SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 564/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislaveč. k. 8 NcC 135/2014-116 z 20. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 NcC 135/2014-116 z 20. januára 2015 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Pred Okresným súdom Bratislava III je v súčasnosti v behu súdne konanie vo veci navrhovateľky: ⬛⬛⬛⬛ proti odporcovi:, ⬛⬛⬛⬛ o zaplatenie 3.300 € s príslušenstvom. Konanie je vedené pod spisovou značkou 7C/75/2014. V prejednávanej veci bola za zákonnú sudkyňu ustanovená ⬛⬛⬛⬛.
Rozhodujúcou skutočnosťou, pre podanie ústavnej sťažnosti je otázka nezaujatosti a nestrannosti sudkyne ⬛⬛⬛⬛ na prejednanie vyššie uvedenej veci., v pozícií odporcu v konaní o zaplatenie a zároveň podávateľ ústavnej sťažnosti, vzniesol podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni. Po prvom pojednávaní sa zistila súvislosť medzi odporcom ⬛⬛⬛⬛ a zákonnou sudkyňou. V minulosti uzatvorila ⬛⬛⬛⬛ manželstvo s bratom, ktorý bol v rokoch 2008 až 2011 spoločníkom a konateľom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Po ukončení manželstva nemala a ani nemá zákonná sudkyňa s rodinou ⬛⬛⬛⬛ dobré vzťahy. Túto skutočnosť potvrdila sama sudkyňa na hlavnom pojednávaní dňa 6. 10. 2014, na ktorom sa vyjadrila, že so vznesenou námietkou zaujatosti súhlasí a považuje za potrebné, aby bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi. Vyjadrila sa, že rodinu ⬛⬛⬛⬛ a aj brata jej bývalého manžela dobre pozná, sú jej známe jeho podnikateľské aktivity aj v spoločnosti, ku ktorým vyjadrila svoj negatívny postoj.... Skutočnosť, že zákonnej sudkyni sú známe podnikateľské aktivity spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ako aj jej negatívny postoj k rodine ⬛⬛⬛⬛ a tejto spoločnosti je rozhodujúca vo vzťahu k podávateľovi ústavnej sťažnosti z dôvodu, že v minulosti podnikal spoločne s
a v súčasnosti je jediným spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti. Navyše rodinu ⬛⬛⬛⬛ osobne pozná a udržiava s ňou kontakty.
Z vyššie uvedených dôvodov sa zdá byť absolútne nepochopiteľné, z akého dôvodu zákonná sudkyňa pri predkladaní veci na rozhodnutie nadriadenému súdu, skorigovala svoje stanovisko z hlavného pojednávania a uviedla, že sa s dôvodmi vo vznesenej námietke zaujatosti nestotožňuje. V odôvodnení Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sa uvádza, že „účastníkov konania nepozná, k bývalému švagrovi nemá žiadny vzťah, nemá informácie o jeho aktivitách a nevidí žiadny súvis medzi ním a prejednávanou vecou“.»
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ďalej uvádza:„Zákonná sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ na hlavnom pojednávaní najskôr sama uviedla, že sa s námietkou zaujatosti a jej dôvodmi stotožňuje, čím zo svojho subjektívneho hľadiska potvrdila zaujatosť k odporcovi. Skutočnosť, že toto stanovisko dodatočne skorigovala len posilňuje dôvodnú obavu zo zaujatosti aj z hľadiska objektívneho, na čo Krajský súd v Bratislave v Uznesení vôbec neprihliadol. Túto skutočnosť neposúdil napriek svojim konštatáciám, že zaujatosť nemusí byť ustálená s absolútnou istotou, ale postačuje, ak možno mať čo i len najmenšie pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Taktiež v odôvodnení Uznesenia je konštatované, že pomerom sudcu k účastníkom sa rozumie aj osobný vzťah priateľský, či zjavne nepriateľský. Napriek zjavnému nepriateľskému vzťahu zákonnej sudkyne k rodine bývalého manžela a negatívnemu postoju k ich podnikateľským aktivitám súd nezistil skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti. Ako bolo uvedené vyššie Krajský súd v Bratislave však prihliadol len na písomné vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorým predložila vec na rozhodnutie nadriadenému súd a vôbec sa nezaoberal jej vyjadreniami na hlavnom pojednávaní zo dňa 6. 10. 2014 a ich vnútornou rozpornosťou.
... Máme za to, že Uznesením Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu tohto práva tým, že súd sa nevysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami, ktoré majú vplyv na vylúčenie sudcu z konania. Na základe vyššie uvedených skutočností, ho považujeme za arbitrárne, nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1/ Základné právo ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8NcC/135/2014-116 zo dňa 20. 1. 2015 porušené bolo.
2/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. BNcC/135/2014-116 zo dňa 20. 1. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a zároveň sa domáha jeho zrušenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že: „Sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ sa k vznesenej námietke zaujatosti na pojednávaní dňa 06. 10. 2014 vyjadrila tak, že súhlasí s námietkou zaujatosti odporcu a súhlasí aj s tým, aby vec bola pridelená inému zákonnému sudcovi. Dodatočne však; v súvislosti s predložením veci nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti; svoje stanovisko korigovala, keď uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, účastníkov konania nepozná, k bývalému švagrovi, ktorý bol v minulosti spoločníkom v spoločnosti nemá žiadny vzťah, keď nemá, ani nikdy nemala, informácie o jeho aktivitách a nevidí žiadny súvis medzi ním a prejednávanou vecou...
V prejednávanej veci odvolací súd nezistil také kvalifikované skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne pri prejednávaní a rozhodovaní veci, a to nielen vzhľadom na vyjadrenie sudkyne, ktorá uviedla, že odporcu nepozná a pomer k veci nemá, ale aj vzhľadom na to, že samotná skutočnosť, že brat bývalého manžela zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛ bol v minulosti (podľa výpisu z obchodného registra v období od 30. 01. 2008 do 20. 01. 2011) spoločníkom v spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ; ktorá navyše nie je účastníkom tohto konania; nie je skutočnosťou spôsobilou založiť čo i len náznak takýchto pochybností.
Z uvedeného je zrejmé, že námietka zaujatosti odporcu je nedôvodná a preto nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.“
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečené inštitútom vylúčenia sudcu z jejďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 Občianskeho súdnehoporiadku). Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdnehokonania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. O návrhoch oprávnených subjektovna vylúčenie sudcov rozhodujú nadriadené súdy v senátoch a v prípade sudcu Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky iný senát tohto súdu (§ 16 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhodoval sudca, ktorý bol, resp. mal byťz ďalšej účasti na jej rozhodovaní vylúčený, je dôvodom uplatnenia riadnycha mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku. Súčasťou základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j.sudcu, ktorý podal návrh podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, resp. účastníkasúdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci prezaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je ibapovinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšiehoprerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 27/98).
Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľanevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotenískutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásahústavného súdu do napadnutého uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uzneseniekrajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmomomyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnutérozhodnutie krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru, a preto sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015