znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 565/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Lesnej spoločnosti – UrbariátBunetice,   Bunetice   10, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Advokátska kancelária, Bajzova 2,Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Lesnej spoločnosti   –   Urbariát   Bunetice, ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015doručená sťažnosť Lesnej spoločnosti – Urbariát Bunetice, Bunetice 10,

,   a ⬛⬛⬛⬛ (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   vecinamietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 16/2014z 2. decembra 2014, ktorou žiadajú vydať tento nález:

„1.   Najvyšší   súd   SR   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4Sžo   16/2014, rozsudkom z 2. decembra 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 22/2011-76 z 31. októbra 2013 porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   4Sžo   16/2014, z 2. decembra 2014 ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 22/2011-76 z 31.   októbra   2013   sa   v   plnom   rozsahu   zrušujú   a   vec   sa   vracia   na   nové   konanie a rozhodnutie.

3.   Sťažovateľom   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   pred   Ústavným súdom SR.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a z   pripojených   listín,sťažovatelia boli ako žalobcovia účastníkmi konania vedeného Krajským súdom v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 S 22/2011, v ktorom sa proti Okresnému úraduKošice (ďalej len „žalovaný“) za účasti Poľovníckeho združenia – občianske združenie, Lesov Slovenskej republiky, š. p., Agro Plus, s. r. o., Lesného pozemkovéhospoločenstva – ⬛⬛⬛⬛, Slovenského pozemkového fondu, obce a Pozemkového spoločenstva ⬛⬛⬛⬛ domáhali preskúmania zákonnostirozhodnutia žalovaného č. 2010/00326 z 2. decembra 2011. Týmto rozhodnutím žalovanýpodľa § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon č. 23/1962 Zb.“ alebo „zákon o poľovníctve“) schválil na dobu 10 rokov odnadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva medziPoľovníckym združením – občianske združenie ako nájomcom na jednej strane aLesmi   Slovenskej   republiky,   š.   p.,   Agro   plus,   s.   r.   o.,   a   Lesným   pozemkovýmspoločenstvom, ⬛⬛⬛⬛ ako prenajímateľmi na druhej strane. Krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 22/2011-76 z 31. októbra 2013 žalobu sťažovateľovzamietol a náhradu trov konania im nepriznal. Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že nebol oprávnený na uzatváranie dodatku zmluvy za ⬛⬛⬛⬛, ktorému Lesy Slovenskejrepubliky, š. p., odovzdali časť lesných pozemkov v rámci reštitúcie, že Agro plus, s. r. o.,nebol   oprávnený   uzatvárať   zmluvy,   pretože   ho   vlastníci   pozemkov,   ktorí   mu   prenajalipozemky   do   užívania,   na   takýto   úkon   nesplnomocnili,   rovnako

nesplnomocnil   oprávnené   osoby   na   uzatváranie   zmluvy   s   Poľovníckymzdružením, krajský súd skonštatoval, že tieto tvrdenia sa netýkajú priamo porušeniasubjektívnych   práv   a   povinností   sťažovateľov,   a   preto   sťažovatelia   neboli   aktívnelegitimovaní   na   podanie   takýchto   žalobných   námietok.   Ďalej   krajský   súd   zdôraznil,že v danej veci nejde o uznanie a schválenie poľovného revíru, pretože poľovný revír boluž uznaný   rozhodnutím   príslušného   správneho   orgánu   v   roku   1999.   Správne   orgányvychádzali z relevantnej zákonnej úpravy, podľa ktorej je poľovný revír súbor pozemkovvo vlastníctve   jedného   alebo   viacerých   vlastníkov,   ktorý   spĺňa   stanovené   kritériávyplývajúce zo zákona o poľovníctve. Ide o spoločnú vec, o ktorej rozhodujú vlastnícivlastniaci nadpolovičnú väčšinu pozemkov tvoriacich poľovný revír. Schválením zmluvyo nájme   výkonu   práva   poľovníctva,   ktoré   uzavrel   nájomca   Poľovnícke   združenie Občianske   združenie so štátnym   podnikom   Lesy   Slovenskej   republiky,   š.   p.,

so spoločnosťou   Agro   plus.   s.   r.   o.,   a s ⬛⬛⬛⬛,   nedošlok porušeniu   zákonom   chránených   práv   sťažovateľov.   Sťažovatelia   nenamietali   porušenievlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, napriek tomu sa správny orgán druhéhostupňa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľov a tie v súlade s listinnými dôkazminachádzajúcimi   sa   v administratívnom   spise   vyhodnotil   ako   nedôvodné.   Správny   orgánpostupoval   podľa   prechodného   ustanovenia   zákona   č.   274/2009   Z.   z.   o poľovníctvea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 274/2009 Z. z.“), podľa ktorého sa správne konanie začaté pred 1. septembrom 2009dokončí podľa doterajšieho právneho predpisu. Nové zmluvy boli uzatvorené za účinnostizákona č. 23/1962 Zb. a schválené v konaní, ktoré bolo začaté pred 1. septembrom 2009.Krajský súd za nedôvodnú považoval aj námietku sťažovateľov, že pozemky, ktoré vlastnia,boli   bez   ich   súhlasu   pričlenené   k   poľovnému   revíru.   Poľovný   revír   bol   zriadenýpred rozhodnutím z roku 1999 a v tomto konaní nedošlo k jeho zmene. Ak sa sťažovateliachcú domáhať zmeny poľovného revíru, resp. odčlenenia svojich pozemkov od poľovnéhorevíru, je potrebné sa domáhať tejto skutočnosti v inom správnom konaní. Krajský súdbol toho názoru, že v konaní neboli zistené porušenia zákona v postupe a rozhodovanísprávnych orgánov pri schvaľovaní zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva, ktoréuzavrelo   Poľovnícke   združenie   –   občianske   združenie so   splnomocnenýmizástupcami nadpolovičnej väčšiny pozemkov, ktoré patria do uznaného poľovného revíru,a teda nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv sťažovateľov.

O   odvolaní   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súdrozsudkom sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňaako vecne správny potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžo   16/2014   z   2.   decembra   2014   bolsťažovateľom doručený 5. januára 2015.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 odôvodnili sťažovatelia tým, že «... napadnuté rozhodnutie   možno   hodnotiť   ako   nepreskúmateľné.   Porušovateľ   nechal   bez   povšimnutia všetky   námietky   sťažovateľov   ohľadom   prieskumu   namietaných   nájomných   zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva z dôvodu obchádzania zákona. S právnym názorom súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sťažovatelia nesúhlasia, pretože je nesprávny a popiera zmysel a účel novoprijatého zákona č. 274/2009 Z. z., ba dokonca ho obchádza.... Porušenie základného práva na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vidia sťažovatelia v tom, že porušovateľ napadnutým rozsudkom:

a) nevzal v úvahu, že dňa 1. 9. 2009 nadobudol účinnosť zákon o poľovníctve č. 274 zo dňa 16. júna 2009, ktorý zohľadnil zmeny v spoločnosti a poskytol vlastníckym právam poľovných   pozemkov   dôslednejšiu   ochranu,   vrátane   drobných   vlastníkov   poľovných pozemkov   aj   tým,   že   zákonné   ustanovenie   o   pričlenení   drobných   vlastníkov   pozemkov pod 10 ha vypustil;

b)   nechal   bez   povšimnutia   ust.   §   3   nového   zákona,   ktorý   sprísnil   podmienky pre uznávanie poľovných   revírov tak,   že   výmera   poľovného revíru má   byť v poľovných oblastiach s chovom malej zveri a srnčej zveri najmenej 1000 ha a 2000 ha v poľovných oblastiach s chovom jelenej zveri, ale poukázal na to, že v preskúmavacom konaní nejde o uznanie   poľovného   revíru,   pretože   ten   vznikol   ešte   v   roku   1999   rozhodnutím, čo sťažovateľom bolo známe. Po ukončení platnosti a účinnosti zmluvy o postúpení výkonu práva   poľovníctva   dňom   15.5.2010,   by   ale   poľovný   revír zanikol,   pretože by nespĺňal podmienky podľa novoprijatého zákona č. 274/2009 Z. z., prípadne by bol zrušený, čo si zase nevšimol porušovateľ;

c) tým, že napadnutým rozsudkom, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu a žaloba sťažovateľov zamietnutá, žiadateľ v správnom konaní, dosiahol to, že schválením nájomných   zmlúv   o   postúpení   výkonu   práva   poľovníctva   na   ďalších   10   rokov,   ešte pred uplynutím doby ich účinnosti a za platnosti a účinností zákona č. 23/1962 Zb. poľovný revír nezanikol   a   ani   nie   je   možné   navrhnúť   jeho   zrušenie,   pretože   práve schválením nájomných zmlúv splnil podmienky stanovené novým zákonom;

d) porušovateľ v napadnutom rozhodnutí v podstate „odobril“ postup správneho orgánu   s   tým,   že   ani   predchádzajúca   právna   úprava   ani   súčasná   nemá   výslovné ustanovenie o tom, že nie je možné, že zmluvné stany sa nemôžu dohodnúť ešte za platnosti zmlúv na uzavretí novej zmluvy. Nové zmluvy boli uzavreté ešte za účinnosti zák. č. 23/1962 Zb. a schválené v konaní, ktoré bolo začaté pred 1. 9. 2009;

e) nevšimol si,   že z postupu správneho orgánu, či už zo strany prvostupňového orgánu alebo druhostupňového jasne vyplýva, že zmyslom a účelom tohto postupu bolo obísť novoprijatý zákon a poškodiť žalobcov ako vlastníkov poľovných pozemkov združených do poľovného revíru. Sťažovatelia poukázali na Usmernenie MP SR č. 5342/2005/-700 zo dňa 11. 8. 2005, kde podľa bodu III.5.-Uzatvorenie novej zmluvy v čase trvania platnej zmluvy - je možné novú zmluvu uzatvoriť aj v čase trvania zmluvy, takáto sa musí uzatvoriť písomne na čas 10 rokov a pre jej platnosť treba schválenie príslušného orgánu štátnej správy   na   úseku   poľovníctva,   takáto   zmluva   po   jej   schválení   nadobúda   účinnosť   v nasledujúci deň po ukončení platnosti pôvodnej zmluvy;

f)   neodpovedal   na   námietku   sťažovateľov,   že   ani   Usmernenie,   ktoré   je   interným predpisom nezbavuje správny orgán postupovať podľa zákona, ktorý je vyššej právnej sily a preskúmavať   každý   právny   úkon   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   t.   j.,   či   nie   je v rozpore so zákonom, či tento zákon neobchádza alebo či nie je v rozpore s dobrými mravmi, a teda či nejde o absolútne neplatný právny úkon.

...   Porušovateľ   prílišným   formalizmom   a   neprípustne   zužujúcou   interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do práv sťažovateľov garantovaných ústavou a dohovorom.

... Závery všeobecných súdov nie sú dostatočne odôvodnené, sú arbitrárne, svojvoľné s dopadom na základné práva a slobody. Porušovateľ si osvojil závery rozsudku krajského súdu,   stotožnil   sa   s   nimi,   čím   potvrdil   správnosť   záverov   prvostupňového   aj druhostupňového   správneho   orgánu   pri   schvaľovaní   zmlúv   o   nájme   výkonu   práva poľovníctva, aj keď tento opomenul posudzovať ich platnosť či neplatnosť z hľadiska ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o tom, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom   alebo   účelom   odporuje   zákonu   alebo   ho   obchádza   alebo   sa   prieči   dobrým mravom. Sťažovatelia upozorňovali v odvolaní, že správny orgán svojím postupom poskytol poučenie žiadateľom v správnom konaní, ako majú dosiahnuť predĺženie platnosti týchto zmlúv i za účinnosti zákona č. 23/1964 Zb. Postupom všeobecných súdov sa dosiahlo to, že sa   poprel   zmysel   a   účel   novej   právnej   úpravy   poskytujúcej   väčšie   práva   vlastníkom poľovných pozemkov. Výklad každej právnej normy musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. Ak vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia týchtopráv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014, ku ktorémumalo dôjsť tým, že najvyšší súd ich vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutienedostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 212 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O. s. p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 211 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 2 ods. 1, ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb., právo poľovníctva je súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver si privlastňovať, zbierať zhody parožia a vajcia pernatej zveri.

Právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho možno len podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie.

Podľa § 5 z. č. 23/1962 Zb., právo poľovníctva možno vykonávať len na poľovných pozemkoch, ktoré Okresný národný výbor uznal za poľovný revír, zverník alebo samostatnú bažantnicu.

Podľa § 14 ods. 1 z. č. 23/1962 Zb., o výkone práva poľovníctva rozhoduje vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho istého vlastníka, alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru (ďalej len vlastníci spoločného poľovného revíru).

Podľa § 14 ods. 2 a 3 zákona č. 23/1962 Zb., vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2), alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Výkon práva poľovníctva   možno   prenajať   poľovníckemu   združeniu   (§   4)   alebo   inej   právnickej   alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane,

Vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2), alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky.

Výkon práva poľovníctva možno prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane (§ 14 ods. 3 citovaného zákona).

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona zmluva o posúdení výkonu práva poľovníctva musí sa uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť tejto zmluvy, jej zmluvy alebo predĺženie treba schválenie Okresného národného výboru.

Podľa § 80 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve správne konanie začaté pred 1. septembrom 2009 sa dokončí podľa doterajších právnych predpisov (podľa zákona č. 23/1962 Zb.).

V preskúmavanom konaní mal odvolací súd za preukázané, že právne konanie bolo začaté ešte za účinností predchádzajúcich zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva medzi   zmluvnými   stranami,   ktorých   platnosť   uplynula   15.   05.   2010.   Nakoľko   žiadosť o schválenie nájomných zmlúv bola podaná pred účinnosťou nového zákona o poľovníctve, správny orgán prvého stupňa nemal inú možnosť ako postupovať v konaní podľa zákona č. 23/1962   Zb.   Odvolací   orgán   konštatoval,   že   je   pravdou,   že   poľovnícke   združenia uzatvorili s vlastníkmi poľovných pozemkov zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva ešte počas platnosti predchádzajúcich nájomných zmlúv, ale rozhodnutie, ktorým prvostupňový správny orgán tieto nájomné zmluvy schválil, boli v odvolacom konaní zrušené a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne prvostupňový správny orgán oznámil neznámym účastníkom konania začatie konania verejnou vyhláškou prostredníctvom obcí. Subjekty zúčastnené v konaní nesúhlasili s prenájmom výkonu práva poľovníctva v prospech poľovníckeho združenia, alebo nedoložili správnemu orgánu potrebné doklady, a to ani v lehote   určenej   týmto   správnym   orgánom.   Za ⬛⬛⬛⬛ zmluvu uzatvorili   konateľ   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.   pričom   vlastníci ⬛⬛⬛⬛ splnomocnili ⬛⬛⬛⬛ na uzatvorenie zmluvy o prenájme   pozemkov   na   výkon   práva   poľovníctva   s   Poľovníckym   združením a za týmto účelom boli doložené listy vlastníctva.

Zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva uzavretá s Agro Plus. s. r. o. je podpísaná dvoma   štatutárnymi   zástupcami   tejto   spoločnosti,   pričom   predložili   čestné   prehlásenie, v ktorom je uvedené, že všetci prenajímatelia poľnohospodárskych pozemkov v zmluvách o prenájme poľnohospodárskej pôdy ich zároveň splnomocnili na zastupovanie v konaní o prenájme výkonu práva poľovníctva na týchto pozemkoch. Na základe týchto skutočností odvolací orgán - žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd poukazuje na to, že správne orgány vychádzali z relevantnej zákonnej úpravy, podľa ktorej poľovný revír je súbor pozemkov vo vlastníctve jedného alebo viacerých vlastníkov. V danom konaní nejde pritom o nehnuteľnosť v spoločnom vlastníctve viacerých vlastníkov, ale ide o spoločnú vec, o ktorej rozhodujú vlastníci vlastniaci nadpolovičnú väčšinu pozemkov tvoriacich poľovný revír.   Zároveň   dáva   odvolací   súd   do   pozornosti,   že   v   danej   veci   nejde   o   uznanie a schválenie   poľovného   revíru,   nakoľko   tento   bol   už   uznaný   rozhodnutím   príslušného správneho orgánu v roku 1999. Súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že tak ako predchádzajúca právna úprava zákona o poľovníctve, ani súčasná nemá výslovné ustanovenie o tom, že nie je možné, aby sa zmluvné strany nemohli dohodnúť ešte počas platnosti zmlúv, na uzatvorení novej zmluvy, ktorá bude upravovať ich vzťahy.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu. ktorým   súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   zrušenia rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   a   vrátenia   veci   mu   na   ďalšie   konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Košiciach č. 2010/00368 zo dňa 02. 08. 2010, ktorým podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov schváli na dobu 10 rokov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva medzi   poľovníckym   združením   -   občianske   združenie ako   nájomcom   a prenajímateľmi   Lesy   SR,   š.   p.,   Banská   Bystrica,   Agro   Plus,   s.r.o.,   Lesné   pozemkové spoločenstvo, ⬛⬛⬛⬛ a preto odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom   v   rámci   odvolacieho   konania   skúmal   aj   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami   uvedenými   v   žalobe   a   z   takto   vymedzeného   rozsahu,   či   správne   posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán v preskúmavanej veci postupoval v intenciách   na   vec   sa   vzťahujúcich   právnych   noriem   a   jeho   rozhodnutie   bolo   vydané v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke správne a rozhodol vecne správne, keď žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   zmysle   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci krajským súdom obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.

Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku,   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p. potvrdil.“Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššiehosúdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnú,zrozumiteľnú   a   presvedčivú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, primerane reagovali na pre vec podstatné argumenty sťažovateľov. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je úplnezrejmé, z akých dôvodov potvrdil rozsudok krajského súdu a z akých dôvodov sa stotožnils právnym posúdením veci krajským súdom. Najvyšší súd vysvetlil, ktoré normy na vecaplikoval, akým spôsobom ich vykladal a z akého dôvodu vec sťažovateľov posúdil podľazákona č. 23/1962 Zb.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľmitvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   odvolaniu   sťažovateľovnevyhovel, rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil, pričom pochybil, keďnevzal do úvahy existenciu zákona č. 274/2009 Z. z. a prísnejšiu právnu úpravu v ňomobsiahnutú a nezohľadnil ani to, že cieľom postupu zmluvných strán pri uzatváraní spornýchzmlúv   bolo   poškodiť   sťažovateľov   ako   vlastníkov   poľovných   pozemkov   združených   vpoľovnom revíri, pričom uzatvorením sporných zmlúv došlo k obídeniu zákona č. 274/2009Z. z., takto uzatvorené zmluvy sú preto neplatné, čím sa najvyšší súd nezaoberal.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľmi   v   sťažnosti   ústavný   súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanousťažovateľmi v priebehu odvolacieho konania pred najvyšším súdom, pričom najvyšší súd sas ňou zaoberal v odvolacom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sžo   16/2014   a   jeho   rozhodnutiesp. zn. 4 Sžo 16/2014 z 2. decembra 2014.

Podľa   §   80   ods.   3   zákona   č.   274/2009   Z.   z.   správne   konanie   začatépred 1. septembrom 2009 sa dokončí podľa doterajšieho právneho predpisu.

Podľa § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 23/1962 Zb. o výkone práva poľovníctva rozhodujevlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky tohoistého   vlastníka,   alebo   vlastníci   poľovných   pozemkov   zlúčených   alebo   pričlenenýchdo uznaného   poľovného   revíru.   Vlastník   poľovného   revíru   alebo   vlastníci   spoločnéhopoľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2) alebo môžu tentovýkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťouoprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Výkon práva poľovníctvamožno prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe,pre   ktoré   platí   §   4   primerane.   Ak   niektorý   z   vlastníkov   spoločného   poľovného   revíru,v ktorom je výkon práva poľovníctva prenajatý, chce vykonávať právo poľovníctva, máprednostné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol výkon právapoľovníctva prenajatý.

Podľa   §   16   ods.   1   zákona   č.   23/1962   Zb.   zmluva   o   postúpení   výkonu   právapoľovníctva musí sa uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť tejto zmluvy, jej zmenualebo predĺženie treba schválenie okresného národného výboru.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, postup a rozhodovanie žalovaného vo vecisťažovateľov   v   správnom   konaní,   ktoré   sa   začalo   pred   1.   septembrom   2009,   sa   riadilizákonom   č.   23/1962   Zb.   (§   80   ods.   3   zákona   č.   274/2009   Z.   z.).   Tento   závermožno považovať   za   ústavne   akceptovateľný.   Pokiaľ   teda   správne   orgány   postupovalipri rozhodovaní vo veci sťažovateľov podľa zákona č. 23/1962 Zb., nemožno ich postupuvyčítať, že na svoje rozhodovanie neaplikovali zákon č. 274/2009 Z. z., a právne vzťahyzaložené spornými zmluvy nebolo možné posudzovať ani z hľadiska zákona č. 274/2009Z. z.

Najvyšší   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľov,   s   ktorými   sanestotožnil, a preto ich odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny   potvrdil.   Ústavný   súd   nezistil   ani   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovalasvojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

Právne   názory   odvolacieho   súdu   vyjadrené   v   rozsudku   sp.   zn.   4   Sžo   16/2014z 2. decembra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočili z medzí pravidiel ústavnekonformnej aplikácie zákonných ustanovení.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľovpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnomprijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžo   16/2014z 2. decembra 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny anipríliš formalistický.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015