znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 563/2014-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   Borsodi   Tranzit Foglalkoztatási   Közhasznú   Nonprofit   Korlátolt   Felelösségü   Társaság,   3600   Ózd, Jászi. O. u. 3,   Maďarská   republika,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ladislavom   Csákóom, Hviezdoslavova 4, Rožňava, vedené pod sp. zn. Rvp 1138/2014, sp. zn. Rvp 1139/2014 a sp. zn. Rvp 1153/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Sžso 18/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 4 Sžso 14/2013 z 30. septembra 2013 a sp.   zn. 4 Sžso 32/2013 zo 17. októbra 2013,   ako aj postupom, ktorý   predchádzal   ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   Borsodi   Tranzit   Foglalkoztatási   Közhasznú   Nonprofit   Korlátolt Felelösségü Társaság vedené pod sp. zn. Rvp 1138/2014, sp. zn. Rvp 1139/2014 a sp. zn. Rvp   1153/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1138/2014.

2. Sťažnosti   Borsodi   Tranzit   Foglalkoztatási   Közhasznú   Nonprofit   Korlátolt Felelösségü Társaság o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 1. a 5. februára 2014   doručené   sťažnosti   Borsodi   Tranzit   Foglalkoztatási   Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelössegü Társaság, 3600 Ózd, Jászi. O. u. 3, Maďarská republika (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ladislavom   Csákóom, Hviezdoslavova 4, Rožňava, vedené pod sp. zn. Rvp 1138/2014, sp. zn. Rvp 1139/2014 a sp. zn. Rvp 1153/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso 18/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 4 Sžso 14/2013 z 30. septembra 2013 a sp. zn. 4 Sžso 32/2013 zo 17. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Zo   sťažností   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   procesnom postavení   navrhovateľky   sa   v   konaniach   vedených   Krajským   súdom   v Nitre   (ďalej   len „krajský   súd“)   pod sp.   zn. 15 S 34/2012,   sp.   zn. 15 S 56/2012 a sp.   zn. 11 S 24/2012 domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 13642-2/2012-BA z 30. januára 2012, č. 13820-2/2012-BA   z 31.   januára   2012   a č.   13644-2/2012   z 30.   januára   2012.   Sociálna   poisťovňa označeným   rozhodnutiami   v nepatrnej   časti   zmenila   a v prevyšujúcej   časti   zamietla   jej odvolania a potvrdila rozhodnutia svojej pobočky Topoľčany:

-   č.   32062-84/2011-To   z 15. augusta   2011,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o zániku povinného   nemocenského   poistenia,   povinného   dôchodkového   poistenia   a povinného poistenia v nezamestnanosti (ďalej len „povinné poistenie“) S. S. dňa 15. júna 2008,

-   č.   32062-112/2011-To   z   15.   augusta   2011,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   zániku povinného poistenia, T. K. dňa 11. februára 2009, a

-   č.   32062-104/2011-To   z   15.   augusta   2011,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   zániku povinného poistenia, T. K. dňa 25. augusta 2008.

Krajský   súd   rozsudkami   sp.   zn.   15   S 34/2012,   sp.   zn.   15   S   56/2012 z 21. novembra 2012   a sp.   zn.   11   S 24/2012   z 29.   januára   2013   (ďalej   aj   „rozsudky krajského súdu“) žaloby sťažovateľky zamietol. Proti rozsudkom krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutými rozsudkami   tak,   že   potvrdil   odvolaniami   napadnuté   rozsudky   krajského   súdu   a   tiež rozhodol, že sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Podľa názoru sťažovateľky „... Najvyšší súd SR svojim predmetným rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal, porušil naše právo na súdnu ochranu podľa čl. 46/1 Ústavy   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6/1   Dohovoru.   V   tejto   súvislosti   si dovolíme   namietať   predovšetkým   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   SR   nás   ako   účastníkov konania   neupovedomil   o   mieste   a   čase   vyhlásenia   rozsudku,   t.j.   odňal   nám   právo   byť prítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku porušujúc tým naše právo na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl.   142/3   Ústavy.   Rovnako   si   dovolíme ohradiť   sa   voči   skutočnosti,   že Najvyšší súd SR v merite veci rozhodol nepredvídateľným, odlišným spôsobom ako v iných konaniach   s   rovnakými   účastníkmi,   obdobným   skutkovým   stavom   a   totožným   právnym problémom, porušujúc tým zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty. Postupom Najvyššieho súdu SR nám bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo Najvyšší súd SR vyhlásil vo veci rozsudok na pojednávaní, na ktoré sme neboli predvolaní, resp. sme neboli ani iným spôsobom o termíne pojednávania upovedomení. Tým, že sa nám neumožnilo vykonať právo byť prítomný na verejnom vyhlásení rozsudku, došlo k odňatiu možnosti kontroly, napr. či vyhlásený výrok rozsudku nebol prípadne dodatočne zmenený.“.

Sťažovateľka v sťažnostiach   okrem   iného uvádza: „...   na Najvyššom súde SR sa vedie   medzi   hore   označenými   účastníkmi   konania   viacero   odvolacích   konaní   proti rozsudkom súdu I. stupňa, pričom Najvyšší súd SR rôznymi senátmi doposiaľ k dnešnému dňu v desiatkoch prípadoch rozhodol spôsobom, že napadnuté rozhodnutia súdu I. stupňa zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (jedná sa napr. o nasledovné rozsudky Najvyššieho súdu SR: sp. zn. 1 Sžso/1/2013 z 24. 9. 2013, sp. zn. 10 Sžso/16-19/2013 z 30. 10. 2013, sp. zn. 10 Sžso/34/2013 z 30. 10. 2013, sp. zn. 4 Sžso/16/2013 z 30. 9. 2013 sp. zn. 4 Sžso/17/2013 z 30. 9. 2013, sp. zn. 1 Sžso/7/2013 z 12. 11. 2013, sp. zn. 1 Sžso/11- 13/ 2013 z 12. 11. 2013; niektoré z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pripájame v prílohe našej sťažnosti)... Namietajúc porušenie princípu právnej istoty, ktorý je zahrnutý v čl. 1/1 Ústavy a v niekoľkých článkoch Dohovoru, a je jedným   zo   základných   elementov   právneho   štátu,   týmto   poukazujeme   na   rozpornosť a protirečivosť rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR,   kedy vo viacerých skutkovo obdobných veciach rozhodol diametrálne odlišným spôsobom - v jednom prípade nášmu odvolaniu   vyhovel,   t.   j.   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   zmenil   vyššie   uvedeným spôsobom, a v druhom prípade nášmu odvolaniu nevyhovel, t. j. napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdil...“

V doplnení sťažností zo 14. marca 2014 sťažovateľka uviedla ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, „... v ktorých Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol spôsobom, že napadnuté rozhodnutia súdu I. stupňa zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného (Sociálnej poisťovne,   ústredie,   Bratislava)   zrušil,   a vec   vrátil   súdu   I.   stupňa   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie, t. j. rozhodol v prospech sťažovateľky, na rozdiel od rozhodnutí, ktoré sú predmetom sťažností.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru boli porušené   rozsudkami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžso   18/2013   z   30.   septembra   2013, sp. zn. 4 Sžso 14/2013 z 30. septembra 2013 a sp. zn. 4 Sžso 32/2013 zo 17. októbra 2013 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Sťažovateľka sa ďalej domáha, aby ústavný súd napadnuté   rozsudky   najvyššieho   súdu   zrušil   a veci   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € v každej z vecí spojených v tomto konaní. Sťažovateľka si uplatňuje tiež nárok na úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1138/2014, sp. zn. Rvp 1139/2014 a sp. zn. Rvp 1153/2014 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, prihliadajúc na totožný predmet konania najvyššieho súdu, a totožnosť   účastníkov   namietaných   konaní,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecným   súdom   bol   náležite zistený   skutkový   stav a   aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažnosti   sťažovateľky   smerujú   proti   postupu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri ich posudzovaní   zohľadňovať   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len preskúmať   „zákonnosť“   ich   postupov   a   rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány pri riešení   konkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   je vo svojej podstate založená na tvrdeniach, že najvyšší súd:

- vyhlásil   napadnuté   rozsudky   bez   toho,   aby   bola   ako   účastníčka   predvolaná a o termíne   ich   vyhlásenia   nebola   ani   iným   spôsobom   upovedomená   (ďalej   len   „prvá námietka“),

- v napadnutých   konaniach   rozhodol „nepredvídateľným,   odlišným   spôsobom   ako v iných   konaniach   s rovnakými   účastníkmi,   obdobným   skutkovým   stavom   a totožným právnym   problémom“,   čím   mal   podľa   sťažovateľky   porušiť   zásadu   predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty (ďalej len „druhá námietka“).

II.2.1 K prvej námietke sťažovateľky

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa   § 214   ods.   3   OSP ak odvolací   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia pojednávania,   upovedomí   elektronickými   prostriedkami   účastníka   konania   alebo   jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Predsedníčka   senátu   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnostiam č. k. KP 3/2014-15   z 3.   júla   2014   okrem   iného   uviedla,   že «po   kontrole   obsahu predmetných súdnych spisov vo veciach sp. zn. 4 Sžso/18/2013, sp. zn. 4 Sžso/14/2013 a sp. zn.   4 Sžso/32/2013,   príslušnej   administratívnej   agendy   a   ich   konfrontácie   s   obsahom internetovej   stránky,   zverejňujúcej   dátum,   čas   a   miesto   pojednávaní   a   verejných vyhlasovaní   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   -   http://www.nsud.sk/pojednavania-spravneho- kolegia/, v uvedených veciach najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 OSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej   porade   senátu jednomyseľne   (§   3   ods.   9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov) konštatujúc neodôvodnenosť podaných odvolaní, napadnuté rozsudky krajského súdu v Nitre potvrdil».

Z predloženej   spisovej   dokumentácie,   príslušnej   administratívnej   agendy a internetovej   stránky   zverejňujúcej   dátum,   čas   a miesto   pojednávaní   a verejných vyhlasovaní   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   pri   rozsudkoch   sp.   zn. 4 Sžso18/2013 a sp. zn. 4 Sžso 14/2013, ktoré boli oba verejne vyhlásené 30. septembra 2013,   najvyšší   súd   zabezpečil   zverejnenie   informácie   o   mieste   a   čase   ich   verejného vyhlásenia na svojej internetovej stránke 23. septembra 2013, t. j. 7 dní vopred, a v prípade rozsudku   sp.   zn.   4 Sžso   32/2013   verejne   vyhláseného   17.   októbra   2013   zabezpečil zverejnenie o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia 9. októbra 2013, t. j. 8 dní vopred.

Vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanej   možnosti   zníženej   kontroly   možného nesúladu   obsahu   výrokov   napadnutých   rozsudkov   s   obsahom   ich   skutočne   verejne vyhlásených   výrokov,   teda   sťažovateľkou   predpokladanej   prípadnej   dodatočnej   zmeny vyhlásených výrokov, predsedníčka senátu najvyššieho súdu poukázala „na zhodu obsahu enunciátu napadnutého rozsudku, ako jeho prvopisu, tak i vypracovaných jeho rovnopisov, so   zhodou   enunciátu   napadnutého   rozsudku,   vzišlého   z   neverejnej   porady   senátu najvyššieho   súdu,   zaznamenaného   v   zápisnici   o   vyhlásení   rozhodnutia   pred   odvolacím súdom. O tejto skutočnosti mal sťažovateľ možnosť, s využitím procesného inštitútu nazretia do súdneho spisu (§ 44 OSP), sa osobne presvedčiť.“.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   zabezpečil   zverejnenie   dátumu,   času a miesta   vyhlásenia   napadnutých   rozsudkov   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pričom ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   ktorej uvádza,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nedozvedela   o mieste,   dátume   a čase   vyhlásenia napadnutých rozsudkov, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru. Navyše sťažovateľka nevyužila možnosti, ktoré jej na zabezpečenie práv ako účastníčky napadnutých konaní Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 44 a § 214 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 4 poskytuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prvá námietka   sťažovateľky   je   nedôvodná,   a preto   sťažnosti   v častiach,   ktoré   sa   týkajú   tejto námietky,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K druhej námietke sťažovateľky

Druhá námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že najvyšší súd v napadnutých konaniach   rozhodol „nepredvídateľným,   odlišným   spôsobom   ako   v   iných   konaniach s rovnakými účastníkmi, obdobným skutkovým stavom a totožným právnym problémom“, čím mal podľa sťažovateľky porušiť zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty.

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažností zistil, že vo všetkých veciach vedených najvyšším súdom, v ktorých ide o spory medzi sťažovateľkou a Sociálnou poisťovňou,   sa   preskúmavajú   správne   rozhodnutia   týkajúce   sa   vzniku   alebo   zániku povinného   poistenia   jednotlivých   fyzických   osôb,   zamestnancov   sťažovateľky, poskytnutých   na   výkon   práce   inej   slovenskej   obchodnej   spoločnosti   na   základe   zmlúv o dočasnom pridelení pracovníkov.

Predsedníčka   senátu   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti č. k. KP 3/2014-15   z 3.   júla   2014   uviedla: «...   senát   4S   najvyššieho   súdu   rozhodoval meritórne   zhodne   vo   vzťahu   k   vzniku   povinného   poistenia   poskytnutých   zamestnancov a ustáleným   spôsobom,   napr.   sp.   zn.   4   Sžso/15/2013,   sp.   zn.   4   Sžso/16/2013   a   sp.   zn. 4 Sžso/17/2013, všetky z 30. 09. 2013.

Avšak   v   každom   z   ústavnou   sťažnosťou   napádaných   rozsudkov   boli   predmetom súdneho   prieskumu   len   rozhodnutia   o   zániku   povinného   poistenia   na   výkon   práce konkrétnych   poskytnutých   zamestnancov   a   súčasne   tu   bola   vedomosť   odvolacieho   súdu o skutočnosti, že správne rozhodnutia o vzniku povinného poistenia tých istých poskytnutých zamestnancov podliehajú súdnemu prieskumu v iných konaniach. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd ako súd odvolací, nezistil dôvod na samostatné preskúmavanie rozhodnutia o zániku povinného poistenia, keďže otázku jeho vzniku nemohol riešiť ako prejudiciálnu otázku, lebo táto sama osebe bola predmetom samostatného administratívneho konania a následne   sa   stala   aj   predmetom   samostatného   súdneho   konania.   Preto   aj   dôvody potvrdenia rozsudkov krajských súdov najvyšším súdom, zamietajúcich žaloby sťažovateľky, boli postavené na inom argumentačnom základe.

Vo veci sp. zn. 4 Sžso/18/2013 najvyšší súd konštatoval: „Podľa zistenia odvolacieho súdu   vo   veci   odvolania   proti   rozhodnutiu   o   vzniku   poistenia   bolo   vedené   samostatné konanie,   odvolací   súd   však   nemá   poznatky,   či   bola   podaná   samostatne   žaloba o preskúmanie právoplatného rozhodnutia o vzniku poistenia.“

Vo veci sp. zn. 4 Sžso/14/2013 najvyšší súd uviedol: „Odvolací súd ďalej uvádza, že v konaní pod č. k 4 Sžso/15/2013 zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie,   pričom   konanie   sa   týkalo   K.   T.   a   rozhodnutia   o   vzniku   povinného   poistenia menovaného.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené nezistil dôvod na samostatné preskúmavanie rozhodnutia o zániku povinného poistenia, keďže otázku jeho vzniku nemohol riešiť ako prejudiciálnu   otázku,   lebo   táto   sama   osebe   bola   predmetom   samostatného administratívneho   konania   a   následne   sa   stala   aj   predmetom   samostatného   súdneho konania.“

Vo veci sp. zn. 4 Sžso/32/2013 najvyšší súd uviedol: „Podľa zistenia odvolacieho súdu   vo   veci   odvolania   proti   rozhodnutiu   o   vzniku   poistenia   bolo   vedené   samostatné konanie   a   odvolací   súd   len   zhodou   okolnosti,   že   predmetné   rozhodnutie   došlo   senátu prejednávajúcemu   túto   vec,   zistil,   že   krajský   súd   vo   veci   vzniku   poistenia   rozhodol rozsudkom z 26. februára 2013, t. j. neskôr ako v tejto veci, a žalobu zamietol (sp. zn. 11 S/59/2012 v spojení aj s ďalšími vecami).“»

Sťažovateľka v napadnutých konaniach, ktorých predmetom je (bolo) preskúmavanie zániku   povinného   poistenia,   ako   aj   v konaniach,   ktorých   predmetom   je   (bolo) preskúmavanie vzniku povinného poistenia, argumentuje tvrdením o nesprávnom právnom posúdení veci v konaní o vzniku povinného poistenia, pričom podľa jej názoru príslušným zamestnancom   nevzniklo   povinné   poistenie   v Slovenskej   republike,   pretože   ako   ich zamestnávateľka si plnila voči nim svoje odvodové povinnosti v Maďarskej republike.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutých rozsudkov uvádza:„...   zamietnutie   žaloby   o   preskúmanie   rozhodnutia   o   zániku   povinného   poistenia neznižuje mieru súdnej ochrany žalobcu. V prípade úspechu žalobcu v konaní o vzniku povinného poistenia by sa totiž rozhodnutie o jeho zániku bez ďalšieho stalo ničotným právnym aktom. V opačnom prípade, pokiaľ by aj bol v ďalšom konaní vyslovený vznik povinného poistenia (odvolací súd totiž zrušil rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol žalobu proti rozhodnutiu o vzniku poistenia), vzhľadom na postoje žalobcu k predmetu sporu,   nie   je   rozhodnutie   o   zániku   povinného   poistenia   objektívne   v   rozpore   s   jeho prezentovanými záujmami, keďže žalobca netvrdil a ani nemôže tvrdiť ukrátenie na svojich subjektívnych právach rozhodnutím o zániku povinného poistenia.“

V súvislosti   s druhou   námietkou   sťažovateľky   ústavný   súd   uvádza,   že   sa nestotožňuje   s jej   tvrdením   o totožnosti napadnutých   konaní   a konaní,   ktoré   v sťažnosti uvádza   na   podporu   svojho   názoru   o porušení „zásady   predvídateľnosti   súdnych rozhodnutí“ najvyšším súdom. Napadnuté rozsudky najvyššieho súdu sa týkajú výlučne otázky   zániku   povinného   poistenia   príslušných   zamestnancov,   pričom,   poukazujúc   na citované   časti   týchto   rozhodnutí,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sú   riadne   a   presvedčivo odôvodnené, a preto ich možno považovať za ústavne akceptovateľné.

Podľa názoru ústavného súdu medzi napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ako i postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   v častiach   týkajúcich   sa   druhej   námietky a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako zjavne neopodstatnené   aj tie časti   sťažností   sťažovateľky, ktoré sa týkajú jej druhej námietky.

Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014