znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 567/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   K. D.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Zuzanou   Baloghovou,   Madačova   7,   Ružomberok,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 C 107/2010 z 18. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 170/2013 z 30. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014 doručená sťažnosť K. D. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   Zuzanou   Baloghovou,   Madačova   7,   Ružomberok,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 107/2010 z 18. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 170/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   procesnom   postavení   odporkyne   bola účastníčkou   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   C   107/2010,   ktorého predmetom   bolo   rozhodovanie   o   návrhu   navrhovateľa,   ktorým   sa   proti   sťažovateľke domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume 220 000 €.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „...   Rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   vydaným   dňa   16.   02.   2011 pod č. k. 2 C/107/2O10-162   bola   odporkyňa   povinná   vydať   navrhovateľovi   predmet bezdôvodného obohatenia,   sumu vo výške 220.000,-   EUR   spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 220.000,- EUR od 15. 2. 2010 do zaplatenia a navrhovateľovi bola priznaná náhrada trov konania vo výške 15.425,31 EUR. O odvolaní odporkyne proti vyššie   citovanému   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   rozhodol   Krajský   súd   v   Žiline rozsudkom č. k. 5 Co/177/2011-293 zo dňa 21. 06. 2011 tak, že rozsudok Okresného súdu potvrdil a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odporkyňa   v   priebehu   prvostupňového   konania   požiadala   súd   o   oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd Ružomberok uznesením č. k. 2 C/107/2010-346 zo   dňa   18.   11.   2011   odporkyni   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   nepriznal. O odvolaní   odporkyne   proti   vyššie   citovanému   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   rozhodol Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   č.   k.   5   Co/170/2013-474   zo   dňa   30.   04.   2013   tak,   že uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Predmetné   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12. 06. 2014. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v iných súdnych konaniach vedených všeobecnými súdmi jej bolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané, takže podľa jej názoru „v konaní sp. zn. 2 C/107/2010 a v následnom odvolacom konaní, ktorými nebolo sťažovateľke, t. j. odporkyni v pôvodnom konaní priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, došlo k narušeniu princípu právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, z čoho vyvodzuje záver o porušení jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

«Odvolací   súd   potom   ako   dôvod   nepriznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov uviedol,   že   zo   strany   odporkyne   išlo   o   „svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešne   bránenie práva“, s čím sa vzhľadom na okolnosti sporu, ako aj vzhľadom na fakt, že Generálny prokurátor   SR   zhliadol   dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku Krajského súdu v Žiline vydanému vo veci samej, nemôžeme stotožniť. V tomto prípade sa o svojvoľné či zrejme bezúspešne bránenie práva nejednalo. Odvolací súd takto vec posúdil zrejme   preto,   že   z   majetkových   pomerov   sťažovateľky   riadne   preukázaných a zdokladovaných bolo zrejmé, že jej právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov patrí, čo napokon v iných konaniach aj súdy takto vyhodnotili a oslobodenie od súdnych poplatkov   sťažovateľke   priznali.   Takéto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   je   aj   v   rozpore s rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov sťažovateľke nepriznal preto, že mal za to, že jej majetkové pomery to neodôvodňujú.»

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo   K. D.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,   čl.   48   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Uznesením   Okresného   súdu Ružomberok   č.   k.   2   C/107/2010-346   a   Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline č. k. 5 Co/170/2013-474 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/170/2013-474 a Uznesenie Okresného súdu   Ružomberok   č.   k.   2   C/107/2010-346   zrušuje   a   vec   vracia   Okresnému   súdu Ružomberok na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- EUR (slovom   päťsto   eur),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Ružomberok   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- EUR (slovom päťsto eur), ktoré je jej Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, ktoré jej je povinný uhradiť Okresný súd Ružomberok a Krajský súd v Žiline, každý rovným dielom,   a   to   na   účet   advokátky   JUDr.   Zuzany   Baloghovej...,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta uznesenie okresného súdu, ktorým jej nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   podať proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných   súdov   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   napadnutým uznesením:

1.   porušil „princíp   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   všetkých   subjektov   práva v právny   poriadok“ tým,   že   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   rozhodol   inak   ako všeobecné súdy v ďalších konaniach, v ktorých je sťažovateľka účastníčkou (ďalej len „prvá námietka“),

2. napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil (ďalej len „druhá námietka“).

Podľa   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   návrh   môže   súd   priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť;   poplatky   zaplatené   pred   rozhodnutím   o   oslobodení   sa   však   nevracajú. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom oslobodenia od súdnych poplatkov sú:

a) pomery účastníka,

b) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podstatou prvej námietky sťažovateľky je jej tvrdenie, že ak jej krajský súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov napriek tomu, že všeobecné súdy v iných konaniach, v ktorých je účastníčkou, tak urobili, ide o narušenie princípu právnej istoty.

V súlade s už citovanou právnou úpravou ústavný súd konštatuje, že predpokladom oslobodenia od súdnych poplatkov sú nielen „pomery účastníka“, ale zároveň nesmie ísť ani „o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva“. Obsah pojmu „pomery   účastníka“   zákon   síce   nešpecifikuje,   no   z   podstaty   oslobodenia   jednoznačne vyplýva, že ide predovšetkým o pomery majetkové, pričom u fyzických osôb sa posudzujú zároveň pomery osobné, zárobkové, rodinné, sociálne a zdravotné [nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 3543/12 (SR 6/2013)].

Nepriznanie oslobodenia z dôvodu zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva treba starostlivo posudzovať. Ide totiž o určitú prejudíciu výsledku sporu. Posudzujúc túto   skutočnosť,   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa najmä uvádza:

„Pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov je v zmysle § 138   ods.   1   O.   s.   p.   potrebné,   aby   súčasne   boli   splnení   dve   podmienky,   a to   že: 1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť.

V danom prípade okresný súd nevyhovel žiadosti odporkyne z dôvodu nesplnenia prvej   podmienky,   keď   dospel   k   záveru,   že   pomery   odporkyne   oslobodenie   od   súdnych poplatkov neodôvodňujú.

V   preskúmavanej   veci   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   C/107/2010-162   zo   dňa 16. 2. 2011   uložil   odporkyni   povinnosť   vydať   navrhovateľovi   predmet   bezdôvodného obohatenia - sumu vo výške 220 000,- Eur a zaviazal odporkyňu na náhradu trov konania. Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   podal   na   podnet   odporkyne   proti   tomuto rozhodnutiu a potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 5 Co/177/2011 zo dňa 21. 6. 2011 mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2 MCdo 23/2011   mimoriadne   dovolanie   zamietol,   v   dôsledku   čoho   je   nevyhnutné konštatovať neúspech odporkyne v spore.

Z   tohto   dôvodu,   aj   za   predpokladu,   že   by   pomery   odporkyne   odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, odporkyňa nesplnila druhú podmienku a teda, že v jej prípade sa nejedná o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne bránenie práva. Keďže § 138 O. s. p.   vyžaduje   kumulatívne   splnenie   oboch   vyššie   uvedených   podmienok,   odporkyni v dôsledku nesplnenia druhej z nich nebolo možné priznať oslobodenie do platenia súdnych poplatkov.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu z dôvodu vecnej správnosti jeho výroku potvrdil.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd dospel k záveru, že nie je splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych   poplatkov z dôvodu,   že v posudzovanom   konaní ide   zo strany sťažovateľky o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne bránenie práva.

Ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   všeobecné   súdy   v prípade   nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov z tohto dôvodu musia postupovať obozretne, pretože sa môže   jednať   o istú   prejudíciu   sporu,   avšak   v konkrétnostiach   posudzovanej   veci,   keď krajský   súd   rozhodoval   o   opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, ba   aj   po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o mimoriadnom   opravnom prostriedku, zjavne nemôže ísť o tento prípad.

S názorom   sťažovateľky,   že   by   jej   malo   byť   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov z dôvodu,   že všeobecné súdy   v iných konaniach jej oslobodenie od súdnych poplatkov   priznali,   sa   ústavný   súd   nemôže   stotožniť   a   poukazuje   na   skutočnosť,   že všeobecné   súdu   musia   posudzovať   každý   prípad   žiadosti   o   oslobodenie   jednotlivo a prihliadať na všetky jeho okolnosti. Aj keď podľa názoru sťažovateľky boli jej pomery vo všetkých konaniach rovnaké, súdy museli zohľadniť v každom posudzovanom prípade ich špecifiká, medzi ktoré patrili napríklad predmet sporu, posúdenie či nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva a iné.

Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   pokiaľ   nejde   o zjavný   exces   nezlučiteľný s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Podľa názoru ústavného súdu závery, ku ktorým dospel krajský súd a ktoré sú súčasťou   odôvodnenia   jeho   napadnutého   uznesenia, sú   z   ústavného   hľadiska   udržateľné a akceptovateľné.

Pri   posudzovaní   druhej   námietky   sťažovateľky   o nedostatočnom   odôvodnení napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   zohľadnil   ústavný   súd   i jeho   charakter   a dospel k záveru, že ho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktorý by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014