znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 567/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa L. Á., bytom Maďarská republika, zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 v spojení   s čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd, práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 2/2011 z 19. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Á. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2013 doručená sťažnosť L. Á., bytom Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 2/2011 z 19. februára 2013.

2. Sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa sa odvolal proti prvostupňovému zamietavému rozsudku   Okresného   súdu Bratislava   V   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn. 9 C 321/2006   z 19.   októbra   2010,   ktorý   rozhodol   o   návrhu   na   určenie   vymedzeného pozemku o rozlohe 1655 m2 v katastrálnom území terajších R. za predmet dedičstva po poručiteľke a pôvodnej vlastníčke S. Á. L.. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   2/2011   z 19.   februára   2013   tak,   že   odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Predmetný pozemok nadobudla Š. Á. do svojho vlastníctva v roku 1923, kedy obec O. [R.] tvorila súčasť vtedajšieho Maďarska. Pritom o nadobudnutí   vlastníctva   Š.   Á.   k   predmetnému   pozemku   bol   právoplatne   vykonaný pozemkovoknižný (pozemnoknižný) zápis do pozemkovoknižnej (pozemnoknižnej) vložky č. 439 vo vtedajšej maďarskej pozemkovej knihe. Navyše, po pričlenení obcí R., J. a Č. k Československu   (od   15. 10. 1947)   boli   česko-slovenskými   súdmi   prevzaté   príslušné maďarské pozemkové knihy o nehnuteľnostiach v katastrálnych územiach pričlenených obcí s   tým,   že následne   sa   (podľa   zákona   SNR   č.   4/1950   Zb.   SNR)   uskutočnilo   námietkové konanie o zápisoch v prevzatých pozemkových knihách. Pritom pozemkovoknižná vložka č. 439 a pozemkovoknižný zápis o vlastníctve Š. Á. k predmetnému pozemku neboli napadnuté nijakou námietkou a táto pozemkovoknižná vložka a pozemkovoknižný zápis o vlastníctve Š. Á. k predmetnému pozemku nadobudli dňa 1.4. 1954 právnu účinnosť (podľa § 3 ods. 1 zákona SNR č. 4/1950 Zb. SNR), čo je na pozemkovoknižnej vložke č. 439 riadne vyznačené odtlačkom pečiatky so slovami „Účinnosť verejnej knihy odo dňa 1. IV. 1954“...

Predmetný pozemok bol zaznačený do evidencie nehnuteľností ako majetok štátu (čím bol nezákonne odňatý z vlastníctva Š. Á.) na základe rozhodnutia finančného odboru Okresného národného výboru (ONV) B. č. Fin.4/10835/69-H zo dňa 9.12.1969, ktoré trpí principiálnymi vadami nulity pre absentujúce nevyhnutné základné identifikačné údaje o dotknutej   osobe   a   dotknutom   pozemku...   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že predmetné   rozhodnutie   Okresného   národného   výboru   (ONV)   B.   bolo   a   je   samo   osebe nevykonateľné (bez dodatočnej nelegitimnej manipulácie nad rámec tohto rozhodnutia) a tým zároveň predmetné rozhodnutie bolo a je paktom čo do zápornej kvality vád už len preto,   lebo   toto   rozhodnutie ONV   B.   neobsahuje   (vo výroku ani   v odôvodnení)   ani   len základné   identifikačné   údaje   o   dotknutom   pozemku   kvôli   absentujúcemu   názvu katastrálneho územia aj obce, kde sa nachádza vydaným rozhodnutím dotknutý pozemok. Navyše, toto rozhodnutie ONV B. tiež neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) dostatočné identifikačné údaje o dotknutej osobe S. A. kvôli absentujúcemu jej dátumu narodenia aj kvôli absentujúcemu miestu bydliska (bytu) dotknutej osoby... V rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom priadku) však predmetné rozhodnutie ONV B. č. fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 nikdy nebolo doručované ani doručené dotknutej (vyvlastňovanej)   osobe   a   vôbec   žiadnej   fyzickej   osobe   (čo   je   zrejmé   aj   z   rozdeľovníku adresátov   na   konci   rozhodnutia),   a   preto   toto   rozhodnutie   nikdy   nemohlo   nadobudnúť a nenadobudlo právoplatnosť ani vykonateľnosť.

Uvedené   skutočnosti   však   odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave   zhadzovačne bagatelizoval   a   ústavne   nekonformne   odignoroval   v   hrubom   rozpore   s   ústavnoprávne aj medzinárodnoprávne   garantovanými   základnými   princípmi   (zásadami)   materiálneho právneho štátu...

V tejto súvislosti tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nerešpektoval konštantnú súdnu   judikatúru,   podľa   ktorej   vlastník   nemôže   stratiť   -   a   ani   počas   existencie socialistického režimu v česko-slovenskom štáte - nemohol legálne stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom...

Obdobne odvolací krajský súd nerešpektoval ani konštantnú súdnu judikatúru, podľa ktorej   všeobecné   súdy   (vrátane   odvolacieho   krajského   súdu)   sú   oprávnené   a   povinné skúmať a zaoberať sa tým, či predpokladaný správny akt je vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, či z hľadiska závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paktom čo do zápornej kvality vád) a či ide o akt, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť... Rozhodnutie ONV B. č. Fin.4/10835/69-H zo dňa 9.12.1969, na základe ktorého bol predmetný pozemok zoštátnený (čím bol nezákonne odňatý z vlastníctva Š. A.), bolo vydané na základe „čsl.-maďarského Protokolu zo dňa 3. II. 1964“....

Odvolací Krajský súd v Bratislave v súvislosti s Protokolom z 15. 4.1964 v jeho rozsudku   (na   stranách   10   a   11)   nepodložene   a   neodôvodnene   presadzuje   tvrdenia,   že Protokol   z   15.4.   1964   mal   vraj   priamy   vnútroštátny   účinok   a   bol   priamo   vnútroštátne použiteľný   bez   jeho   vykonania   zákonom   (self   executing),   ďalej   že   na   plnohodnotné vnútroštátne   vyhlásenie   Protokolu   z   15.4.1964   vraj   nebolo   potrebné   jeho   vyhlásenie v zbierke zákonov...».

4. Sťažovateľ   vo   vzťahu   k argumentácii   krajského   súdu,   v ktorej   sa   krajský   súd stotožnil so skutkovým a právnym záverom okresného súdu, že odporca v 1. rade (mesto B.) nadobudol   sporný   pozemok   vydržaním,   uvádza:   «Z   uvedených   archívnych   dokladov založených do súdneho spisu práve mestom B. (teda odporcom v 1. rade) teda vyplýva, že mesto B. (teda odporca v 1. rade) už len na základe svojej dokumentácie mohlo vedieť a vedelo, že predmetný pozemok nezískal štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu. Tieto okolnosti zároveň svedčia o absencii dobromyseľnosti mesta B. (teda odporcu v 1. rade), ktoré čo len pri zachovaní normálnej (bežnej)   náležitej   opatrnosti,   ktorú   možno   so   zreteľom   na   okolnosti   a   povahu   daného prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, mohlo a malo mať pochybnosti o tom, že predmetný pozemok, ktorý fakticky ovládalo (užívalo), nepatril štátu a tým ani nemohol prejsť a neprešiel z „nevlastníctva“ štátu do vlastníctva ani do dobromyseľnej držby mesta B. (teda odporcu v 1. rade), ktorému tým absentuje dobromyseľnosť pri držbe predmetného pozemku...

Odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave   (ale   už   ani   prvostupňový   súd)   však   vôbec neskúmal otázku, či vôbec, kedy presne a akým dokumentom (protokolom so zoznamami odovzdávaného a preberaného majetku) bol sporný pozemok (respektíve sporné parcely vzniknuté rozdelením pôvodného pozemku) odovzdaný odporcovi (mestu B.) a zapísaný v jeho prospech do evidencie nehnuteľností...

Odvolací   Krajsky   súd   v B.   (ale   už   ani   prvostupňový   súd)   sa   teda   vo   svojom rozhodnutí   objektívne   a   nestranne   nezaoberal,   neposudzoval   a   nevyhodnotil   všetky relevantné   otázky   a   okolnosti   týkajúce   sa   vydržania,   ktoré   vo   svoj   prospech   namietal odporca (mesto B.), ale nekriticky si osvojil jednostranné tvrdenia odporcu (mesta B.). Preto už len v dôsledku nepodloženosti, nedostatočného odôvodnenia, nepreskúmateľnosti, arbitrárnosti   a   nesprávnosti   záverov   odvolacieho   rozsudku,   ktoré   sa   tykajú   vydržania namietaného   odporcom   (mestom   B.),   má   odvolací   rozsudok   v konečnom   dôsledku   také závažné nedostatky, ktoré samy osebe spôsobujú ústavnú nekonformnosť podstaty celého odvolacieho rozsudku.»

5. V závere svojej argumentácie sťažovateľ taktiež uviedol, že «Z obsahu odvolacieho rozsudku je zrejmé, že odporca (mesto B.) vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol aj také tvrdenia, ktoré dovtedy neboli použité v prvostupňovom konaní (napríklad, že odovzdávací a   preberací   protokol   s   presným   zoznamom   odovzdávaného   a preberaného   majetku   mal údajne   iba   „evidenčný   účel“,   hoci   reálne   viedol   k   faktickému   ovládaniu   a držbe odovzdávaného a preberaného majetku). Pritom však odvolací Krajský súd v Bratislave vôbec   v   rámci   súdneho   konania   neupovedomil   sťažovateľa   (ako   odvolateľa)   o podaní (vyjadrení)   ďalšieho   účastníka   konania   (mesta   B.   ako   odporcu),   čím   odvolací   súd sťažovateľovi odňal základné právo konať pred súdom a vyjadriť sa k podaniam ďalšieho účastníka konania (odporcu).».

6. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   L.   Á.   [   bytom   Maďarská   republika]   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991   Zb.)   a   zároveň   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (vyhláseného   oznámením   č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach   (vyhláseného   oznámením   č.   120/1976   Zb.)   porušil   Krajský   súd   v   Bratislave rozsudkom sp. zn. 15 Co 2/2011-475 zo dňa 19.2.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 9 C 321/2006-423 zo dňa 19. 10. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 2/2011-475 zo dňa 19.2.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava   V   sp.   zn.   9   C   321/2006-423   zo   dňa   19.10.2010,   pričom   celú   vec   vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi L. A. [ bytom Maďarská republika] náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. H. [so sídlom advokátskej kancelárie T.].“

II.

7. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

13.   Podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   každý   sa   môže   domáhať ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislým a nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo o akomkoľvek   trestnom   obvinení   vznesenom   proti   nemu.   Tlač   a   verejnosť   môžu   byť vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutný   pri   osobitných   okolnostiach,   keby   zverejnenie   prejudikovalo   záujmy spravodlivosti;   ale   každý   rozsudok   vynesený   v   trestnej   alebo   občianskoprávnej   veci, s výnimkou   prípadov,   keď záujem mladistvých   osôb   vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva podľa   čl. 36 ods.   1 v spojení s čl. 11 ods.   1 listiny, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   2/2011   z 19.   februára   2013,   ktorým   potvrdil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 321/2006 z 19. októbra 2010. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa vo   svojom   rozsudku   iba   povrchne,   nepreskúmateľne   a ústavne   nekonformne   zaoberal a riadne   sa   nevyrovnal   s podstatnými   a podloženými   námietkami   a argumentáciou sťažovateľa,   pričom   rozhodol   bez   pojednávania   a neposkytol   mu   možnosť   vyjadriť   sa k tvrdeniam odporcu v jeho vyjadrení predloženom odvolaciemu súdu.

17.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného   ustanovenia čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu   právu   alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi   Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

18. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 71/2010).

19. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky.   Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej   procesnej prekážky   spočívajúci   v   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   sp.   zn. PL. ÚS 3/98).

20.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   podal   30.   apríla   2013   proti   namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 2/2011 z 19. februára 2013 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   dovolacom konaní.   Sťažovateľ   teda   využil   účinný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   mu   právny poriadok poskytuje.

21. Sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   súdne   orgány (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné.   Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

22.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

23. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť proti namietanému rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   15   Co   2/2011   z 19.   februára   2013   ako   predčasne   podanú   odmietol   pre nedostatok právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013