SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 565/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Lesnej spoločnosti – UrbariátBunetice, Bunetice 10, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Advokátska kancelária, Bajzova 2,Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Lesnej spoločnosti – Urbariát Bunetice, ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015doručená sťažnosť Lesnej spoločnosti – Urbariát Bunetice, Bunetice 10,
, a ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo vecinamietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 16/2014z 2. decembra 2014, ktorou žiadajú vydať tento nález:
„1. Najvyšší súd SR Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Sžo 16/2014, rozsudkom z 2. decembra 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 22/2011-76 z 31. októbra 2013 porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave pod sp. zn. 4Sžo 16/2014, z 2. decembra 2014 ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 22/2011-76 z 31. októbra 2013 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z pripojených listín,sťažovatelia boli ako žalobcovia účastníkmi konania vedeného Krajským súdom v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 S 22/2011, v ktorom sa proti Okresnému úraduKošice (ďalej len „žalovaný“) za účasti Poľovníckeho združenia – občianske združenie, Lesov Slovenskej republiky, š. p., Agro Plus, s. r. o., Lesného pozemkovéhospoločenstva – ⬛⬛⬛⬛, Slovenského pozemkového fondu, obce a Pozemkového spoločenstva ⬛⬛⬛⬛ domáhali preskúmania zákonnostirozhodnutia žalovaného č. 2010/00326 z 2. decembra 2011. Týmto rozhodnutím žalovanýpodľa § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon č. 23/1962 Zb.“ alebo „zákon o poľovníctve“) schválil na dobu 10 rokov odnadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva medziPoľovníckym združením – občianske združenie ako nájomcom na jednej strane aLesmi Slovenskej republiky, š. p., Agro plus, s. r. o., a Lesným pozemkovýmspoločenstvom, ⬛⬛⬛⬛ ako prenajímateľmi na druhej strane. Krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 22/2011-76 z 31. októbra 2013 žalobu sťažovateľovzamietol a náhradu trov konania im nepriznal. Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že nebol oprávnený na uzatváranie dodatku zmluvy za ⬛⬛⬛⬛, ktorému Lesy Slovenskejrepubliky, š. p., odovzdali časť lesných pozemkov v rámci reštitúcie, že Agro plus, s. r. o.,nebol oprávnený uzatvárať zmluvy, pretože ho vlastníci pozemkov, ktorí mu prenajalipozemky do užívania, na takýto úkon nesplnomocnili, rovnako
nesplnomocnil oprávnené osoby na uzatváranie zmluvy s Poľovníckymzdružením, krajský súd skonštatoval, že tieto tvrdenia sa netýkajú priamo porušeniasubjektívnych práv a povinností sťažovateľov, a preto sťažovatelia neboli aktívnelegitimovaní na podanie takýchto žalobných námietok. Ďalej krajský súd zdôraznil,že v danej veci nejde o uznanie a schválenie poľovného revíru, pretože poľovný revír boluž uznaný rozhodnutím príslušného správneho orgánu v roku 1999. Správne orgányvychádzali z relevantnej zákonnej úpravy, podľa ktorej je poľovný revír súbor pozemkovvo vlastníctve jedného alebo viacerých vlastníkov, ktorý spĺňa stanovené kritériávyplývajúce zo zákona o poľovníctve. Ide o spoločnú vec, o ktorej rozhodujú vlastnícivlastniaci nadpolovičnú väčšinu pozemkov tvoriacich poľovný revír. Schválením zmluvyo nájme výkonu práva poľovníctva, ktoré uzavrel nájomca Poľovnícke združenie Občianske združenie so štátnym podnikom Lesy Slovenskej republiky, š. p.,
so spoločnosťou Agro plus. s. r. o., a s ⬛⬛⬛⬛, nedošlok porušeniu zákonom chránených práv sťažovateľov. Sťažovatelia nenamietali porušenievlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, napriek tomu sa správny orgán druhéhostupňa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľov a tie v súlade s listinnými dôkazminachádzajúcimi sa v administratívnom spise vyhodnotil ako nedôvodné. Správny orgánpostupoval podľa prechodného ustanovenia zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctvea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 274/2009 Z. z.“), podľa ktorého sa správne konanie začaté pred 1. septembrom 2009dokončí podľa doterajšieho právneho predpisu. Nové zmluvy boli uzatvorené za účinnostizákona č. 23/1962 Zb. a schválené v konaní, ktoré bolo začaté pred 1. septembrom 2009.Krajský súd za nedôvodnú považoval aj námietku sťažovateľov, že pozemky, ktoré vlastnia,boli bez ich súhlasu pričlenené k poľovnému revíru. Poľovný revír bol zriadenýpred rozhodnutím z roku 1999 a v tomto konaní nedošlo k jeho zmene. Ak sa sťažovateliachcú domáhať zmeny poľovného revíru, resp. odčlenenia svojich pozemkov od poľovnéhorevíru, je potrebné sa domáhať tejto skutočnosti v inom správnom konaní. Krajský súdbol toho názoru, že v konaní neboli zistené porušenia zákona v postupe a rozhodovanísprávnych orgánov pri schvaľovaní zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva, ktoréuzavrelo Poľovnícke združenie – občianske združenie so splnomocnenýmizástupcami nadpolovičnej väčšiny pozemkov, ktoré patria do uznaného poľovného revíru,a teda nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv sťažovateľov.
O odvolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súdrozsudkom sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňaako vecne správny potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 bolsťažovateľom doručený 5. januára 2015.
Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 odôvodnili sťažovatelia tým, že «... napadnuté rozhodnutie možno hodnotiť ako nepreskúmateľné. Porušovateľ nechal bez povšimnutia všetky námietky sťažovateľov ohľadom prieskumu namietaných nájomných zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva z dôvodu obchádzania zákona. S právnym názorom súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sťažovatelia nesúhlasia, pretože je nesprávny a popiera zmysel a účel novoprijatého zákona č. 274/2009 Z. z., ba dokonca ho obchádza.... Porušenie základného práva na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vidia sťažovatelia v tom, že porušovateľ napadnutým rozsudkom:
a) nevzal v úvahu, že dňa 1. 9. 2009 nadobudol účinnosť zákon o poľovníctve č. 274 zo dňa 16. júna 2009, ktorý zohľadnil zmeny v spoločnosti a poskytol vlastníckym právam poľovných pozemkov dôslednejšiu ochranu, vrátane drobných vlastníkov poľovných pozemkov aj tým, že zákonné ustanovenie o pričlenení drobných vlastníkov pozemkov pod 10 ha vypustil;
b) nechal bez povšimnutia ust. § 3 nového zákona, ktorý sprísnil podmienky pre uznávanie poľovných revírov tak, že výmera poľovného revíru má byť v poľovných oblastiach s chovom malej zveri a srnčej zveri najmenej 1000 ha a 2000 ha v poľovných oblastiach s chovom jelenej zveri, ale poukázal na to, že v preskúmavacom konaní nejde o uznanie poľovného revíru, pretože ten vznikol ešte v roku 1999 rozhodnutím, čo sťažovateľom bolo známe. Po ukončení platnosti a účinnosti zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva dňom 15.5.2010, by ale poľovný revír zanikol, pretože by nespĺňal podmienky podľa novoprijatého zákona č. 274/2009 Z. z., prípadne by bol zrušený, čo si zase nevšimol porušovateľ;
c) tým, že napadnutým rozsudkom, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu a žaloba sťažovateľov zamietnutá, žiadateľ v správnom konaní, dosiahol to, že schválením nájomných zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva na ďalších 10 rokov, ešte pred uplynutím doby ich účinnosti a za platnosti a účinností zákona č. 23/1962 Zb. poľovný revír nezanikol a ani nie je možné navrhnúť jeho zrušenie, pretože práve schválením nájomných zmlúv splnil podmienky stanovené novým zákonom;
d) porušovateľ v napadnutom rozhodnutí v podstate „odobril“ postup správneho orgánu s tým, že ani predchádzajúca právna úprava ani súčasná nemá výslovné ustanovenie o tom, že nie je možné, že zmluvné stany sa nemôžu dohodnúť ešte za platnosti zmlúv na uzavretí novej zmluvy. Nové zmluvy boli uzavreté ešte za účinnosti zák. č. 23/1962 Zb. a schválené v konaní, ktoré bolo začaté pred 1. 9. 2009;
e) nevšimol si, že z postupu správneho orgánu, či už zo strany prvostupňového orgánu alebo druhostupňového jasne vyplýva, že zmyslom a účelom tohto postupu bolo obísť novoprijatý zákon a poškodiť žalobcov ako vlastníkov poľovných pozemkov združených do poľovného revíru. Sťažovatelia poukázali na Usmernenie MP SR č. 5342/2005/-700 zo dňa 11. 8. 2005, kde podľa bodu III.5.-Uzatvorenie novej zmluvy v čase trvania platnej zmluvy - je možné novú zmluvu uzatvoriť aj v čase trvania zmluvy, takáto sa musí uzatvoriť písomne na čas 10 rokov a pre jej platnosť treba schválenie príslušného orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva, takáto zmluva po jej schválení nadobúda účinnosť v nasledujúci deň po ukončení platnosti pôvodnej zmluvy;
f) neodpovedal na námietku sťažovateľov, že ani Usmernenie, ktoré je interným predpisom nezbavuje správny orgán postupovať podľa zákona, ktorý je vyššej právnej sily a preskúmavať každý právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka t. j., či nie je v rozpore so zákonom, či tento zákon neobchádza alebo či nie je v rozpore s dobrými mravmi, a teda či nejde o absolútne neplatný právny úkon.
... Porušovateľ prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do práv sťažovateľov garantovaných ústavou a dohovorom.
... Závery všeobecných súdov nie sú dostatočne odôvodnené, sú arbitrárne, svojvoľné s dopadom na základné práva a slobody. Porušovateľ si osvojil závery rozsudku krajského súdu, stotožnil sa s nimi, čím potvrdil správnosť záverov prvostupňového aj druhostupňového správneho orgánu pri schvaľovaní zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva, aj keď tento opomenul posudzovať ich platnosť či neplatnosť z hľadiska ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o tom, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Sťažovatelia upozorňovali v odvolaní, že správny orgán svojím postupom poskytol poučenie žiadateľom v správnom konaní, ako majú dosiahnuť predĺženie platnosti týchto zmlúv i za účinnosti zákona č. 23/1964 Zb. Postupom všeobecných súdov sa dosiahlo to, že sa poprel zmysel a účel novej právnej úpravy poskytujúcej väčšie práva vlastníkom poľovných pozemkov. Výklad každej právnej normy musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. Ak vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.».
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia týchtopráv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014, ku ktorémumalo dôjsť tým, že najvyšší súd ich vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutienedostatočne odôvodnil.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 212 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O. s. p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 211 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 2 ods. 1, ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb., právo poľovníctva je súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver si privlastňovať, zbierať zhody parožia a vajcia pernatej zveri.
Právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho možno len podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie.
Podľa § 5 z. č. 23/1962 Zb., právo poľovníctva možno vykonávať len na poľovných pozemkoch, ktoré Okresný národný výbor uznal za poľovný revír, zverník alebo samostatnú bažantnicu.
Podľa § 14 ods. 1 z. č. 23/1962 Zb., o výkone práva poľovníctva rozhoduje vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho istého vlastníka, alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru (ďalej len vlastníci spoločného poľovného revíru).
Podľa § 14 ods. 2 a 3 zákona č. 23/1962 Zb., vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2), alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Výkon práva poľovníctva možno prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane,
Vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2), alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky.
Výkon práva poľovníctva možno prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane (§ 14 ods. 3 citovaného zákona).
Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona zmluva o posúdení výkonu práva poľovníctva musí sa uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť tejto zmluvy, jej zmluvy alebo predĺženie treba schválenie Okresného národného výboru.
Podľa § 80 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve správne konanie začaté pred 1. septembrom 2009 sa dokončí podľa doterajších právnych predpisov (podľa zákona č. 23/1962 Zb.).
V preskúmavanom konaní mal odvolací súd za preukázané, že právne konanie bolo začaté ešte za účinností predchádzajúcich zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva medzi zmluvnými stranami, ktorých platnosť uplynula 15. 05. 2010. Nakoľko žiadosť o schválenie nájomných zmlúv bola podaná pred účinnosťou nového zákona o poľovníctve, správny orgán prvého stupňa nemal inú možnosť ako postupovať v konaní podľa zákona č. 23/1962 Zb. Odvolací orgán konštatoval, že je pravdou, že poľovnícke združenia uzatvorili s vlastníkmi poľovných pozemkov zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva ešte počas platnosti predchádzajúcich nájomných zmlúv, ale rozhodnutie, ktorým prvostupňový správny orgán tieto nájomné zmluvy schválil, boli v odvolacom konaní zrušené a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne prvostupňový správny orgán oznámil neznámym účastníkom konania začatie konania verejnou vyhláškou prostredníctvom obcí. Subjekty zúčastnené v konaní nesúhlasili s prenájmom výkonu práva poľovníctva v prospech poľovníckeho združenia, alebo nedoložili správnemu orgánu potrebné doklady, a to ani v lehote určenej týmto správnym orgánom. Za ⬛⬛⬛⬛ zmluvu uzatvorili konateľ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. pričom vlastníci ⬛⬛⬛⬛ splnomocnili ⬛⬛⬛⬛ na uzatvorenie zmluvy o prenájme pozemkov na výkon práva poľovníctva s Poľovníckym združením a za týmto účelom boli doložené listy vlastníctva.
Zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva uzavretá s Agro Plus. s. r. o. je podpísaná dvoma štatutárnymi zástupcami tejto spoločnosti, pričom predložili čestné prehlásenie, v ktorom je uvedené, že všetci prenajímatelia poľnohospodárskych pozemkov v zmluvách o prenájme poľnohospodárskej pôdy ich zároveň splnomocnili na zastupovanie v konaní o prenájme výkonu práva poľovníctva na týchto pozemkoch. Na základe týchto skutočností odvolací orgán - žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd poukazuje na to, že správne orgány vychádzali z relevantnej zákonnej úpravy, podľa ktorej poľovný revír je súbor pozemkov vo vlastníctve jedného alebo viacerých vlastníkov. V danom konaní nejde pritom o nehnuteľnosť v spoločnom vlastníctve viacerých vlastníkov, ale ide o spoločnú vec, o ktorej rozhodujú vlastníci vlastniaci nadpolovičnú väčšinu pozemkov tvoriacich poľovný revír. Zároveň dáva odvolací súd do pozornosti, že v danej veci nejde o uznanie a schválenie poľovného revíru, nakoľko tento bol už uznaný rozhodnutím príslušného správneho orgánu v roku 1999. Súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že tak ako predchádzajúca právna úprava zákona o poľovníctve, ani súčasná nemá výslovné ustanovenie o tom, že nie je možné, aby sa zmluvné strany nemohli dohodnúť ešte počas platnosti zmlúv, na uzatvorení novej zmluvy, ktorá bude upravovať ich vzťahy.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu. ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Košiciach č. 2010/00368 zo dňa 02. 08. 2010, ktorým podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov schváli na dobu 10 rokov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva medzi poľovníckym združením - občianske združenie ako nájomcom a prenajímateľmi Lesy SR, š. p., Banská Bystrica, Agro Plus, s.r.o., Lesné pozemkové spoločenstvo, ⬛⬛⬛⬛ a preto odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán v preskúmavanej veci postupoval v intenciách na vec sa vzťahujúcich právnych noriem a jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke správne a rozhodol vecne správne, keď žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci krajským súdom obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.
Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p. potvrdil.“Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššiehosúdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú,zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, primerane reagovali na pre vec podstatné argumenty sťažovateľov. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je úplnezrejmé, z akých dôvodov potvrdil rozsudok krajského súdu a z akých dôvodov sa stotožnils právnym posúdením veci krajským súdom. Najvyšší súd vysvetlil, ktoré normy na vecaplikoval, akým spôsobom ich vykladal a z akého dôvodu vec sťažovateľov posúdil podľazákona č. 23/1962 Zb.
Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľmitvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odvolaniu sťažovateľovnevyhovel, rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil, pričom pochybil, keďnevzal do úvahy existenciu zákona č. 274/2009 Z. z. a prísnejšiu právnu úpravu v ňomobsiahnutú a nezohľadnil ani to, že cieľom postupu zmluvných strán pri uzatváraní spornýchzmlúv bolo poškodiť sťažovateľov ako vlastníkov poľovných pozemkov združených vpoľovnom revíri, pričom uzatvorením sporných zmlúv došlo k obídeniu zákona č. 274/2009Z. z., takto uzatvorené zmluvy sú preto neplatné, čím sa najvyšší súd nezaoberal.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľmi v sťažnosti ústavný súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanousťažovateľmi v priebehu odvolacieho konania pred najvyšším súdom, pričom najvyšší súd sas ňou zaoberal v odvolacom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 16/2014 a jeho rozhodnutiesp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014.
Podľa § 80 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z. správne konanie začatépred 1. septembrom 2009 sa dokončí podľa doterajšieho právneho predpisu.
Podľa § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 23/1962 Zb. o výkone práva poľovníctva rozhodujevlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky tohoistého vlastníka, alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenenýchdo uznaného poľovného revíru. Vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločnéhopoľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2) alebo môžu tentovýkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťouoprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Výkon práva poľovníctvamožno prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe,pre ktoré platí § 4 primerane. Ak niektorý z vlastníkov spoločného poľovného revíru,v ktorom je výkon práva poľovníctva prenajatý, chce vykonávať právo poľovníctva, máprednostné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol výkon právapoľovníctva prenajatý.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. zmluva o postúpení výkonu právapoľovníctva musí sa uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť tejto zmluvy, jej zmenualebo predĺženie treba schválenie okresného národného výboru.
Ako vyplýva z citovaných ustanovení, postup a rozhodovanie žalovaného vo vecisťažovateľov v správnom konaní, ktoré sa začalo pred 1. septembrom 2009, sa riadilizákonom č. 23/1962 Zb. (§ 80 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z.). Tento závermožno považovať za ústavne akceptovateľný. Pokiaľ teda správne orgány postupovalipri rozhodovaní vo veci sťažovateľov podľa zákona č. 23/1962 Zb., nemožno ich postupuvyčítať, že na svoje rozhodovanie neaplikovali zákon č. 274/2009 Z. z., a právne vzťahyzaložené spornými zmluvy nebolo možné posudzovať ani z hľadiska zákona č. 274/2009Z. z.
Najvyšší súd sa v namietanom rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľov, s ktorými sanestotožnil, a preto ich odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny potvrdil. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 16/2014z 2. decembra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočili z medzí pravidiel ústavnekonformnej aplikácie zákonných ustanovení.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľovpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2014z 2. decembra 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny anipríliš formalistický.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015