   17.   januára   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015,ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2012, č. k. 14Co/125/2011-318 a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   04.   02.   2015,   sp.   zn. 5 Cdo 228/2012 porušené boli.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   17.   01.   2012,   č.   k. 14Co/125/2011-318 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2015, sp. zn. 5 Cdo 228/2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktorých výška ku dňu podania sťažnosti predstavuje 355,73 EUR.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,sťažovateľ   bol   ako   žalovaný   účastníkom   konania   vedeného   Okresným   súdom   Žiarnad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 4/2006, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal protisťažovateľovi   určenia,   že   do   výlučného   vlastníctva   žalobcu   v   celosti   patrí   CKNparc. č. zastavaná plocha vo výmere 17 m2 identifikovaná v geometrickom pláneč. ⬛⬛⬛⬛ pre k. ú. Banská Štiavnica z pôvodnej KN parc. č. vedenejna (ďalej len „pozemok“).

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že pozemok užíva, užívací stav bol vytvorenýrozdelením pôvodného vlastníctva zapísaného v pzkn. vl. č. pre k. ú. Banská Štiavnica,ku ktorému došlo v roku 1961 geometrickým plánom č. ⬛⬛⬛⬛, keď pôvodný celoktvorili dva domy a medzi nimi nachádzajúci sa dvor. Pri deľbe pripadla časť dvora k domusúp. č. spolu s pozemkom CKN parc. č. pôvodne evidovaným ako parc. č.,ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Druhá časť dvora pripadla k domu súp. č. a jevo   výlučnom   vlastníctve   sťažovateľa   spolu   s   pozemkom   CKN   parc.   č..Takto vytvorený právny aj užívací stav bol rešpektovaný každým vlastníkom. Žalobcovibol reštitučnou   dohodou   o   vydaní   nehnuteľnosti   registrovanou   Štátnym   notárstvompod č. vydaný   majetok   tak,   ako   bol   identifikovaný   po   deľbe   v   roku   1961,teda dom s pozemkom vo výmere 242 m2, avšak na list vlastníctva bol zapísaný tentomajetok   podľa   identifikačných   údajov   podľa   mapovania   na   prelome   80.   a   90.   rokov20. storočia, teda pozemok parc. č. iba s výmerou 216 m2. Tomuto zápisu žalobcanevenoval pozornosť, keďže pozemok nerušene užíval. Sťažovateľ nadobudol vlastníctvok svojej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou č. a medzi účastníkmi vznikol sporo užívanie časti dvora, ktorý bol predmetom určenia vlastníckeho práva v súdnom konaní.Sťažovateľ vychádzal zo stavu evidovaného v katastri nehnuteľností, ktorý však bol chybný,a žalobca zo stavu vytvoreného v roku 1961. Žalobca je preto vlastníkom pozemku, ktorý jepredmetom sporu a ktorý je ako vlastníctvo sťažovateľa zapísaný na liste vlastníctva ibav dôsledku chyby spôsobenej orgánom evidencie nehnuteľností pri prevzatí mapovania.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 4/2006-113 zo 4. augusta 2009tak, že žalobu zamietol. Výsluchom svedkov, a (od roku 1995postupne   predchádzajúcich   vlastníkov   nehnuteľnosti   sťažovateľa)   zistil,   že   užívali   celúdvorovú časť nehnuteľnosti, so žalobcom nedochádzalo k žiadnym sporom, čo sa týka jejužívania,   vlastníctvo   spornej   časti   nehnuteľnosti   nebolo   žalobcom   spochybňované,pred kúpou nehnuteľnosť ohliadli na mieste samom, nehnuteľnosť zakupovali v presvedčení,že k domu súp. č. patrí i celá dvorová časť, žalobcovi bolo umožnené prechádzať aj cezspornú časť pozemku, ktorá tvorí prístup k jedinému vchodu do domu súp. č.. Svedkyňa potvrdila, že spornú časť pozemku upravil a spevnil žalobca, zrekonštruoval ajbráničku, žalobca ju užíva a má tam umiestnené kvety. Z výpovedí týchto svedkov malokresný súd preukázané, že predmet sporu bol pri prevodoch vždy ich súčasťou, dvor bolzakupovaný ako celok, fakticky predmet sporu nepretržite „ovládali“ svedkovia (právnipredchodcovia sťažovateľa) od roku 1995, boli preto jeho oprávnenými držiteľmi, rovnakoako neskôr aj sťažovateľ, teda v trvaní zákonom ustanovenej desaťročnej vydržacej lehoty.

Na   odvolanie   žalobcu   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   12   Co   372/2009-165z 10. februára 2010 rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 4/2006-113 zo 4. augusta 2009 zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sa nezaoberal titulom nadobudnutiapredmetu sporu žalobcom, pričom opomenul, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností súzáväzné a hodnoverné iba do času, kým sa nepreukáže opak. Okresný súd sa zaoberalvydržaním   nehnuteľnosti   sťažovateľom,   hoci   bol   zapísaný   ako   jej   vlastník   v   katastrinehnuteľností,   a   nezaoberal   sa   predchádzajúcimi   zápismi   vlastníctva   k   nehnuteľnostižalobcu   od   roku   1960.   Krajský   súd   uložil   okresnému   súdu   zamerať   sa   na   zisteniehistorického   prierezu prechodu vlastníckeho práva od   roku   1960,   na   otázku rozdeleniavlastníckeho práva, požiadal o vyjasnenie a doloženie týchto skutočností Správu katastrav Banskej Štiavnici. Ak žalobca preukáže opak údajov zapísaných v katastri nehnuteľností,potom bude na sťažovateľovi, aby prípadne preukázal vznik svojho vlastníckeho práva inýmspôsobom alebo vlastníctvo bude svedčať sťažovateľovi na základe hodnoverných údajovkatastra   a   bude   to   žalobca,   ktorý   bude   musieť   dokazovať,   že   získal   vlastnícke   právok spornej ploche iným spôsobom než klasickým prevodom. Okresnému súdu uložil zaoberaťsa aj otázkou rozsahu reštituovaného sporného majetku žalobcom v zmysle dohody o jehovydaní.

Okresný   súd   vo   veci   znova   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   7   C   4/2006-256zo 14. decembra 2010 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca na základedohody o vydaní nehnuteľností uzatvorenej v zmysle zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernenínásledkov   niektorých   majetkových   krívd   v znení   neskorších   predpisov   nadobudoldo výlučného   vlastníctva   parcelu   č. o   výmere   216   m2.   Dohodou   o   vydanínehnuteľnosti však nenadobudol spornú plochu, preto jeho návrh na určenie vlastníckehopráva nebol dôvodný. V danej veci preto bolo potrebné vychádzať z toho, že údaje v katastrinehnuteľností   sú   záväzné   a   hodnoverné,   pretože   nebol preukázaný   opak.   Naproti   tomusťažovateľ preukázateľne nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základekúpnej zmluvy uzatvorenej 10. apríla 2003. Nehnuteľnosť v danom rozsahu nadobudol,a to aj vrátane spornej plochy, a po nadobudnutí vlastníckeho práva k nej túto nehnuteľnosťdobromyseľne a v rozsahu podľa zápisu v katastri nehnuteľností aj užíval.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   14   Co   125/2011-318   zo   17.   januára   2012   zmenilrozsudok okresného súdu tak, že určil žalobcu výlučným vlastníkom pozemku. Rozsudokodôvodnil takto:

„Z obsahu spisu vyplýva, že podaným návrhom sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti identifikovanej ako CKN parc. č. zastavaná plocha o výmere 17 m2 vedenej na pre kat. úz. Banská Štiavnica. Predmetná nehnuteľnosť bola vytvorená z pôvodnej CKN parc. č. vedenej na. Sporná v danom konaní bola okolnosť, komu svedčí vlastnícke právo k nehnuteľností identifikovanej ako CKN parc. č. /2 zastavaná plocha o výmere 17 m2. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sa zaoberať otázkou, či sporná plocha, ktorá bola vytvorená z parcely   č. patrí   vlastníkovi   tejto   parcely,   teda   označenému   odporcovi,   alebo vlastnícke právo k nej patrí navrhovateľovi tak, ako tento uvedené právo uplatňuje. V tejto   súvislosti   treba   poukázať   na   to,   že   parcela a boli   vytvorené z pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. vedenej vo vložke č. pre kat. úz. Obce Banská   Štiavnica.   Táto   bola   vedená   na   meno ⬛⬛⬛⬛,   rod. a ⬛⬛⬛⬛ každému v 1/2. Na parcele č. sa nachádzali dva domy, dom č. p. a a medzi nimi bola dvorová časť nehnuteľnosti, ktorej sa týka aj sporná plocha uplatňovaná návrhom na začatie konania.

Na   základe   rozhodnutia   Rady   Krajského   národného   výboru   v   Banskej   Bystrici finančného odboru zo dňa 28. 6. 1960 bolo rozhodnuté o rozdelení pôvodnej pozemno- knižnej parcely č. na dve parcely a to parcelu /1 o výmere 181 m2 s rodinným domom č. a parcelu č. /2, na ktorej je dom č. a pozemok s celkovou výmerou 242 m2. Podľa uvedeného rozhodnutia novovytvorená parcela č. /1 o výmere 181 m2 s domom bola ponechaná vo vlastníctve pôvodných vlastníkov a parcela č. /2, na ktorej sa nachádza dom o výmere 242 m2 prešla do vlastníctva štátu a bola   pridelená ⬛⬛⬛⬛ Mesta   Banská   Štiavnica.   Uznesením   okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 19.6.1961 č. d. bol vykonaný zápis vo vložke č. pre kat. úz. Banská Štiavnica tak. že podľa geometrického plánu vyhotoveného Strediskom geodézie pracovnej skupiny v Banskej Štiavnici č. ⬛⬛⬛⬛ uloženého u tamojšieho súdu v zbierke listín pod č. sa rozdelila parcela č. na parcelu /1 dom a dvor o výmere 181 m2 a parcela č. /2 dom a dvor o výmere 242 m2. Parcela č. /1 spätne sa zapísala do vložky č. tejto knihy k dobru doterajších vlastníkov a pokiaľ ide o parcelu č. /2, tak podľa rozhodnutia Rady KNV v Banskej Bystrici - finančného odboru zo dňa 28. 6. 1960   č. ⬛⬛⬛⬛ sa povolil vklad prevodu vlastníckeho práva na   nehnuteľnosť   parcela   č. /2   v   prospech   Československého   štátu   v   správe ⬛⬛⬛⬛ Mesta Banská Štiavnica. Uvedená parcela bola odpísaná do novej vložky   č. tejto   knihy.   Z   geometrického   polohopisného   plánu   č. pre kat. úz. Banská Štiavnica zo dňa 30. 1. 1960 vyplýva, akým spôsobom bola rozdelená parcela. Z tohto geometrického plánu vyplýva, že ku parcele /2 a to na nej sa nachádzajúcej domovej nehnuteľnosti bola pričlenená aj plocha zo spoločného dvora, takže   celková   výmera   novovytvorenej   parcely   č. /2   bola   vo   výmere   242   m2. Z uvedeného geometrického plánu vyplýva, ako boli ohraničené hranice parcely č. /2 a parcely   č. /1.   Pokiaľ   v   konaní   bol   vyhotovený   geometrický   plán   č.

, tak z tohto geometrického plánu vyplýva, že na ňom zakreslená sporná plocha označená ako parcela /2 tvorí plochu, ktorá ku parcele /2 bola pričlenená aj geometrickým plánom ⬛⬛⬛⬛ v roku 1960. Z uvedeného teda vyplýva, že sporná plocha   označená   ako   parcela /2   pri   odňatí   pôvodným   vlastníkom   a   nadobudnutí Československým štátom patrila vždy k parcele /2. Nepatrila k parcele /1, ktorá zostala pôvodným vlastníkom.

Keďže   pôvodní   vlastníci   nadobudli   parcelu /1   v   hraniciach   vyznačených geometrickým plánom a Československý štát v tam určených hraniciach nadobudol parcelu /2, tak mohli byť plochy ohraničené týmito hranicami, ako parcela č. /1, /2 prevádzané len v uvedenom rozsahu.

Ak potom ⬛⬛⬛⬛ dňa 17. 3. 1966 prevádzal kúpnou zmluvou rodinný dom č. s parcelou č. /1 zapísaný vo vložke č. v pozemkovej knihe kat. úz. Banská Štiavnica nehnuteľnosť na kupujúcu ⬛⬛⬛⬛ len v takom rozsahu, ako táto parcela   bola   vytvorená   geometrickým   plánom   v   roku   1960   v   rámci   hraníc   tohto geometrického plánu. Predávajúci ⬛⬛⬛⬛ mohol preto previesť len toľko práv, koľko k nehnuteľnosti mal. Následne aj ďalšie prevody nehnuteľností mohli byť len v danom   rozsahu.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že ⬛⬛⬛⬛ predávala   nehnuteľnosť parcelu   č. /1   s   domom   č. o   výmere   181   m2 manželom a kúpnou zmluvou zo dňa 8. 3. 1974. Títo následne kúpnou zmluvou z 1. 7. 1977 odpredali predmetnú nehnuteľnosť, teda parcelu č. /1, dom č. p. o výmere 181 m2 ⬛⬛⬛⬛ .

Na   Okresnom   súde   v   Žiari   nad   Hronom   prebiehalo   súdne   konanie   pod   sp.   zn. 6C/554/79, kde navrhovateľmi boli ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ proti odporcovi ⬛⬛⬛⬛.   Predmetom   tohto   konania   bolo   určenie   vlastníckeho   práva   k   časti parcely č. /1. V tejto veci rozhodol Okresný súd v Žiari nad Hronom rozsudkom zo dňa 28.   09.   1979   pod   sp.   zn.   6C/554/1979   -   60   tak,   že   určil,   že   plocha   o   výmere   15   m2z nehnuteľnosti   parcela   č.   EN /1   v   katastrálnom   území   Banská   Štiavnica   patrí do výlučného vlastníctva navrhovateľov, ako súčasť parcely č. EN /1 katastrálneho územia Banská Štiavnica. Aj z pripojeného geometrického plánu a výkazu výmer k nemu vyplýva, že parcela č. /1 po odobratí plochy z tejto parcely mala výmeru 166 m2. Kúpnou zmluvou zo dňa 10. 10. 1995 však prevádzal už novooznačenú parcelu s rodinným domom vo výmere 182 m2. Už z tejto okolnosti je zrejmé, že identifikovaná sporná plocha ako parcela č. o výmere 17 m2 patriaca k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /2   bola   pričlenená   bez   právneho   dôvodu   k   parcele   č. /1   a   zahrnutá do novovytvorenej parcely č.. Keďže vlastnil iba parcelu /1 a išlo o zmenu   hranice   len   v jej   hornej   časti,   tak   nemohol   prevádzať   viac   práv   ako   k   tejto nehnuteľnosti   mal.   Mohol   prevádzať   parcelu   č. /1   len   v   hraniciach   vytvorených geometrickým plánom z roku 1960 a po jej úprave geometrickým plánom č., ktorý bol daný do súdneho konania sp. zn. 6C/554/79 Okresného súdu v Žiari nad Hronom. Prevádzal   však   parcelu   vo väčšom   rozsahu   a   teda   už   aj   so   zabratou   plochou identifikovanou   parcelou   č. /2.   Ak administratívne   došlo   k   pričleneniu   predmetnej spornej plochy k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /1 bez právneho dôvodu, nemožno to   považovať   u ⬛⬛⬛⬛,   ale   ani   ďalších   nadobúdateľov   za   nadobúdací   titul   pre nadobudnutie   vlastníckeho   práva,   keďže   tento   k   spornej   ploche   u   nich   v   skutočnosti neexistoval. Sporná plocha sa tak nemohla platne stať súčasťou parcely č.. Nemohli ju, teda platne nadobudnúť právni nástupcovia po ⬛⬛⬛⬛ a teda ani označený odporca v konaní.

Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľa, tak tu poukazuje krajský súd na podanie žiadosti o navrátenie jeho majetku, ktorá bola adresovaná navrhovateľom ⬛⬛⬛⬛ v Žiari nad Hronom. Z tejto žiadosti vyplýva, že   navrhovateľ   sa   ako   oprávnená   osoba   domáhal   navrátenia   majetku   tak,   ako   bol tento odňatý   rozhodnutím   ONV   v   Banskej   Štiavnici   na   základe   Vládneho   nariadenia č. 15/1959 Zb. a to parcely č. /2, na ktorej sa nachádzal dom popisné číslo. Z uvedeného vyplýva, že takto smerovala žiadosť navrhovateľa vo vzťahu k povinnej osobe. V zmysle tejto žiadosti bola vyhotovená aj dohoda o vydaní nehnuteľnosti ⬛⬛⬛⬛, Žiar nad Hronom a ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 09. 04. 1991, kde v bode I. je uvedený predmet vydania majetku, ako parcela č. /2 dom č. o výmere 242 m2. Do tejto dohody je evidentne dopisovaný údaj, že má ísť o parcelu EN o výmere 216 m2. Z pripojeného spisu R VI 14/1991 nevyplýva, že by parcela č. /2 tak, ako bola táto pôvodne žiadaná bola nejakým spôsobom bližšie v rámci tohto konania identifikovaná, tak ako táto zodpovedala hraniciam jej odňatia v roku 1960. Zámerom dohody o vydaní nehnuteľností tak, ako to vyplýva zo spisu R VI. 14/1991 bolo vydanie nehnuteľnosti tak, ako táto bola odňatá, teda ide o vydanie v rozsahu pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /2 s domom č.. K tomuto smerovala aj dohoda oprávnenej a povinnej osoby. Krajský súd je   preto   názoru,   že   predmetom   dohody   o   vydaní   nehnuteľnosti   bola   aj   sporná   plocha označená ako parcela č. /2. Údaj o dodatočnom uvedení parcely č. EN o výmere 216   m2 do   bodu   I.   dohody   o   vydaní   nehnuteľnosti   nemôže   byť   za   daných   okolností v neprospech   navrhovateľa,   ak   pôvodne   bola   žiadaná   parcela   č. /2,   ktorá   nebola riadnym spôsobom zidentifikovaná.

Keďže sporná plocha označená ako parcela č. /2 nikdy nepatrila k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /1, ale vždy k parcele č. /2, tak mal krajský súd za to, že dohodou o vydaní nehnuteľnosti nadobúdal navrhovateľ aj spornú plochu teda parcelu č. /2, ktorú v rámci dohody o vydaní nehnuteľnosti tiež požadoval. Z obsahu spisu, ako aj ohliadky miesta samého vyplýva, že predmetná sporná plocha označená ako parcela č. /2 slúžila a slúži ako prechod k domovej nehnuteľnosti navrhovateľa, tak aj domovej nehnuteľnosti odporcu. Československý štát prostredníctvom svojho správcu socialistickej organizácie, ktorá parcelu č. /2 s domom číslo popisné užívala, umožňovala pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti parcely č. /1 a domu číslo popisné, aby cez spornú plochu mali prístup ku nehnuteľnosti, ktorá zostala v ich vlastníctve. Prechod vlastníkom pozemnoknižnej parcely č. /1 a domu č. tak bol umožnený právom prechodu k domovej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parcele č. /1 vzhľadom k tomu, že sporná plocha patrila k parcele č. /2. Pokiaľ sa teda prístup cez spornú plochu umožňoval   pôvodným   vlastníkom   nehnuteľností   ako   aj   ich   nadobúdateľom,   tak   mohlo pre vlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely /1 a domu č. vzniknúť vecné bremeno   práva   prechodu   cez   spornú   časť   nehnuteľností.   Ak   sa   takýto   právny   stav rešpektoval   aj   po   vydaní   nehnuteľnosti   navrhovateľovi,   tak   táto   okolnosť   sama   osebe neznamená, že by mala byť dôvodom pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech vlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /1, teraz parcela.

Ak na základe dohody o vydaní nehnuteľností navrhovateľ dobromyseľne držal aj identifikovanú   spornú   plochu   označenú   ako   parcela   č. /2,   tak   držal   túto   plochu dobromyseľne z dôvodu, že stále patrila k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /2 tak, ako táto   bola vytvorená v roku 1960 a tak, ako táto okolnosť bola navrhovateľovi známa. Navrhovateľovi ⬛⬛⬛⬛ už pri predaji nehnuteľnosti bolo známe, že im na základe rozhodnutia Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici - finančného odboru   č.   F   IN/3-1537/1960   zo   dňa   28.   06.   1960   zostala   v   pôvodnom   vlastníctve   len parcela   č. /1 v   hraniciach   určených   geometrickým   plánom,   preto   následne mohol kúpnou zmluvou ďalej prevádzať túto nehnuteľnosť len v rozsahu ako bola vytvorená deľbou. V zmysle ust. § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Z obsahu vyhotovenej dohody o vydaní nehnuteľností, keď bolo žiadané aj vydanie odňatej nehnuteľnosti ako parcely č. /2 a teda vrátane aj spornej plochy treba mať za to, že bol navrhovateľ v súlade s ust. § 130 ods. 1 OZ dobromyseľným držiteľom tejto časti   nehnuteľnosti,   v   presvedčení,   že   táto   plocha   vždycky   patrila   k   pôvodnej pozemnoknižnej parcele č. /2. Vzhľadom na uvedené okolnosti aj obsah spisu možno potom vyvodiť, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo vydržaním nehnuteľnosti pokiaľ by nebolo možné zaujať záver, že už dohodou o vydaní nehnuteľností bola navrhovateľovi v rámci vydávania pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /2 vydatá aj sporná plocha, ktorá je predmetom návrhu na určenie vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov preto krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti rozhodnutia.“

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie odôvodnené tým,že rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konaniepred odvolacím súdom má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.V dovolaní   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   krajský   súd   nevzal   do   úvahy   vydržaniepozemku sťažovateľom, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s touto obranousťažovateľa a vec po skutkovej i právnej stránke nesprávne posúdil. V konaní boli podľanázoru   sťažovateľa   preukázané   všetky   podmienky   nadobudnutia   vlastníckeho   právasťažovateľom ak nie inak, tak vydržaním, v dôsledku čoho aj v prípade, ak by v minulostiskutočne došlo k chybe v mapovaní pozemkov, mala byť žaloba zamietnutá. Záver o tom, žepredmetom reštitučnej dohody boli pozemky o výmere 242 m2, neobstojí, pretože dohodavýslovne uvádza, že štátny podnik, je v evidencii nehnuteľností vedený akoužívateľ parc. č. o výmere 216 m2 a reštitučná dohoda sa mohla týkať iba tej veci, ktorábola v držbe povinnej osoby. Pokiaľ krajský súd uvádzal, že údaj o výmere bol dopisovaný,z jeho rozsudku nie je zrejmé, kto a najmä kedy údaj dopísal, či to bolo pred podpisomdohody alebo po jej podpise. Ak si žalobca myslí, že mu mal štátny podnik,vydať   väčšiu   výmeru   pozemkov,   mal   ho   žalovať.   Žalobca   nemohol   byť   potom   anidobromyseľný   držiteľ   predmetu   sporu,   ak   z   reštitučnej   dohody   vyplývalo,   že   mu   bolavydaná iba výmera 216 m2 a v takejto výmere bola parcela zapísaná i na liste vlastníctvaako vlastníctvo žalobcu.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 dovolaniesťažovateľa   zamietol.   Dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   dostatočneodôvodnené, a teda konanie pred odvolacím súdom netrpí inou vadou, ktorá má za následoknesprávne rozhodnutie vo veci, a krajský súd vec správne právne posúdil, keď správneaplikoval   ustanovenia   o   vydržaní   a   správne   po   tom,   čo   mal   preukázané   vydržanienehnuteľnosti   žalobcom,   sa   nezaoberal   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   prečonepovažoval za preukázané, že sťažovateľ pozemok nevydržal.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   228/2012   zo   4.   februára   2015   bolsťažovateľovi doručený 19. marca 2015.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomkrajského súdu č. k. 14 Co 125/2011-318 zo 17. januára 2012 a rozsudkom najvyššiehosúdu   sp.   zn.   5   Cdo   228/2012   zo   4.   februára   2015   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   tietorozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a právne závery v nich obsiahnuté sú zjavnenedôvodné   a   arbitrárne.   Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   žalobca   jevlastníkom   pozemku   buď   na   základe   reštitučnej   dohody,   alebo   vydržaním   –   ani   jednamožnosť však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a to z dôvodov, ktoré sťažovateľuviedol už v dovolaní. Na druhej strane sa krajský súd nezaoberal argumentmi sťažovateľa otom,   že   sťažovateľ   vlastnícke   právo   k   pozemku   riadne   zapísané   v   katastri   následnenadobudol, a to ak už nie kúpnou zmluvou, tak vydržaním. Krajský súd neuviedol anižiadne dôvody, pre ktoré zmeňovaný rozsudok okresného súdu a v ňom vyslovený právnynázor   neobstojí.   Neobstojí   ani   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   ak   sapreukázalo, že žalobca nadobudol vlastnícke právo, je už bez významu, či sťažovateľ splnilpodmienky   vydržania.   Iba   to,   že   jeden   subjekt   nadobudol   vlastníctvo   vydržaním,   eštenevylučuje, aby ho neskôr rovnako vydržaním mohol nadobudnúť iný subjekt. Najvyšší súdtento svoj právny názor nijako neodôvodnil a neodôvodnil ani svoj záver, podľa ktoréhopráve argumenty v prospech vydržania pozemku žalobcom obstoja a v prospech vydržaniasťažovateľa obstáť nemôžu. V dôsledku toho sťažovateľ dodnes nevie, z akého dôvodu mástratiť   vlastníctvo   k pozemku,   ktoré   je   jednak   riadne   zapísané   v   katastri   a   jednak   jehopredmet je sťažovateľom a jeho predchodcami užívaný dobromyseľne ako oprávnenýmidržiteľmi po dobu dlhšiu ako desať rokov pred podaním žaloby žalobcom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv   jednak   zmeňujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   125/2011-318zo 17. januára   2012   a   jednak   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   228/2012zo 4. februára   2015   vydaným   po   meritórnom   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdunajvyšším súdom ako súdom dovolacím.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkukrajského súdu č. k. 14 Co 125/2011-318 zo 17. januára 2012.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa a dospel k záveru, ževzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkachporušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavaniejeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   v   tomto   prípadedovolaciemu súdu. Najvyšší súd ako súd dovolací vo veci o podanom dovolaní sťažovateľameritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015. Najvyšší súdako súd dovolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľa bolodôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľav časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012zo 4.   februára   2015.   Na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   je   právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s.p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

V   zmysle   §   241   ods.   2   O.   s.   p.   môže   byť   dovolanie   podané   iba   z   dôvodov,   že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   c/   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

So zreteľom na ustanovenie § 242 O. s. p. dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. V dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.

Pokiaľ dovolateľ označil vo svojom dovolaní, že konanie pred odvolacím súdom má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z obsahu jeho dovolania možno vyvodiť, že namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré (ne)   konanie   „malo   porušiť   ústavou   garantované   právo   žalovaného   na   spravodlivé konanie.“ Žalovaný súdu vytýka nerešpektovanie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou   intenzitou   smerujúcou   k   porušeniu   označených   práv   (III.   ÚS   228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).

Vzhľadom   na   námietky   žalovaného   bolo   aj   v   tomto   dovolacom   konaní   potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov významných v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07).

Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom   konaní.   Bližšiu   úpravu   ústavne   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   vo   svojich   ustanoveniach   predpokladá   aj možnosť vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na   podstatu,   význam   a   procesné   dôsledky   týchto   pochybení   upravuje   aj   predpoklady a podmienky,   za   ktorých   možno   v   dovolacom   konaní   napraviť   procesné   nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne   vymenované   v   §   237   O.   s.   p.,   pripisuje   Občiansky   súdny   poriadok   osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým   ďalším   procesným   vadám   konania   nedosahujúcim   stupeň   závažnosti procesných   vád   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   pripisuje   Občiansky   súdny   poriadok   význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [tzv. „iné (v § 237 O. s. p. taxatívne   nevymenované)   vady“)]   považuje   ale   -   na   rozdiel   od   procesných   vád vymenovaných priamo v § 237 O. s. p. - len za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa č1.1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky   v   dovolacom   konaní   posúdiť   aj   z   pohľadu   vzájomného   vzťahu   oboch   týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).

V   prejednávanej   veci   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   žalovaným   namietaný nedostatok   odôvodnenia   rozhodnutia   nevykazuje   znaky   odňatia   mu   možnosti   konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k predmetu rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade   nemožno   považovať   to,   že   odvolací   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

Z   obsahu   podaného   dovolania   je   však   zrejmé,   že   dovolateľ   tvrdí,   že   napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.), je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny predpis a či ho aj správne interpretoval.

Vydržanie   je   osobitný   originálny   spôsob   nadobudnutia   vlastníctva.   V   prípade splnenia   zákonom   určených   podmienok   (týkajúcich   sa   držby,   držiteľa,   predmetu   držby s vydržacej doby) – dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovene a musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza   k   vydržaniu.   Tak   minulou   právnou   úpravou   (obyčajové   právo   platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý   sám   osebe   nemôže   byť   predmetom   dokazovania.   Toto   vnútorné   presvedčenie nadobúdateľa,   že   nekoná   bezprávne   a   že   si   neprisvojuje   cudziu   vec,   sa   však   navonok prejavuje   jeho   konkrétnym   správaním,   a   to   už   môže   byť   predmetom   dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať   do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom   na   okolnosti   a   povahu   daného   prípadu   od   každého   požadovať,   nemal   alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Odvolací súd sám doplnil dokazovanie a presvedčivo odôvodnil skutočnosti týkajúce sa vzniku a následného priebehu vlastníctva žalobcu. Ak dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal otázkou vydržania žalovaným, treba poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v sporovom konaní preukazuje svoj záujem na výsledku sporu a z tohto pohľadu odvolací súd pristúpil i k hodnoteniu vykonaných dôkazov tak súdom prvého stupňa, ale najmä dôkazov, ktoré sám vykonal. Je preto zrejmé, že keď dospel odvolací súd k záveru o vydržaní (a vlastníctve) predmetnej   nehnuteľnosti   zo   strany   žalobcu,   ktorý   záver   i   podrobne   odôvodnil,   nebolo potrebné odôvodňovať záver, prečo nepovažoval za preukázané, že žalovaný predmetnú parcelu   nevydržal.   Odpoveď   na   túto   otázku   tak   dal   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci otázku vydržania spornej nehnuteľnosti riešil na základe správnej   aplikácie   a   interpretácie   zákonných   ustanovení   a   s   jeho   záverom   o   splnení podmienok vydržania sa dovolací súd stotožňuje; záver odvolacieho súdu pri posudzovaní otázky   dobrej   viery   žalobcu   je   v   súlade   s   vykonaným   dokazovaním   a   dovolací   súd na správne závery odvolacieho súdu v plnom rozsahu poukazuje.

Z   uvedených   dôvodov   je   zrejmé,   že   žalovaný   neopodstatnene   napadol   rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššiehosúdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom   súdnej   ochrany   vymedzenými   podaným   dovolaním,   ktoré   boli   v   konanínastolené – reagoval na sťažovateľom tvrdený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b)OSP i dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Vysvetlil, z akého dôvodu dospelk záveru, že rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie vo veci, i to, prečo považoval právne posúdenie veci sťažovateľa krajskýmsúdom za správne.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľomtvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivýsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súddovolanie sťažovateľa zamietol napriek tomu, že rozsudok krajského súdu bol založenýna nesprávnom posúdení veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právona spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bolúčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlades jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie jearbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   nepovažoval   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorým   odôvodnilzamietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoréby   bolo   založené   na   takom   výklade   jednoduchého   práva,   ktorý   by   popieral   jeho   účela zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľaa postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.

Ústavný   súd   nezistil   ani   takú   aplikáciu   ustanovení   hmotného   práva   na   vec   savzťahujúcich, ktorá by poprela ich účel a zmysel. Otázka vydržania spornej nehnuteľnostibola vyriešená na základe správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a správnyje i záver o splnení podmienok vydržania pozemku žalobcom a o jeho dobrej viere, ktorý jev   súlade   s   vykonaným   dokazovaním.   Za   tejto   situácie,   keď   bol   vznik   a existenciavlastníckeho práva žalobcu k pozemku preukázaný, nič na tomto závere nemôže zmeniťargumentácia sťažovateľa, podľa ktorej (aj) on, resp. jeho právni predchodcovia, pozemokužívali v presvedčení, že sú jeho vlastníkmi. Ústavný súd preto považuje za primeranýi záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak bolo preukázané nadobudnutie vlastníckehopráva   vydržaním   žalobcom,   nebolo   potrebné   odôvodňovať,   prečo   sťažovateľ   predmetnúparcelu nevydržal.

Právne   názory   dovolacieho   súdu   vyjadrené   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Cdo   228/2012zo 4. februára 2015 ani podľa názoru ústavného súdu preto nevybočujú z medzí pravidielústavne   konformnej   aplikácie   ustanovení   citovaných   v   rozhodnutí   najvyššieho   súduupravujúcich inštitút vydržania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015