znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 566/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a   sudcovLajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnostiContract Consulting   s.   r.   o.,   Zámocké   schody   2/A,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskoukanceláriou VRBA & PARTNERS s. r. o., Sliezska 9, Bratislava, za ktorú koná advokátJUDr.   Branko   Vrba,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   výrokom   o   zamietnutížaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku Okresného súdu Košice IIč. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia Okresného súduKošice II č. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudkuKrajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015doručená sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnua inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   výrokom   o   zamietnutí   žaloby   v   časti   o   zaplatenie   príslušenstvapohľadávky   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia okresného súduč. k.   43 C   2/2007-372   z 8.   januára   2014   a   časťou   potvrdzujúceho   výrokurozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 58/2014-396z 28. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa 07. 11. 2013, č. k. 43 C 2/2007-359 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 08. 01. 2014 č. k. 43 C 2/2007-372 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 01. 2015 č. k. 2 Co 58/2014-396.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   28.   01.   2015 č. k. 2 Co 58/2014-396 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 07. 11. 2013, č. k. 43 C 2/2007-359 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 08. 01. 2014 č. k. 43 C 2/2007-372 v časti zamietajúcej príslušenstvo žalovanej pohľadávky   a   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   07.   11.   2013, č. k. 43 C 2/2007-359   v   znení   opravného   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa 08. 01. 2014 č. k. 43 C 2/2007-372 v časti, v ktorej súd žalobu zamietol v časti príslušenstva pohľadávky a vracia v tejto časti vec súdu na ďalšie konanie a v ostatnej časti ponecháva uvedené rozsudky v platnosti.

3. Porušitelia základného práva sú povinní na úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako žalobca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. 43 C 2/2007, v ktorom saproti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   akožalovanému (ďalej len „žalovaný“) žalobou doručenou okresnému súdu 28. decembra 2006domáhal zaplatenia 11 783,84 € so 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 23. mája 2002z titulu   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom.   Túto   pohľadávkusťažovateľ nadobudol ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej2.   októbra   2006   s   poškodeným ako   postupcom   (ďalej   len„poškodený“).   Škoda   mala   poškodenému   vzniknúť   tým,   že   po   tom,   čo   poškodenýna základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s z 1. augusta 2000nadobudol   osobné   motorové   vozidlo   Opel   Frontera   2,8   Tdi   Sport   4x4,   bolo   vozidlo11. septembra 2000 zaistené policajným orgánom pre podozrenie, že pochádza z trestnejčinnosti. Po tom, čo sa potvrdilo toto podozrenie a vozidlo už nebolo pre trestné konaniepotrebné, vydal vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II(ďalej len „vyšetrovateľ“) 23. mája 2002 uznesenie ČVS: OÚV-853/30-K2-2001, ktorýmrozhodol   o   vrátení   vozidla   Východoslovenskej   leasingovej   spoločnosti,   a.   s.   (ďalej   len„uznesenie o vrátení vozidla“), a to napriek tomu, že si poškodený uplatňoval vlastníckeprávo k vozidlu a žiadal, aby bol vyšetrovateľom upovedomený o vykonávaných úkonoch.Uznesenie   o   vrátení   vozidla   však   bolo   poškodenému   doručené   až   po   troch   rokoch(2. júna 2005).   Nesprávnosť   úradného   postupu   spočívala   predovšetkým   v   tom,   ževlastníkom   vozidla bol   poškodený, ktorý ho   nadobudol   dobromyseľne,   a preto   vozidlonemalo byť vydané Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s., ale poškodenému,resp. ak si uplatnili vydanie vozidla dva subjekty, malo byť v zmysle § 80 ods. 1 Trestnéhoporiadku pre pochybnosť o skutočnom vlastníkovi uložené do úschovy na súde s tým,že poškodený   i Východoslovenská   leasingová   spoločnosť,   a.   s.,   mali   byť   vyzvaní,aby si svoje právo uplatnili na súde. Poškodený podal síce proti uzneseniu o vrátení vozidlapo   jeho   doručení   sťažnosť,   avšak   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   IIč. k. Pv 835/2001-55   bola   jeho   sťažnosť   zamietnutá.   Nesprávnosť   úradného   postupuvyšetrovateľa ďalej spočívala v tom, že doručil poškodenému uznesenie o vrátení vozidlapoškodenému   až   po   troch   rokoch   od   jeho   vydania,   vozidlo   vydal   Východoslovenskejleasingovej   spoločnosti,   a.   s.,   ešte   prv,   než   uznesenie   o   jeho   vrátení   nadobudloprávoplatnosť,   a   navyše   subjekt   s   obchodným   menom   Východoslovenská   leasingováspoločnosť, a. s., nikdy neexistoval. Výška v žalobe uplatnenej náhrady škody zodpovedákúpnej   cene   vozidla.   Poškodený   vyzval   žalovaného   na   náhradu   škody   spôsobenejnesprávnym úradným postupom listom doručeným žalovanému 24. novembra 2005, avšakžalovaný na výzvu nereagoval. Úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne uplatnil sťažovateľod 23. mája 2002, kedy bolo uznesenie o vrátení vozidla vydané.

Okresný súd (v poradí tretím) rozsudkom č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   11   783,84   €,   žalobu   v   časti   príslušenstva(úrok z omeškania   vo   výške   16,5   %   ročne   od   23.   mája   2002   do   zaplatenia)   zamietola vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo vecisamej. Vo vzťahu k žalovanej sume 11 783,84 € tak rozhodol s odôvodnením, v zmyslektorého sťažovateľ preukázal naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, a pokiaľide o zamietnutie žaloby v časti príslušenstva, uviedol:

„Čo sa týka príslušenstva pohľadávky, súd v tejto časti žalobu zamietol. Má za to, že momentom vzniku škody štát sa ešte nestáva dlžníkom poškodeného. Existencia škody a jej výšky ako aj zodpovednosť za škodu sa zisťuje v súdnom konaní a predbežné prerokovanie žiadosti o náhradu škody, na ktorú poukázal aj právny zástupca žalobcu, nemá ešte povahu uplatnenie   nároku   u   orgánu,   ktorý   je   povolaný   o   ňom   rozhodnúť,   t.   j.   u   súdu.   Keďže pohľadávka ešte vzniknúť nemohla, nemôže prichádzať do úvahy ani úrok z omeškania, ktorý tvorí príslušenstvo pohľadávky existujúcej. Povinnosť zaplatiť oprávnenému náhradu škody vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená zodpovedná osoba, škoda a jej výška ako aj doba splnenia prisúdeného nároku. Až uplynutím tejto doby určenej na splnenie priznanej náhrady môže dôjsť k omeškaniu povinného.“

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 podalodvolanie sťažovateľ i žalovaný. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkomč. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny [§ 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v zneníopravného uznesenia č. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a v spojení s rozsudkomkrajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 nadobudol právoplatnosť 6. marca2015.Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokomo zamietnutí   žaloby   v   časti   o   zaplatenie   príslušenstva   pohľadávky   rozsudku   okresnéhosúdu č.   k.   43 C 2/2007-359   zo   7.   novembra   2013   v   znení   opravného   uzneseniač. k. 43 C 2/2007-372 z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudku krajskéhosúdu   č.   k.   2 Co 58/2014-396   z   28.   januára   2015,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudoko zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva, odôvodnila tým, že okresný súd i krajský súdsa vecou a argumentáciou sťažovateľky dostatočne nezaoberali, svoje rozhodnutia primeraneneodôvodnili,   najmä   však   vykladali   aplikované   ustanovenia   v   rozpore   s ich účeloma zmyslom, keď dospeli k záveru, že úrok z omeškania patrí poškodenému až od uplynutiaparičnej lehoty. Tento názor neobstojí preto, že rozsudok o náhrade škody nemá k náhradeškody konštitutívny, ale deklaratórny charakter; pohľadávka na náhradu škody vzniká predrozhodnutím súdu, pretože inak by ju súd nemohol priznať a žalovaný pri predbežnomprerokovaní ani splniť; pohľadávka vzniká už v dôsledku spôsobenej škody. V kontexte vecisťažovateľky je významné aj to, že poškodenému štát tri roky nedoručil uznesenie o vráteníveci a ďalších deväť rokov rozhodoval o jeho nároku. Tieto argumenty sťažovateľ použil užv   odvolaní,   avšak   krajský   súd   na   ne   nereagoval.   Navyše   okresný   súd   ani   krajský   súdneoznačili   v   odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   žiadne   ustanovenie   právneho   predpisu,podľa   ktorého   o   úroku   z   omeškania   rozhodovali.   Pritom   zákon   č. 58/1969   Zb.o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánu štátu alebo jeho nesprávnymúradným postupom odkazuje v ním neupravených otázkach na Občiansky zákonník. Podľa§ 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako ajzo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených vzákone   a   podľa   § 517   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   ak   ide   o omeškanie   s   plnenímpeňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania.Názor vyslovený   okresným   súdom   i   krajským   súdom   nemá   oporu   v žiadnom   z   týchtoustanovení. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého momentom vzniku škody saštát ešte nestáva dlžníkom poškodeného, tento je v rozpore s logikou, pretože nemôže platiť,že škoda síce vznikne, ale nikto ju nie je povinný nahradiť, lebo nikto nie je dlžníkom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnymúradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávkyrozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013 v znení opravnéhouznesenia   okresného   súdu   č.   k.   43   C   2/2007-372   z   8.   januára   2014   a   jednak   časťoupotvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015,ktorou bol potvrdený rozsudok o zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkuokresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkachporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavaniejeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodolrozsudkom č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodné,a rozhodnúť o ňom.

Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľkyv časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 43 C 2/2007-359 zo 7. novembra 2013.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396z 28. januára   2015.   Na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   je   právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka   porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom   krajského   súduč. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 odôvodňuje jednak nedostatočným odôvodnenímtohto rozsudku a jednak tým, že je založený na takom výklade práva, ktorý nie je ústavnekonformný.

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015 odôvodnil takto:„Krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania   vec   prejednal   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne,   výstižné a   presvedčivé   sú aj   dôvody   tohto   rozsudku, na   ktoré v   celom rozsahu   poukazuje   aj   odvolací   súd.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje so skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   na   ktoré   v   celom   rozsahu poukazuje.

Odvolací súd odvolacie námietky v celom rozsahu považuje za neopodstatnené a má za to, že s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré sú v celom rozsahu správne.

K   základnej   odvolacej   námietke   žalovaného   týkajúcej   sa   nedostatku   pasívnej legitimácie   žalovaného   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   táto   odvolacia   námietka   je nedôvodná,   pričom   jej   nedôvodnosť   vyplýva   už   zo   samotných   dôvodov   uvedených žalovaným,   keď   konštatuje,   že   v   zmysle   §   9   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb.   Slovenská republika   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   zodpovedá   len   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní. V danom prípade práve z vykonaného dokazovania vyplýva, že ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní, t. j. o rozhodnutie   orgánu   polície   o   vrátení   motorového   vozidla   inému   subjektu,   ako   bolo odňaté, pričom navyše toto rozhodnutie osobe, ktorej bolo vozidlo odňaté ani v lehote 3 rokov   nebolo   doručené.   Teda   z   uvedeného   je   zrejmé,   že   ide   o   trestné   konanie,   lebo prípravné konanie pred orgánmi polície v zmysle Trestného poriadku patrí pod pojem trestné konanie.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňujes odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavnýsúd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňaa odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňovéhoaj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(m. m. IV. ÚS 350/09).

Vo veci sťažovateľky krajský súd využil možnosť poskytnutú mu § 219 ods. 2 OSPa skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vo veci rozhodol,a   preto   na   dôvody   jeho   rozhodnutia   odkázal,   pričom   odvolacie   námietky   sťažovateľkypovažoval za neopodstatnené.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   43   C   2/2007-359zo 7. novembra   2013,   žalobu   sťažovateľky   v   časti   príslušenstva   okresný   súd   zamietols odôvodnením,   že   k   omeškaniu   so   zaplatením   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnymúradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenúrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným dochádza až právoplatnosťourozhodnutia súdu, ktorým je žalovanému uložené náhradu škody zaplatiť, pretože až týmtomomentom sú ustálené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu vrátane jej výšky.

Ústavný   súd   s   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   rozsudku   krajského(a okresného) súdu konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne (hociaj len   odkazom   na   odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu),   keď   z jeho   rozhodnutiamožno zistiť, z akého dôvodu sťažovateľke úrok z omeškania nepatrí.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd vykladal aplikovanéustanovenia v rozpore s princípmi ústavne konformného výkladu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup krajskéhosúdu v odvolacom konaní a jeho rozsudok č. k. 2 Co 58/2014-396 z 28. januára 2015,ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Ako   vyplýva   zo   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenúrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v tomto zákone nie jevýslovne upravená otázka vzniku omeškania štátu so zaplatením náhrady škody a jehonásledky (na rozdiel   od ustanovenia § 16 ods. 4 zákona   č. 514/2003   o zodpovednostiza škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonovo zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorýchzákonov v znení od 1. januára 2013, podľa ktorého ak súd rozhodnutím o náhrade škodyprizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánuplynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutímšesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutianeskôr. Nie je sporné, že úroku z omeškania sa veriteľ vo všeobecnosti môže úspešnedomáhať od momentu vzniku omeškania dlžníka. Otázka vzniku omeškania žalovanéhov tomto druhu konaní bola rozhodovacou praxou riešená s rôznymi závermi (napríkladpodľa rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 52/2010 z 25. marca 2010 ku vznikuomeškania   dochádza   už   doručením   žiadosti   o   predbežné   prerokovanie   nároku   štátus odkazom na § 563 Občianskeho zákonníka; v Českej republike sa súdna prax ustálilav kontexte   zmien   právnej   úpravy  stanovisko   Najvyššieho   súdu   Českej   republikysp. zn. Cpjn 206/2010 z 13. apríla 2011, bod 10; už prv rozsudok Najvyššieho súdu Českejrepubliky sp. zn. 25 Cdo 2060/2001 z 24. apríla 2003; Ústavný súd Českej republiky nálezsp.   zn.   II. ÚS 1612/09   z 23.   februára   2010,   vychádzajúc   z   §   517   ods.   1   Občianskehozákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 82/1998 Sb.). Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmyv prípadoch podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutímorgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom   však   Najvyšší   súd   Slovenskejrepubliky dospel k záveru, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmyv peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia,až uplynutím   takto   určenej   lehoty   splnenia   sa   dlžník   dostáva   do   omeškania   (rozsudokNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo 14. marca   2012,   sp.   zn.   6   Cdo   185/2011).Pritom s ohľadom na účel náhrady škody a nemajetkovej ujmy je vo všeobecnosti potrebnék   nim   pristupovať   rovnako   (obdobne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudoksp. zn. 7 Cdo 145/2011z 12. decembra 2012).

Za tejto situácie ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdumožno   považovať   z   ústavného   hľadiska   za   udržateľné,   pretože   medzi   namietanýmrozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejtočasti   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015