znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 564/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislaveč. k. 8 NcC 135/2014-116 z 20. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 NcC 135/2014-116 z 20. januára 2015 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Pred Okresným súdom Bratislava III je v súčasnosti v behu súdne konanie vo veci navrhovateľky: ⬛⬛⬛⬛ proti odporcovi:, ⬛⬛⬛⬛ o   zaplatenie   3.300   €   s   príslušenstvom.   Konanie   je   vedené pod spisovou   značkou   7C/75/2014.   V   prejednávanej   veci   bola   za   zákonnú   sudkyňu ustanovená ⬛⬛⬛⬛.

Rozhodujúcou skutočnosťou, pre podanie ústavnej sťažnosti je otázka nezaujatosti a nestrannosti sudkyne ⬛⬛⬛⬛ na prejednanie vyššie uvedenej veci., v pozícií odporcu v konaní o zaplatenie a zároveň podávateľ ústavnej sťažnosti, vzniesol podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni. Po prvom pojednávaní sa zistila súvislosť medzi odporcom ⬛⬛⬛⬛ a zákonnou sudkyňou. V minulosti uzatvorila ⬛⬛⬛⬛ manželstvo s bratom,   ktorý   bol   v   rokoch   2008   až   2011   spoločníkom   a   konateľom   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Po ukončení manželstva nemala a ani nemá zákonná sudkyňa s rodinou ⬛⬛⬛⬛ dobré   vzťahy.   Túto   skutočnosť   potvrdila   sama   sudkyňa na hlavnom   pojednávaní   dňa   6.   10.   2014,   na   ktorom   sa   vyjadrila,   že   so   vznesenou námietkou   zaujatosti   súhlasí   a   považuje   za   potrebné,   aby   bola   vec   pridelená   inému zákonnému sudcovi. Vyjadrila sa, že rodinu ⬛⬛⬛⬛ a aj brata jej bývalého manžela dobre pozná, sú jej známe jeho podnikateľské aktivity aj v spoločnosti, ku ktorým vyjadrila svoj negatívny postoj.... Skutočnosť, že zákonnej sudkyni sú známe podnikateľské aktivity spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ako aj jej negatívny postoj k rodine ⬛⬛⬛⬛ a tejto spoločnosti je rozhodujúca vo vzťahu k podávateľovi ústavnej sťažnosti z dôvodu, že v minulosti podnikal spoločne s

a v súčasnosti   je   jediným   spoločníkom   a   konateľom   tejto   spoločnosti.   Navyše   rodinu ⬛⬛⬛⬛ osobne pozná a udržiava s ňou kontakty.

Z vyššie uvedených dôvodov sa zdá byť absolútne nepochopiteľné, z akého dôvodu zákonná sudkyňa pri predkladaní veci na rozhodnutie nadriadenému súdu, skorigovala svoje stanovisko z hlavného pojednávania a uviedla, že sa s dôvodmi vo vznesenej námietke zaujatosti nestotožňuje. V odôvodnení Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sa uvádza, že „účastníkov konania nepozná, k bývalému švagrovi nemá žiadny vzťah, nemá informácie o jeho aktivitách a nevidí žiadny súvis medzi ním a prejednávanou vecou“.»

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ďalej uvádza:„Zákonná   sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ na   hlavnom   pojednávaní najskôr sama   uviedla,   že   sa   s   námietkou   zaujatosti   a   jej   dôvodmi   stotožňuje,   čím   zo   svojho subjektívneho   hľadiska   potvrdila   zaujatosť   k   odporcovi.   Skutočnosť,   že   toto   stanovisko dodatočne   skorigovala   len   posilňuje   dôvodnú   obavu   zo   zaujatosti   aj   z   hľadiska objektívneho,   na   čo   Krajský   súd   v   Bratislave   v   Uznesení   vôbec   neprihliadol.   Túto skutočnosť   neposúdil   napriek   svojim   konštatáciám,   že   zaujatosť   nemusí   byť   ustálená s absolútnou istotou, ale postačuje, ak možno mať čo i len najmenšie pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Taktiež v odôvodnení Uznesenia je konštatované, že pomerom sudcu k účastníkom sa rozumie   aj   osobný   vzťah   priateľský,   či   zjavne   nepriateľský.   Napriek   zjavnému nepriateľskému vzťahu zákonnej sudkyne k rodine bývalého manžela a negatívnemu postoju k ich podnikateľským aktivitám súd nezistil skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti. Ako bolo uvedené vyššie Krajský súd v Bratislave však   prihliadol   len   na   písomné   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne,   ktorým   predložila   vec na rozhodnutie nadriadenému súd a vôbec sa nezaoberal jej vyjadreniami na hlavnom pojednávaní zo dňa 6. 10. 2014 a ich vnútornou rozpornosťou.

... Máme za to, že Uznesením Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu tohto práva tým, že súd sa nevysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami, ktoré majú vplyv   na   vylúčenie   sudcu   z   konania.   Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností, ho považujeme za arbitrárne, nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1/ Základné právo ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8NcC/135/2014-116 zo dňa 20. 1. 2015 porušené bolo.

2/ Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   BNcC/135/2014-116   zo   dňa 20. 1. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ trovy konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a zároveň sa domáha jeho zrušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmomspoločnosti.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že: „Sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ sa   k   vznesenej   námietke   zaujatosti na pojednávaní dňa 06. 10. 2014 vyjadrila tak, že súhlasí s námietkou zaujatosti odporcu a súhlasí aj s tým, aby vec bola pridelená inému zákonnému sudcovi. Dodatočne však; v súvislosti s predložením veci nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti; svoje   stanovisko   korigovala,   keď   uviedla,   že   vo   veci   sa   necíti   byť   zaujatá,   účastníkov konania nepozná, k bývalému švagrovi, ktorý bol v minulosti spoločníkom v spoločnosti nemá žiadny vzťah, keď nemá, ani nikdy nemala, informácie o jeho aktivitách a nevidí žiadny súvis medzi ním a prejednávanou vecou...

V prejednávanej veci odvolací súd nezistil také kvalifikované skutočnosti, ktoré by boli   spôsobilé   vzbudiť   odôvodnené   pochybnosti   o   nezaujatosti   zákonnej   sudkyne   pri prejednávaní   a   rozhodovaní   veci,   a   to   nielen   vzhľadom   na   vyjadrenie   sudkyne,   ktorá uviedla, že odporcu nepozná a pomer k veci nemá, ale aj vzhľadom na to, že samotná skutočnosť, že brat bývalého manžela zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛ bol v minulosti (podľa   výpisu   z   obchodného   registra   v   období   od   30.   01.   2008   do   20.   01.   2011) spoločníkom v spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ; ktorá navyše nie je účastníkom tohto konania; nie je skutočnosťou spôsobilou založiť čo i len náznak takýchto pochybností.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   námietka   zaujatosti   odporcu   je   nedôvodná   a   preto nadriadený   súd   rozhodol,   že   sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ nie   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.“

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečené inštitútom vylúčenia sudcu z jejďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 Občianskeho súdnehoporiadku). Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdnehokonania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. O návrhoch oprávnených subjektovna vylúčenie sudcov rozhodujú nadriadené súdy v senátoch a v prípade sudcu Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   iný   senát   tohto   súdu   (§   16   ods.   1   Občianskeho   súdnehoporiadku). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhodoval sudca, ktorý bol, resp. mal byťz ďalšej   účasti   na   jej   rozhodovaní   vylúčený,   je   dôvodom   uplatnenia   riadnycha mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku. Súčasťou základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j.sudcu, ktorý podal návrh podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, resp. účastníkasúdneho   konania,   ktorý   podal   takýto   návrh   podľa   §   15   ods.   2   Občianskeho   súdnehoporiadku) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci prezaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   ibapovinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšiehoprerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 27/98).

Po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľanevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu.Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotenískutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásahústavného súdu do napadnutého uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uzneseniekrajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmomomyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnutérozhodnutie   krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   aleboarbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru, a preto sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015