znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 563/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Petrom   Arendackým,Advokátska kancelária,   Železničiarska   13,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokomrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k.   6   CoPr   9/2014-110   z   10.   novembra   2014,   ktorou   žiada   vydať   nález „o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2014, č. k. 6 CoPr 9/2014 v časti, ktorou bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka saako   žalobkyňa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 4   Cpr   5/2013   domáhala   proti   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   akožalovanému (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 4 600,49 €. Táto suma pozostávalaz nezaplateného služobného platu za desať pracovných dní v mesiaci jún 2012, odchodného,výsluhového príspevku, doplatenia rozdielu v príjme počas dočasnej pracovnej neschopnostiv mesiaci máj 2012 a jún 2012 a náhrady za nevyčerpanú dovolenku za päť dní.

Ako vyplynulo zo žaloby sťažovateľky a z vyjadrenia žalovaného, sťažovateľka bolarozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Bratislave(ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. 23/2007 z 27. júna 2007 vymenovaná na zastupovaniepočas neobsadenia voľného funkčného miesta dňom 1. júla 2007 do funkcie samostatnýodborný inšpektor špecialista a podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskoma záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“) sastala príslušníčkou Hasičského a záchranného zboru v dočasnej štátnej službe. Rozhodnutímriaditeľa   krajského   riaditeľstva   č.   26/2007   z   28.   augusta   2007   bola   sťažovateľkavymenovaná   1.   septembra   2007   za   vedúcu   osobného   úradu   krajského   riaditeľstvas uvedením,   že   dĺžka   trvania   služobného   pomeru   je   päť   rokov.   Rozhodnutím   riaditeľakrajského riaditeľstva č. 83/2011 z 29. decembra 2011 bola sťažovateľka 31. decembra 2011odvolaná   z   funkcie   nadriadeného   –   vedúca   služobného   úradu   krajského   riaditeľstva.Rozhodnutím   riaditeľa   krajského   riaditeľstva   č.   84/2011   z   30.   decembra   2011   bolasťažovateľka preradená 1. januára 2012 do funkcie samostatný odborný inšpektor špecialista– asistent riaditeľa na krajskom riaditeľstve. Listom z 12. apríla 2012 krajské riaditeľstvoHasičského a záchranného zboru v Bratislave sťažovateľke oznámilo, že jej služobný pomerskončí 17. mája 2012 podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2001 Z. z. Sťažovateľke bolv zmysle rozhodnutia Sociálnej poisťovne 30. júla 2012 priznaný starobný dôchodok 17.mája 2012.

Sťažovateľka   svoju   žalobu   odôvodnila   tým,   že   jej   služobný   pomer   sa   skončilaž uplynutím piateho roku jeho trvania (t. j. 30. júna 2012), a nie už 17. mája 2012, ako vecposúdil   žalovaný.   Tento   svoj   názor   odôvodnila   sťažovateľka   poukazom   na   ustanoveniazákona č. 315/2001 Z. z., ktoré na vec dopadajú alebo môžu dopadať [§ 60 ods. 2, § 63ods. 1 písm. b), § 63 ods. 1 písm. d) v znení v rozhodnom čase], s tým, že v prípade, ak sútieto ustanovenia vo vzájomnom rozpore (ako to je v prípade sťažovateľky), je potrebnéaplikovať   normu   neskoršie   účinnú,   ktorá   ruší   predchádzajúcu.   Neskoršou   normouje v prípade sťažovateľky § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého služobný úradmôže skončiť služobný pomer odvolaním z funkcie, ak príslušník spĺňa podmienky nárokuna výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňapodmienky   nároku   na   starobný   dôchodok   podľa   osobitného   predpisu.   To   znamená,že na vec sťažovateľky treba použiť toto ustanovenie a nemožno použiť § 63 ods. 1 písm. d)zákona   č. 315/2001   Z.   z.   (účinného   v   čase   oznámenia   skončenia   služobného   pomerusťažovateľke), podľa ktorého sa služobný pomer príslušníka skončí dňom vzniku nárokuna starobný   dôchodok   podľa   osobitného   predpisu,   a   ak   ide   o   príslušníka,   ktorý   spĺňapodmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, dňom dovŕšeniadôchodkového veku podľa osobitného predpisu. Služobný pomer teda nekončí automaticky,a to   ani   podľa   tohto   ustanovenia,   ktoré   zákonodarca   nevypustil   iba   omylom   z   právnejnormy, a aj o ukončení služobného pomeru z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodokmusí   byť   vydané   rozhodnutie   služobného   úradu   o   odvolaní   z   funkcie,   pričom   takétorozhodnutie aj po vzniku nároku na starobný dôchodok vydané byť iba môže, ale nemusí.Preto sťažovateľke služobný pomer neskončil 17. mája 2012 (teda dňom, ku ktorému jej bolv zmysle rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 30. júla 2012 priznaný starobný dôchodok),ale až   30.   júna   2012   (pretože   do   dočasnej   štátnej   služby   ako   príslušníčka   Hasičskéhoa záchranného zboru vstúpila 1. júla 2007).

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 Cpr 5/2013-88 z 27. marca 2014 žalobu sťažovateľkyzamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutiaodcitoval dotknuté zákonné ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. [§ 60 ods. 2, § 63 ods. 1písm. b), § 63 ods. 1 písm. d) v znení v rozhodnom čase] a uviedol, že „v čase oznámenia o skončení   služobného   pomeru   navrhovateľke   zákon   č.   315/2001   Z.   z.   umožňoval služobnému   úradu   skončiť   služobný   pomer   odvolaním   z   funkcie,   ak   príslušník   spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok. Zároveň v ust. § 63 ods. 1 citovaného predpisu boli   stanovené   prípady   skončenia   služobného   pomeru   zo   zákona,   po   splnení   taxatívne uvedených podmienok, a to pod písm. b) dňom uplynutia dočasnej štátnej služby a pod písm. d)   dňom   vzniku   nároku   na   starobný   dôchodok.   Ide   teda   o   dva   rôzne   spôsoby skončenia   služobného   pomeru,   pričom   v   prípade   navrhovateľky   služobný   úrad   oznámil skončenie služobného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) cit. zákona, teda z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok. V danom prípade služobný úrad postupoval pri oznámení skončenia   služobného   úradu   na   základe   ustanovení   o   skončení   služobného   pomeru zo zákona, z čoho zároveň vyplýva, že nešlo o skončenie služobného pomeru na základe možnosti služobného úradu odvolať príslušníka z funkcie za súčasného splnenia nároku na starobný dôchodok.“. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o tom, že jej služobný pomermal skončiť až uplynutím dočasnej štátnej služby (30. júna 2012), okresný súd uviedol, že„služobný úrad postupoval správne a v súlade so zákonom, ak oznámil   navrhovateľke skončenie   služobného   pomeru   práve   dňom   vzniku   nároku   na   starobný   dôchodok,   teda objektívnej skutočnosti, ktorá nastala časovo skôr ako uplynutie dočasnej štátnej služby. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že neskôr (novelou č. 80/2013 Z. z.) bol dôvod skončenia služobného pomeru dňom vzniku na starobný dôchodok zrušený. Odporca, resp. Krajské riaditeľstvo   HaZZ   v čase   oznámenia   o   skončení   služobného   pomeru   ani   nemohlo pokračovať s navrhovateľkou v služobnom pomere, nakoľko by v takom prípade nekonal v súlade so zákonom, pretože podľa zákona služobný pomer už skončil.“.

O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil vo výrokuo zamietnutí žaloby o zaplatenie odchodného (1 586 € s prísl.), výsluhového príspevku (1903,20 € s prísl.), doplatenia rozdielu v príjme počas dočasnej pracovnej neschopnosti vmesiaci máj   2012 (220,49   €   s prísl.) a   jún 2012   (170,90   €   s prísl.),   konanie   o týchtonárokoch zastavil a vec postúpil na rozhodnutie krajskému riaditeľstvu, pokiaľ ide o dávkynemocenského zabezpečenia, a žalovanému, pokiaľ ide o dávky výsluhového zabezpečenia.Rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie služobnéhoplatu   za   deväť   pracovných   dní   v   mesiaci   jún   2012   (753,23   €   s   prísl.)   a   náhrady   zanevyčerpanú dovolenku za päť   dní   (367,62   € s prísl.), krajský   súd   ako   vecne   správnypotvrdil a rovnakým rozhodnutím žalovanému náhradu trov odvolacieho konania a konaniav zastavenej časti nepriznal. Zrušujúci výrok svojho rozhodnutia odôvodnil krajský súdnedostatkom   právomoci   rozhodovať   o   uplatnených   nárokoch,   pokiaľ   ide   o   zaplatenieodchodného,   výsluhového   príspevku   a   doplatenia   rozdielu   v   príjme   počas   dočasnejpracovnej neschopnosti, s poukazom na zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečenípolicajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29. júna2012 (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“). O týchto nárokoch má právomoc rozhodovaťslužobný úrad, ktorý vypláca služobný príjem, teda krajské riaditeľstvo (§ 80 ods. 1 zákonač. 328/2002 Z. z.), resp. príslušný útvar sociálneho zabezpečenia žalovaného (§ 81 ods. 3zákona   č.   328/2002   Z.   z.),   a   to   v   samostatnom   konaní   podľa   zákona   č.   71/1967   Zb.o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pričom až právoplatnérozhodnutie správneho orgánu je preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva (§ 84ods.   6   zákona   č. 328/2002   Z.   z.).   V   zostávajúcej   časti   výrok   o   zamietnutí   žalobysťažovateľky   (o zaplatenie   služobného   platu   a   náhrady   za   nevyčerpanú   dovolenku)   bolpotvrdený ako vecne správny s odôvodnením, že pre rozhodovanie o tomto nároku je danáprávomoc súdu, okresný súd vec správne právne posúdil, keď aplikoval zákon č. 315/2001Z. z. v znení účinnom v čase, keď došlo k splneniu podmienky skončenia služobnéhopomeru   zo zákona   (§   63),   a   keďže   dôvod   obligatórneho   skončenia   služobného   pomerupodľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2001 Z. z. časovo predchádzal dôvodu skončeniaslužobného   pomeru   podľa   písmena   b)   rovnakého   ustanovenia,   žalovaný   sťažovateľkunaďalej zamestnávať nemohol (ku skončeniu služobného pomeru došlo ex lege k 17. máju2012).   Samostatným   dôvodom   zamietnutia   žaloby   bol   aj   nedostatok   pasívnej   vecnejlegitimácie žalovaného, keď pasívne vecne legitimovaným bolo krajské riaditeľstvo, a niežalovaný.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   CoPr   9/2014-110   z   10.   novembra   2014   bolsťažovateľke doručený 4. decembra 2014.

Sťažovateľka svoju sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10.novembra 2014 odôvodnila tým, že krajský súd vec nesprávne posúdil a svojím právnym

názorom poprel princípy aplikácie práva  samotné uvedenie textu právnej normy v zákoneešte neznamená jej platnosť a účinnosť, ak existujú dve navzájom si odporujúce normy, zhľadiska zásad právneho štátu je nemysliteľné, aby boli aplikované obidve. Medze ichaplikácie sa musia riadiť kolíznymi pravidlami, opačný postup nepripúšťa zásada jednotnostia úplnosti právneho poriadku. Podľa § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom vrozhodnom čase služobný úrad môže skončiť služobný pomer odvolaním z funkcie, akpríslušník spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. Podľa§ 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase služobnýpomer príslušníka sa skončí dňom vzniku nároku na starobný dôchodok podľa osobitnéhopredpisu. Z týchto ustanovení vyplýva, že zákon rieši otázku pokračovania služobnéhopomeru v prípade, keď príslušníkovi vznikol nárok na starobný dôchodok dvoma odlišnýmispôsobmi, ktoré popri sebe nemôžu obstáť. Podľa jedného z nich končí služobný pomerautomaticky,   podľa   druhého   o   tejto   skutočnosti   môže   rozhodnúť   služobný   úrad.   Obeustanovenia majú rovnakú právnu silu (ide o ustanovenia zákona). Kolíziu nie je možnériešiť ani podľa princípov špeciality normy, pretože obe normy boli obsiahnuté v tom istomprávnom predpise. Preto mala byť kolízia vyriešená podľa princípu neskoršia norma rušínormu skoršiu. Neskoršou normou je ustanovenie § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Pretonorma o automatickom zániku služobného pomeru je neaplikovateľná od účinnosti zákonač. 82/2009 Z. z. Ustanovenie o automatickom zániku služobného pomeru bolo nakoniec zozákona vypustené novelou vykonanou zákona č. 80/2013 Z. z., pričom dôvodová správatento postup vysvetlila tým, že ide o vypustenie nadbytočného ustanovenia vo vzťahu kúprave podľa § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Navyše významné je i to, že trvanieslužobného pomeru sťažovateľky bolo vopred dané obdobím piatich rokov v rozhodnutíkrajského riaditeľstva, sťažovateľka nebola v tom čase oboznámená s možnosťou, že jejslužobný pomer môže skončiť aj prv, a to vznikom jej nároku na starobný dôchodok. Pokiaľodvolací súd uviedol, že pasívne vecne legitimovaným malo byť krajské riaditeľstvo, a niežalovaný, svoj názor odôvodnil iba poukazom na § 4 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z., podľaktorého   krajské   riaditeľstvo   zboru   je   preddavková   organizácia   ministerstva.   Od   tohtoustanovenia sa mala odvíjať aj právna subjektivita krajského riaditeľstva. Avšak podľa §206a ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnej službypríslušníkov krajského riaditeľstva zboru ako služobného úradu, ktorí k 31. decembru 2012vykonávali   štátnu   službu   v krajskom   riaditeľstve,   prechádzajú   na   ministerstvo.   Keďžekrajské riaditeľstvo nemá hmotnoprávnu subjektivitu, nemohlo byť účastníkom konania a sohľadom na uvedené nebolo ani pasívne vecne legitimované. Sťažovateľka podala svojužalobu   proti   žalovanému   ako   jedinému   pasívne   vecne   legitimovanému   subjektu   sospôsobilosťou byť účastníkom konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv   potvrdzujúcim   výrokom   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   6   CoPr   9/2014-110z 10. novembra 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd jej vec nesprávne právneposúdil.

Krajský súd výrok rozsudku č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014, ktorýmpotvrdil   zamietnutie   žaloby   sťažovateľky   okresným   súdom,   pokiaľ   ide   o   zaplatenieslužobného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku, odôvodnil takto:

„Ohľadne   nárokov   na   zaplatenie   služobného   platu   za   obdobie   od   16.   06.   2012 do 30. 06. 2012, t. j. za 10 pracovných dní v sume 735,23 eur a preplatenia dovolenky v trvaní 5 dní v sume 367,62 eur odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Ohľadne týchto nárokov právomoc súdu konať a rozhodnúť vyplýva z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p. Podľa citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a   iné   právne   veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných, obchodných   a   hospodárskych   vzťahov,   pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e (§ 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a/ až e/ a g/ (§ 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Konanie vo veciach služobného pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce sa služobného pomeru okrem priznávania zložiek služobného príjmu podľa § 103, peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť a peňažnej náhrady za pohotovosť podľa § 122 (§ 137 ods. 1 písm. d/zákona č. 315/2001 Z. z.). Z citovaných ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že na konanie vo veciach služobného pomeru, pokiaľ ide o priznávanie zložiek služobného príjmu, sa nepostupuje podľa tohto zákona (t. j. podľa ustanovení §§ 137 až 158 zákona č. 315/2001 Z. z.), v dôsledku čoho je na rozhodovanie o týchto nárokoch daná právomoc súdu, keďže o nich nerozhoduje správny orgán (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon (§ 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z.). V nadväznosti na to, podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a/ a c/, § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 152 ods. 1 a 2, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce. Z uvedeného potom vyplýva, že za stavu, ak by služobný pomer žalobkyne skutočne skončil až ku dňu 30. 06. 2012, vznikol by jej nárok na zaplatenie služobného platu za obdobie od 16. 06. 2012 do 30. 06. 2012 ako i nárok   na   preplatenie   dovolenky,   a   to   s   poukazom   na   subsidiárne   použitie   vyššie označených   ustanovení   Zákonníka   práce.   Tieto   nároky   by   žalobkyňa   bola   oprávnená uplatňovať si v občianskom súdnom konaní.

Odvolací súd je však v zhode so súdom prvého stupňa, že nárok žalobkyne v tomto smere nebol dôvodný, keď sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa o tom,   že   ku   skončeniu   služobného   pomeru   žalobkyne   došlo   dňom   vzniku   jej   nároku na starobný dôchodok respektíve dňom dovŕšenia dôchodkového veku podľa § 63 ods. 1 písm. d)   zákona   číslo   315/2001   Z.   z.,   t.   j.   dňom   17.   05.   2012.   K   odvolacej   námietke žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že pre posúdenie platnosti skončenia služobného pomeru bol rozhodujúci stav v čase jeho skončenia. Inými slovami, platnosť skončenia služobného   pomeru   žalobkyne   bolo   potrebné   posudzovať   podľa   právnej   úpravy   zákona č. 315/2001   Z.   z.   účinného   v   čase,   keď   mal   služobný   pomer   skončiť,   resp.   keď   došlo k splneniu   podmienky   pre   skončenie   služobného   pomeru   zo   zákona   (§   63   zákona č. 315/2001   Z.   z.),   t.   j.   ku   dňu   17. 05. 2012.   Nebolo   sporné,   že   žalobkyňa   dovŕšila dôchodkový vek dňa 17. 05. 2012. V tomto čase bolo platné a účinné ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/ zákona číslo 315/2001 podľa ktorého zo zákona zanikol služobný pomer u žalobkyne dovŕšením dôchodkového veku. Toto ustanovenie bolo zo zákona vypustené až novelou č. 80/2013 Z. z. s účinnosťou od 01. 05. 2013. Vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z. nemá predmetná novela prechodné ustanovenie, preto platí, že jej účinky pôsobia do budúcnosti,   t.   j.   odo   dňa   účinnosti   novely.   Z   uvedeného   potom   vyplýva,   že   v   čase dovŕšenia dôchodkového veku žalobkyne platilo ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/ zákona č. 315/2001 Z. z. v zmysle ktorého, týmto okamihom jej zanikol zo zákona služobný pomer. Tento zanikol ku dňu 17. 05. 2012, t. j. ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku žalobkyne. Žalovaný potom nemohol inak postupovať ako oznámiť, resp. vydať písomné potvrdenie o skončení služobného pomeru žalobkyni postupom podľa § 59 ods. 3 v tom čase účinného zákona   č.   315/2001   Z.   z..   Keďže   dôvod   obligatórneho   skončenia   služobného   pomeru zo zákona podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c) citovaného zákona časovo predchádzal dôvodu skončenia služobného pomeru podľa písm. b/ citovaného ustanovenia (t. j. z dôvodu uplynutia   dočasnej   služby),   žalovaný   nemohol   žalobkyňu   naďalej   (po   17.   05.   2012) zamestnávať až do dňa 30. 06. 2012. Ku skončeniu služobného pomeru totiž došlo ex lege bez   potreby   vykonania   ďalšieho   právneho   úkonu   smerujúceho   k   ukončeniu   služobného pomeru zo strany žalovaného. V prípade, ak k ukončeniu služobného pomeru dochádza zo zákona z viacerých dôvodov, uplatní sa ten, ktorý časovo nastal ako prvý. Z týchto dôvodov   správne   postupoval   súd   prvého   stupňa,   keď   za   okamih   skončenia   služobného pomeru žalobkyne považoval deň 17. 05. 2012 (§ 63 ods. 1 písm. d/ zákona č. 315/2001 Z. z.). Súčasná existencia ustanovenia § 60 ods. 2 citovaného zákona,, ktorá umožňovala fakultatívne skončenie služobného pomeru (t. j. na základe rozhodnutia služobného úradu) v prípade   vzniku   nároku   na   starobný   dôchodok   u príslušníka,   bola   pre   posúdenie predmetnej veci irelevantná, keďže naďalej bolo v platnosti ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/ upravujúce zánik služobného pomeru zo zákona.

Napokon odvolací súd poukazuje na to, že ohľadne týchto uplatnených platových nárokov (zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky) nebola daná ani pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore. Ako už bolo uvedené vyššie, služobným úradom, ktorý žalobkyni vyplácal služobný príjem je Krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Bratislave. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. Krajské riaditeľstvo zboru je preddavková   organizácia   ministerstva.   Krajské   riaditeľstvo   zboru,   okresné   riaditeľstvo zboru a Hasičský a záchranný útvar hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy konajú a rozhodujú v administratívnoprávnych veciach samostatne. Krajské riaditeľstvo zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za krajské riaditeľstvo zboru koná pred súdom riaditeľ krajského riaditeľstva zboru alebo ním poverený príslušník (§ 4 ods. 9 citovaného zákona).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   na   strane   žalovaného   malo   vystupovať   Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Bratislave, ktorému zákon číslo 315/2001 Z. z. priznáva právnu subjektivitu, a tým spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania ako i procesnú spôsobilosť konať pred súdom. Žalobkyňa v žalobe označila ako žalovaného Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   teda   iný   právny   subjekt,   než   je   Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Bratislave, čím podľa odvolacieho súdu žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu uplatňovaným nárokom na zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky. Aj z uvedeného dôvodu bolo potrebné žalobu žalobkyne zamietnuť.

Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je v zamietajúcej časti nárokov na zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivékonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecnýsúd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzanýchúčastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces(IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdukonštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú, zrozumiteľnúa   presvedčivú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, primerane reagoval i na pre vecpodstatné   argumenty   sťažovateľky.   Z   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   je   úplne   zrejmé,z akých   dôvodov   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   a   z   akých   dôvodov   sa   stotožnils právnym posúdením veci okresným súdom. Krajský súd vysvetlil, ktoré normy na vecaplikoval a akým spôsobom ich vykladal.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súdodvolaniu sťažovateľky nevyhovel a rozsudok krajského súdu (v označenej časti) ako vecnesprávny potvrdil.

V   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľkou   v   sťažnosti   ústavný   súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanousťažovateľkou v priebehu konania pred okresným súdom i krajským súdom, pričom krajskýsúd sa s ňou zaoberal v odvolacom konaní a vysporiadal sa s ňou dostatočným spôsobom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup krajskéhosúdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   CoPr   9/2014   a   jeho   rozhodnutieč. k. 6 CoPr 9/2014-110 z 10. novembra 2014.

Krajský   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   s   ktorými   sanestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny   potvrdil.   Ústavný   súd   nezistil   ani   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovalasvojvoľný postup krajského súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 6 CoPr 9/2014-110z 10. novembra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočili z medzí pravidiel ústavnekonformnej   aplikácie   ustanovení   zákona   č.   315/2001   Z.   z.   (citovaných   v   rozhodnutíkrajského súdu) upravujúcich skončenie služobného pomeru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ichporušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Rozsudok   krajského   súduč. k. 6 CoPr   9/2014-110   z   10.   novembra   2014   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožnopovažovať za arbitrárny.

Za   tejto   situácie   sú   už   bez   právneho   významu   ďalšie   argumenty   sťažovateľkyprednesené v sťažnosti vrátane tých, ktoré spochybňujú záver krajského súdu o nedostatkupasívnej vecnej legitimácie sťažovateľkou označeného žalovaného, či nedostatok procesnejspôsobilosti krajského riaditeľstva.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015