znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 563/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta V., V., právne zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. P., V., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2011 doručená sťažnosť Mesta V., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011, ktorou žiadal vydať nález:

„1.   Základné   právo   Mesta   V.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove v konaní spis. zn.: 20Co/78/2011 zo dňa 21. 7. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove v konaní spis. zn.: 20Co/78/2011 zo dňa 21. 7. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Mesta V. v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr.   Ing.   M.   P.,   V.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Ako   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   sťažovateľ   bol   ako   žalovaný účastníkom   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 77/2010, v ktorom sa proti nemu domáhala M. Š., V. (ďalej len   „žalobkyňa“),   zaplatenia   sumy   41   776,58   €   s   príslušenstvom.   Žalobkyňa   žalobu odôvodnila   tým,   že   so   sťažovateľom   ako   prenajímateľom   uzatvorila   ako   nájomca 27. februára   2001   nájomnú   zmluvu   č. 22/2004/NP-S,   ktorej   predmetom   boli   nebytové priestory   v   tom   čase   vo   vlastníctve   sťažovateľa.   Sťažovateľ   ešte   9.   septembra   2003 záväzným stanoviskom č. 115478/2003/2648 súhlasil s navrhovanou investičnou činnosťou žalobkyne spočívajúcou v zmene užívania časti predajne potravín na reštauráciu a takúto zmenu užívania povolil rozhodnutím č. 3103/2003 z 8. apríla 2004. Neskôr nehnuteľnosť, v ktorej sa prenajaté nebytové priestory nachádzajú, sťažovateľ ako predávajúci previedol spoločnosti O., s. r. o. (ďalej len „nový vlastník nehnuteľnosti“), kúpnou zmluvou, vklad vlastníckeho práva ktorej bol povolený pod č. V 938/2008, o čom sa žalobkyňa dozvedela z listu   sťažovateľa   z   29.   mája   2008.   Nový   vlastník   nehnuteľnosti   žalobkyni   nájom vypovedal listom z 27. mája 2008. Nájom zanikol uplynutím výpovednej doby 31. augusta 2008. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 41 776,58 € s poukazom na § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože podľa jej názoru hoci sa sťažovateľ nezaviazal na úhradu nákladov   vynaložených   žalobkyňou   na   stavebné zmeny   na   predmete   nájmu,   dal   súhlas s takouto   zmenou,   v   dôsledku   čoho   mu   vznikla   povinnosť   po   skončení   nájmu   uhradiť nájomcovi   protihodnotu   toho,   o čo   sa   zvýšila hodnota   veci.   Žalovaná suma   zodpovedá takémuto nároku v zmysle znaleckého posudku súdneho znalca z odboru stavebníctva – odvetvia odhad hodnoty stavebných prác Ing. J. S. V priebehu konania žalobkyňa rozšírila žalobu, pokiaľ ide o zmenu právnej kvalifikácie, v tom zmysle, že vyplatenie žalovanej sumy oprela aj o ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že po doručení znaleckého posudku č. 1/2008 Ing. J. F. vyšlo najavo, že investície žalobkyne súdny znalec do znaleckého posudku vôbec nezahrnul. Bezdôvodné obohatenie na strane sťažovateľa malo vzniknúť tým, že žalobkyňa plnila z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 77/2010 z 11. mája 2011 žalobu žalobkyne zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania výrokom, podľa ktorého „žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % na účet právneho zástupcu žalovaného   JUDr.   Ing.   M.   P.   s   tým,   že   o   výške   náhrady   trov   bude   rozhodnuté   po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Okresný súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že v konaní síce bolo preukázané vynaloženie 49 714, 129 € žalobkyňou v roku 2004 ako investície do nebytových priestorov (po amortizácii zodpovedá sume 41 776,58 €), avšak v dôsledku   univerzálnej   sukcesie   podľa   §   630   Občianskeho   zákonníka   do   postavenia prenajímateľa vstúpil nový vlastník nehnuteľnosti, čoho dôsledkom je, že žalobkyňa mala svoj nárok podľa § 667 ods. 1 poslednej vety Občianskeho zákonníka uplatniť proti novému vlastníkovi   nehnuteľnosti   (ktorý   jej   nájomnú   zmluvu   aj   vypovedal),   a   nie   proti sťažovateľovi.   Ďalej   považoval   okresný   súd   za   preukázané,   že   sťažovateľ   sa   na   úkor žalobkyne bezdôvodne   neobohatil,   pretože   v cene nehnuteľnosti   pri   jej predaji novému vlastníkovi neboli zahrnuté investície vložené do nehnuteľnosti žalobkyňou, a teda nebolo preukázané,   že   sťažovateľ   predal   nehnuteľnosť   za   vyššiu   cenu   v   dôsledku   žalobkyňou vložených investícií. Žalobkyňa na svoje tvrdenie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane   sťažovateľa   neuniesla   dôkazné   bremeno,   v   konaní   nepreukázala,   že   by   vôbec k nejakému bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo. O náhrade trov konania rozhodol   okresný   súd   s   poukazom   na   ustanovenie   §   142   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. Ďalej okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „neakceptoval žiadosť žalobkyne o aplikovanie ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o trovách konania a zohľadnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa nakoľko nezistil,   že by takéto dôvody hodné osobitného zreteľa boli naplnené v danom prípade, tak ako to ma na mysli uvedené ustanovenie a žalobkyňa ich súdu   ani   bližšie   neodôvodnila.   Dôvod,   na   ktorý   poukázala   žalobkyňa   a   to,   že   až   zo znaleckého posudku Ing. F. sa dozvedela o tom, že žalovaný predal budovu bez zohľadnenia jej investícii.“.

Proti   výroku   o   náhrade   trov   konania   podala   žalobkyňa   odvolanie   opierajúce   sa o odvolací dôvod podľa § 205 ods.   2 písm. f) OSP (nesprávne právne posúdenie veci) a odvolaciemu súdu navrhla, aby zmenil rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania. Podľa názoru žalobkyne boli splnené všetky podmienky na aplikáciu § 150 OSP. Dôvody videla v tom, že pôvodne sa v konaní domáhala návratu investícií a až v priebehu súdneho konania po zabezpečení znaleckého posudku Ing. J. F. č. 1/2008 (na návrh žalobkyne), ktorý bol podkladom na uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a novým vlastníkom nehnuteľnosti, zistila, že jej investície a zhodnotenie sťažovateľ do ceny predávanej nehnuteľnosti nezahrnul, hoci reálne existovali. Práve táto vedomosť by bola rozhodná pre posúdenie, proti komu podá žalobu. Navyše sťažovateľ mohol tieto skutočnosti oznámiť žalobkyni ešte pred podaním žaloby   počas   mimosúdneho   riešenia   sporu,   avšak   neurobil   to.   Žalobkyňa   poukázala v odvolaní i na to, že jej súd priznal v konaní 50 % oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu jej majetkovej, finančnej a rodinnej situácie.

Krajský   súd   o   odvolaní   žalobkyne   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   20   Co   78/2011 z 21. júla 2011 a napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že „žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 50 % na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Ing. M. P. s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“, pričom vychádzal z majetkových a sociálnych pomerov na strane žalobkyne preukázaných v súvislosti s rozhodovaním o jej oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, od ktorej bola oslobodená v rozsahu 50 %. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2011.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   obsahom   týchto   práv   je   aj   právo   na   rozhodnutie o trovách konania v súlade so zákonom, pričom označené práva sťažovateľa boli porušené tým,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   nedostatočne   zdôvodnené,   jeho   rozhodnutie   je arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Žalobkyňa   bola v konaní   čiastočne   oslobodená   od   súdnych   poplatkov   napriek   tomu,   že   pre   takéto rozhodnutie neboli naplnené predpoklady podľa § 138 OSP, je podnikateľkou a sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam smerujúcim k rozhodnutiu o oslobodení od súdnych poplatkov žalobkyne. Žalobkyňa oslobodenie od súdnych poplatkov nepoužila ako dôvod,   pre   ktorý   žiadala okresný   súd   rozhodnúť o   trovách   konania podľa   § 150 OSP. Navyše, podľa § 213 ods. 2 OSP ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre   rozhodnutie   veci   rozhodujúce,   je   povinný   vyzvať   účastníkov   konania,   aby   sa k možnému   použitiu   tohto   ustanovenia   vyjadrili,   čo   však   krajský   súd   vo   vzťahu k sťažovateľovi neurobil. Pri aplikácii § 150 OSP sú hranice sudcovskej úvahy dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania, a aplikovať ustanovenie § 150 OSP možno iba v celkom výnimočnom prípade, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať nielen na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery   všetkých   účastníkov   konania,   ale   tiež   na   okolnosti,   ktoré   viedli   účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Krajský súd svojím rozhodnutím porušil aj princíp   právnej   istoty,   ktorý   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože v rovnakom, resp. obdobnom prípade, než aký bol rozhodovaný všeobecnými súdmi, dospel bez náležitého odôvodnenia k inému záveru, a tým porušil princíp, v zmysle ktorého súdy majú   v   rovnakých   alebo   obdobných   prípadoch   rozhodovať   rovnako   –   Najvyšší   súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Obo 181/2007, 6 Obo 103/2008 z 29. mája 2009 konštatoval, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 OSP neznamená súčasne aj zbavenie zodpovednosti účastníka konania za výsledok sporového konania, čo znamená, že v prípade, ak účastník konania, ktorý bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, bude celkom, resp. čiastočne neúspešný v konaní, bude za podmienok § 142 OSP zaviazaný na znášanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý v konaní mal celkom alebo čiastočný úspech. Krajský súd vo veci sťažovateľa nedostatočne odôvodnil, v ktorých   okolnostiach   na   strane   žalobkyne   videl   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa na aplikáciu § 150 OSP, svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu,   že   rozhodnutie   založil   na   takej   aplikácii   právnej   normy   (§   150   OSP),   ktorá popiera jej účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd uznesenie sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011 odôvodnil takto:„Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vychádzajúc   z   citovaného   zákonného   ustanovenia   je   zrejmé,   že   ide   o   procesný inštitút, ktorý indikatívne vypočítava okolnosti relevantné na jeho aplikáciu. Odvolací súd považuje   predmetnú   vec   za   takú,   v   ktorej   je   dôvodné   aplikovať   citované   zmierňujúce ustanovenie.

V prípade rozhodovania o náhrade trov konania je treba prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich náhrade musí byť odôvodnená.

V posudzovanej právnej veci je významné, že žalobkyňa bola prvostupňovým súdom oslobodená od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50 % uznesením zo dňa 10. 6. 2010 (č. l. 59, 60). Prvostupňový súd priznal navrhovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov s odôvodnením, že po posúdení všetkých majetkových pomerov navrhovateľky, celkovej majetkovej situácie s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť, rodinnú situáciu mal za   to,   že   navrhovateľka   má   iné   náklady   spojené   so   zabezpečovaním   životných   potrieb, potrieb   vyživovaného   dieťaťa,   je   podnikateľským   subjektom   a   má   za   to,   že   dostatočne preukázala dôvodnosť oslobodenia vo výške 50 %.

V   odôvodnení   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania   chýba   však   úvaha   a   záver prvostupňového   súdu   o   tom   či   a   prípadne   aký   má   na   rozhodnutie   v   tejto   veci   vplyv predchádzajúce rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov. Prvostupňový súd len poukázal na to, že podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia §   150,   keďže   nezistil   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   v   danom   prípade.   Bolo   však povinnosťou   prvostupňového   súdu,   aby   k   dôkazom   a   z   nich   vyplývajúcich   skutočností o čiastočnom   oslobodení   žalobkyne   od   platenia   súdnych   poplatkov   prihliadol   aj   pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že ide o prípad, kedy   sú   dané   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre   nepriznanie   náhrady   trov   konania úspešnému žalovanému v rozsahu 50 %. Z obsahu spisu vyplýva záver o tom, že nedošlo v priebehu konania k zmene majetkových, osobných a rodinných pomerov žalobkyne, keďže aj prvostupňový súd ponechal rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov bez zmeny v priebehu konania. Súd tak prihliadol na základné životné výdaje, ktoré potrebuje žalobkyňa s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť k vyživovanému dieťaťu.

S   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   odvolací   súd   je   toho   názoru,   že v danom   prípade   na   strane   žalobkyne   sú   dané   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa, spočívajúce v jej pomeroch, a preto ide o prípad, kedy možno aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. V rozsahu 50 % priznaného oslobodenia od platenia súdnych poplatkov na 50 % priznanie náhrady trov konania.

K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd ďalej dodáva. Za   dôvod hodný   osobitného zreteľa   v zmysle ustanovenia § 150 O.s.p.   nemožno považovať   skutočnosť,   že   žalobkyňa   sa   domáhala   a   snažila   sa   pred   začatím   súdneho konania uzavrieť zmier ohľadom predmetného nároku so žalovaným. V priebehu súdneho konania, resp. výsledok súdneho konania ukázal, že nárok žalobkyne bol neopodstatnený a žalobe sa nevyhovelo. Teda dôvod uvádzaný v odvolaní žalobkyne nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa.

K   ďalšej   námietke   žalobkyne,   že   o   kúpnej   cene   predávaných   nehnuteľností   sa dozvedela až zo znaleckého posudku znalca Ing. F. (č. l. 129) a zistila tak, že investície, ktoré vložila do predmetnej nehnuteľnosti neboli zhodnotené alebo neboli vzaté do výšky kúpnej ceny, pričom táto vedomosť bola pre ňu rozhodná pre určenie voči komu podá žalobu,   či   voči   žalovanému   alebo   novému   vlastníkovi.   Je   potrebné   uviesť,   že   touto vedomosťou   disponovala   žalobkyňa   už   22.   10.   2010,   teda   kedy   bol   znalecký   posudok predložený prvostupňovému súdu.   Žalobkyňa však po tomto   časovom intervale zotrvala naďalej na svojom nároku aj na procesnom označení žalovaného. Prvostupňový súd tak viedol konanie ďalej, vykonal ďalšie dôkazy (č. l. 152, 157, 167 až 171, 176 až 179, 197 až 200). Žalobkyňa navyše sama rozšírila právnu kvalifikáciu uplatneného nároku. Z toho teda vyplýva,   že   napriek   dispozíciou   určitej   vedomosti   o   skutkovom   zistení,   ktoré   podľa   jej názoru malo vplyv aj na označenie žalovaného, prípadne označenie ďalšieho účastníka konania, nevyužila možnosti, ktoré jej procesné právo, či už na dispozíciu so samotnou žalobou, prípadne označením žalovaných subjektov. Z tohto dôvodu je táto jej námietka podľa názoru odvolacieho súdu rovnako neopodstatnená.

Odvolací súd tak dospel k iným záverom pri rozhodovaní o trovách konania ako prvostupňový súd, pokiaľ ide o možnosť v prejednávanom prípade aplikáciou ustanovenia § 150 O.s.p., a preto rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 50% na účet právneho zástupcu žalovaného s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akého dôvodu považoval za naplnené rozhodujúce podmienky na výnimočnú aplikáciu § 150 OSP. Tieto dôvody videl v majetkových a sociálnych pomeroch na strane žalobkyne, prihliadol na základné životné výdaje, ktoré potrebuje žalobkyňa s ohľadom na vyživovaciu povinnosť k vyživovanému dieťaťu (ktoré boli v konaní preukázané). Nie je potom už nevyhnutné, aby sa všeobecný súd   pre   naplnenie   požiadavky   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   formalisticky vyporiadaval aj s nenaplnením jednotlivých ďalších pre vec nerozhodných kritérií, ktoré nezistil, tak ako na to poukazuje sťažovateľ. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdil,   že   toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (I. ÚS 198/07).

S ohľadom na uvedené sa preto ústavný súd zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, podľa   ktorej   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   poprel   účel,   zmysel   a   princípy   výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel k záveru, že vo veci   sťažovateľa   boli   splnené   podmienky   na   nepriznanie   náhrady   trov   konania sťažovateľovi podľa § 150 OSP.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Účelom   tohto   ustanovenia   je   umožniť   súdu   zmierniť   dôsledky   právnych   noriem upravujúcich   náhradu   trov   konania   zavedením   moderačného   absolučného   práva.   Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného   zreteľa.   Jednou   zo   skupín   prípadov,   v   ktorých   aplikácia   tohto   ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré   sám   nezavinil,   alebo   ich   môže   uhradiť   len   s   veľkými   ťažkosťami.   V   takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Vo   veci   sťažovateľa   považoval   krajský   súd   za   preukázanú   existenciu   okolností hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v sociálnej situácii žalobkyne, pričom vychádzal z toho, že tieto existovali v čase jej čiastočného oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky   právoplatným   rozhodnutím   okresného   súdu   a   trvali   aj   v   čase   rozhodovania krajského súdu. Svoje rozhodnutie o použití ustanovenia § 150 OSP založil teda krajský súd na takom dôvode, ktorý toto zákonné ustanovenie považuje za relevantný a ktorý je v súlade s   jeho   zmyslom   a   účelom.   Krajský   súd   pri   aplikácii   §   150   OSP   rešpektoval   hranice sudcovskej úvahy dané účelom tohto ustanovenia a náležite zdôvodnil svoj postup. Na   tomto   závere   nič   nemôže   zmeniť   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   bola žalobkyňa   v   konaní   čiastočne   oslobodená   od   súdnych   poplatkov   (10.   júna   2010) napriek tomu, že pre takéto rozhodnutie neboli v čase rozhodovania naplnené predpoklady podľa § 138 OSP, ani to, že sťažovateľ tvrdil, že nemal možnosť toto rozhodnutie zvrátiť. Čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bolo   žalobkyni   priznané   skorším právoplatným rozhodnutím okresného súdu. Ako vyplýva z ustanovenia § 138 ods. 2 OSP, priznané   oslobodenie   súd   kedykoľvek   za   konania   odníme,   prípadne   aj   so   spätnou účinnosťou,   ak   sa   do   právoplatného   skončenia   konania   ukáže,   že   pomery   účastníka oslobodenie neodôvodňovali. Podnet na takéto rozhodnutie súdu môže dať aj iný účastník konania. Keďže okresný súd ani krajský súd nezistili podmienky na odňatie čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov žalobkyni, postup podľa § 138 ods. 2 OSP nevyužili.

Ústavný   súd   považuje   ďalej   za   podstatné   aj   to,   že   sťažovateľ   ani   v   sťažnosti doručenej ústavnému súdu netvrdil vo vzťahu k následkom napadnutého rozhodnutia, že by tu   existoval   nepomer   medzi   zvýhodnením   žalobkyne   a   znevýhodnením   sťažovateľa s ohľadom na ich celkové pomery ako účastníkov konania, pri riešení vzťahu ktorých bol krajský súd povinný hľadať spravodlivú rovnováhu. Za nenáležitú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd mal s ohľadom na ustanovenie § 213 ods. 2 OSP osobitne v tomto prípade vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie k možnej aplikácii § 150 OSP   s   odôvodním,   že   na   rozhodnutie   o   trovách   konania   chce   aplikovať   ustanovenie právneho   predpisu,   ktoré   pri   doterajšom   rozhodovaní   veci   nebolo   použité   a   je   pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Účelom ustanovenia § 213 ods. 2 OSP je primárne zabrániť prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, ako to žiada sťažovateľ. Rozhodovanie o trovách   konania je z tohto pohľadu vnútorne jednotnou   procesnoprávnou   otázkou,   pri   ktorej   nemožno   samostatne   hovoriť   na   jednej strane   o   ustanoveniach   upravujúcich   náhradu   trov   konania   podľa   zásady   úspechu   a   na druhej   strane   o   odlišných   ustanoveniach   (v   zmysle   §   213   ods.   2   OSP)   tieto   princípy modifikujúcich.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania a aplikácii § 150 OSP našiel v okolnostiach prípadu spravodlivú rovnováhu, tak ako to od neho vyžaduje   obsah   základného   práva   na súdnu   ochranu   garantovaného čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S ohľadom na uvedené je vylúčené nielen to, aby postupom krajského súdu rešpektujúcim ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku došlo k porušeniu týchto práv sťažovateľa, ale aj k porušeniu práva na spravodlivý proces v spojení s právom na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu (ktorého samostatné porušenie sťažovateľ navyše ani nenamietal). V prípade   sťažovateľa   teda   nešlo   o   prípad,   v   ktorom   by   krajský   súd   formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd   naopak   dôsledne a ústavne   konformne   využijúc   svoje   moderačné   právo   v   intenciách   zákona   zmenil rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi. V tomto prípade   od   krajského   súdu   ani   účel   zákona   ani   história   jeho   vzniku,   ani   systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávných princípov nevyžadovali dospieť k inému záveru, než ktorý uviedol v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľa   ani v tejto časti neobstojí.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za dôvodné, aby uznesením krajského súdu sp.   zn.   20   Co   78/2011   z   21.   júla   2011   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj v spojení s právom na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011