SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 566/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnostiContract Consulting s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, zastúpenej Advokátskoukanceláriou VRBA & PARTNERS s. r. o., Sliezska 9, Bratislava, za ktorú koná advokátJUDr. Branko Vrba, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom o zamietnutížaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku Okresného súdu Košice IIč. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia Okresného súduKošice II č. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudkuKrajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015doručená sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstvapohľadávky rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia okresného súduč. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výrokurozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 58/2014-396z 28. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 07. 11. 2013, č. k. 43 C 2/2007-359 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 08. 01. 2014 č. k. 43 C 2/2007-372 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 01. 2015 č. k. 2 Co 58/2014-396.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 01. 2015 č. k. 2 Co 58/2014-396 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07. 11. 2013, č. k. 43 C 2/2007-359 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 08. 01. 2014 č. k. 43 C 2/2007-372 v časti zamietajúcej príslušenstvo žalovanej pohľadávky a zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07. 11. 2013, č. k. 43 C 2/2007-359 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 08. 01. 2014 č. k. 43 C 2/2007-372 v časti, v ktorej súd žalobu zamietol v časti príslušenstva pohľadávky a vracia v tejto časti vec súdu na ďalšie konanie a v ostatnej časti ponecháva uvedené rozsudky v platnosti.
3. Porušitelia základného práva sú povinní na úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako žalobca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. 43 C 2/2007, v ktorom saproti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky akožalovanému (ďalej len „žalovaný“) žalobou doručenou okresnému súdu 28. decembra 2006domáhal zaplatenia 11 783,84 € so 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 23. mája 2002z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Túto pohľadávkusťažovateľ nadobudol ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej2. októbra 2006 s poškodeným ako postupcom (ďalej len„poškodený“). Škoda mala poškodenému vzniknúť tým, že po tom, čo poškodenýna základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s z 1. augusta 2000nadobudol osobné motorové vozidlo Opel Frontera 2,8 Tdi Sport 4x4, bolo vozidlo11. septembra 2000 zaistené policajným orgánom pre podozrenie, že pochádza z trestnejčinnosti. Po tom, čo sa potvrdilo toto podozrenie a vozidlo už nebolo pre trestné konaniepotrebné, vydal vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II(ďalej len „vyšetrovateľ“) 23. mája 2002 uznesenie ČVS: OÚV-853/30-K2-2001, ktorýmrozhodol o vrátení vozidla Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s. (ďalej len„uznesenie o vrátení vozidla“), a to napriek tomu, že si poškodený uplatňoval vlastníckeprávo k vozidlu a žiadal, aby bol vyšetrovateľom upovedomený o vykonávaných úkonoch.Uznesenie o vrátení vozidla však bolo poškodenému doručené až po troch rokoch(2. júna 2005). Nesprávnosť úradného postupu spočívala predovšetkým v tom, ževlastníkom vozidla bol poškodený, ktorý ho nadobudol dobromyseľne, a preto vozidlonemalo byť vydané Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s., ale poškodenému,resp. ak si uplatnili vydanie vozidla dva subjekty, malo byť v zmysle § 80 ods. 1 Trestnéhoporiadku pre pochybnosť o skutočnom vlastníkovi uložené do úschovy na súde s tým,že poškodený i Východoslovenská leasingová spoločnosť, a. s., mali byť vyzvaní,aby si svoje právo uplatnili na súde. Poškodený podal síce proti uzneseniu o vrátení vozidlapo jeho doručení sťažnosť, avšak uznesením Okresnej prokuratúry Košice IIč. k. Pv 835/2001-55 bola jeho sťažnosť zamietnutá. Nesprávnosť úradného postupuvyšetrovateľa ďalej spočívala v tom, že doručil poškodenému uznesenie o vrátení vozidlapoškodenému až po troch rokoch od jeho vydania, vozidlo vydal Východoslovenskejleasingovej spoločnosti, a. s., ešte prv, než uznesenie o jeho vrátení nadobudloprávoplatnosť, a navyše subjekt s obchodným menom Východoslovenská leasingováspoločnosť, a. s., nikdy neexistoval. Výška v žalobe uplatnenej náhrady škody zodpovedákúpnej cene vozidla. Poškodený vyzval žalovaného na náhradu škody spôsobenejnesprávnym úradným postupom listom doručeným žalovanému 24. novembra 2005, avšakžalovaný na výzvu nereagoval. Úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne uplatnil sťažovateľod 23. mája 2002, kedy bolo uznesenie o vrátení vozidla vydané.
Okresný súd (v poradí tretím) rozsudkom č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 11 783,84 €, žalobu v časti príslušenstva(úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne od 23. mája 2002 do zaplatenia) zamietola vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo vecisamej. Vo vzťahu k žalovanej sume 11 783,84 € tak rozhodol s odôvodnením, v zmyslektorého sťažovateľ preukázal naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, a pokiaľide o zamietnutie žaloby v časti príslušenstva, uviedol:
„Čo sa týka príslušenstva pohľadávky, súd v tejto časti žalobu zamietol. Má za to, že momentom vzniku škody štát sa ešte nestáva dlžníkom poškodeného. Existencia škody a jej výšky ako aj zodpovednosť za škodu sa zisťuje v súdnom konaní a predbežné prerokovanie žiadosti o náhradu škody, na ktorú poukázal aj právny zástupca žalobcu, nemá ešte povahu uplatnenie nároku u orgánu, ktorý je povolaný o ňom rozhodnúť, t. j. u súdu. Keďže pohľadávka ešte vzniknúť nemohla, nemôže prichádzať do úvahy ani úrok z omeškania, ktorý tvorí príslušenstvo pohľadávky existujúcej. Povinnosť zaplatiť oprávnenému náhradu škody vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená zodpovedná osoba, škoda a jej výška ako aj doba splnenia prisúdeného nároku. Až uplynutím tejto doby určenej na splnenie priznanej náhrady môže dôjsť k omeškaniu povinného.“
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 podalodvolanie sťažovateľ i žalovaný. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkomč. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny [§ 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] potvrdil.
Rozsudok okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v zneníopravného uznesenia č. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a v spojení s rozsudkomkrajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 nadobudol právoplatnosť 6. marca2015.Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokomo zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku okresnéhosúdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uzneseniač. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudku krajskéhosúdu č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015, ktorou bol potvrdený rozsudoko zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva, odôvodnila tým, že okresný súd i krajský súdsa vecou a argumentáciou sťažovateľky dostatočne nezaoberali, svoje rozhodnutia primeraneneodôvodnili, najmä však vykladali aplikované ustanovenia v rozpore s ich účeloma zmyslom, keď dospeli k záveru, že úrok z omeškania patrí poškodenému až od uplynutiaparičnej lehoty. Tento názor neobstojí preto, že rozsudok o náhrade škody nemá k náhradeškody konštitutívny, ale deklaratórny charakter; pohľadávka na náhradu škody vzniká predrozhodnutím súdu, pretože inak by ju súd nemohol priznať a žalovaný pri predbežnomprerokovaní ani splniť; pohľadávka vzniká už v dôsledku spôsobenej škody. V kontexte vecisťažovateľky je významné aj to, že poškodenému štát tri roky nedoručil uznesenie o vráteníveci a ďalších deväť rokov rozhodoval o jeho nároku. Tieto argumenty sťažovateľ použil užv odvolaní, avšak krajský súd na ne nereagoval. Navyše okresný súd ani krajský súdneoznačili v odôvodneniach svojich rozhodnutí žiadne ustanovenie právneho predpisu,podľa ktorého o úroku z omeškania rozhodovali. Pritom zákon č. 58/1969 Zb.o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnymúradným postupom odkazuje v ním neupravených otázkach na Občiansky zákonník. Podľa§ 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako ajzo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených vzákone a podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnenímpeňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania.Názor vyslovený okresným súdom i krajským súdom nemá oporu v žiadnom z týchtoustanovení. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého momentom vzniku škody saštát ešte nestáva dlžníkom poškodeného, tento je v rozpore s logikou, pretože nemôže platiť,že škoda síce vznikne, ale nikto ju nie je povinný nahradiť, lebo nikto nie je dlžníkom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnymúradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávkyrozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v znení opravnéhouznesenia okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a jednak časťoupotvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015,ktorou bol potvrdený rozsudok o zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkuokresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkachporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavaniejeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodolrozsudkom č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,a rozhodnúť o ňom.
Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľkyv časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396z 28. januára 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súduč. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 odôvodňuje jednak nedostatočným odôvodnenímtohto rozsudku a jednak tým, že je založený na takom výklade práva, ktorý nie je ústavnekonformný.
Krajský súd rozsudok č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 odôvodnil takto:„Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Odvolací súd odvolacie námietky v celom rozsahu považuje za neopodstatnené a má za to, že s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré sú v celom rozsahu správne.
K základnej odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že táto odvolacia námietka je nedôvodná, pričom jej nedôvodnosť vyplýva už zo samotných dôvodov uvedených žalovaným, keď konštatuje, že v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti zodpovedá len za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní. V danom prípade práve z vykonaného dokazovania vyplýva, že ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní, t. j. o rozhodnutie orgánu polície o vrátení motorového vozidla inému subjektu, ako bolo odňaté, pričom navyše toto rozhodnutie osobe, ktorej bolo vozidlo odňaté ani v lehote 3 rokov nebolo doručené. Teda z uvedeného je zrejmé, že ide o trestné konanie, lebo prípravné konanie pred orgánmi polície v zmysle Trestného poriadku patrí pod pojem trestné konanie.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavnýsúd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňaa odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňovéhoaj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(m. m. IV. ÚS 350/09).
Vo veci sťažovateľky krajský súd využil možnosť poskytnutú mu § 219 ods. 2 OSPa skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vo veci rozhodol,a preto na dôvody jeho rozhodnutia odkázal, pričom odvolacie námietky sťažovateľkypovažoval za neopodstatnené.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359zo 7. novembra 2013, žalobu sťažovateľky v časti príslušenstva okresný súd zamietols odôvodnením, že k omeškaniu so zaplatením náhrady škody spôsobenej nesprávnymúradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenúrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným dochádza až právoplatnosťourozhodnutia súdu, ktorým je žalovanému uložené náhradu škody zaplatiť, pretože až týmtomomentom sú ustálené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu vrátane jej výšky.
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského(a okresného) súdu konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne (hociaj len odkazom na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu), keď z jeho rozhodnutiamožno zistiť, z akého dôvodu sťažovateľke úrok z omeškania nepatrí.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd vykladal aplikovanéustanovenia v rozpore s princípmi ústavne konformného výkladu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup krajskéhosúdu v odvolacom konaní a jeho rozsudok č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015,ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Ako vyplýva zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenúrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v tomto zákone nie jevýslovne upravená otázka vzniku omeškania štátu so zaplatením náhrady škody a jehonásledky (na rozdiel od ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 o zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonovo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení od 1. januára 2013, podľa ktorého ak súd rozhodnutím o náhrade škodyprizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánuplynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutímšesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutianeskôr. Nie je sporné, že úroku z omeškania sa veriteľ vo všeobecnosti môže úspešnedomáhať od momentu vzniku omeškania dlžníka. Otázka vzniku omeškania žalovanéhov tomto druhu konaní bola rozhodovacou praxou riešená s rôznymi závermi (napríkladpodľa rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 52/2010 z 25. marca 2010 ku vznikuomeškania dochádza už doručením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku štátus odkazom na § 563 Občianskeho zákonníka; v Českej republike sa súdna prax ustálilav kontexte zmien právnej úpravy stanovisko Najvyššieho súdu Českej republikysp. zn. Cpjn 206/2010 z 13. apríla 2011, bod 10; už prv rozsudok Najvyššieho súdu Českejrepubliky sp. zn. 25 Cdo 2060/2001 z 24. apríla 2003; Ústavný súd Českej republiky nálezsp. zn. II. ÚS 1612/09 z 23. februára 2010, vychádzajúc z § 517 ods. 1 Občianskehozákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 82/1998 Sb.). Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmyv prípadoch podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutímorgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom však Najvyšší súd Slovenskejrepubliky dospel k záveru, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmyv peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia,až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudokNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011).Pritom s ohľadom na účel náhrady škody a nemajetkovej ujmy je vo všeobecnosti potrebnék nim pristupovať rovnako (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudoksp. zn. 7 Cdo 145/2011z 12. decembra 2012).
Za tejto situácie ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdumožno považovať z ústavného hľadiska za udržateľné, pretože medzi namietanýmrozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejtočasti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015