znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 567/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom Mgr. T. A., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 27/2011 a jeho rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-107 z 20. júna 2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 253/2011 a jeho rozsudkom č. k. 17 Co 253/2011-131 z 22. februára 2012 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   sp. zn. 4 Cdo 131/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   13   C   27/2011   a jeho   rozsudkom   č.   k.   13 C 27/2011-107   z   20.   júna   2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 253/2011 a jeho rozsudkom č. k. 17 Co 253/2011-131 z 22. februára 2012 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom sp. zn. 4 Cdo 131/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala na okresnom súde žalobu o zaplatenie sumy 349 € s príslušenstvom z titulu doplatenia kúpnej ceny obsahujúcej zároveň manipulačný poplatok. Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-107 z 20.   júna   2011   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Dôvodom   zamietnutia   žaloby   bola skutočnosť, že odporca od uzavretej zmluvy platne odstúpil, a preto sťažovateľke nevznikol nárok na doplatenie kúpnej ceny. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   17   Co   253/2011-131 z 22. februára 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti potvrdzujúcemu rozsudku   krajského súdu   podala sťažovateľka dovolanie a odôvodnila ho poukazom na § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol uznesením sp. zn. 4 Cdo 131/2012 z 28. mája 2012 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol.

Rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka vytýka, že sa v nich absolútne nedostatočne vysporiadali s právnym posúdením predmetnej veci, nesprávne ju posúdili   a   že „...   nezákonným   a   nespravodlivým   spôsobom   konštatovali,   respektíve nezákonným a nespravodlivým spôsobom vstúpili do samotného skutkového stavu medzi účastníkmi konania, keď súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil odstúpenie odporcu od zmluvy ako platné a zaväzujúce, a to aj napriek uplynutiu nielen zmluvnej, ale aj zákonnej 7 dňovej lehoty na odstúpenie od zmluvy. Odvolací súd následne nesprávne a nezákonne rozhodol, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“.

Ďalej sťažovateľka v konkrétnostiach uvádza: „Mám za to, že tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, poškodili sťažovateľa na jeho   právach   a   oprávnených   záujmoch,   keď   absolútne   nezákonne   a   v   rozpore s predloženými listinnými dôkazmi konštatovali, že sťažovateľ v predmetnom konaní bol ochotný akceptovať odstúpenie odporcu od zmluvy aj po uplynutí predpísanej 7 dňovej lehoty, avšak pod podmienkou, že odporca vráti nepoškodený tovar, ktorý bol predmetom uzatvorenej zmluvy. V čase rozhodovania súdov nebol tento tovar sťažovateľovi vrátený, teda sťažovateľ nemohol v žiadnom prípade akceptovať odstúpenie odporcu od zmluvy, čo zakladá   jeho   neplatné   odstúpenie   od   zmluvy,   so   všetkými   právnymi   následkami   z   toho vyplývajúcimi.

Mám   za   to,   že   sťažovateľ   je   týmito   rozhodnutiami   súdov   poškodený   na   svojich právach a oprávnených záujmoch, keďže výkon vlastného zmluvného práva, ktoré má oporu v zákone číslo 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji platnom znení, na rozhodnutie o tom, či uzná a akceptuje odstúpenie od zmluvy aj po uplynutí 7 dnovej lehoty, súdy vo svojich rozhodnutiach nespravodlivo zneužili v tomto konkrétnom prípade v neprospech sťažovateľa.

Je   nespravodlivé   a   nezákonné,   aby   bol   výkon   práva   garantovaného   všeobecne záväzným právnym predpisom, realizovaný vo zmluvnom vzťahu, na škodu subjektu, ktorý tento výkon práva uplatňuje.“

K   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sa   sťažovateľka   nevyjadrila.   Uviedla   však,   že „Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 20. júna 2011, sp. zn. 13 C/27/2011-107, Uznesenie odvolacieho súdu 22. februára 2012, sp. zn. 17 Co/253/2011-131 a Uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   28.   mája   2012,   sp.   zn.   4 Cdo/131/2012-154,   sú   zjavne neodôvodnené a skutkovo a právne neopodstatnené, a teda zjavne protizákonné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné   právo   sťažovateľa,   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   na   súdnu ochranu, zaručené v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne   konanie,   zaručené   v   Článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva   a základných slobôd, postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod spisovou značkou 13 C/27/2011... porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu, zaručené v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd,   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   v   konaní   vedenom   pod   spisovou značkou 17 Co/253/2011... porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu, zaručené v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 Cdo/131 /2012 porušené bolo.

4.   Uznesenie   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   20.   júna   2011,   sp.   zn. 13 C/7/2011-107..., Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. februára 2011, sp. zn. 17 Co/253/2011-131... a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2012, sp. zn. 4 Cdo/131/2012 -154, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie Okresnému súdu v Banskej Bystrici.

5. Sťažovateľovi, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré sú Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej   Bystrici   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinní   spoločne   a   nerozdielne vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,   a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

6. Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej   republiky   sú   povinní   uhradiť   spoločne   a   nerozdielne   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia vo výške 377,08 €, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ustanovenie   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   upravuje   aj   ďalší   dôvod   na odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti   hovoriť   vtedy,   keď namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   štátneho   orgánu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09). Z tohto pohľadu ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k namietanému   porušeniu   jej   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie postupom a označenými rozhodnutiami.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 27/2011 a jeho rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-107 z 20. júna 2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom   č.   k.   13   C   27/2011-107   z   20.   júna   2011,   pričom   tento   rozsudok   napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom rozhodoval krajský súd. V dôsledku toho bola námietka porušenia označených práv sťažovateľky uplatniteľná v rámci všeobecného súdnictva na základe dostupného opravného prostriedku, t. j. bola predmetom rozhodovania krajského súdu v rámci odvolacieho konania. V rámci tejto procedúry krajský súd ako odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku č. k. 17 Co 253/2011-131 z 22. februára 2012. Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku   okresného   súdu,   lebo   toto   patrí   do   právomoci   krajského   súdu.   V   súvislosti s namietaným   porušením   označených   práv   je   z   ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   postupu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   m.   m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti   smerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 253/2011   a jeho   rozsudkom   č.   k.   17 Co 253/2011-131 z 22. februára 2012

Sťažovateľka v tejto časti namietala porušenie svojich práv postupom odvolacieho krajského súdu a jeho rozsudkom. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že k ich porušeniu malo dôjsť   tým,   že   krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   nezohľadnil   argumenty   uvedené   v   jej odvolaní   a   vec   nesprávne   právne   posúdil.   V   dôsledku   toho   sťažovateľka   nesúhlasila s názorom a právnymi závermi prijatými krajským súdom v odvolacom konaní.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie   všeobecných   súdov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   225/03, IV. ÚS 158/09).   Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu   môžu   byť preto   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že jej podstatou je nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, na základe ktorého rozhodol v jej veci.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti však ústavný súd nezistil žiaden dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu. Je tomu tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského   súdu,   ako   aj   s   ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľka   uviedla   vo   svojej sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   výklad   zákonných   predpisov   rozhodných   pre   vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako   to   sťažovateľka   tvrdila   vo   svojej   sťažnosti.   V   napadnutom   rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel,   preto   nemožno   označiť   za svojvoľné (arbitrárne)   alebo   zjavne   neodôvodnené,   pretože   majú   oporu   v   zákone   a   sú   jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila,   nestačí   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti,   resp.   arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)   nie   je   garancia,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy účastníka konania. Ústavný súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp.   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia   preto   neznamená, že súd   musí   dať podrobnú   odpoveď   na   každý   argument účastníka konania hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   pretože   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   v   ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom sp. zn. 4 Cdo 131/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012

Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj postupom najvyššieho súdu a jeho   uznesením,   ktoré   však   bližšie   nešpecifikovala,   no   podstatu   tvorí   jej   nesúhlas s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   prípustnosti   podaného   dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   jeho   postup   v   občianskoprávnom   konaní. Takýmto   predpisom   je   aj   Občiansky   súdny   poriadok.   Právo   na   súdnu   ochranu   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   čo   platí   pre   všetky   konania   vrátane   dovolacích   (§   236a   nasl.   OSP). Zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že posúdenie, či sú, alebo nie sú splnené podmienky dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), resp. ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky,   pričom   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala   jeho   svojvoľný   postup   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania), ktorý by nemal oporu v zákone.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol:«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V   preskúmavanej   veci   žalobca   napadol   dovolaním   rozhodnutie   odvolacieho   súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci. Rovnako   nejde   o   rozsudok   vo   výroku   ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolanie   by   vzhľadom   na   uvedený   záver   bolo   procesné   prípustné,   len   ak   by v konaní   došlo   k niektorej   z   procesných   vád   uvedených   v §   237   O. s. p.,   ku   ktorým   je dovolací   súd   povinný   prihliadnuť   (§   242   ods.   1   O. s. p.).   Vzhľadom   na   túto   zákonnú povinnosť, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.,   ale   sa   zaoberal   aj   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   zvád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Žalobca v dovolaní nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla   ani   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   jeho   dovolania   preto   z   týchto ustanovení nevyplýva.

K námietke dovolateľa spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení dovolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe   nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)   vád.   Preto   sa   dovolaním   nemožno   úspešne   domáhať   revízie   skutkových   zistení urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   prieskumu   nimi   vykonaného a vyhodnoteného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž konaním pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý   za tým účelom môže   vykonávať dokazovanie (§213 O. s. p.).   Dovolací   súd nie   je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostredností v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní (§ 243a ods. 2 O. s. p.).

Námietky uvedené v dovolaní žalobcu spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci by bolo možné preskúmať len v tom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ak by aj bol daný sám osebe však nezakladá prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nezaoberal.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal a vysporiadal s podaným dovolaním, avšak pre jeho neprípustnosť ho odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu preto uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok umožňuje, a aj preto použitý spôsob v konkrétnom prípade neznamená odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť najvyššieho súdu uznať dôvody   prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľkou,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   úhrady   trov   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012