SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 563/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Arendackým,Advokátska kancelária, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokomrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola4. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014, ktorou žiada vydať nález „o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2014, č. k. 6 CoPr 9/2014 v časti, ktorou bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka saako žalobkyňa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 4 Cpr 5/2013 domáhala proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky akožalovanému (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 4 600,49 €. Táto suma pozostávalaz nezaplateného služobného platu za desať pracovných dní v mesiaci jún 2012, odchodného,výsluhového príspevku, doplatenia rozdielu v príjme počas dočasnej pracovnej neschopnostiv mesiaci máj 2012 a jún 2012 a náhrady za nevyčerpanú dovolenku za päť dní.
Ako vyplynulo zo žaloby sťažovateľky a z vyjadrenia žalovaného, sťažovateľka bolarozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Bratislave(ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. 23/2007 z 27. júna 2007 vymenovaná na zastupovaniepočas neobsadenia voľného funkčného miesta dňom 1. júla 2007 do funkcie samostatnýodborný inšpektor špecialista a podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskoma záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“) sastala príslušníčkou Hasičského a záchranného zboru v dočasnej štátnej službe. Rozhodnutímriaditeľa krajského riaditeľstva č. 26/2007 z 28. augusta 2007 bola sťažovateľkavymenovaná 1. septembra 2007 za vedúcu osobného úradu krajského riaditeľstvas uvedením, že dĺžka trvania služobného pomeru je päť rokov. Rozhodnutím riaditeľakrajského riaditeľstva č. 83/2011 z 29. decembra 2011 bola sťažovateľka 31. decembra 2011odvolaná z funkcie nadriadeného – vedúca služobného úradu krajského riaditeľstva.Rozhodnutím riaditeľa krajského riaditeľstva č. 84/2011 z 30. decembra 2011 bolasťažovateľka preradená 1. januára 2012 do funkcie samostatný odborný inšpektor špecialista– asistent riaditeľa na krajskom riaditeľstve. Listom z 12. apríla 2012 krajské riaditeľstvoHasičského a záchranného zboru v Bratislave sťažovateľke oznámilo, že jej služobný pomerskončí 17. mája 2012 podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2001 Z. z. Sťažovateľke bolv zmysle rozhodnutia Sociálnej poisťovne 30. júla 2012 priznaný starobný dôchodok 17.mája 2012.
Sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že jej služobný pomer sa skončilaž uplynutím piateho roku jeho trvania (t. j. 30. júna 2012), a nie už 17. mája 2012, ako vecposúdil žalovaný. Tento svoj názor odôvodnila sťažovateľka poukazom na ustanoveniazákona č. 315/2001 Z. z., ktoré na vec dopadajú alebo môžu dopadať [§ 60 ods. 2, § 63ods. 1 písm. b), § 63 ods. 1 písm. d) v znení v rozhodnom čase], s tým, že v prípade, ak sútieto ustanovenia vo vzájomnom rozpore (ako to je v prípade sťažovateľky), je potrebnéaplikovať normu neskoršie účinnú, ktorá ruší predchádzajúcu. Neskoršou normouje v prípade sťažovateľky § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého služobný úradmôže skončiť služobný pomer odvolaním z funkcie, ak príslušník spĺňa podmienky nárokuna výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňapodmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. To znamená,že na vec sťažovateľky treba použiť toto ustanovenie a nemožno použiť § 63 ods. 1 písm. d)zákona č. 315/2001 Z. z. (účinného v čase oznámenia skončenia služobného pomerusťažovateľke), podľa ktorého sa služobný pomer príslušníka skončí dňom vzniku nárokuna starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, a ak ide o príslušníka, ktorý spĺňapodmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, dňom dovŕšeniadôchodkového veku podľa osobitného predpisu. Služobný pomer teda nekončí automaticky,a to ani podľa tohto ustanovenia, ktoré zákonodarca nevypustil iba omylom z právnejnormy, a aj o ukončení služobného pomeru z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodokmusí byť vydané rozhodnutie služobného úradu o odvolaní z funkcie, pričom takétorozhodnutie aj po vzniku nároku na starobný dôchodok vydané byť iba môže, ale nemusí.Preto sťažovateľke služobný pomer neskončil 17. mája 2012 (teda dňom, ku ktorému jej bolv zmysle rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 30. júla 2012 priznaný starobný dôchodok),ale až 30. júna 2012 (pretože do dočasnej štátnej služby ako príslušníčka Hasičskéhoa záchranného zboru vstúpila 1. júla 2007).
Okresný súd rozsudkom č. k. 4 Cpr 5/2013-88 z 27. marca 2014 žalobu sťažovateľkyzamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutiaodcitoval dotknuté zákonné ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. [§ 60 ods. 2, § 63 ods. 1písm. b), § 63 ods. 1 písm. d) v znení v rozhodnom čase] a uviedol, že „v čase oznámenia o skončení služobného pomeru navrhovateľke zákon č. 315/2001 Z. z. umožňoval služobnému úradu skončiť služobný pomer odvolaním z funkcie, ak príslušník spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok. Zároveň v ust. § 63 ods. 1 citovaného predpisu boli stanovené prípady skončenia služobného pomeru zo zákona, po splnení taxatívne uvedených podmienok, a to pod písm. b) dňom uplynutia dočasnej štátnej služby a pod písm. d) dňom vzniku nároku na starobný dôchodok. Ide teda o dva rôzne spôsoby skončenia služobného pomeru, pričom v prípade navrhovateľky služobný úrad oznámil skončenie služobného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) cit. zákona, teda z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok. V danom prípade služobný úrad postupoval pri oznámení skončenia služobného úradu na základe ustanovení o skončení služobného pomeru zo zákona, z čoho zároveň vyplýva, že nešlo o skončenie služobného pomeru na základe možnosti služobného úradu odvolať príslušníka z funkcie za súčasného splnenia nároku na starobný dôchodok.“. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o tom, že jej služobný pomermal skončiť až uplynutím dočasnej štátnej služby (30. júna 2012), okresný súd uviedol, že„služobný úrad postupoval správne a v súlade so zákonom, ak oznámil navrhovateľke skončenie služobného pomeru práve dňom vzniku nároku na starobný dôchodok, teda objektívnej skutočnosti, ktorá nastala časovo skôr ako uplynutie dočasnej štátnej služby. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že neskôr (novelou č. 80/2013 Z. z.) bol dôvod skončenia služobného pomeru dňom vzniku na starobný dôchodok zrušený. Odporca, resp. Krajské riaditeľstvo HaZZ v čase oznámenia o skončení služobného pomeru ani nemohlo pokračovať s navrhovateľkou v služobnom pomere, nakoľko by v takom prípade nekonal v súlade so zákonom, pretože podľa zákona služobný pomer už skončil.“.
O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil vo výrokuo zamietnutí žaloby o zaplatenie odchodného (1 586 € s prísl.), výsluhového príspevku (1903,20 € s prísl.), doplatenia rozdielu v príjme počas dočasnej pracovnej neschopnosti vmesiaci máj 2012 (220,49 € s prísl.) a jún 2012 (170,90 € s prísl.), konanie o týchtonárokoch zastavil a vec postúpil na rozhodnutie krajskému riaditeľstvu, pokiaľ ide o dávkynemocenského zabezpečenia, a žalovanému, pokiaľ ide o dávky výsluhového zabezpečenia.Rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie služobnéhoplatu za deväť pracovných dní v mesiaci jún 2012 (753,23 € s prísl.) a náhrady zanevyčerpanú dovolenku za päť dní (367,62 € s prísl.), krajský súd ako vecne správnypotvrdil a rovnakým rozhodnutím žalovanému náhradu trov odvolacieho konania a konaniav zastavenej časti nepriznal. Zrušujúci výrok svojho rozhodnutia odôvodnil krajský súdnedostatkom právomoci rozhodovať o uplatnených nárokoch, pokiaľ ide o zaplatenieodchodného, výsluhového príspevku a doplatenia rozdielu v príjme počas dočasnejpracovnej neschopnosti, s poukazom na zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečenípolicajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29. júna2012 (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“). O týchto nárokoch má právomoc rozhodovaťslužobný úrad, ktorý vypláca služobný príjem, teda krajské riaditeľstvo (§ 80 ods. 1 zákonač. 328/2002 Z. z.), resp. príslušný útvar sociálneho zabezpečenia žalovaného (§ 81 ods. 3zákona č. 328/2002 Z. z.), a to v samostatnom konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb.o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pričom až právoplatnérozhodnutie správneho orgánu je preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva (§ 84ods. 6 zákona č. 328/2002 Z. z.). V zostávajúcej časti výrok o zamietnutí žalobysťažovateľky (o zaplatenie služobného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku) bolpotvrdený ako vecne správny s odôvodnením, že pre rozhodovanie o tomto nároku je danáprávomoc súdu, okresný súd vec správne právne posúdil, keď aplikoval zákon č. 315/2001Z. z. v znení účinnom v čase, keď došlo k splneniu podmienky skončenia služobnéhopomeru zo zákona (§ 63), a keďže dôvod obligatórneho skončenia služobného pomerupodľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2001 Z. z. časovo predchádzal dôvodu skončeniaslužobného pomeru podľa písmena b) rovnakého ustanovenia, žalovaný sťažovateľkunaďalej zamestnávať nemohol (ku skončeniu služobného pomeru došlo ex lege k 17. máju2012). Samostatným dôvodom zamietnutia žaloby bol aj nedostatok pasívnej vecnejlegitimácie žalovaného, keď pasívne vecne legitimovaným bolo krajské riaditeľstvo, a niežalovaný.
Rozsudok krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014 bolsťažovateľke doručený 4. decembra 2014.
Sťažovateľka svoju sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10.novembra 2014 odôvodnila tým, že krajský súd vec nesprávne posúdil a svojím právnym
názorom poprel princípy aplikácie práva samotné uvedenie textu právnej normy v zákoneešte neznamená jej platnosť a účinnosť, ak existujú dve navzájom si odporujúce normy, zhľadiska zásad právneho štátu je nemysliteľné, aby boli aplikované obidve. Medze ichaplikácie sa musia riadiť kolíznymi pravidlami, opačný postup nepripúšťa zásada jednotnostia úplnosti právneho poriadku. Podľa § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom vrozhodnom čase služobný úrad môže skončiť služobný pomer odvolaním z funkcie, akpríslušník spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. Podľa§ 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase služobnýpomer príslušníka sa skončí dňom vzniku nároku na starobný dôchodok podľa osobitnéhopredpisu. Z týchto ustanovení vyplýva, že zákon rieši otázku pokračovania služobnéhopomeru v prípade, keď príslušníkovi vznikol nárok na starobný dôchodok dvoma odlišnýmispôsobmi, ktoré popri sebe nemôžu obstáť. Podľa jedného z nich končí služobný pomerautomaticky, podľa druhého o tejto skutočnosti môže rozhodnúť služobný úrad. Obeustanovenia majú rovnakú právnu silu (ide o ustanovenia zákona). Kolíziu nie je možnériešiť ani podľa princípov špeciality normy, pretože obe normy boli obsiahnuté v tom istomprávnom predpise. Preto mala byť kolízia vyriešená podľa princípu neskoršia norma rušínormu skoršiu. Neskoršou normou je ustanovenie § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Pretonorma o automatickom zániku služobného pomeru je neaplikovateľná od účinnosti zákonač. 82/2009 Z. z. Ustanovenie o automatickom zániku služobného pomeru bolo nakoniec zozákona vypustené novelou vykonanou zákona č. 80/2013 Z. z., pričom dôvodová správatento postup vysvetlila tým, že ide o vypustenie nadbytočného ustanovenia vo vzťahu kúprave podľa § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Navyše významné je i to, že trvanieslužobného pomeru sťažovateľky bolo vopred dané obdobím piatich rokov v rozhodnutíkrajského riaditeľstva, sťažovateľka nebola v tom čase oboznámená s možnosťou, že jejslužobný pomer môže skončiť aj prv, a to vznikom jej nároku na starobný dôchodok. Pokiaľodvolací súd uviedol, že pasívne vecne legitimovaným malo byť krajské riaditeľstvo, a niežalovaný, svoj názor odôvodnil iba poukazom na § 4 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z., podľaktorého krajské riaditeľstvo zboru je preddavková organizácia ministerstva. Od tohtoustanovenia sa mala odvíjať aj právna subjektivita krajského riaditeľstva. Avšak podľa §206a ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnej službypríslušníkov krajského riaditeľstva zboru ako služobného úradu, ktorí k 31. decembru 2012vykonávali štátnu službu v krajskom riaditeľstve, prechádzajú na ministerstvo. Keďžekrajské riaditeľstvo nemá hmotnoprávnu subjektivitu, nemohlo byť účastníkom konania a sohľadom na uvedené nebolo ani pasívne vecne legitimované. Sťažovateľka podala svojužalobu proti žalovanému ako jedinému pasívne vecne legitimovanému subjektu sospôsobilosťou byť účastníkom konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014-110z 10. novembra 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd jej vec nesprávne právneposúdil.
Krajský súd výrok rozsudku č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014, ktorýmpotvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľky okresným súdom, pokiaľ ide o zaplatenieslužobného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku, odôvodnil takto:
„Ohľadne nárokov na zaplatenie služobného platu za obdobie od 16. 06. 2012 do 30. 06. 2012, t. j. za 10 pracovných dní v sume 735,23 eur a preplatenia dovolenky v trvaní 5 dní v sume 367,62 eur odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Ohľadne týchto nárokov právomoc súdu konať a rozhodnúť vyplýva z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p. Podľa citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e (§ 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a/ až e/ a g/ (§ 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Konanie vo veciach služobného pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce sa služobného pomeru okrem priznávania zložiek služobného príjmu podľa § 103, peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť a peňažnej náhrady za pohotovosť podľa § 122 (§ 137 ods. 1 písm. d/zákona č. 315/2001 Z. z.). Z citovaných ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že na konanie vo veciach služobného pomeru, pokiaľ ide o priznávanie zložiek služobného príjmu, sa nepostupuje podľa tohto zákona (t. j. podľa ustanovení §§ 137 až 158 zákona č. 315/2001 Z. z.), v dôsledku čoho je na rozhodovanie o týchto nárokoch daná právomoc súdu, keďže o nich nerozhoduje správny orgán (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon (§ 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z.). V nadväznosti na to, podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a/ a c/, § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 152 ods. 1 a 2, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce. Z uvedeného potom vyplýva, že za stavu, ak by služobný pomer žalobkyne skutočne skončil až ku dňu 30. 06. 2012, vznikol by jej nárok na zaplatenie služobného platu za obdobie od 16. 06. 2012 do 30. 06. 2012 ako i nárok na preplatenie dovolenky, a to s poukazom na subsidiárne použitie vyššie označených ustanovení Zákonníka práce. Tieto nároky by žalobkyňa bola oprávnená uplatňovať si v občianskom súdnom konaní.
Odvolací súd je však v zhode so súdom prvého stupňa, že nárok žalobkyne v tomto smere nebol dôvodný, keď sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa o tom, že ku skončeniu služobného pomeru žalobkyne došlo dňom vzniku jej nároku na starobný dôchodok respektíve dňom dovŕšenia dôchodkového veku podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona číslo 315/2001 Z. z., t. j. dňom 17. 05. 2012. K odvolacej námietke žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že pre posúdenie platnosti skončenia služobného pomeru bol rozhodujúci stav v čase jeho skončenia. Inými slovami, platnosť skončenia služobného pomeru žalobkyne bolo potrebné posudzovať podľa právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. účinného v čase, keď mal služobný pomer skončiť, resp. keď došlo k splneniu podmienky pre skončenie služobného pomeru zo zákona (§ 63 zákona č. 315/2001 Z. z.), t. j. ku dňu 17. 05. 2012. Nebolo sporné, že žalobkyňa dovŕšila dôchodkový vek dňa 17. 05. 2012. V tomto čase bolo platné a účinné ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/ zákona číslo 315/2001 podľa ktorého zo zákona zanikol služobný pomer u žalobkyne dovŕšením dôchodkového veku. Toto ustanovenie bolo zo zákona vypustené až novelou č. 80/2013 Z. z. s účinnosťou od 01. 05. 2013. Vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z. nemá predmetná novela prechodné ustanovenie, preto platí, že jej účinky pôsobia do budúcnosti, t. j. odo dňa účinnosti novely. Z uvedeného potom vyplýva, že v čase dovŕšenia dôchodkového veku žalobkyne platilo ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/ zákona č. 315/2001 Z. z. v zmysle ktorého, týmto okamihom jej zanikol zo zákona služobný pomer. Tento zanikol ku dňu 17. 05. 2012, t. j. ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku žalobkyne. Žalovaný potom nemohol inak postupovať ako oznámiť, resp. vydať písomné potvrdenie o skončení služobného pomeru žalobkyni postupom podľa § 59 ods. 3 v tom čase účinného zákona č. 315/2001 Z. z.. Keďže dôvod obligatórneho skončenia služobného pomeru zo zákona podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c) citovaného zákona časovo predchádzal dôvodu skončenia služobného pomeru podľa písm. b/ citovaného ustanovenia (t. j. z dôvodu uplynutia dočasnej služby), žalovaný nemohol žalobkyňu naďalej (po 17. 05. 2012) zamestnávať až do dňa 30. 06. 2012. Ku skončeniu služobného pomeru totiž došlo ex lege bez potreby vykonania ďalšieho právneho úkonu smerujúceho k ukončeniu služobného pomeru zo strany žalovaného. V prípade, ak k ukončeniu služobného pomeru dochádza zo zákona z viacerých dôvodov, uplatní sa ten, ktorý časovo nastal ako prvý. Z týchto dôvodov správne postupoval súd prvého stupňa, keď za okamih skončenia služobného pomeru žalobkyne považoval deň 17. 05. 2012 (§ 63 ods. 1 písm. d/ zákona č. 315/2001 Z. z.). Súčasná existencia ustanovenia § 60 ods. 2 citovaného zákona,, ktorá umožňovala fakultatívne skončenie služobného pomeru (t. j. na základe rozhodnutia služobného úradu) v prípade vzniku nároku na starobný dôchodok u príslušníka, bola pre posúdenie predmetnej veci irelevantná, keďže naďalej bolo v platnosti ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/ upravujúce zánik služobného pomeru zo zákona.
Napokon odvolací súd poukazuje na to, že ohľadne týchto uplatnených platových nárokov (zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky) nebola daná ani pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore. Ako už bolo uvedené vyššie, služobným úradom, ktorý žalobkyni vyplácal služobný príjem je Krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Bratislave. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. Krajské riaditeľstvo zboru je preddavková organizácia ministerstva. Krajské riaditeľstvo zboru, okresné riaditeľstvo zboru a Hasičský a záchranný útvar hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy konajú a rozhodujú v administratívnoprávnych veciach samostatne. Krajské riaditeľstvo zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za krajské riaditeľstvo zboru koná pred súdom riaditeľ krajského riaditeľstva zboru alebo ním poverený príslušník (§ 4 ods. 9 citovaného zákona). Z uvedeného vyplýva, že na strane žalovaného malo vystupovať Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Bratislave, ktorému zákon číslo 315/2001 Z. z. priznáva právnu subjektivitu, a tým spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania ako i procesnú spôsobilosť konať pred súdom. Žalobkyňa v žalobe označila ako žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, teda iný právny subjekt, než je Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Bratislave, čím podľa odvolacieho súdu žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu uplatňovaným nárokom na zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky. Aj z uvedeného dôvodu bolo potrebné žalobu žalobkyne zamietnuť.
Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je v zamietajúcej časti nárokov na zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivékonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecnýsúd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanýchúčastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdukonštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú, zrozumiteľnúa presvedčivú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, primerane reagoval i na pre vecpodstatné argumenty sťažovateľky. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je úplne zrejmé,z akých dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu a z akých dôvodov sa stotožnils právnym posúdením veci okresným súdom. Krajský súd vysvetlil, ktoré normy na vecaplikoval a akým spôsobom ich vykladal.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súdodvolaniu sťažovateľky nevyhovel a rozsudok krajského súdu (v označenej časti) ako vecnesprávny potvrdil.
V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanousťažovateľkou v priebehu konania pred okresným súdom i krajským súdom, pričom krajskýsúd sa s ňou zaoberal v odvolacom konaní a vysporiadal sa s ňou dostatočným spôsobom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup krajskéhosúdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoPr 9/2014 a jeho rozhodnutieč. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014.
Krajský súd sa v namietanom rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sanestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny potvrdil. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup krajského súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 6 CoPr 9/2014-110z 10. novembra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočili z medzí pravidiel ústavnekonformnej aplikácie ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. (citovaných v rozhodnutíkrajského súdu) upravujúcich skončenie služobného pomeru.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súduč. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožnopovažovať za arbitrárny.
Za tejto situácie sú už bez právneho významu ďalšie argumenty sťažovateľkyprednesené v sťažnosti vrátane tých, ktoré spochybňujú záver krajského súdu o nedostatkupasívnej vecnej legitimácie sťažovateľkou označeného žalovaného, či nedostatok procesnejspôsobilosti krajského riaditeľstva.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015