znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 564/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti Združenia na ochranu občana   spotrebiteľa   HOOS,   Námestie   legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vedené pod sp. zn. Rvp 7981/2014, sp. zn. Rvp 9107/2014, sp. zn. Rvp 9187/2014, sp. zn. Rvp 9188/2014 a sp. zn. Rvp 9189/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co/169/2013 z   9.   apríla   2014   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   19   Co   577/2013 zo 7. mája   2014,   sp.   zn.   5   Co   261/2014   zo   14.   mája   2014,   sp.   zn.   19   Co   335/2014 z 24. apríla 2014 a sp. zn. 5 Co 257/2014 zo 14. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, vedené pod sp. zn. Rvp 7981/2014, sp. zn. Rvp 9107/2014, sp. zn. Rvp 9187/2014, sp. zn. Rvp 9188/2014 a sp. zn. Rvp 9189/2014, s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7981/2014.

2. Sťažnosti   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júla 2014, 31. júla   2014   a   1.   augusta   2014   doručené   sťažnosti   Združenia   na   ochranu   občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   Andrejom   Cifrom,   J.   Kráľa   5/A,   Lučenec,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 7981/2014, sp. zn. Rvp 9107/2014, sp. zn. Rvp 9187/2014, sp. zn. Rvp 9188/2014 a sp. zn. Rvp 9189/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co/169/2013 z 9. apríla 2014 a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 577/2013 zo   7.   mája   2014,   sp.   zn.   5   Co   261/2014   zo   14.   mája   2014,   sp.   zn.   19   Co   335/2014 z 24. apríla 2014 a sp. zn. 5 Co 257/2014 zo 14. mája 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   a z príloh   k nim   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   občianskym združením založeným podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa.

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   7981/2014   vyplýva,   že sťažovateľ vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 3 Ro 478/2012,   ktorého   predmetom   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia zo spotrebiteľského   úveru   v sume   907,74   €   zo   strany   obchodnej   spoločnosti   EOS   KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), proti spotrebiteľovi – fyzickej osobe (odporca, pozn.) ako vedľajší účastník, na strane odporcu. Dňa 19. októbra 2012 sťažovateľ podal   vo   veci   vyjadrenie,   v rámci   ktorého   vzniesol   námietku   premlčania   uplatneného nároku   a navrhol,   aby   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   postupoval   podľa   §   109   ods.   1 písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a   konanie   prerušil   a súčasne požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. Okresný súd Rimavská Sobota následne rozsudkom   sp. zn. 13 C 113/2012 z 5. marca 2013 zaviazal odporcu   na   zaplatenie   sumy   487,91   €   spoločne   s 9   %   úrokom   z omeškania   ročne od 15. februára   2011   do   zaplatenia   a v prevyšujúcej   časti   návrh   vo   veci   samej   a návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 15 Co 169/2013 z 9. apríla 2014 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodil   tým,   že   odporca „do   dňa   rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci žiadnym spôsobom nereagoval na jeho výzvu ohľadom súhlasu s úkonom   vedľajšieho   účastníka   –   vznesenie   námietky   premlčania   a podanie   odvolania. Následne uvedené vyhodnotil ako neudelenie súhlasu s úkonom vedľajšieho účastníka.“.

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9107/2014   vyplýva,   že sťažovateľ   vstúpil   do   konania   vedeného   Okresným   súdom   Prievidza   pod   sp.   zn. 15 Ro 252/2012 v pozícii vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom nároku bolo uplatňovanie finančného   plnenia   zo   spotrebiteľského   úveru   v   sume   605,75   €   zo   strany obchodnej   spoločnosti   proti   odporcovi.   O   návrhu   obchodnej   spoločnosti   na   vydanie platobného   rozkazu   rozhodol   Okresný   súd   Prievidza   platobným   rozkazom č.   k.   15   Ro   252/2012-42   zo   4.   októbra   2012   tak,   že   mu   v   plnom   rozsahu   vyhovel. Proti platobnému   rozkazu   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   15   Ro   252/2012-42 zo 4. októbra 2012 podal sťažovateľ odpor, v ktorom namietal, že „platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok“, o ktorom Okresný súd Prievidza rozhodol uznesením sp. zn. 5 C 292/2012 z 20. mája 2013 tak, že odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Na základe odvolania podaného sťažovateľom označené uznesenie Okresného súdu Prievidza krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 577/2013 zo 7. mája 2014 potvrdil ako vecne správne, keď sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o „nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom“.

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9187/2014   vyplýva,   že sťažovateľ   vstúpil   do   konania   vedeného   Okresným   súdom   Partizánske   pod   sp.   zn. 21 Ro 393/2013 v postavení vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom nároku bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia   zo   spotrebiteľského   úveru   v   sume   1   475,61   € zo strany obchodnej spoločnosti Home Credit Slovakia a. s., proti odporcovi. O návrhu obchodnej spoločnosti Home Credit Slovakia a. s., na vydanie platobného rozkazu rozhodol Okresný   súd   Partizánske   platobným   rozkazom   č.   k.   21   Ro   393/2013-32 z 18. novembra 2013   tak,   že   mu   v   plnom   rozsahu   vyhovel.   Proti   platobnému   rozkazu Okresného súdu Partizánske č. k. 21 Ro 393/2013-32 z 18. novembra 2013 podal sťažovateľ odpor, v ktorom namietal, že „platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s   ohľadom   na   neprijateľné   zmluvné   podmienky   obsiahnuté   v   právnom   titule,   z ktorého žalobca   odvodzoval   svoj   nárok“,   o   ktorom   Okresný   súd   Partizánske   rozhodol   svojím uznesením sp. zn. 21 Ro 393/2013 zo 4. februára 2014 tak, že odpor odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Na základe odvolania podaného sťažovateľom označené uznesenie Okresného súdu Partizánske krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 261/2014 zo 14. mája 2014 potvrdil ako vecne správne, keď sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o tom, že oznámením sťažovateľa, že „vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu v štádiu   skráteného   konania,   nenastali   účinky   vzniku   jeho   vedľajšieho   účastníctva v konaní“.

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9188/2014   vyplýva,   že sťažovateľ   vstúpil   do   konania   vedeného   Okresným   súdom   Partizánske   pod   sp.   zn. 20 Ro 560/2012 v postavení vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom nároku bolo uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 749,13 € zo strany obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., proti odporcovi. O návrhu obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., na vydanie platobného rozkazu rozhodol Okresný súd Partizánske platobným rozkazom č. k. 20 Ro 560/2012-18 z 3. decembra 2012 tak, že mu   v   plnom   rozsahu   vyhovel.   Proti   platobnému   rozkazu   Okresného   súdu   Partizánske č. k. 20   Ro   560/2012-18   z 3.   decembra   2012   podal   sťažovateľ   odpor,   ktorým   namietal „nesúlad právneho titulu uplatňovanej pohľadávky so zákonom a poukázal na nekalosť obchodnej   praktiky...“,   o   ktorom   Okresný   súd   Partizánske   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 5 C 72/2013 z 15. januára 2014 tak, že odpor odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   označené   uznesenie   Okresného   súdu Partizánske krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 335/2014 z 24. apríla 2014 potvrdil ako vecne správne z dôvodu, že „vedľajší účastník nebol oprávnený na podanie odporu proti platobnému rozkazu“.

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9189/2014   vyplýva,   že sťažovateľ   vstúpil   do   konania   vedeného   Okresným   súdom   Prievidza   pod   sp.   zn. 11 Ro 378/2012 v postavení vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Predmetom konania bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia   zo   spotrebiteľského   úveru   v   sume   244,55   € obchodnou spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s. r. o., proti odporcovi. O návrhu obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., na vydanie platobného rozkazu rozhodol Okresný súd Prievidza platobným rozkazom sp. zn. 11 Ro 378/2012 z 1. marca 2013 tak, že mu v plnom   rozsahu   vyhovel.   Proti   platobnému   rozkazu   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn. 11 Ro   378/2012   z   1.   marca   2013   podal   sťažovateľ   odpor,   ktorým   namietal „nesúlad právneho titulu uplatňovanej pohľadávky so zákonom... poukázal na nekalosť obchodnej praktiky...“, o ktorom Okresný súd Prievidza rozhodol uznesením sp. zn. 16 C 112/2013 z 22. januára 2014 tak, že odpor odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Na základe odvolania podaného sťažovateľom označené uznesenie Okresného súdu Prievidza krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 257/2014 zo 14. mája 2014 potvrdil ako vecne správne, keďže „vedľajšie   účastníctvo   Združenia   v konaní   na   strane   odporcu   je   v danom   prípade neprípustné“.

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu porušujú jeho práva podľa ústavy a dohovoru, a to v dôsledku „aplikácie ústavne nekonformného a arbitrárneho výkladu relevantnej procesnoprávnej normy“.

V sťažnosti sťažovateľ k tomu uvádza, že «... zákonné ustanovenie § 93 ods. 4 veta tretia   OSP   stanovuje   postup   všeobecného   súdu   pre   prípad   rozporu   úkonu   hlavného účastníka   konania   s úkonmi   vedľajšieho   účastníka.   Za   danej   situácie   je   úlohou   súdu posudzovať úkon vedľajšieho účastníka vo vzťahu k úkonu hlavného účastníka najmä v tom smere,   či   tento   samotný   úkon   nie   je   v prospech   tohto   účastníka   alebo   odporuje   jeho záujmom. Uvedené nedopadá len na úkony vyplývajúce z hmotného práva, napr. vznesenie námietky premlčania nakoľko taký postup nevyplýva z predmetnej právnej normy a nebola by   tak   zabezpečená   komplexná   ochrana   hlavného   účastníka   konania.   Vo   vzťahu k prípadnému   vyslovenému   nesúhlasu   zo   strany   hlavného   účastníka   je   pritom   potrebné zohľadniť aj „kvalifikovanosť“ daného úkonu, ktorý musí byť učinený so znalosťou veci pri zohľadnení   subjektívnych   dispozícii   tohto   účastníka   správne   posúdiť   význam   úkonu vedľajšieho   účastníka   za   účelom   naplnenia   účelu   jeho   vstupu   do   súdneho   konania. Formulovaný záver priamo popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu účastníkovi. Je nevyhnutné rozlišovať dva typy vedľajšieho účastníctva, a v prípade, ak zo zákona vstúpila do určitého konania právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, potom na vstup alebo zotrvanie v konaní, prípadne na   možnosť   uskutočňovať   právne   úkony   v takomto   konaní,   tomuto   typu   vedľajšieho účastníka nemožno klásť žiadne ďalšie podmienky okrem tých, ktoré sú stanovené v § 93 ods.   4   druhá   a tretia   veta   O.   s.   p.   Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení   nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov   účastníkov.   Ak   hlavný   účastník   súhlas   s opravným   prostriedkom   vedľajšieho účastníka na výzvu súdu neposkytne,   resp.   ho odvolá,   je potrebné následne tento   úkon posúdiť podľa § 93 ods. 4 OSP. Pri tom je potrebné skúmať osobnostné, vzdelanostné alebo aj zdravotné predpoklady hlavného účastníka pochopiť priebeh konania a uplatnený nárok žalobcu. Súd preto neodmietne odvolanie vedľajšieho účastníka, ktoré je zjavne v prospech jeho   oprávnených   záujmov,   o ktorých   hlavný   účastník   nemusí   byť   informovaný.   Je   to klasický   príklad   spotrebiteľských   konaní,   kedy   priemerný   spotrebiteľ   nedokáže   posúdiť neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách, príp. použitie nekalých obchodných praktík, ktoré   sú   právnym   základom   uplatňovaného   nároku   a nedokáže   ani   využívať   procesné inštitúty na svoju obranu. Je potrebné zdôrazniť, že prípadná nečinnosť žalovaného nemôže byť posudzovaná za konkludentný súhlas s uplatnenou žalobou, ale je prejavom rezignácie neinformovaného   spotrebiteľa...   S poukazom   na   §   101   ods.   3   O.   s.   p.   nie   je   možné vyvodzovať nesúhlas žalovaného s podaným opravným prostriedkom vedľajšieho účastníka zo skutočnosti, že žalovaný sa k nemu v súdom stanovenej lehote nevyjadrí.».

K nemožnosti   vedľajšieho   účastníka   podať   odpor   proti   platobnému   rozkazu sťažovateľ uvádza, že „Zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že by vedľajší účastník mohol vstúpiť do konania len v určitej fáze sporového konania, resp. že by výslovne nemohol vstúpiť do konania v čase do vydania platobného rozkazu. Naviac platobný   rozkaz   možno   vydať   len   ak   právo   navrhovateľa   na   zaplatenie   peňažnej   sumy vyplýva   zo   skutočností   uvedených   navrhovateľom.   Pokiaľ   by   však   uvedené   právo   bolo spochybnené, a to konkrétne vyjadrením vedľajšieho účastníka k návrhu na začatie konania, platobný rozkaz následne vydať nemožno a súd nariadi pojednávanie (§ 172 ods. 3 OSP). Opačným výkladom by potom zanikol účel vedľajšieho účastníctva... Či sa jedná o konanie sporové alebo nesporové nedeterminuje to, či je odporca v konaní pasívny, alebo sa aktívne bráni a ani to, či sa jedná o konanie skrátené alebo nie.... nie je možné konštatovať, že konanie pred vydaním platobného rozkazu je konaním nesporovým. Sporové konanie začína podaním návrhu vo veci samej a tým je aj návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na   tieto   skutočnosti   je   preto   nutné   konštatovať,   že   vedľajší   účastník   môže   vstúpiť   do sporového konanie kedykoľvek aj v rozkaznom konaní do vydania platobného rozkazu resp. po jeho vydaní do právoplatného skončenia súdneho konania.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie ním označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu, napadnuté uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu zruší   a   veci   vráti   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici,   resp.   krajskému   súdu   na   ďalšie konania a súčasne sťažovateľovi prizná úhradu trov konania. Súčasťou sťažností je návrh sťažovateľa   na   vydanie   dočasných   opatrení   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   rozhodovanie   o sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorými   sa domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   ústavou   garantovaných   práv   napadnutými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajským súdom.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a skutočnosť, že všetky sťažnosti smerujú proti   uzneseniam   odvolacieho   súdu,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   označené   právne normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   na   spoločné   konanie   (bod   1   výroku   tohto uznesenia).

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažností,   ktorými   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   ústavou   a   dohovorom garantovaných   práv   napadnutými   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici a krajského súdu. Z obsahu sťažností vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa bolo zasiahnuté do jeho práv podľa ústavy a dohovoru tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici a krajský súd aplikovali   výklad   relevantnej   procesnoprávnej   normy   upravujúcej   inštitút   vedľajšieho účastníctva   spôsobom,   ktorý   je nekonformný   a arbitrárny. Bolo preto   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažností posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutých uznesení   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a   krajského   súdu   v častiach   týkajúcich   sa uvedenej   námietky   a   sťažovateľom   označeným základným právom   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po   eventuálnom   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie   zakladala   opodstatnené   dôvody na vyslovenie ich porušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutých   uznesení   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici a krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že Krajský súd v Banskej Bystrici a krajský   súd   svoje   rozhodnutia,   ktorými   odmietli   odvolania   sťažovateľa,   náležite odôvodnili,   čo   potvrdzuje   ich   argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaniach   zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 169/2013 z 9. apríla 2014 okrem iného vyplýva, že druhostupňový súd odporcu prípisom z 5. marca 2014 vyzval, aby oznámil, či s úkonmi vedľajšieho účastníka – sťažovateľa súhlasí, pričom odporca si výzvu prevzal 11. marca 2014 a do dňa rozhodnutia druhostupňového súdu na ňu nereagoval.   Pri   posudzovaní   vzniku   vedľajšieho   účastníctva   sťažovateľa   ako   právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, Krajský súd v Banskej Bystrici vychádzal z § 93 ods. 4 OSP a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vyslovenej   v rozhodnutí   sp.   zn.   3Cdo   188/2012 z 5. februára 2013, podľa ktorej „vedľajší účastník,   právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu nemôže do konania vstúpiť proti vôli hlavného   účastníka,   ktorého   chce   vedľajší   účastník   podporovať   a hlavný   účastník   musí s úkonmi   vedľajšieho   účastníka   vždy   vysloviť   súhlas.   Nevyslovenie   súhlasu   sa   rovná neudelenie   súhlasu.“ (citované   z napadnutého   uznesenia   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 19 Co 577/2013 zo 7. mája 2014 je vyslovený právny názor, že právo podať odpor proti platobnému rozkazu má v zmysle § 174 ods. 2 OSP explicitne len žalovaný, keďže na rozdiel od odvolania, ktoré má suspenzívne a devolutívne   účinky,   má   podanie   odporu   okamžité   a   nezvrátiteľné   účinky,   v dôsledku ktorých sa zrušuje platobný rozkaz. V prípade, ak by sa takéto právo priznalo vedľajšiemu účastníkovi, odporca by účinky podaného odporu nemohol zvrátiť, čím by sa zároveň stal nepoužiteľný aj § 93 ods. 4 OSP, podľa ktorého úkony vedľajšieho účastníka odporujúce úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi súd po uvážení všetkých okolností.

V uzneseniach sp. zn. 5 Co 261/2014 zo 14. mája 2014, sp. zn. 19 Co 335/2014 z 24. apríla 2014 a sp. zn. 5 Co 257/2014 zo 14. mája 2014 krajský súd s odkazom na uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   357/2012   z 30.   októbra   2013   a   sp.   zn. 7 Cdo 135/2013   z   21.   októbra   2013   poukázal   v prvom   rade   na   účel   a   zmysel   inštitútu vedľajšieho účastníctva, ktorým má byť pomoc niektorému z účastníkov v spore, pričom zdôraznil, že s prihliadnutím na vznik účinkov vedľajšieho účastníctva je potrebné § 93 ods. 3   OSP   vykladať   tak,   že   tieto   môžu   nastať   len   v sporovom   konaní,   teda   v konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho obsah a účel. Uvedené však neplatí pre štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom (rozkaznom) konaní vo forme platobného rozkazu, keďže toto štádium vykazuje oproti klasickému sporovému konaniu špecifické znaky (uskutočňuje sa bez nariadenia pojednávania a bez vykonávania dokazovania, dôraz je   kladený   na   rýchlosť   a hospodárnosť   a vo   vzťahu   k žalovanému   sa   uplatňuje   zásada „vigilantibus iura scripta sunt“). Z uvedených dôvodov preto, ak odporca nevyvíja v tomto štádiu konania žiadnu procesnú aktivitu a neuplatňuje svoje procesné práva, nemôže tak procesne účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že vstupuje do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. To znamená, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania   ako   vedľajší   účastník   na   strane   odporcu   v štádiu   skráteného   (rozkazného) konania,   nenastávajú   účinky   vzniku   vedľajšieho   účastníctva   tohto   subjektu,   a preto neprichádza do úvahy ani podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom.

Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici a krajského súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   ich   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   názorom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   a   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutých   uznesení.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   odôvodnení   napadnutých   uznesení   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici a krajského súdu presvedčil, že sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Tieto   rozhodnutia nevykazujú   znaky   svojvôle,   nevyhodnocujú   nové   dôkazy   a   právne   závery,   vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu, k čomu Krajský súd v Banskej Bystrici a krajský súd dospeli na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd za týchto   okolností   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že vedľajší účastník môže   do   konania   vstúpiť   buď   z   vlastnej   iniciatívy,   alebo   iniciatívy   účastníka   konania. Ako vedľajší účastník môže sa popri účastníkoch konania zúčastniť ten, kto má právny záujem na jeho výsledku (§ 93 ods. 1 OSP), ale aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 OSP). V oboch prípadoch je podstatnou   podmienkou   vedľajšieho   účastníctva   v   konaní   súhlas   účastníka   konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať. Z procesného postavenia vedľajšieho účastníka automaticky nevyplýva, že vedľajším účastníkom poskytovaná procesná pomoc hlavnému účastníkovi vyhovuje a musí s ňou bezvýhradne súhlasiť. To platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods. 2 OSP. Účastník konania má právo   svojím   nesúhlasom   zabrániť   tomu,   aby   pred   súdom   na   jeho   strane   v postavení vedľajšieho   účastníka   konal   ten,   ktorého   účasť   si   v   konaní   neželá,   vrátane   nesúhlasu s procesnými   úkonmi   vedľajšieho   účastníka,   ktorých   vykonanie   si   neželá,   resp.   s   nimi nesúhlasí   (k   tomu   pozri   tiež   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   188/2012 z 5. februára 2013).   Pokiaľ v naznačených   súvislostiach   Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 15 Co 169/2013 z 9. apríla 2014 vychádzal z názoru, že „Nevyslovenie súhlasu sa rovná neudelenie súhlasu“ s odvolaním podaným vedľajším účastníkom proti rozsudku   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   sp.   zn.   13   C   113/2012   z 5.   marca   2013, nemožno mu vytýkať arbitrárnosť, resp. zjavnú neodôvodnenosť.

Rovnako   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   opierajúce   sa   o judikatúru najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a arbitrárnosti, a keďže obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (a   tiež   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi   napadnutými   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a   krajského   súdu a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (resp. čl. 6   ods.   1   dohovoru),   a   preto   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014