znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 566/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. O., zastúpeného advokátom   JUDr.   Martinom   Fabiánom,   Štúrova   20,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 244/2013 z 10. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014 doručená sťažnosť M. O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Fabiánom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 244/2013 z 10. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 13 C 84/2010 z 1. marca 2013, ktorým zaviazal sťažovateľa na peňažné plnenie spolu s príslušenstvom a na náhradu trov konania, ako aj trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„... súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd nesprávne právne posúdili otázku fikcie doručenia, a ani v konaní pred súdom prvého stupňa, a ani v odvolacím súdom nebol právne relevantným spôsobom určený deň, ktorý mi mala byť doručená výzva, a či vôbec mi bola doručená výzva žalobcu na plnenie dlhu, keďže podľa môjho názoru - fikciu doručenia v danom prípade nebolo možné aplikovať ani na základe dohody účastníkov konania, a ani v zmysle platných právnych predpisov.

Predmetná   skutočnosť   bola   právne   významná   z   hľadiska   právneho   posúdenia žalobcom uplatňovaných nárokov v konaní (plynutie premlčacích lehôt, dôvodnosť návrhu a pod.),   a   predmetným   vyššie   uvedeným   postupom   súdov   došlo   podľa   môjho   názoru k porušeniu   môjho   práva   na   spravodlivý súdny   proces,   keďže určitá   právne   relevantná skutočnosť podstatná pre rozhodnutie vo veci samej v konaní nebola právne relevantným a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom zistená a preukázaná.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „súd   prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súd   na   základe vykonaného dokazovania dospeli k nesprávnym zisteniam vo vzťahu k rozsahu a obsahu môjho ručiteľského záväzku a... vec nesprávne právne posúdili pokiaľ priznali žalobkyni ňou   uplatnený   nárok   na   úroky   z   omeškania   vo   výške   prevyšujúcej   úroky   z   omeškania v zmysle zák. č. 40/1964 Zb. a jeho vykonávacích predpisov. Predmetným vyššie uvedeným postupom súdov došlo podľa môjho názoru k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné právo M. O... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/244/2013 zo dňa 10. 04. 2014 porušené boli.

2./ Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/244/2013 zo dňa 10. 04. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3./ Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania vrátane trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej výške 340,90 € (za dva úkony právnej služby - prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti á 134,- € /§13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z./ + 2 * RP á 8,04 € = 284,08 € + 20 % DPH (56,82   €,   právny   zástupca   je   platiteľom   uvedenej   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   námietky   sťažovateľa   uplatnené   v sťažnosti   sú   totožné s odvolacími   dôvodmi   uvedenými   v odvolaní   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa. Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdeniach, že krajský súd:

- nesprávne právne posúdil otázku fikcie doručenia,

- dospel k nesprávnym zisteniam vo vzťahu k rozsahu a obsahu jeho ručiteľského záväzku,

- vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:„Za   nedôvodnú   považuje   odvolací   súd   aj   námietku   v   súvislosti   s   posúdením doručenia výzvy na úhradu dlhu formou fikcie doručenia, pretože vzhľadom na skutočnosť, že   medzi   účastníkmi   nebola   uzavretá   dohoda   o   náhradnom   doručení   pre   prípad,   ktorý nastal v danom prípade, t.j. vrátenie zásielky ako nedoručenej z dôvodu, že adresát je neznámy,   bolo   potrebné   vychádzať,   resp.   posudzovať   otázku   fikcie   doručenia   podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 48 ods. 2 O. s. p.), t. j. v danom prípade za deň doručenia je potrebné považovať 5. 11. 2009, keďže zásielka sa adresátovi vrátila dňa 2.   11.   2009.   Samotná   skutočnosť,   že v   odôvodnení   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   je konštatované, že zásielka sa považuje za doručenú 2. 11. 2009, nie je správna, lebo zásielku je potrebné považovať za doručenú dňa 5. 11. 2009, toto pochybenie však nemá za následok správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že výzva žalovanému bola doručená.“K námietke sťažovateľa týkajúcej sa posúdenia obsahu a rozsahu jeho ručiteľského záväzku krajský súd uvádza:

«Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že z dohody o spôsobe a podmienkach   splácania   dlhu   uzavretej   medzi   žalobcom,   dlžníkom   a   žalovaným   dňa 8. 4. 2008   vyplýva,   že   žalovaný   prevzal   ručiteľský   záväzok   za   dlh   dlžníka   tak,   ako   je vyšpecifikovaný v bode 1/5, pretože z čl. III./1 jednoznačne vyplýva, že žalovaný preberal ručiteľský záväzok za neuhradenie dlhu špecifikovaného v bode 1/5 spôsobom uvedeným v bode II./3,4. Samotná skutočnosť, že súčasťou tohto bodu je aj vyhlásenie, že podľa tejto dohody žalovaný uhradí veriteľovi na jeho výzvu celý splatný dlh a v zátvorke je uvedená iba istina a úroky z omeškania, samo osebe neznamená, že došlo k prevzatiu ručiteľského záväzku iba na zaplatenie istiny a úrokov z omeškania, pretože aj v tejto časti vyhlásenia je používaný výraz celý splatný dlh, pričom v bode 1/5 je tak používaný výraz „celý dlh, ktorý je špecifikovaný bodmi a/,b/,c/,d/, v ktorých sú zahrnuté aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Odvolací súd má za to, že vychádzajúc z formulácie celej dohody nemožno vyvodiť   záver,   že   úmyslom   žalovaného   ako   ručiteľa   bolo   uhradiť   za   dlžníka   iba   istinu a úroky z omeškania. Preto uvedená námietka nie je dôvodná.»

Napokon sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal i námietkou sťažovateľa   týkajúcou   sa   výšky   úroku   z omeškania,   keď   uviedol: „za   nedôvodnú   je potrebné   považovať   odvolaciu   námietku   žalovaného   v   súvislosti   s   výškou   úroku z omeškania, nakoľko v danom prípade, ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa predmetom ručiteľského záväzku je záväzok vyplývajúci z rozhodnutia súdu (právoplatný platobný rozkaz). Preto vychádzajúc z § 135 ods. 2 O. s. p. správne súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní o výške úroku z omeškania tak, ako bol priznaný rozhodnutím súdu prvého stupňa, pretože už nebol oprávnený posudzovať otázku správnosti výšky úrokov z omeškania osobitne, nakoľko o tomto nároku už bolo právoplatne rozhodnuté...

Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   z   hľadiska   uplatnených   odvolacích   dôvodov odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože skutkové zistenie súdu prvého stupňa zodpovedá vykonaným dôkazom, lebo vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli alebo vyšli počas konania najavo, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, použil správny právny predpis, správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil...

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku   podrobne,   zrozumiteľne   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal s odvolaním   sťažovateľa,   s   ktorého   argumentáciou   sa   nestotožnil,   a   preto   odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Napadnutý   rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   aplikovaných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (vo   vzťahu   k fikcii   doručenia   a priznaných   úrokov z omeškania ) a Občianskeho zákonníka (týkajúcich sa záväzkových vzťahov).

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014