znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 566/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P. H., K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ, v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-53/BOK-VY-2012, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ, a postupom Okresnej prokuratúry Trenčín v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-53/BOK-VY-2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   8   ods.   1   a   2   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   a rozhodnutiami   Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“), v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-53/BOK-VY-2012, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom úradu boja proti organizovanej kriminalite a postupom Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-53/BOK-VY-2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že 21. februára 2012 bol sťažovateľ prítomný na hlavnom pojednávaní Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. PK 1T 26/2011, kde obhajoval svojich klientov v kauze tzv. S. Potom, ako boli v danej veci prednesené záverečné reči, sa senát špecializovaného trestného súdu odobral na záverečnú poradu a sťažovateľ po zbalení si svojich osobných vecí vyšiel z pojednávacej miestnosti, pričom následne v čase o 17.17 h ho vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej kriminalite zadržal, čo sťažovateľ považuje za nezákonné a protiústavné, porušujúce jeho základné právo na osobnú slobodu. Podľa sťažovateľa sa jeho zadržanie uskutočnilo demonštratívnym spôsobom pred očami verejnosti a viacerých médií, pričom   v tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že   deň   pred   svojím   zadržaním   sa   zdržiaval   v budove dotknutého úradu boja proti organizovanej kriminalite v súvislosti s inou trestnou vecou, a zároveň vyslovil názor, že vyšetrovateľ už vtedy musel mať vedomosť o jeho zamýšľanom zadržaní a že toto naschvál naplánoval tak, aby sa udialo pred zrakmi jeho klientov a ďalšej verejnosti. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal: „Mám zato, že neexistuje   zadržiavacia   právomoc   ÚBOK-u   ako   ani   inej   policajnej   zložky   v budove akéhokoľvek súdu, bez toho, aby mu predchádzal prinajmenšom aspoň súhlas predsedu súdu.“

Pri   zadržaní   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   vyšetrovateľa   sp.   zn. ČVS: PPZ-53/BOK-VY-2012 z 21. februára 2012, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Následne bol sťažovateľ príslušníkmi úradu boja proti organizovanej kriminalite eskortovaný   do   sídla   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   v Košiciach,   kde   bol vypočutý   vyšetrovateľom   a   umiestnený   v cele   policajného   zaistenia   spolu   so   svojimi osobnými vecami   nachádzajúcimi sa   v obálke (peniaze,   mobilný telefón, kľúče).   Počas svojho   zadržania   v   cele   policajného   zaistenia   sťažovateľ   žiadal   príslušníkov   polície o kontakt so svojím obhajcom, ale jeho požiadavke nebolo vyhovené, a preto na mieste podal službukonajúcemu príslušníkovi polície ústnu sťažnosť.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 24. februára 2012 ešte pred predvedením pred sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) ho v cele policajného zaistenia v Košiciach navštívili vyšetrovatelia úradu boja proti organizovanej kriminalite, ktorí ho podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku vyzvali na vydanie veci – mobilného telefónu s odôvodnením, „...   že   ide   o vec   dôležitú   pre   trestné   konanie“.   Sťažovateľ   odmietol mobilný telefón vyšetrovateľom vydať odvolávajúc sa na to, že pri úkone nie je prítomný jeho advokát ani zástupca Slovenskej advokátskej komory (keďže sťažovateľ bol zadržaný ako   advokát),   a tiež   aj   na   to,   že   na   vydanie   mobilného   telefónu   nebol   vyšetrovateľom vyzvaný   pri   samotnom   zadržaní,   že   mobilný   telefón   žiadnym   spôsobom   nesúvisí   so vznesením obvinenia a že v mobilnom telefóne sa nachádzalo množstvo „... diskrétnych, osobných a citlivých údajov, ktoré súviseli s výkonom činnosti advokáta najmä v trestnej oblasti a aj v trestných veciach, ktoré vyšetroval ÚBOK“, pričom sťažovateľ súčasne v tejto súvislosti namietal, že podľa § 89 ods. 2 Trestného poriadku sa povinnosť na vydanie veci nevzťahuje na vec týkajúcu sa skutočností, o ktorých platí zákaz výsluchu a povinnosť mlčanlivosti.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu následne vyšetrovateľ predložil „vopred pripravenú“ zápisnicu a príkaz na odňatie veci podľa § 91 Trestného poriadku, ktorý bol podľa neho nezákonný, neopodstatnený, vydaný bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora a neobsahoval   náležitosti   príkazu   podľa   §   181   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   súčasne vyslovil názor,   že tento príkaz považuje za nezákonný aj z toho dôvodu,   že pred jeho vydaním sa vyšetrovateľ vôbec nepokúsil o miernejšiu formu „nátlaku“, napr. uloženie poriadkovej   pokuty,   a   zároveň   pripomenul,   že   pri   tomto   úkone   nebola   prítomná nezúčastnená osoba tak, ako to vyžaduje zákon.

Sťažovateľ   napokon   dodal,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   18/2012 z 24. februára 2012 bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ale na základe sťažnosti proti nemu a následného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Tpo   9/2012   z   5.   marca   2012   bolo prvostupňové rozhodnutie zrušené a on bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ spochybňuje nielen spôsob, ale aj dôvodnosť   odňatia   mu   mobilného   telefónu,   pričom   poukázal   na   skutočnosť,   že   aj   keď zamietnutie jeho žiadosti z 15. marca 2012, ktorou sa podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku domáhal   vrátenia   mobilného   telefónu,   bolo   odôvodnené   tým,   že   predmetný   telefón   je vecným dôkazom, ktorý môže byť podrobený znaleckému skúmaniu, ktorého predmetom nebudú   všetky   informácie obsiahnuté v telefóne,   ale len zistenie,   či   tento   telefón   nebol využitý na vyhotovenie fotografií časti spisu súvisiaceho s dotknutým trestným konaním, napriek   tomu   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   podľa   sťažovateľa vyšetrovateľom nariadené znalecké skúmanie predmetného mobilného telefónu, čo podľa sťažovateľa svedčí o tom, že vyšetrovateľ disponuje s údajmi v jeho mobilnom telefóne nezákonným a nekontrolovateľným spôsobom, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu jeho práva na ochranu súkromia.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:   «K   tomu   uvádzam,   že   prípadné   znalecké   skúmanie   môjho   nezákonne   odňatého mobilného telefónu, by sa realizovalo prostredníctvom znaleckej organizácie KEU, ktorá je zložkou policajného zboru. Bolo by naivné predpokladať, že pri tzv. znaleckom skúmaní mobilného telefónu by bolo predmetom skúmania iba a len zisťovanie, či týmto telefónom boli vyhotovovane fotografie časti spisu a nie aj identifikácia všetkých údajov obsiahnutých v telefóne. Už len tá skutočnosť, že vyšetrovateľ PPZ ÚBOK bez mantinelov disponuje citlivými   údajmi   z   nezákonne   odňatého   mobilného   telefónu   advokáta   je   zarážajúca. Neexistuje   zmienka   o   mojom   mobilnom   telefóne   v   skutkovej   vete   alebo   v   odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia. Prvýkrát ho z ničoho nič spomenul vo svojom „pokyne“ vyšetrovateľovi PPZ ÚBOK dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry v Trenčíne. Nikdy som mobilným telefónom nevyhotoval kópie vyšetrovacieho spisu, a túto vedomosť mal aj vyšetrovateľ,   s   ktorým   som   prichádzal   do   častého   kontaktu   v   rámci   výkonu   obhajoby klientov. Rovnako vyhotovenie kópie spisu mobilným telefónom nie je trestným činom. No v mobilnom telefóne mám uložených množstvo fotografií výlučne súkromnej povahy a aj množstvo údajov o mojich klientoch, ktorí si určite neželajú, aby sa bezdôvodne dostali do rúk polície.

Ešte   viac   zarážajúca   je   snaha   vyšetrovateľa   PPZ   ÚBOK   za   súčasnej   procesnej situácie, vôbec pristúpiť k skúmaniu môjho mobilného telefónu a vyhotovovať a ponechať si kópie údajov z neho v zmysle § 90 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Krajský súd v Trenčíne vo svojom Uznesení, sp. zn. 2 Tpo 9/2012 zo dňa 05.03.2012, jednoznačne a nespochybniteľne uviedol pri skúmaní dôvodnosti obvinenia ako elementu samotnej existencie materiálnej stránky väzby, že skutok uvedený resp. opísaný v uznesení vyšetrovateľa PPZ ÚBOK, nie je trestným činom. Preto je možné vydedukovať, že skúmanie môjho mobilného telefónu má za cieľ len jediné - zastrašiť, kompromitovať a dehonestovať obhajcu v čase keď nie je dôvod na jeho trestné stíhanie, ale je stále v procesnom postavení obvineného, zneužiť údaje z mobilného telefónu na prípadnú ďalšiu diskreditáciu obhajcu

-sťažovateľa.»

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   podaním   z 20.   júna 2012 označeným ako „Žiadosť o preskúmanie   postupu   policajta“ adresovaným   okresnej   prokuratúre   sa   domáhal preskúmania zákonnosti postupu vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite v súvislosti   s jeho   zadržaním,   ako   aj   v súvislosti   s odňatím   mu   mobilného   telefónu, a napokon aj v súvislosti s pomalým postupom vyšetrovateľa (prieťahy) v jeho trestnej veci. Dňa 30. júla 2012 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie okresnej prokuratúry „... sp. zn. 1 Pv 160/2012 zo dňa 20.7.2012, ktorým mi bolo oznámené, že moja trestná vec podlieha preskúmaniu zo strany Generálneho prokurátora na základe môjho návrhu podľa ust. § 364 ods. 1 písm.. a) Trestného poriadku a s prihliadnutím na skutočnosť, že moja žiadosť o preskúmanie postupu policajta v určitých aspektoch vykazuje spojitosť a súvis s mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   bude   moja   žiadosť   vybavená   až   po   zaujatí stanoviska GP SR vo veci návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia OČTK vydaných v prípravnom konaní pod ČVS : PPZ -53/BOK-VY-2012“.  

V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vyjadril   nespokojnosť   a nesúhlas so závermi   okresnej   prokuratúry,   ktorá   mala   podľa   jeho   názoru   jeho   podnet   riadne preskúmať a prijať adekvátne opatrenia na zjednanie nápravy sťažovateľom namietaných nedostatkov v postupe a rozhodovaní vyšetrovateľa, pretože podľa jeho názoru (v rozpore s názorom okresnej prokuratúry, pozn.) nie je pravdou, že by sa jeho podnet z 20. júna 2012 na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa zhodoval s ním podaným mimoriadnym opravným   prostriedkom,   ktorým   sa   domáhal „...   zrušenia   právoplatného   rozhodnutia v prípravnom konaní...“. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež skonštatoval, že aj keď o ním podanom mimoriadnom opravnom prostriedku bolo rozhodnuté už 9. augusta 2012, napriek tomu do podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom okresnou prokuratúrou vyrozumený, ako bol posúdený jeho podnet z 20. júna 2012.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:

„Toto právo je vyjadrené najmä v čl. 17 ods. 1, ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnuté v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Z vyššie uvedeného popisu môjho zadržania v budove Špecializovaného trestného súdu v Pezinku je zrejmé, že to bolo nezákonné a protiústavné a postupom zložky MV PPZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite došlo k flagrantnému porušenie môjho práva na osobnú slobodu. Podľa   môjho   názoru   je   tzv.   súdna pôda   posvätná,   kde   má výkonnú   moc   iba   súd   resp. predseda   súdu   alebo   Zbor   väzenskej   a   justičnej   stráže.   Mám   zato,   že   len   oni   môžu vykonávať obmedzovaciu, resp. zadržiavaciu činnosť. V postupe vyšetrovateľa UBOK-u pri mojom zadržaní na pôde ŠTS vidím zjavnú nezákonnosť a porušenie mojich práv a slobôd....   Nezákonným   odňatím   mobilného   telefónu   zn.   N...   advokátovi,   došlo   k takým flagrantným   porušeniam   mojich   práv   a   slobôd,   ktoré   som   vyššie   opísal.   Do   dnešného nemám   vedomosť   ako   sa   nakladá   po   dobu   viac   ako   pol   roka   s   dôvernými   údajmi obsiahnutými v ňom. Do dnešného dňa mi mobilný telefón nebol vrátený; aj napriek tomu, že som prostredníctvom obhajcu v trestnej vecí žiadal o jeho vrátenie a po zamietnutí jeho vrátenia som okamžite žiadal preskúmať postup vyšetrovateľa PPZ ÚBOK dozorujúcim prokurátorom,   ktorý   nielenže   od   29.2.2012   do   dnešného   dňa   príkaz   na   umožnenie vyhotovenia a ponechania si kópie počítačových údajov v zmysle § 90 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevydal, ale ani nezákonný postup vyšetrovateľa PPZ ÚBOK pri odňatí môjho   mobilného   telefónu   náležité   nepreskúmal   a   nezriadil   nápravu.   Môžem   dôvodne predpokladať,   že   diskrétne   údaje   z   neho   budú   v   budúcnosti   alebo   boli   už   v   minulosti zneužité voči mne ako advokátovi, ako aj proti mojim klientom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. V. K., advokát, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnuté v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutiami MV SR - Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky,   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite, Odbor Východ v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-5VBOK-VY- 2012.

2.   Základné   právo   JUDr.   V.   K.,   advokát,   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   základne   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   a   základné   právo   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom MV SR - Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Východ v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ -S^BOK-VY-2012 porušené bolo.

3. Základné právo JUDr. V. K., advokát, na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   bolo   postupom   MV   SR   -   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Východ a Okresnej prokuratúry v Trenčíne v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-53/BOK-VY-2012 porušené bolo.

4.   Sťažovateľovi   JUDr.   V.   K.,   advokát,   sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie   v celkovej výške 10.000,- €, ktoré mu je povinné vyplatiť Ministerstvo vnútra SR - Prezídium policajného   zboru   SR   a   Okresná   prokuratúra   Trenčín   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

5. Ministerstvo vnútra SR - Prezídium policajného zboru SR a Okresná prokuratúra Trenčín do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR, je povinný uhradiť sťažovateľovi   JUDr.   V.   K.,   advokát,   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. A. P. H. do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ministerstvu vnútra SR - Prezídium policajného zboru SR a jeho zložke Úradu boja proti organizovanému zločinu v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-53/BOK-VY- 2012,   a   Okresnej   prokuratúre   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv sťažovateľa zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa ním namietaného porušenia označených práv je založená na ním tvrdenom nezákonnom postupe vyšetrovateľa úradu   boja proti organizovanej kriminalite pri jeho zadržaní na pôde, resp. v priestoroch špecializovaného trestného súdu bez súhlasu jeho predsedu, ako aj pri spôsobe a účele odňatia mu mobilného telefónu   a tiež   je   sťažnosť   sťažovateľa   založená   aj   na   tvrdenom   nesprávnom   postupe okresnej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu z 20. júna 2012, ktorým sa   domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného postupu vyšetrovateľa.  

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   alebo slobôd   účinne   poskytuje   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o prokuratúre“)   prokurátor,   preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí...,   prokurátorov,   vyšetrovateľov...   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podnet   možno   podať   na   ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).  

Podľa § 54 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora okresnej prokuratúry.  

Z príloh   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   podaním z 20. júna   2012   domáhal   preskúmania   postupu   vyšetrovateľa   podľa   ustanovenia   §   210 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť   prokurátorovi   bez meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať   a   o   výsledku   žiadateľa upovedomiť.

Ústavný   súd   považuje   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta   podľa   Trestného poriadku   a   následne   aj   podnet,   ako   aj   opakovaný   podnet   podľa   zákona   o   prokuratúre za účinné   prostriedky   nápravy,   vyčerpaním   ktorých   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu sa   možno   domôcť   ochrany   svojich   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   330/04,   I.   ÚS   186/05, III. ÚS 24/2012).

Ústavný súd už aj v iných konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08) vyslovil opakovane   právny   názor,   že   vynechanie   týchto   prostriedkov   nápravy   (žiadosti o preskúmanie   postupu   policajta,   podnetu,   opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov prokuratúry   Slovenskej   republiky   nemožno nahrádzať podaním   sťažnosti   v   konaní pred ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí   sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia, ktoré by účinne napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv (m. m. napr. I.   ÚS   186/05),   ku   ktorému   malo   v danom   prípade   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   dôjsť v súvislosti s postupom vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite, ako aj v súvislosti s postupom okresnej prokuratúry.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že v súvislosti   s   namietaným   postupom   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite   podal   sťažovateľ   ústavnému   súdu   identickú   sťažnosť   už   v minulosti,   ktorú ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   202/2012-14   z 9.   mája   2012   odmietol   pre   jej neprípustnosť s odôvodnením, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti nevyužil všetky účinné prostriedky   nápravy   porušenia   ním   označených   práv,   pričom   už   v tejto   súvislosti   bol sťažovateľ poučený, že za takýto účinný prostriedok nápravy ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje nielen žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku   (tento prostriedok   sťažovateľ v tomto prípade   už využil, pozn.),   ale aj podnet a opakovaný podnet v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre.

Aj   napriek   už   v minulosti   realizovanému   poučeniu   sťažovateľa   ústavným   súdom sťažovateľ sa preskúmania zákonnosti postupu vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite nedomáhal podaním podnetu, resp. v prípade jeho nespokojnosti s vybavením tohto podnetu aj podaním opakovaného podnetu v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre,   hoci   tak   mohol   a   mal   urobiť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. V okolnostiach prípadu možno podľa názoru ústavného súdu totiž žiadosť o preskúmanie postupu policajta a podnet (a   prípadne aj opakovaný podnet)   považovať za iný právny prostriedok   ochrany podľa   § 53 ods.   1 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   zákon   (Trestný poriadok a zákon o prokuratúre) sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje a na ktorého použitie   je   podľa   uvedených   predpisov   oprávnený.   Preskúmaním   podnetu,   resp.   aj opakovaného   podnetu   sa   totiž   príslušné   orgány   prokuratúry   vo   vzťahu   k namietanému postupu vyšetrovateľa budú musieť vysporiadať s identickými námietkami, aké sťažovateľ proti tomuto postupu vyšetrovateľa uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.  

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietaný   postup   okresnej   prokuratúry,   aj   v tomto prípade, keďže podľa citovaného § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre na základe podnetu môže prokurátor okrem iného preskúmať aj zákonnosť postupu a rozhodnutí prokurátorov, má sťažovateľ   možnosť   domáhať   sa   jeho   preskúmania   prostredníctvom   podnetu   (príslušná krajská   prokuratúra),   prípadne   opakovaného   podnetu   (generálna   prokuratúra),   ktorých využitie sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nepreukázal.

Keďže sťažovateľ nevyužili účinné prostriedky nápravy podľa zákona o prokuratúre, ústavný súd jeho sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   úhrady   trov   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012