znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 563/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.   N.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základných   práv   zaručených   v   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   a   práv   zaručených   v   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoE 61/2010 z 21. júla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 52/2010 z 9. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012 doručená sťažnosť spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1   a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoE 61/2010 z 21. júla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 52/2010 z 9. mája 2012.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva: «P.   v likvidácii...   (ďalej   len   „DZP“)   vydala   prostredníctvom   správcu   konkurznej podstaty   DZP   (ďalej   len   „SKP“)   v zmysle   ustanovení   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 937/02 zo dňa 22. 11. 2002 v spojení s rozhodnutím z 28. 01. 2003 a Platobný výmer č. 938/02 z 22. 11. 2002 v spojení   s rozhodnutím   z   28.   01.   2003   (ďalej   len   „Platobné   výmery“),   ktorými   uložila platiteľovi – D. B., so sídlom B... (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná   Platobnými   výmermi Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na spoločnosť Z., s. r. o...,   ktorá   túto   pohľadávka   Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   29. 09. 2006 postúpila na Sťažovateľa.

Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti   Povinnému   na   základe   exekučného   titulu   -   Platobných   výmerov,   súdny   exekútor doručil Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „OS BA“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

OS BA Uznesením č. k. 49 Er/1255/2007-165 zo dňa 14. 12. 2009... vyhovel podaným námietkam Povinného proti exekúcii. V odôvodnení Rozhodnutia OS BA uviedol, že SKP v priebehu konkurzného konania vydal Platobné výmery, ktoré sú údajne nulitné.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS BA Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred Krajským   súdom   v   Bratislave   ako   odvolacím   súdom   (ďalej   len   „KS   BA“).   KS   BA Uznesením č. k. 20 CoE/61/20010-196 zo dňa 21. 07. 2011... Rozhodnutie OS BA potvrdil. KS   BA   v Rozhodnutí   KS   BA   uviedol,   že   Sťažovateľ   nemal   aktívnu   hmotnoprávnu legitimáciu, keďže Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Z. a DZP bola pre rozpor so zákonom absolútne neplatná.

Následne   Sťažovateľ   podal   voči   Rozhodnutiu   KS   BA   dovolanie,   ktoré   však   bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 52/2012 zo dňa 09. 05. 2012... odmietnuté. Rozhodnutie NS SR nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 06. 2012.»

Na margo   rozhodnutí   najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Cdo   52/2012   z 9.   mája   2012 a krajského súdu sp. zn. 20 CoE 61/2010 z 21. júla 2011 sťažovateľka uviedla, že ich treba považovať „za arbitrárne a za prejav svojvôle.   O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   je   možné   uvažovať   v   prípade,   ak   by   sa   tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery,   avšak   náležité   sa   nevysporiadali   so   skutočnosťami,   zohľadnenie   ktorých   je nevyhnutné   pre   právne   posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS BA sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ   predložil   a   na   ktoré   poukázal,   ale   práve   naopak,   rozhodli   na   základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal, čím porušil jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ľudských právach, ako aj vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach.“.

Čo sa týka označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, sťažovateľka ďalej   uviedla,   že „predmetnými   rozhodnutiami   súdy   rozhodli   v   rozpore   s   ústavným princípom právneho štátu, keď ako dôvod, ktorým neposkytli Sťažovateľovi právnu ochranu, uviedli údajnú   neplatnosť   Zmluvy o   postúpení   medzi DZP   a Z.,   pričom   o tejto   právnej otázke   v   prospech   Sťažovateľa   rozhodol   autoritatívnym   výrokom   súd   v   inom   súdnom konaní“,   pričom   napádanými   rozhodnutiami   tiež   došlo „k   porušeniu   právnej   istoty   a ochrany dôvery Sťažovateľa ako nadobúdateľa práv vyplývajúcich z Platobných výmerov, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu.... Súdy pri rozhodovaní v danej veci   prehliadli   existenciu   základného   práva   Sťažovateľa   na   legitímne   očakávania nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že predmetnými rozhodnutiami bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok...“.

Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí,   sťažovateľka   uviedla: „Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho   rozhodnutia.  ...   Odôvodnenie   rozhodnutia   je   aj   zárukou   toho,   že   výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.... Z praktického pohľadu to znamená, že súdy sú povinné odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci túto povinnosť nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre vec rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/52/2010 zo dňa 09. 05. 2012 ako aj Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoE/61/2010-196 zo dňa 21. 07. 2011 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods.   1   Prvého   dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru   o   ľudských   právach, a zároveň   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/52/2010 zo dňa 09. 05.   2012   ako   aj   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   20   CoE/61/2010-196 zo dňa 21. 07. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v   Bratislave sú spoločne   a nerozdielne povinní zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom,   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 20 CoE 61/2010 z 21. júla 2011

1.1   Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 20 CoE 61/2010,   avšak   nezistil,   že   by   účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre   zjavné pochybenia   alebo omyly v   posudzovaní   obsahu aplikovanej právnej   úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   avšak   toto   právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   vysporiadal s kľúčovou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa povahy platobných výmerov vydaných správcom   konkurznej   podstaty   za   prispenia   vlastnej   argumentácie,   ako   aj   použitia argumentácie   ústavného   súdu   prijatej   v   obdobných   prípadoch,   a   tiež   aj   s   ďalšími argumentmi   sťažovateľky   v   rozsahu   potrebnom   pre   prijatie   rozhodnutia   v   odvolacom konaní.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných zákonných   ustanovení   nestotožnila   (a   v   dôsledku   toho   ani s jeho   rozhodnutím   vo   veci samej),   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2   V   súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu vyplýva, že   sťažovateľka   porušenie   uvedených   práv   namieta   v spojitosti   s porušením   základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a uznesením   krajského   súdu   a možným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedených   dôvodov ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 52/2012 z 9. mája 2012

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 52/2012 z 9. mája 2012 spočívala podstatná námietka sťažovateľky v tom, že tento nebol oprávnený odmietnuť jeho dovolanie, keďže a „bez najmenších pochybností“ existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie práva účastníka konať pred súdom).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.......   Odvolací   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedeného v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie oprávneného nie je podľa § 239 ods. 1, 2 O. s. p. procesne prípustné....

Oprávnený   procesné   vady   konania   v zmysle   §   237   písm.   a/   až   c/   a g/   netvrdil a exitencia   týchto   vád   nevyšla   v dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   jeho   dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.... Dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť....

Dovolací   súd   zistil,   že   odvolací   súd   nezaložil   svoje   rozhodnutie   „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než súd prvého stupňa, a preto mu nevznikla poučovacia povinnosť v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p.... Doplnením odôvodnenia právneho názoru o dôvodnosti námietok povinnej proti exekúcii aj o dôvody týkajúce sa (ne)platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a vecne legitimácie oprávneného odvolací súd reagoval   na   odvolacie   námietky   oprávneného,   s ktorými   sa   v odôvodnení   vysporiadal a prijaté závery vysvetlil. Preto nebolo povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa § 213   ods.   2   O. s. p.   a jeho   procesný   postup   v dôsledku   toho   nevykazuje   vady   konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery, na ktorých založil odvolací súd svoje rozhodnutie....

Z uvedených   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k záveru,   že v prejednávanej veci je dovolanie oprávneného procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho   mimoriadny   opravný   prostriedok   odmietol   podľa   §   243b   ods.   5   O. s. p.   v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné....»

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že nezistil, že by účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho namietaným uznesením neboli zlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom na súdnu ochranu. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci súdom, nesprávnosť ktorého namieta sťažovateľka v dovolaní, treba uviesť, že toto predstavuje výkon jeho rozhodovacej činnosti a nie je samo osebe dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   právny   názor   najvyššieho   súdu   obsiahnutý v uznesení o neprípustnosti dovolania v danej veci zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a najvyšší   súd   tiež   zrozumiteľne   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   je   dovolanie   sťažovateľky potrebné   považovať   za   neprípustné.   V   dôsledku   toho   tento   postup   najvyššieho   súdu nemožno považovať za neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   označeného   uznesenia.   Ústavný   súd   už judikoval,   že   „Odmietnutie   dovolania   nespĺňajúceho   zákonné   náležitosti   prípustnosti nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti.“   (I.   ÚS   31/05).   V   dôsledku   toho skutočnosť,   že   najvyšší   súd   kvalifikoval   dovolanie   sťažovateľky   ako   neprípustné   a   že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa označených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na povahu konania a na uznesenie najvyššieho súdu bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho vzťahom k údajnému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľky podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012