znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 567/2011-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   D.,   Bulharská   republika,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011 p o r u š i l základné práva P. D. na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011 z r u š u j e.

3. P. D. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 527,52 € (slovom päťstodvadsaťsedem   eur   a   päťdesiatdva   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. Ľ. R. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti P. D. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 567/2011-17 z 15. decembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť P. D., Bulharská republika, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.   17 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a čl.   5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním bez označenia dátumu   doručeným   ústavnému   súdu   1.   februára   2012   a   krajský   súd   vo   vyjadrení zo 16. januára   2012   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení   účastníkov   konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 3. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 1. marca 2011 o 19.10 h. Dňa 31. augusta 2011 bol okresnému súdu doručený návrh Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie lehoty väzby. Dňa 2. septembra   2011   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   obhajkyne   zaslal   okresnému   súdu žiadosť   o   prepustenie   z   väzby.   O žiadosti   sťažovateľa   a   návrhu   prokurátora   rozhodol okresný súd (sudca pre prípravné konanie) uznesením sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 9. septembra 2011 tak, že podľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa   do   30.   novembra   2011,   pričom   podľa   ustanovenia   §   79   ods.   3   Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa nahrádzajúci väzbu neprijal. Zároveň vyslovil, že dôvody väzby sťažovateľa uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)   Trestného   poriadku   nepominuli.   Uznesením   krajského súdu   sp.   zn.   8 Tpo   50/2011 z 26. septembra 2011 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Uznesenie krajského súdu bolo doručené 5. októbra 2011.

Dňa   13.   októbra   2011   po   skončení   vyšetrovania   sa   uskutočnilo   preštudovanie vyšetrovacieho spisu. Dňa 20. októbra 2011 sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne zaslal žiadosť o preskúmanie postupu polície pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania. V ten   istý   deň,   t.   j.   20.   októbra   2011   prokurátor   upovedomil   obhajkyňu   sťažovateľa o podaní obžaloby na sťažovateľa.

Prokurátor   návrhom   na   predĺženie   lehoty   väzby   doručeným   okresnému   súdu 31. augusta 2011 požiadal o predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 30. novembra 2011 s tým,   že   v   ďalšom   priebehu   vyšetrovania   bude   potrebné   zabezpečiť   výpis   všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a textových správ špecifikovaných telefónnych čísiel   od   26.   februára   2011   až   doteraz   s   lokalizáciou,   a   to   od   mobilného   operátora spoločnosti T., s. r. o., ako aj zabezpečiť charakteristiku sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby K.

Sťažovateľ   vo   svojej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   z   2.   septembra   2011 argumentoval svojím osobným stavom a spôsobom vedenia prípravného konania s tým, že je   občanom   Bulharskej   republiky,   kde   má   trvalý   pobyt,   riadne   zamestnanie   a   rodinu s maloletými deťmi, pričom posledný vyšetrovací úkon sa vykonal 8. júna 2011 a od toho času vyšetrovanie stagnovalo.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že je nutné predĺžiť lehotu väzby sťažovateľa, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku nepominuli a je daná potreba vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony špecifikované v návrhu prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby.   Sťažovateľ   sa   na   adrese   trvalého   pobytu nezdržiaval,   je   obava   z   vyhýbania   sa   trestnému   stíhaniu   a   hrozí   trest   odňatia   slobody od 7 do 10 rokov. Je tiež preukázané, že bol usvedčený aj v Taliansku a je naďalej v pátraní Interpolu. Krajský súd sa s názorom okresného súdu stotožnil a sťažnosť zamietol.

V skutočnosti zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že sa sťažovateľ na adrese trvalého bydliska nezdržiaval. To isté sa vzťahuje na tvrdenie, že je v pátraní Interpolu. Už v rannom štádiu   prípravného   konania   bol   vydaný   pokyn   prokurátora   na   zabezpečenie   výpisov odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov, v ktorom sa nachádza aj pokyn na zabezpečenie výpisov od mobilného operátora spoločnosti T., s. r. o. V návrhu na predĺženie lehoty väzby sa uvádza ako dôvod potreba zabezpečiť výpisy odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov, pričom   ide   o   identické   telefónne   číslo,   ktoré   sťažovateľ   nemal   možnosť   využívať od momentu svojho zadržania 1. marca 2011. Pokiaľ je predmetom vyšetrovania skutok, ktorého sa mal dopustiť najneskôr 1. marca 2011 (po tomto dni už bol väzobne stíhaný), potom   zabezpečenie   dôkazu   výpisom   prichádzajúcich   a   odchádzajúcich   hovorov od 26. februára   2011   až   doteraz   nemá   nijakú   relevanciu.   Sťažovateľ   si   po   skončení oboznámenia   sa   s   výsledkami   vyšetrovania   zabezpečil   kópiu   dôkazu,   na   ktorom   trvali orgány činné v trestnom konaní a ktorým prokurátor odôvodňoval svoj návrh na predĺženie väzby. Mobilný operátor (T., s. r. o.) na základe príkazu Okresného súdu Košice I sp. zn. 5 Ntt 102/2011 z 3. marca 2011 oznámil, že k mobilnému telefónu značky Nokia IMEI(...) a telefónnym   staniciam   tam   špecifikovaných   čísiel   neevidujú   od   26.   februára   2011   až doteraz   žiadnu   telekomunikačnú   prevádzku.   List   mobilného   operátora   je   datovaný 28. marca 2011, pričom polícia list zaevidovala ako prijatý 27. septembra 2011. V spise polície sp. zn. ČVS: ORP-495/5-OJP-KE-2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie za skutok, ktorý mal byť spáchaný 1. marca 2011 okolo 19.00 h. Táto trestná vec bola spojená   na   spoločné   konanie   s   inými   trestnými   vecami   sťažovateľa   uznesením   polície z 12. mája   2011   a   odvtedy   je   vedená   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-495/6-OJP-KE-2011. Je nelogické   a   absurdné,   že   v   septembri   orgány   činné   v   trestnom   konaní   požadovali zabezpečiť informácie od mobilného operátora, hoci tento príkaz súdu vybavil už 28. marca 2011. Z tohto dôvodu sťažovateľ požadoval zabezpečiť obálku a podacie číslo, pod ktorým bola zásielka od mobilného operátora s dátumom 28. marec 2011 doručená polícii, lebo tento dôkaz by vyvrátil pochybnosti o zákonnom spôsobe podania návrhu na predĺženie lehoty väzby. Návrh sťažovateľa na doplnenie vyšetrovania bol zamietnutý z dôvodu, že smerodajná je prijímacia pečiatka polície s dátumom prijatia písomnosti.

Dňa   13.   októbra   2011   sa   po   skončení   vyšetrovania   uskutočnilo   preštudovanie vyšetrovacieho spisu. Sťažovateľ 20. októbra 2011 požiadal o preskúmanie postupu polície pri tomto úkone. Sťažovateľ totiž predniesol návrhy na doplnenie vyšetrovania, ktoré však boli zamietnuté na základe nedostatočných a nelogických dôvodov. Sťažovateľ požadoval aj možnosť prehrania DVD záznamov, ktoré sú ako dôkazy súčasťou vyšetrovacieho spisu, ale ani   to   mu   nebolo   umožnené.   Pritom   ide   o   súčasť   sťažovateľovho   základného   práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   jednak   porušenie čl. 17, čl. 46 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 a čl. 6 dohovoru postupom a uzneseniami v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 26/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Tpo 50/2011, ako aj porušenie čl. 46 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ale tiež čl. 6 dohovoru v konaní vedenom políciou pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 9. septembra 2011 a krajského súdu z 26. septembra 2011 zrušené, a zároveň, aby bol sťažovateľ prepustený z väzby. Požaduje napokon náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 261,82 €.

Z doplňujúceho podania sťažovateľa bez označenia dátumu doručeného ústavnému súdu   24.   novembra   2011   vyplýva,   že   obhajkyni   sťažovateľa   bol   16.   novembra   2011 doručený prípis prokurátora sp. zn. 2 Pv 150/2011 z 11. novembra 2011, v ktorom tento vyslovil názor, že „spôsob doručovania správ a vyjadrení iných orgánov v rámci súčinnosti nie   je   predmetom   dokazovania   ako   takého   a   doklady   svedčiace   o   ich   doručení   sa nezakladajú do originálu vyšetrovacieho spisu, ale iba do konceptu“. Sťažovateľ sa totiž aj u   prokurátora   domáhal   objasnenia,   ako   je   možné,   že   odpoveď   mobilného   operátora datovaná   28.   marca   2011   mala   byť   údajne   polícii   doručená   až   27.   septembra   2011. Sťažovateľ si až pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania všimol, že medzi časom vystavenia   správy   mobilného operátora   a   časom   jej   prijatia   je doba   5   mesiacov,   čo   sa z logického hľadiska javí ako nemožné.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 Spr V/27/2012 zo 16. januára 2012 doručeného ústavnému súdu 18. januára 2012 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú. Podľa jeho názoru krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody väzby sťažovateľa, ako aj skutkové zistenia, z ktorých pri ich ustálení vychádzal. Obťažnosť predmetnej trestnej veci   odôvodnil   potrebou   vypracovania   znaleckého   posudku   z   odboru   antropológie   – somatoskopie, ktorý bol vypracovaný 24. augusta 2011. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že   v   návrhu   na   predĺženie   väzby   v   prípravnom   konaní   je   uvedený   ako   dôvod   potreba zabezpečiť výpisy odchádzajúcich hovorov, pričom ide o identické telefónne čísla, ktoré sťažovateľ nemal možnosť využívať od svojho zadržania, treba uviesť, že tieto telefónne čísla nepatrili sťažovateľovi, pretože práve z týchto telefónnych   čísiel   sa uskutočňovali hovory sťažovateľovi. Táto skutočnosť vyplýva z príkazu sudcu pre prípravné konanie. Práve preto krajský súd v uznesení uviedol, že zabezpečenie tohto dôkazu môže prispieť aj k rozšíreniu obvinenia (vrátane spolupáchateľov). Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že je nelogické a absurdné,   aby   vyšetrovateľ   v   septembri   2011   požadoval   zabezpečiť   informácie od mobilného   operátora,   hoci   tento   príkaz   súdu   vybavil   už   28.   marca   2011,   uvedené tvrdenie nezodpovedá stavu veci, keďže žiadaná informácia bola vyšetrovateľovi zaslaná podľa odtlačku pečiatky na tejto listine 27. septembra 2011. Odhliadnuc od uvedeného treba tiež   uviesť,   že   všeobecný   súd   nevykonáva   vo   vzťahu   k   činnosti   a   rozhodovaniu vyšetrovateľa   či   prokurátora   v   prípravnom   konaní   dozor   a   nedisponuje   ani   účinnými zákonnými   prostriedkami,   prostredníctvom   ktorých   by   mohol   zistiť,   či   v   danom   štádiu trestného stíhania už boli určité dôkazy obstarané, pokiaľ tieto nie sú súčasťou predloženého spisového materiálu. Okresný súd vychádzal z predpokladu, že prokurátor k svojmu návrhu, na základe ktorého mal okresný súd v prípravnom konaní rozhodnúť o väzbe obvineného, pripojil celý dovtedy získaný spisový materiál tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 72 ods. 4 Trestného poriadku.

Z repliky sťažovateľa bez označenia dátumu doručenej ústavnému súdu 1. februára 2012   vyplýva,   že   sťažovateľ   so   závermi   krajského   súdu   nesúhlasí.   Potreba   zabezpečiť charakteristiku   obvineného   nemôže   požívať   status   náročnosti   dokazovania.   To   isté   sa vzťahuje aj na správu od mobilného operátora, keďže táto bola vypracovaná ešte 28. marca 2011.   Nemožno   akceptovať   názor,   podľa   ktorého   treba   za   moment   doručenia   správy mobilného   operátora   považovať   27.   september   2011   v   súlade   s   odtlačkom   dátumovej pečiatky,   a   to   vzhľadom   na   päťmesačný   rozdiel   medzi   týmto   dátumom   a   dátumom vystavenia správy.

II.

Z príkazu na zistenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke sp.   zn. 5 Ntt   102/11   vydaného   Okresným   súdom   Košice   I   3.   marca   2011   vyplýva   inter   alia povinnosť   pre   spoločnosť   T.,   s.   r.   o.,   dať   polícii   výpisy   všetkých   odchádzajúcich a prichádzajúcich   hovorov   a   SMS   správ   z   telefónnych   čísiel   +3598(...),   +3598(...) a +3598(...),   z   ktorých   boli   realizované   hovory   sťažovateľa   na   mobilný   telefón   značky Nokia IMEI(...) v dobe od zaznamenania na území Slovenskej republiky až do súčasnosti, najmenej   však   od 26. februára   2011   doteraz   s   lokalizáciou,   ako   aj   výpis   všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z mobilného telefónu značky Nokia IMEI(...), ktorý užíval sťažovateľ, a to v dobe od jeho zaznamenania na území Slovenskej republiky až do súčasnosti, najmenej však od 26. februára 2011 doteraz s lokalizáciou.

Z listu spoločnosti T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 28. marca 2011 adresovaného polícii k sp. zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010 vyplýva, že na základe súdneho príkazu Okresného súdu Košice I sp. zn. 5 Ntt 102/2011 z 3. marca 2011 oznamuje, že k mobilnému telefónu značky Nokia IMEI(...) a k telefónnym staniciam s číslami +3598(...), +3598(...) a +3598(...) nie je od 26. februára 2011 až doteraz evidovaná žiadna telekomunikačná prevádzka. Na liste je dátumová pečiatka polície s dátumom prijatia listu 27. septembra 2011.

Z prípisu T., s. r. o., sp. zn. S-405.03 z 12. decembra 2011 doručeného ústavnému súdu (na základe žiadosti ústavného súdu o súčinnosť zo 6. decembra 2011) 15. decembra 2011 vyplýva, že list mobilného operátora z 28. marca 2011 adresovaný polícii súvisiaci s poskytnutím súčinnosti na základe súdneho príkazu Okresného súdu Košice I bol zaslaný polícii   (na   adresu   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru,   odbor   justičnej   polície, Rampová 7, Košice, sp. zn. ORP-495/5-OJP-KE-2010) ako doporučená zásielka Slovenskej pošty 30. marca 2011. Zásielka bola vedená pod podacím číslom RR 26276032. Pripojená kópia podacieho hárku, na ktorom je odtlačok pečiatky č. 12 Pošty B. z 30. marca 2011, uvedené údaje potvrdzuje.

Z prípisu Slovenskej pošty, Pošta K., sp. zn. 256/ORP-OD/2012 z 19. januára 2012 doručeného ústavnému súdu (na základe žiadosti ústavného súdu o súčinnosť z 12. januára 2012) 25. januára 2012 vyplýva, že zásielku s podacím číslom 26 276 032 podanú na Pošte B. dňa 30. marca 2011 pre adresáta Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej   a   kriminálnej   polície,   odbor   kriminálnej   polície,   Rampová 7,   Košice,   prevzal splnomocnenec oprávneného prijímateľa 4. apríla 2011.

Pripojená kópia úhrnného dodacieho lístku, na ktorom je odtlačok pečiatky číslo 20 Pošty K. zo 4. apríla 2011, uvedené údaje potvrdzuje.  

Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby č. k. 2 Pv 150/11-35 z 31. augusta 2011 doručeného okresnému súdu toho istého dňa vyplýva, že sa požaduje predĺženie väzby sťažovateľa do 30. novembra 2011, keďže v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné zabezpečiť   od   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   jednak   výpis   všetkých   odchádzajúcich a prichádzajúcich   hovorov   a   SMS   správ   z   telefónnych   čísiel   +3598(..),   +3598(...) a +3598(...),   z   ktorých   boli   realizované   hovory   sťažovateľa   na   mobilný   telefón   Nokia IMEI(...)   od   26.   februára   2011   až   doteraz   s   lokalizáciou,   ale   tiež   výpis   všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z mobilného telefónu značky Nokia IMEI(...),   ktorý   užíval   sťažovateľ   v   dobe   od   jeho   zaznamenania   na   území   Slovenskej republiky až doteraz, najmenej však od 26. februára 2011 doteraz s lokalizáciou. Napokon treba zabezpečiť charakteristiku sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby K.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 9. septembra 2011. Sťažovateľovi bolo 1. marca 2011 vznesené obvinenie zo zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona pre skutok, ktorého sa mal dopustiť 1. marca 2011 v čase okolo 19.00 h v O. v K. tým, že pri platbe za tovar použil ako pravú falšovanú 200-eurovú bankovku. Následne 28. marca 2011, 29. marca 2011, 30. marca 2011, 21. apríla 2011 a 29. apríla 2011 mu boli vznesené ďalšie obvinenia pre obdobné skutky, ktoré mal spáchať tiež 1. marca 2011 rovnakým spôsobom v rôznych časoch na iných miestach v K. Všetky konania vedené proti sťažovateľovi boli spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-495/6-OEK-KE-2011. Podľa upovedomenia prokurátora z 3. júna 2011 treba konanie sťažovateľa kvalifikovať aj ako pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal jednak sťažovateľ sám, pričom dvomi podaniami sťažnosť aj odôvodnil, no okrem toho dôvody sťažnosti doplnil aj prostredníctvom svojej obhajkyne. Podľa jeho názoru nie sú dané dôvody ani preventívnej, ani útekovej väzby a v spise sa nenachádza žiadny dôkaz preukazujúci, že by bol v pátraní Interpolu. Skutočnosť, že je bulharským občanom, je irelevantná, lebo nemôže byť sama osebe pripisovaná na jeho ťarchu. Z odôvodnenia uznesenia nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by dávali presné, jasné a zrozumiteľné odôvodnenie predĺženia lehoty   väzby.   Pokiaľ   sa   v   návrhu   na predĺženie   lehoty   väzby   poukazuje   na   potrebu zabezpečiť výpisy odchádzajúcich a prichádzajúcich telefonických hovorov, ide o identické telefónne číslo, ktoré nemal možnosť využívať od momentu zadržania, teda od 1. marca 2011. Po tomto dni už bol väzobne stíhaný, a preto zabezpečenie výpisov od 26. februára 2011 doteraz nemá pre vyšetrovanie veci relevanciu. Podľa názoru krajského súdu dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej pretrvávajú. Čo sa týka dôvodov väzby, treba poukázať na to, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republiky stále bydlisko. Táto skutočnosť sama osebe nezakladá dôvod väzby, avšak za relevantné nemožno   považovať   vzhľadom   na   charakter   trestnej   činnosti   a   osobu   sťažovateľa   jeho tvrdenie, podľa ktorého má stály pobyt v Bulharsku. Zo spisu totiž vyplýva, že sťažovateľ sa   pohybuje   po   rôznych   štátoch   Európskej   únie,   mimo   svojho   bydliska,   a   preto   jeho prepustením   na   slobodu   by   bolo   do   značnej   miery   sťažené   vyšetrovanie   tak   závažnej trestnej činnosti. V prípade uznania viny sťažovateľovi hrozí vysoký trest odňatia slobody vo   výmere   od   7   do   10   rokov,   čo   spolu   s podozrením,   že sa   mal   dopustiť   žalovaného trestného činu v jeden deň na niekoľkých miestach v K., ako aj so skutočnosťou, že už mal byť za obdobný trestný čin odsúdený v Taliansku, taktiež zakladá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   obava   z   pokračovania   v   páchaní   trestnej   činnosti   vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľ už bol v inom štáte za obdobný trestný čin odsúdený, ale aj z toho, že sa mal v jeden deň dopustiť obdobného konania opakovane na rôznych miestach na území K. Konkrétne, sťažovateľ v Taliansku v meste P. v marci 2007 sa spolu s ďalšou osobou pokúšal v nákupnom centre platiť falošnou bankovkou v nominálnej hodnote 200 eur, pričom mu bolo zabavených 71 kusov takýchto bankoviek. Za to bol odsúdený na 1 rok a 6 mesiacov odňatia slobody s tým, že výkon trestu mu bol následne odložený. Hoci toto odsúdenie sťažovateľa v inom štáte nemá vplyv na prípadné ukladanie trestu na území Slovenskej republiky, má však svoj význam z hľadiska hodnotenia jeho osoby pre účely väzobného   stíhania.   Zabezpečenie   dôkazov,   na   ktoré   poukázal   prokurátor   v   návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, tak vzhľadom na charakter a náročnosť môže prispieť prípadne k rozšíreniu obvinenia.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 8 T 110/2011-345 z 31. októbra 2011 vyplýva, že podľa   §   238 ods.   3   Trestného   poriadku   bol sťažovateľ ponechaný vo   väzbe s tým,   že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Okresný súd takto rozhodol potom, ako na sťažovateľa bola podaná obžaloba.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 53/2011 z 24. novembra 2011 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 T 110/2011-345 z 31. októbra 2011.

Podľa zistenia ústavného súdu na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom 5. apríla 2012 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok. Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajský súd 28. júna 2012 zamietol a od uvedeného dňa je sťažovateľ vo výkone trestu odňatia slobody.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5 ods.   3 prvej vety dohovoru   každý,   kto je zatknutý   alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo,   aby   jeho   vec   bola   prejednaná   v   primeranej   lehote,   alebo   byť   prepustený   počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Rozhodujúcim   argumentom   sťažovateľa   je,   že   prokurátor   požiadal   o   predĺženie väzby v prípravnom konaní jednak pre potrebu zabezpečiť od mobilného operátora výpis všetkých odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov z označených telefónnych čísiel, resp. z označeného mobilného telefónu, ale tiež kvôli zabezpečeniu charakteristiky sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že mobilný operátor takúto správu v súlade so súdnym príkazom vydal ešte 28. marca 2011. Preto predĺženie väzby, o ktorom okresný súd a krajský súd rozhodli, bolo v skutočnosti v rozpore so zákonom.

Podľa názoru krajského súdu v danej súvislosti je rozhodujúce, že správa mobilného operátora bola polícii doručená podľa odtlačku dátumovej pečiatky až 27. septembra 2011. Táto   správa   preto   v   čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   nebola   súčasťou   spisu predloženého prokurátorom spolu s jeho návrhom na predĺženie väzby.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku o väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.

Podľa § 72 ods. 4 Trestného poriadku k návrhu na vzatie obvineného do väzby, ako aj k ďalším návrhom prokurátora, na ktorých základe sa má v prípravnom konaní rozhodnúť o väzbe, treba vždy pripojiť originál alebo orgánom činným v trestnom konaní overený rovnopis celého dosiaľ získaného spisového materiálu s očíslovanými listami a s prehľadom obsahu spisu.   Predloženie   spisu   príslušnému   orgánu   nesmie byť prekážkou   pre plynulé konanie vo veci.

Podľa § 76 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo   z   iných   závažných   dôvodov   trestné   stíhanie   skončiť   a   prepustením   obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že   porušenie   zákona   v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.

Skutočnosť, že dôvody väzby existovali po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí na záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho. Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií ako primeranosť dĺžky konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa pritom posudzuje prísnejšie ako v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru a   vyžaduje   sa,   aby   všeobecné   súdy   postupovali   vo   väzobných   veciach   s   „osobitným urýchlením“   (Tomasi   c.   Francúzsko   z   27.   augusta   1992,   §   84,   Abdoella   c.   Holandsko z 25. novembra 1992, § 24).

Z citovaného ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku sú zrejmé podmienky, za splnenia ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby. Je teda nevyhnutné, aby zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že inkriminovaný skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený, a z konania obvineného alebo ďalších   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava   z   úteku,   resp.   skrývania   sa, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti.

V   prípade   rozhodovania   súdu   o   predĺžení   lehoty   väzby   v   prípravnom   konaní v zmysle   §   76   ods.   3   druhej   vety   Trestného   poriadku   navyše   (popri   podmienkach vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku) musia byť ešte kumulatívne splnené ďalšie podmienky, podľa ktorých 1. nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a 2. prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Napokon, ako to vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri už citované rozhodnutia   Tomasi   c.   Francúzsko   a Abdoella   c.   Holandsko),   pri   rozhodovaní o väzbe   treba   skúmať   aj   to,   či   vyšetrovanie   trestnej   veci   prebieha   s   osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Možno konštatovať, že splnenie podmienok väzby vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku je v uznesení krajského súdu obšírnym spôsobom a presvedčivo zdôvodnené. Túto časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu nemožno v nijakom prípade považovať ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Krajský súd tu v dostatočnom rozsahu splnil svoju prieskumnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 72 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   ustanoveniu   §   76   ods.   3   druhej   vety   Trestného poriadku, teda v súvislosti s posúdením otázky, či bolo alebo nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť v pôvodnej sedemmesačnej lehote,   ako   aj   v súvislosti   s   povinnosťou   viesť   vyšetrovanie   s osobitnou   starostlivosťou a urýchlením.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   zo   skutkového   hľadiska konštatovať,   že   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   polícia   v   čase   podania   návrhu na predĺženie väzby mala správu mobilného operátora už dávno k dispozícii, bolo v plnom rozsahu   zisteniami   ústavného   súdu   preukázané.   Mobilný   operátor   totiž   svoju   správu z 28. marca   2011   odovzdal   na   doporučenú   poštovú   prepravu   30.   marca   2011   a   polícia poštovú   zásielku   obsahujúcu   správu   mobilného   operátora   prevzala   prostredníctvom splnomocnenca ešte 4. apríla 2011. Možno preto zo skutkového hľadiska ustáliť, že pokiaľ sa návrh prokurátora na predĺženie väzby v prípravnom konaní opieral inter alia o potrebu vyžiadať si od mobilného operátora výpis odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a SMS správ z označených telefónnych čísiel a z označeného mobilného telefónu, bol v tomto smere duplicitný a nadbytočný, pretože požadované informácie už mobilný operátor pred niekoľkými mesiacmi polícii poskytol.

Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno ustáliť, že polícia v súvislosti s návrhom   na   predĺženie   väzby   v   prípravnom   konaní   nepredložila   prokurátorovi   (a   ten následne okresnému súdu) celý dovtedy získaný spisový materiál, pretože v predloženom spisovom materiáli sa nenachádzala správa mobilného operátora z 28. marca 2011, hoci bola polícii doručená ešte 4. apríla 2011. Pritom je rozhodujúce, že prokurátor navrhol predĺžiť   lehotu   väzby   v   prípravnom   konaní   (ktorá   mala   uplynúť   1.   októbra   2011) do 30. novembra   2011   (teda   o   ďalšie   dva   mesiace)   jednak   pre   potrebu   zadovážiť charakteristiku sťažovateľa z ústavu na výkon väzby, ale najmä preto, aby sa zadovážila v skutočnosti   už existujúca správa od mobilného operátora. Inými slovami, ustanoveniu § 72 ods. 4 Trestného poriadku sa priečiaci postup polície v konečnom dôsledku umožnil, že okresný súd a krajský súd (ktoré o existencii správy mobilného operátora zrejme nevedeli) návrhu prokurátora na predĺženie väzby v prípravnom konaní v plnom rozsahu vyhoveli s výslovným poukazom na potrebu zadovážiť túto správu. Na doplnenie treba dodať, že po rozhodnutí   krajského   súdu,   ktorý   predĺženie   väzby   v   prípravnom   konaní   odobril, k novému   vyžiadaniu   správy   od   mobilného   operátora   už   nedošlo,   pretože   zrejme   hneď potom bola do spisu založená správa z 28. marca 2011, ktorá podľa dátumovej pečiatky mala byť polícii doručená 27. septembra 2011, teda v deň nasledujúci po dni, keď krajský súd o veci rozhodol.

Postup   polície   v   prípravnom   konaní,   ktorá   nepredloží   prokurátorovi,   resp. všeobecnému súdu   celý získaný spisový materiál v súvislosti   s rozhodovaním o väzbe, v dôsledku čoho všeobecné súdy rozhodnú o väzbe bez znalosti všetkých rozhodujúcich skutočností,   nemožno   považovať   za   konanie,   ktoré   by   bolo   v   súlade   s   konaním ustanoveným   zákonom.   Znamená   to   zároveň   porušenie   základného   práva   na   osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy,   resp.   práva   na   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru.

V uvedenej súvislosti treba ešte podotknúť, že o neúplnosti predloženého spisového materiálu celkom zrejme nevedel ani sťažovateľ, resp. jeho obhajkyňa, pretože rozhodujúce skutočnosti zistili až po skončení vyšetrovania v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu 13.   októbra   2011,   teda   už   po   rozhodnutí   krajského   súdu,   ku   ktorému   došlo   ešte 26. septembra 2011. Z tohto dôvodu ani nebolo možné, aby v rámci konania a rozhodovania o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   väzby   v   prípravnom   konaní   uvedený   nedostatok namietali (napr. v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby). Naproti tomu   však   na   adresu   okresného   súdu   a   krajského   súdu   možno   konštatovať,   že z predloženého spisového materiálu museli mať vedomosť o tom, že ešte v marci 2011 bol mobilný operátor vyzvaný správu podať, pričom v predloženom spise sa správa mobilného operátora   nenachádzala   a   zo   spisu   nevyplývala   urgencia   správy,   ale   ani   akékoľvek vysvetlenie,   prečo   ani   po   niekoľkých   mesiacoch   nebola   správa   k   dispozícii.   Uvedené skutočnosti mali vyvolať u všeobecných súdov prinajmenšom závažné pochybnosti o tom, či sa vo veci koná s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje.

Popri porušení ustanovenia § 72 ods. 4 Trestného poriadku ani z vecného hľadiska (§ 76   ods.   3   druhá   veta   Trestného   poriadku)   nie   je   možné   považovať   rozhodnutie o predĺžení väzby za akceptovateľné. Ako to vyplýva z už uvedeného, dôvod predĺženia väzby   spočívajúci   v   potrebe   zadovážiť   správu   od   mobilného   operátora   v   skutočnosti neexistoval. Zadováženie charakteristiky sťažovateľa z ústavu na výkon väzby si predĺženie väzby nevyžaduje, keďže z časového hľadiska ide o celkom nenáročný úkon.

S prihliadnutím na uvedené rozhodujúce skutočnosti treba uznesenie krajského súdu považovať za nezákonné, a preto aj priečiace sa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a   4   dohovoru   (bod   1   výroku   nálezu).   Hoci   krajský   súd   o   existencii   správy   mobilného operátora nevedel a subjektívne v tejto súvislosti nepochybil, z objektívneho hľadiska nesie napriek tomu zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľa. Krajskému súdu však možno pričítať aj subjektívne pochybenie v tom, že sa v uvedených súvislostiach nezaoberal   dostatočne   otázkou,   či   vyšetrovanie   prebieha   s   osobitnou   starostlivosťou a urýchlením.

Vzhľadom na uvedený záver už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa.

Keďže ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 8 Tpo 50/2011-68 z 26. septembra 2011, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ nežiadal, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, preto ústavný súd o vrátení veci nerozhodoval, pričom treba poznamenať, že vrátiť vec na ďalšie konanie by v danom prípade ani neprichádzalo do úvahy.

O väzbe rozhoduje všeobecný súd vždy s účinkami pro futuro. Nie je teda možné rozhodovať o väzbe so spätnou účinnosťou (mutatis mutandis I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04).

Jurisdikcia   sudcu   pre   prípravné   konanie   sa   končí   momentom   podania   obžaloby, čo zároveň znamená, že rozhodovanie o dôvodnosti väzby prináleží po podaní obžaloby sudcovi (sudcom) a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci (I. ÚS 204/05).

Keďže na sťažovateľa bola podaná obžaloba, nie je už možné o predĺžení väzby v prípravnom   konaní   rozhodovať.   Išlo   by   totiž   o   rozhodovanie   o   väzbe   s   účinkami do minulosti. Okrem toho jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa podaním obžaloby skončila. O väzbe sťažovateľa môže teraz rozhodovať iba súd, ktorý koná o merite veci.

Sťažovateľ ďalej požadoval, aby ho ústavný súd prepustil z väzby.

Vzhľadom na to, že rozhodnutím krajského súdu o odvolaní z 28. júna 2012 sa väzba sťažovateľa už skončila (nastúpil uvedeného dňa do výkonu trestu odňatia slobody), stala sa jeho požiadavka z pohľadu ústavného súdu bezpredmetnou, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   prípadnom   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   za   utrpenú   nemateriálnu   ujmu   nemohol   rozhodovať,   keďže   sťažovateľ takúto požiadavku neuplatnil.

Z titulu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou   priznal   ústavný   súd úspešnému sťažovateľovi čiastku 527,52 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, doplnenie sťažnosti) po 123,50 €, za jeden úkon právnych služieb v roku 2012 (replika na vyjadrenie predsedu krajského súdu) vo výške 127,16 €, ako aj režijný paušál 3 x po 7,41 € a 1 x 7,63 €. Krajský súd je povinný trovy zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012