znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 566/2013-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. K., R., zastúpeného JUDr.   Jaroslavom   Čiernym,   Advokátska   kancelária,   Holubyho   51,   Martin,   vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndt 15/2011 z 20. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndt 15/2011 z 20. októbra 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Ndt   15/2011 z 20. októbra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu   Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť trovy   konania v sume   492,26   €   (slovom   štyristodeväťdesiatdva   eur   a   dvadsaťšesť   centov)   na účet právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čierneho, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   492,26   €   (slovom   štyristodeväťdesiatdva   eur   a   dvadsaťšesť   centov) na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ndt 15/2011 z 20. októbra 2011.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Predkladám sťažnosť, ktorou namietam porušenie mojich základných práv a slobôd zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, čl. 13 v trestnom súdnom konaní a moja sťažnosť smeruje   proti   Uzneseniu   NS   SR   sp.   zn.   5   Ndt   15/2011   zo   dňa   20.   10.   2011   v konaní, v ktorom som sa domáhal môjho práva na opätovné prejednanie veci rozhodnutej v mojej neprítomnosti...

2. 6. 2005 z ČR som zaslal Odvolanie proti rozsudku KS v Žiline zo dňa 4. 3. 2002 sp. zn.   4   T   5/00   v   ktorom   som   sa   domáhal   opätovného   prejedania   mojej   veci   v mojej prítomnosti, čo bolo v tom čase moje právo vyplývajúce z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP vec Poitrimol. Na odvolanie som čakal odpoveď 6 rokov! Sp. zn. 4 To 59/2005 doručené 10. 10. 2011.

V CZ som žiadal o prístup k Zbierke zákonov SR čo mi nebolo umožnené a bol som bez prístupu   k zbierke,   bez   pomoci   obhajcu,   bez rozhodnutia o odvolaní   proti rozsudku (poučenia o ďalších možných opr. prostriedkoch).

1. 1. 2006 – SR zákonom č. 301/2005 Z. z. v § 362 bez môjho vedomia (bol som v cudzine bez právnej pomoci a bez prístupu k zbierke Z) ukotvila do Tr. poriadku nástroj - právo   požiadať   o opätovné   prejednanie   veci   rozhodnutej   v neprítomnosti   a to   v lehote 6 mesiacov od doručenia rozsudku (vedomia o odsúdení).

Nespravodlivo   mi   týmto   nebolo   dané   právo   na   opätovné   prejednanie   veci   tým, že od doručenia rozsudku uplynulo 7 mesiacov.

16. 9. 2011 mi iná osoba oznámila, že mám právo na opätovné prejednanie veci rozhodnutej v neprítomnosti a že toto právo mi vyplýva z judikatúry ESĽP k čl. 6 ods. 1 Dohovoru vec Poitrimol c Francúzsko a že od 1. 1. 2006 existuje § 362 Tp., ktoré zaručuje každému právo požiadať o opätovné prejednanie veci rozhodnutej v neprítomnosti.

18. 9. 2011 Bezodkladne po odstránení prekážky, ktorá mi bránila využiť moje právo požiadať   o opätovné   prejednanie   veci   (neprístupnost   Zbierky   bez   právnej   pomoci   – nevedomosť o práve) – požiadal som KS - Žilina o opätovné prejednanie veci a o navrátenie lehoty podľa § 64 ods. 1 Tp., § 362 Tp.) na podanie žiadosti o nové prejednanie veci v mojej prítomnosti (KS - Žilina nerozhodol o žiadostiach)...

20. 10. 2011 NS SR rozhodol uznesením 5 Ndt 15/2011 – nepovolením odvolania proti rozsudku (?) o mojich žiadostiach zo dňa 18. 9. 2011 o navrátenie lehoty, o opätovné prejednanie veci v mojej prítomnosti podaných KS - Žilina.

NS SR rozhodoval o práve, ktorého som sa žiadosťami domáhal (práva na opätovné prejednanie   veci)   ale   rozhodoval   o tom,   čo   som   Nežiadal   –   neodvolával   som   sa   proti rozsudku.

Mám   za   to,   že   spôsob   (postup)   konania   o mojich   žiadostiach   z dní   18.   9.   2011 o navrátenie lehoty a o opätovné prejednanie veci je v rozpore s § 64 ods. 1 Tr. por., § 362 Tr. por. a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že KS - Žilina ani NS SR sa nezaoberal v konaní mojim právom na opätovné prejednanie veci ale zaoberal sa inými právami (úvahami).“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že došlo k porušeniu jeho práva podľa „čl. 13 Dohovoru – právo na účinný opravný prostriedok - Namietam, že hoci mi dohovor v čase doručenia rozsudku   24.   5.   2005   zaručoval   právo   na   opätovné   prejednanie   veci   v rozpore   s tým mi počas   mojej väzby v cudzine nedával   zákon   nástroj na iniciovanie   takéhoto postupu v Tr. por. – neexistoval takýto opr. prostriedok hoci iným osobám je poskytnutý v § 362 Tr. por. čl. 6 ods. 1 Dohovoru - právo na opätovné prejednanie veci v mojej prítomnosti Namietam, že rozhodnutím NS SR 5 Ndt 15/2011 zo dňa 20. 10. 2011 – zamietnutie odvolania proti rozsudku bolo porušené moje právo na opätovné prejednanie veci tým, že v konaniach sa toto moje právo opomína aj po priamom a výslovnom domáhaní sa tohto práva. Rozhodnutie nie je odôvodnené.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Najvyšší súd SR uznesením 5 Ndt 15/2011 zo dňa 20. 10. 2011 porušil základné právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   garantované   čl.   46   ods.   1   ústavy   SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 tohto dohovoru na účinný opravný prostriedok.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde zrušuje ústavný súd uzn. NS SR 5 Ndt 15/2011 z 20. 10. 2011.

3. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde vracia ústavný súd SR vec 5 Ndt 15/2011 Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta zastupujúceho sťažovateľa spolu s režijným paušálom.“

5.   Sťažovateľ   žiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným súdom. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 566/2013 z 30. októbra 2013 jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a za právneho zástupcu mu ustanovil advokáta JUDr. Jaroslava Čierneho, Holubyho 51, Martin.

6. Ústavnému súdu bolo 27. novembra 2013 v predmetnej veci doručené vyjadrenie sťažovateľa prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu, ktorý k predmetu konania najmä   uviedol: „Po   porade   s   mojím   ustanoveným   právnym   zástupcom   v   predmetnom konaní   pred   Ústavným   súdom   SR   jeho   prostredníctvom   dopĺňam   svoju   sťažnosť   proti porušovaniu   mojich   základných   práv   a   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   5   Ndt 15/2011 zo dňa 20. 10. 2011.

Najvyšší   súd   SR   týmto   uznesením   rozhodol,   že   nepovoľuje   navrátenie   lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline 4 T 5/00 zo dňa 4. 3. 2002, hoci mojou žiadosťou z 18. 9. 2011 som žiadal o navrátenie lehoty na opätovné prejednanie svojej veci súdom v mojej prítomnosti podľa ust. § 362 ods. 1 Tr. por., v spojení s ust. § 64 ods.   1 Tr por. per analógiám, bezprostredne po odstránení prekážky,   ktorá mi bránila využiť moje právo o opätovné prejednanie veci vykonanej v mojej neprítomnosti v konaní proti ušlému. Najvyšší súd SR teda svojím uznesením porušujúcim moje základné práva nerozhodoval o obsahu mojej žiadosti, ale o navrátenie lehoty na podanie odvolania, hoci odvolacie   konanie   už   prebehlo,   a   preto   som   sa   logicky   uvedeného   ani   nedomáhal. Najvyššiemu súdu SR malo byť zrejmé, že žiadam o opätovné prejednanie svojej veci súdom v   mojej   prítomnosti   podľa   §   362   ods.   1   Tr.   por.   aj   z   tej   skutočnosti,   že   k   žiadosti o navrátenie lehoty som pripojil aj žiadosť o opätovné prejednanie veci...“ Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosti, ktoré sa týkali priebehu prípravného konania, ako aj konania pred súdom prvého stupňa a odvolacieho súdu v jeho trestnej veci.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27.   decembra   2013   právny   zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

7. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 566/2013-37 z 28. januára 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k   prijatej   sťažnosti,   ako   aj   k   tomu,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Predseda najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 24. februára 2014 doručeným ústavnému súdu 3. marca 2014, v ktorom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ndt 15/2011 konal a rozhodoval o žiadosti odsúdeného M. K. o navrátenie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. 4 T 5/00. Na dôvodoch, pre   ktoré   sťažovateľovi   nebolo   navrátenie   lehoty   povolené,   trváme.   Proti   citovanému rozsudku podala odvolanie obhajkyňa obvineného JUDr. B., na podklade ktorého došlo k zrušeniu   napadnutého   rozsudku   v   prospech   obvineného   K.   a   k   uloženiu   trestu   odňatia slobody vo výmere 12 a pol roka.

Vo   veci   konajúci   senát   však   v   rozhodnutí   upozornil   na   to,   že   ďalším   postupom Krajského súdu v Žiline týkajúcim sa výkonu tohto trestu odňatia slobody ako aj ďalších trestov odňatia slobody, ktoré boli sťažovateľovi predtým ako aj následne uložené, zrejme došlo k porušeniu § 39 ods. 1 Tr. zák. v neprospech M. K.. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline   z 3.   augusta   2010,   sp.   zn.   Ntc   11/2010   však   obvinený odvolanie   nepodal,   preto prípadná   náprava   tohto   stavu   je   možná   len   prostredníctvom   dovolania   ministra spravodlivosti na základe podnetu.“

Predseda   najvyššieho   súdu   v   závere   podania   uviedol,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania.

9.   Sťažovateľ   na   podanie   najvyššieho   súdu   reagoval   vyjadrením   doručeným ústavnému   súdu   12.   marca   2014,   v ktorom   zopakoval   svoju   argumentáciu, poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „vo veci rozsudkov ESĽP   Colozza   v.   Taliansko   (z   12.02.1985),   Krombach   v.   Francúzsko   (z   13.2.2001), Somogyi v. Taliansko (z 18.5.2004)“ a predložil vyčíslenie trov konania.

Sťažovateľ   uviedol,   že   súhlasí   s rozhodnutím   ústavného   súdu   bez   nariadenia pojednávania.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

14. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli   porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

19. Podľa § 64 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený, jeho obhajca, poškodený alebo   zúčastnená   osoba   zmešká   z   dôležitých   dôvodov   lehotu   na   podanie   opravného prostriedku, povolí jej orgán, ktorému patrí rozhodovať o opravnom prostriedku, navrátenie lehoty...

20. Podľa § 362 Trestného poriadku (1)   Odsúdený   v   konaní   podľa   tohto   dielu   má   právo   podať   návrh   na   opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej v Trestnom zákone. (2) Ak súd zistí splnenie podmienok podľa odseku 1, zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrh zamietne.

(3) Proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť.

21.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Ndt 15/2011 z 20. októbra 2011 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ namieta,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   tak,   že   nepovolil   navrátenie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 5/00 zo 4. marca 2002, avšak toto uznesenie vydal na základe podania sťažovateľa, ktorým inicioval konanie o inom opravnom prostriedku. Najvyšší súd podľa názoru   sťažovateľa   nesprávne   kvalifikoval   jeho   podanie   ako   odvolanie,   nie   ako   návrh na opätovné   prejednanie   veci,   a   teda   rozhodol   o   takom   opravnom   prostriedku,   ktorý sťažovateľ   nepodal,   a naopak,   nerozhodol   o jeho   návrhu   na   opätovné   prejednanie veci podľa § 362 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré sťažovateľ v skutočnosti podal.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

22. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Ntd 15/2011 z 20. októbra 2011 rozhodol   tak,   že „...   odsúdenému   M.   K.   navrátenie   lehoty   na   podanie   odvolania   proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. 4 T 5/00, sa nepovoľuje“. V odôvodnení uviedol:

«Odsúdený M. K. podal 18. septembra 2011 žiadosť o navrátenie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. 4 T 5/00. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že v tomto prvostupňovom konaní bol odsúdený v neprítomnosti, keďže sa proti nemu viedlo trestné konanie ako proti ušlému. V tomto smere poukazoval na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „konanie v neprítomnosti nieje nezlučiteľné s Dohovorom, ak obvinený môže neskôr požiadať, aby súd rozhodol znova v jeho   prítomnosti   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia".   Ďalej   argumentoval   aj   tým,   že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2002, sp. zn. 5To 44/2002, ktorým bola jeho trestná vec právoplatne skončená, neobsahuje poučenie v zmysle čl. 6 Dohovoru o jeho práve požiadať o nové prejednanie veci v jeho prítomnosti. Nakoniec uviedol, že lehota na podanie sťažnosti pre porušenie zákona mu už uplynula a rovnako tak mu bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania. Podľa jeho názoru je nespravodlivé, že v jeho konaní mu je neustále odopierané právo na podanie opravného prostriedku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto posudzovanej veci zistil nasledovný stav: Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. 4 T 5/00, bol v tom čase obžalovaný M. K. uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.)... Keďže v prípade obžalovaného M. K. sa konalo ako proti ušlému podľa § 302 a nasl. Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.), obhajkyňa obžalovaného M. K. JUDr. B. podala proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie čo do výroku o vine a tým aj čo   do   výroku   o   treste.   Rovnako   čo do oslobodzujúceho   výroku   podal   odvolanie   v neprospech obžalovaného M. K. aj krajský prokurátor.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade týchto odvolaní meritórne preskúmal napadnutý   rozsudok   vo   všetkých   výrokoch,   ktoré   sa   týkali   obžalovaného   M.   K.   a na verejnom zasadnutí konanom 26. septembra 2002 podľa § 258 ods. 1 písm. d/, písm. e/, písm. f/, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 259 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol, pokiaľ ide o obžalovaného M. K. tak, že tomuto podľa § 234 ods. 3 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 a pol (dvanásť a pol) roka, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny, pričom odvolanie krajského prokurátora ako nedôvodné podľa § 256 Tr. por. zamietol.

... Ods.   M.   K.   písomným   podaním   z   25.   apríla   2005   požiadal   predsedníčku   senátu krajského súdu o doručenie rozsudku, ktorý prevzal 24. mája 2005.

Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu ods. M. K. podal 29. mája 2005 odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. júna 2005, sp. zn. 4 To 59/2005, podľa § 253 ods. 1 Tr. por. odvolanie ods. M. K. zamietol, keďže bolo podané oneskorene.... Vychádzajúc   z   vyššie   uvedených   skutočností   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky žiadosti ods. M. K. o navrátenie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002, sp. zn. 4T 5/00, nevyhovel, keďže pre takýto procesný postup neboli splnené zákonné podmienky podľa § 61 ods. 1 Tr. por.

V   posudzovanom   prípade   bolo   oprávnenou   osobou   (obhajkyňou   v   tom   čase obžalovaného M. K.) podané odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2002,   sp.   zn.   4   T   5/00,   pričom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   podklade   tohto opravného   prostriedku   preskúmal   vyššie   uvedený   rozsudok   vo   všetkých   jeho   výrokoch týkajúcich sa v tom čase obžalovaného M. K., pričom zistil, že toto odvolanie je čiastočne dôvodné a vzhľadom k tomu rozhodol vo veci sám tak, že zrušil v príslušnej časti napadnutý rozsudok a uložil dotyčnému miernejší trest odňatia slobody vo výmere 12 a pol roka so zaradením na jeho výkon do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Iná vec je, že v ďalšom postupe Krajského súdu v Žiline týkajúcom sa výkonu tohto trestu odňatia slobody ako ak aj ďalších trestov odňatia slobody, ktoré mu boli predtým ako aj následne uložené (hlavne trest odňatia slobody uložený súdmi v Českej republike uznaný na území Slovenskej republiky) zrejme došlo k porušeniu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. a ďalších v neprospech ods. M. K.. V tomto prípade však ods. M. K. odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 3. augusta 2010, sp. zn. Ntc 11/2010, nepodal, preto prípadná   náprava   tohto   stavu   je   možná   len   prostredníctvom   dovolania   ministra spravodlivosti, ktorý však tento mimoriadny opravný prostriedok môže podať iba na základe podnetu   iného   subjektu,   ktorým   sa   vzhľadom   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky myslí subjekt nie zhodný s osobou oprávnenou podať riadny opravný prostriedok.»

23. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

24. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným súdom   by   sa   mohlo   stať   predmetom   prípadnej   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01). Ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

25. Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02).   Každý   má   právo,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej   normy. Z toho vyplýva, že   k reálnemu poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (II. ÚS 250/2011)

26.   Ústavnosť   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   predpokladá   aj   to,   že   orgán verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02). Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v   podmienkach právneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi (I. ÚS 211/2012).

27.   Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

28.   V   spise   krajského   súdu   sp.   zn.   4   T   5/2000,   ktorý   si   ústavný   súd   zapožičal, sa nachádzajú dve podania sťažovateľa z 18. septembra 2011 týkajúce sa predmetu tohto konania, a to žiadosť o opätovné prejednanie veci a žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty.

Obe žiadosti sťažovateľ predložil krajskému súdu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 4 T 5/2000.

V žiadosti sťažovateľa o opätovné prejednanie veci z 18. septembra 2011 sťažovateľ uviedol:

«Žiadosť o opätovné prejednanie veci. Vážený   súd,   týmto   žiadam   o poskytnutie   môjho   práva   požiadať   o opätovné prejednanie mojej veci sp.   zn.   4 T 5/00 rozhodnutej „in   kontumation“ bez poskytnutia možnosti (poučenia) požiadať o opätovné prejednanie veci.»

Ako   prílohu   k tomuto   podaniu   sťažovateľ   označil „Žiadosť   o navrátenie   lehoty zo dňa 18.9.2011“.

V žiadosti o navrátenie lehoty z 18. septembra 2011 založenej v spise krajského súdu sťažovateľ uvádza:

«Žiadosť o navrátenie lehoty (§ 64 ods. 1 Tr. por.) Vážený súd, týmto žiadam o navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku (§ 362   Tr.   por.)   proti   konečnému   rozsudku   „in   kontumation“   zo   dňa   26.   9.   2002   – 5 To 44/2002 NS SR». Sťažovateľ poukázal na judikatúru ESĽP, opísal chronológiu postupu v jeho veci od 26. septembra 2002 a v závere tohto podania uviedol: „Mám za to, že je nespravodlivé že mne je v mojom tr. konaní odopieraná možnosť podať opravný prostriedok – využiť právo požiadať o opätovné prejednanie veci. Iní toto právo dostali k využitiu – mne nie je poskytnuté, hoci toto právo mám zaručené Dohovorom.

Na základe vyššie uvedeného sa domáham, aby mi bola navrátená lehota na podanie opravného   prostriedku   -   aby   mi   bola   poskytnutá   tak,   ako   bola   poskytnutá   všetkým po 1. 1. 2006 (okrem mňa). Mám zato, že mi musí byť poskytnuté právo prejednať vec znovu v mojej prítomnosti.“

29. V spisovom prehľade v spise krajského súdu sp. zn. 4 T 5/2000 sú pod č. l. 1751 - 1762 tieto žiadosti označené výslovne ako „Žiadosť o opätovné prejednanie veci“. V predkladacej   správe   krajského   súdu   zo 4.   októbra   2011,   ktorou   bola   vec   predložená najvyššiemu súdu, je uvedené, že krajský súd predložil žiadosť č. l. 1751 - 1762 odsúdeného sťažovateľa o navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 T 5/2000 zo 4. marca 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 44/2002 z 26. septembra 2002.

30. Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Ndt 15/2011 z 20. októbra 2011 posúdil uvedené podania sťažovateľa z 18. septembra 2011 ako žiadosť o navrátenie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 T 5/2000 zo 4. marca 2002 a predmetným   uznesením   rozhodol   tak,   že   navrátenie   lehoty   na   podanie   odvolania nepovolil.

31. Z uvedeného je zrejmé, sťažovateľ sa svojimi podaniami z 18. septembra 2011 domáhal iniciovania konania podľa § 362 Trestného priadku (opätovné prejednanie veci) a žiadal o navrátenie lehoty na podanie tohto opravného prostriedku. V žiadosti o navrátenie lehoty výslovne uvádza, že žiada o navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku podľa § 362 Trestného poriadku a druhé podanie výslovne označil ako žiadosť o opätovné prejednanie veci a tomu zodpovedal aj obsah predmetného podania.

Najvyšší   súd   podania   kvalifikoval   ako   žiadosť   o navrátenie   lehoty   na   podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu.

32. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s predmetným procesným úkonom sťažovateľa   ako   účastníka   trestného   konania   nevysporiadal   ústavne   akceptovateľným a udržateľným   spôsobom.   V   danom   prípade   išlo   o zásadný   rozdiel   medzi   skutočným obsahom   podania   sťažovateľa   a jeho   právnym   posúdením   zo   strany   najvyššieho   súdu z hľadiska aplikácie relevantnej zákonnej úpravy. V okolnostiach danej veci rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktorým   nerozhodol   podľa   procesných   predpisov   upravujúcich rozhodovanie   o danom   opravnom   prostriedku   (žiadosť   o navrátenie   lehoty   na   podanie opravného prostriedku podľa § 362 Trestného poriadku), ale podania účastníka konania posúdil ako uplatnenie iného než ním skutočne iniciovaného procesného úkonu (žiadosť o navrátenie lehoty na podanie odvolania), nemožno považovať za ústavne súladné. Pokiaľ ide o napadnutý výrok, ako aj spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd   zistil, že došlo k takej aplikácii zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorá vyvoláva účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   5   Ndt   15/2011   z   20.   októbra   2011   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva uvedeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

K namietanému   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru

33.   Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   navrhol   ústavnému   súdu   aj   vyslovenie porušenia práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

34.   Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   z ustanovenia   čl.   13   dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   mal   k dispozícii   účinný prostriedok   nápravy,   ktorý   aj   využil   podaním   ústavnej   sťažnosti,   a   jeho   právam   bola poskytnutá   ochrana   zo   strany   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením ustanovenia čl. 13 dohovoru, ktorý upravuje právo na účinný prostriedok nápravy, a napadnutým uznesením najvyššieho   súdu,   preto   návrhu   v tejto   časti   nevyhovel   (bod   5   výroku).   Vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým   rozsudkom   napĺňa   účel,   ktorý   sťažovateľ   sledoval   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

III.

35. Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie   a   svojím   rozhodnutím   vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen označené uznesenie najvyššieho   súdu   zrušiť,   ale   aj   vrátiť   vec   na   ďalšie   konanie.   V   ďalšom   postupe   bude najvyšší súd v súlade s § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (bod 2 výroku).

36. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   vznikli   v   súvislosti   s   právnym   zastupovaním sťažovateľa   ústavným   súdom   ustanoveným   advokátom.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní o priznaní   úhrady   trov   konania   priznal   úspešnému   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania vo výške 492,26 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane porady so sťažovateľom v R. 21. novembra 2013, podanie z 27. novembra 2013, podanie z 12. marca 2013) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).   Odmena za jeden   úkon právnej služby v roku   2013 predstavuje sumu 130,16   €   a   režijný   paušál   7,81   €,   odmena   za   jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2014 predstavuje sumu 134 € a režijný paušál 8,04 €. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil náhradu   cestovného   a náhradu   za   stratu   času   v súvislosti   poradou   so sťažovateľom   v R. 21. novembra 2013 vo výške 74,28 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania v celkovej sume 492,26 €. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bodoch 3 a 4 výroku tohto nálezu.

37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014