SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 562/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnostiSLOVNAFT,   a. s.,   Vlčie   hrdlo   1,   Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   RužičkaCsekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. DanaNemčíková,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivýsúdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešoveč. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014doručená   sťažnosť   spoločnosti   SLOVNAFT,   a.   s.,   Vlčie   hrdlo   1,   Bratislava   (ďalejaj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podnikať zaručenéhov čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Cdo   188/2013   z   21.   júla   2014,   ktorousťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   spis.   zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bol porušený základný princíp právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z   21.   júla   2014   o   odmietnutí   dovolania   Sťažovateľa   bolo   porušené   základné   právo Sťažovateľa   na   podnikanie   podľa   článku   35   ods.   1   Ústavy   SR   a   bolo   porušené   právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z   21.   júla   2014   o   odmietnutí   dovolania   Sťažovateľa   bolo   porušené   základné   právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie

a Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   z   9.   novembra   2012,   konanie   sp.   zn. 4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   z   9.   novembra   2012,   konanie   sp.   zn. 4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bol porušený základný princíp   právneho   štátu   podľa   článku   1   ods.   1   prvá   veta   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   z   9.   novembra   2012,   konanie   sp.   zn. 4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné právo Sťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   z   9.   novembra   2012,   konanie   sp.   zn. 4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   z   9.   novembra   2012,   konanie   sp.   zn. 4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Ako vyplýva zo sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovanýpôvodne účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedeného predOkresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 240/02. Priebeh konaniavedeného pred okresným súdom sťažovateľ zhrnul v sťažnosti doručenej ústavnému súdutakto:

„... Okresný súd v Prešove vydal dňa 02. 02. 2005 rozsudok spis. zn. 9C 240/02-103 v konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   a   určenie   neplatnosti   osvedčenia,   že   žalobca,,   bytom,   proti   Sťažovateľovi je vlastníkom nehnuteľností v kat. území : parc. č.: - orná pôda vo výmere 733m2; - ostatná plocha vo výmere 91m2; - zastavaná plocha vo výmere 186m2; - zastavaná plocha vo výmere 419m2; - zastavaná plocha vo výmere 105m2; - zastavaná plocha vo výmere 44m2; - zastavaná plocha vo výmere 1141m2; - zastavaná plocha vo výmere 979m2; - zastavaná plocha vo výmere 712m2; - zastavaná plocha vo výmere 340m2; -zastavaná plocha vo výmere 435m2; -   zastavaná   plocha   vo   výmere   932m2; -   zastavaná   plocha vo výmere 99m2; - zastavaná plocha vo výmere 1017m2; - zastavaná plocha   vo   výmere   213m2; -   zastavaná   plocha   vo   výmere   1130m2; - zastavaná plocha vo výmere 42m2; - zastavaná plocha vo výmere 239m2; - zastavaná plocha vo výmere 154m2; -zastavaná plocha vo výmere 208m2; parcelu číslo -   zastavaná   plocha   vo   výmere   4208m2;   zapísaných   na   LV   číslo k. ú.. Vo zvyšku žalobu zamietol...

... Okresný súd Prešov tak žalobcovi priznal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v celkovej výmere 13 427 m2, ktoré žalovaný a jeho právny predchodca užíval a vlastnil nepretržite od roku   1976   ako   súčasť   areálu   svojho   závodu,   ktorý   má   strategický spoločensko-hospodársky význam.

... Krajský súd v Prešove v konaní o odvolaní Sťažovateľa spis. zn. 3Co 255/05 dňa 10. novembra 2005 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove z 02. 02. 2005.

...   Z   dôvodu,   že   prvostupňový   ani   odvolací   súd   sa   v   rozsudkoch   nevysporiadali so zásadnou skutkovou a právnou argumentáciou Sťažovateľa v celom konaní a súdy svoje rozhodnutia nezdôvodnili ústavnoprávne konformne, podal Sťažovateľ dňa 3. marca 2006 sťažnosť vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 Ústavy SR.

...   Ústavný   súd   SR   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   79/06-12   vydal   dňa 29. marca 2006 uznesenie, ktorým sťažnosť Sťažovateľa v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku   Okresného   súdu   v   Prešove   zo   dňa   02.   02.   2005   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie a v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku Krajského súdu v   Prešove   zo   dňa   10.   11.   2005   odmietol   ako   neopodstatnenú   už   po   jej   predbežnom prerokovaní.“

Na   návrh   sťažovateľa   z   2.   apríla   2006   bola   okresným   súdom   uznesenímsp. zn. 7 C 81/06   zo   4.   marca   2008   povolená   obnova   tohto   konania   a   odloženávykonateľnosť   rozsudku   vydaného   v   pôvodnom   konaní.   Priebeh   obnoveného   konaniapopisuje sťažovateľ takto:

„... V dôsledku obnovy konania vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2006 súd opakovane rozhodoval   vo   veci.   Súd   rozsudok   odôvodnil   tým,   že   dôvodom   obnovy   konania   bola nesprávna identifikácia nehnuteľností, ktoré zdedil žalobca a sú zapísané vo vlastníctve žalovaného.   Pri   identickom   odôvodnení   rozhodnutia   s   Rozsudkom   1   tak   súd   určil,   že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti v kat. úz. : parc. č. vo výmere 721 m2 - ostatná plocha, vytvorená oddelením od pozemku KN C parc. č. - ostatná plocha, pôvodná výmere 7602 m2, evidovanom na LV č., k. ú., na základe geometrického plánu č. 180/2008; vo výmere 521 m2, druh - ostatná plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č., druh ostatná plocha, pôvodná výmera 581 m2, evidovanom na LV. č., k. ú., na základe Geometrického plánu č. ;, vo výmere 348 m2, druh - zastavané plochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č., druh - zastavané plochy a nádvoria, pôvodná výmera 4325 m2, evidovanom na LV. č., k. ú., na základe Geometrického plánu č. ;, vo výmere 441 m2, druh ostatná plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č., druh ostatná plocha, pôvodná výmera 5511 m2, evidovanom na LV. č., k. ú., na základe Geometrického plánu č. ;, vo výmere 2520 m2, druh - zastavané plochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č., druh — zastavané plochy a nádvoria,   pôvodná   výmera   4208   m2,   evidovanom   na   LV.   č.,   k.   ú., na základe Geometrického plánu č. ;, vo výmere 747 m2, druh - ostatná plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č., druh ostatná plocha, pôvodná   výmera   5511   m2,   evidovanom   na   LV.   č,,   k.   ú.,   na   základe Geometrického plánu

. ;,   vo   výmere   564   m2,   druh   -   zastavané   plochy   a nádvoria, vytvorenom   oddelením   od   pozemku   KN   C   parc.   č.,   druh   -   zastavané   plochy a nádvoria,   pôvodná   výmera   4325   m2,   evidovanom   na   LV.   č.,   k.   ú., na základe Geometrického plánu č. ;, vo výmere 787 m2, druh - ostatná plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č., druh - ostatná plocha, pôvodná   výmera   9242   m2,   evidovanom   na   LV.   č.,   k.   ú.,   na   základe Geometrického plánu č. ; parc. č., vo výmere 202 m2, druh - zastavané plochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č., druh - zastavané plochy a nádvoria, pôvodná výmera 1130 m2, evidovanom na LV. č,, k. ú., na základe Geometrického plánu č. ;, vo výmere 43 m2, druh - ostatná plocha, evidovanom na LV. č., k. ú.,, vo výmere 249 m2, druh ostatná plocha, evidovanom na LV. č., k. ú....

...   Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   spis.   zn.   4Co   25/2012   rozsudkom   zo   dňa 09. 11. 2012   potvrdil   rozsudok   2.   Skonštatoval,   že   dôvodom   obnovy   konania   bola identifikácia   parciel.   So   skutkovou   a   právnou   argumentáciou   v   konaní   Sťažovateľa   sa napadnutý rozsudok nevysporiadal....“

Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012,týmto   rozhodnutím   bol   ako   vecne   správny   potvrdený   rozsudok   okresného   súduč. k. 9 C 240/2002-375 z 30. januára 2012. Okresný súd žalobe vyhovel s odôvodnením,podľa   ktorého   mal   za   preukázané,   že   žalobca   nadobudol   predmetné   nehnuteľnostiv dedičskom konaní po neb.,, a svojom starom otcovineb.,   pričom   právni   predchodcovia   žalobcu   nadobudli   nehnuteľnostivýmerom o vlastníctve pôdy podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. z 19. marca 1943 (ďalej len„výmer“), tieto nehnuteľnosti od ich pridelenia užívali až do vzniku družstva. Sťažovateľnehnuteľnosti nadobudol od svojho právneho predchodcu BENZINOL, š. p., Bratislava, tak,že   tieto   prešli   do   správy   Fondu   národného   majetku   Slovenskej   republiky   založenímBENZINOL, a. s., a sťažovateľ ich nadobudol zlúčením s BENZINOLOM, a. s. Pretožesťažovateľ poukazoval na intabulačný princíp a výmer nebol zapísaný knihovným súdom,okresný súd i krajský súd konštatovali, že aj v prípade, ak by sa takýto zápis vyžadoval,nadobudli právni predchodcovia vlastnícke právo vydržaním, a to k 1. januáru 1961. Pokiaľsa sťažovateľ bránil tým, že vlastnícke právo k predmetu sporu následne vydržal on alebojeho   právny   predchodca,   okresný   súd   i   krajský   súd   dospeli   k   záveru,   že   táto   obrananeobstojí, pretože sťažovateľ nebol nikdy dobromyseľný, čo vyplýva i z toho, že v konaníbolo ako dôkaz predložené osvedčenie o vydržaní z 18. augusta 1999, hoci poukazujúcena dobromyseľnosť predchodcu sťažovateľa od roku 1976.

Rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012 nadobudolprávoplatnosť 28. decembra 2012.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie 28. januára 2013, ktoréodôvodnil tým, že tento rozsudok trpí vadou podľa § 237 f) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“), keď odôvodnenie rozhodnutia nie je zdôvodnené ústavne konformnýmspôsobom,   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   zrozumiteľným,   právne   a skutkovoakceptovateľným   spôsobom   so   zásadnou   argumentáciou   sťažovateľa   v   celom   súdnomkonaní, pričom preberá iba tú časť argumentácie žalobcu a odôvodnenia rozsudku, ktoráviedla k bezdôvodnej konštatácii o vydržaní nehnuteľností žalobcom, resp. jeho právnymipredchodcami.   Argumentáciu   sťažovateľa,   že   prvostupňový   súd   nesprávne   skutkovoa právne   vec   posúdil   v   rozsahu   preukázaného   vlastníctva   sporných   nehnuteľnostísťažovateľa,   odvolací   súd   celkom   v   napadnutom   rozsudku   nezdôvodnil   a   ani   dôkazyzaložené v súdnom spise neposúdil tak, aby sťažovateľ dostal odpovede na tie zásadnéargumenty, ktoré mohli mať a podľa názoru sťažovateľa aj mali zásadný vplyv na správnerozhodnutie veci.

Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014,najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP vspojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], pretože sa nepreukázala opodstatnenosť argumentáciesťažovateľa o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a vdovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 OSP.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 nadobudloprávoplatnosť 8. augusta 2014.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   porušenie   základnéhopráva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy,   právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podnikaťzaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20ods. 1 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy tak rozsudkom krajského súduč. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014.

Porušenie označených základných práv a čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľ odôvodniltým,   že   obe   rozhodnutia   sú   arbitrárne,   nedostatočne   odôvodnené   a   založené   na   takomvýklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktoré popierajú ich účel a zmysel. Ďalejv sťažnosti argumentoval vo vzťahu k rozsudku krajského súdu takto:

«...   Sťažovateľ   dôrazne   namieta   správnosť   Napadnutého   rozsudku   KS   v   Prešove o preukázaní úplnosti prídelového konania právnym predchodcom žalobcu, v rámci ktorého nebola   vydaná   prídelová   listina,   ani   vlastnícke   právo   prídelcov   nebolo   zapísané v pozemkovej knihe...

KS v Prešove sa v Napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa,   že   vlastnícke   právo   právnych   predchodcov   žalobcu   nebolo   zapísané v pozemkovej   knihe.   K   Sťažovateľom   namietanému   intabulačnému   princípu   Sťažovateľ uvádza,   že   po   roku   1945   dochádzalo   na   základe   pozemkových   reforiem   k   odňatiu vlastníckych práv k nehnuteľnému majetku vybraných osôb, označených či už na základe národnostnej   príslušnosti,   alebo   na   základe   označenej   činnosti   ako   nepriateľskej a následným   pridelením   vlastníctva   k   skonfiškovanému   majetku   podľa   príslušných osobitných   nariadení.   Bez   ohľadu   na   to,   že   k   odňatiu   vlastníckych   práv   pôvodných vlastníkov   (v   posudzovanom   prípade a   spol.)   napr.   podľa   vládneho nariadenia 15/1959 Zb. alebo podľa nariadenia 104/1945 Sb. n. podľa názoru Sťažovateľa došlo k odňatiu vlastníckych práv pôvodných vlastníkov v rozpore s vtedy platnou ústavou, podľa ktorej bolo možné odňať vlastnícke právo len na základe zákona a nie na základe nariadenia,   je   potrebné   posudzovať   bezvýhradnosť   intabulačného   princípu   v   rozsahu významu právnej úpravy prideľovania skonfiškovaného majetku prídelcom.

Obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 spájalo vznik vlastníckeho práva so zápisom nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe. Vládne nariadenie 104/1945 Sb. n. stanovuje, že príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu na základe návrhu   štátneho orgánu, ktorý výmer o prídele vlastníctva vydal. Podľa vyššie uvedeného zákona č. 90/1947 Sb., pokiaľ je nehnuteľnosť pridelená podľa nariadenia návrh na realizáciu knihového „poriadku“ náleží Povereníctvu poľnohospodárstva a pozemkovej reformy.

... KS V Prešove sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa v rozsahu nadobudnutia účinnosti Výmeru o vlastníctve pôdy až vydaním prídelovej listiny, ktorá je vkladu schopnou listinou v pozemkovej knihe, a teda s neúplnosťou prídelového konania, keď podľa § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. sa ako vkladu schopné listiny uvádzajú rozhodnutia o prídele (prídelové listiny) vydané fondom.

...   tvrdenie   žalobcov   v   rozsahu   výlučne   konštitutívneho   charakteru   Výmeru,   ako dokladu preukazujúceho vlastnícke právo prídelcu k pozemku je sporné nielen vo význame intabulačného princípu, ktorý v čase vydania Výmeru na Slovensku platil ale aj vo význame sporného znenia samotného nariadenia 104/1945 a nariadenia 104/1946. Kým nariadenie 104/1945 uvádza iba neurčité pozemnoknižné prevedenie skonfiškovaného a prideleného majetku v súvislosti s prídelovou cenou, v ktorej sú zahrnuté všetky poplatky, nariadenie 104/1046 už výslovne uvádza na jednej strane výmer o pridelení pozemkov ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam   vlastníckeho   práva   v   prospech   prídelcu   (§   1   ods.   2   nariadenia),   z   čoho   KS v Prešove a aj Okresný súd v Prešove dôvodia konštitutívny charakter Výmeru, na druhej strane   v   §   2   nariadenia   104/1946   je   uvedený   výslovne   vklad   vlastníckeho   práva v pozemkovej knihe, aj keď v spojení s pôžičkami a zaistením hypotekárnych záložných práv v prospech úverujúceho ústavu v príslušnom pozemnoknižnom poradí. KS v Prešove sa tak nedostatočne vysporiadal s hmotným právom platným v čase vydania Výmeru právnym predchodcom   žalobcu   a   jednoznačne   konštatovaná   výnimka   z   intabulačného   princípu vo veciach prídelu do vlastníctva výmerom podľa nariadenia je nedostatočne zdôvodnená a nesprávna. Rovnako konštatovaná výnimka nevyplýva ani zo zákona č. 90/1947, ktorý opäť   nedostatočne   určito   označuje   ako   vkladu   schopné   listiny   rozhodnutia   o   prídele v zátvorke   prídelové   listiny,   vydané   fondom.   Z   uvedeného   znenia   tohto   zákona   tak dostatočne   určito   nevyplýva   ani   to,   že   výmer   o   vlastníctve   bol   tou   verejnou   listinou, na základe ktorej súd vykoná či už záznam alebo vklad vlastníckeho práva v pozemkovej knihe a na vklad alebo záznam platná právna úprava predpokladala vydanie prídelovej listiny.   Za   zásadnú   v danom   spore   tak   Sťažovateľ   oprávnene,   násobne   namietal nepreukázanú dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov potrebnú pre nadobudnutie vlastníctva k spornej pôvodnej nehnuteľnosti vydržaním (pri súčasne námietke neúplnosti prídelového   konania)   počas   celej   desaťročnej   premlčacej   doby   z   pohľadu   jej   ničím nerušeného, nepretržitého užívania.

... Sťažovateľ namieta porušenie jeho vyššie uvedených základných práv nesprávnym posúdením dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu Napadnutým rozsudkom KS v Prešove.   Za   dôležitú   otázku   dobromyseľnosti   držby   a   vlastníctva   Sťažovateľ   namietal dobu,   podľa   ktorej   údajne   právni   predchodcovia   žalobcu   užívali   sporné   nehnuteľnosti a to v rozsahu   dostatočného   nepreukázania   času   skutočného   odovzdania   nehnuteľností do ich   užívania.   Súd   konštatoval   začatie   doby   užívania   na   základe   výpovede   svedkov, ktorých namietal Sťažovateľ v celom konaní, nakoľko sú to žalobcovia v iných súdnych konaniach   proti   Sťažovateľovi   o   určenie   ich   údajného   vlastníctva   v   tom   istom   areáli Sťažovateľa, teda ich dôveryhodnosť bola Sťažovateľom v konaní spochybnená.

...   Výmer   bol   vydaný   dňa   19.   marca   1948.   Do   roku   1950   platil   na   Slovensku Intabulačný princíp. Vlastníkom sa tak stal iba ten, koho vlastnícke právo bolo riadne v pozemkovej   knihe   zapísané   a   to   na   základe   uznesenia   príslušného   vkladového   súdu o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva.   V   danom   prípade   tak   žalobca,   podľa   názoru Sťažovateľa uvedeného v odvolaní, ale aj počas celého konania na súde prvého stupňa nepreukázal vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, a to s ohľadom na znenie samotného vládneho   nariadenia   104/1946   Sb.   n.,   intabulačného   princípu   platného   do   roku   1950, absenciu vydania prídelovej listiny a zápisu v pozemkovej knihe.

... Sťažovateľ   namieta odôvodnenie Napadnutého rozsudku KS   Prešov v rozsahu vydržania   spornej   nehnuteľnosti   právnymi   predchodcami   žalobcu.   Tvrdenie,   že   právni predchodcovia držali spornú nehnuteľnosť oprávnene a nepretržite podľa doby stanovenej zákonom, nie je podľa Sťažovateľa preukázané, keď sa zakladá iba na výsluchu svedkov, ktorí zrejme v rozhodnom čase nežili a ktorí majú vlastné záujmy na takom preukázaní. Svedok na ktorého svedeckej výpovedi je založené odôvodnenie Napadnutého rozsudku KS v Prešove je so Sťažovateľom v identickom konaní o určenie vlastníckeho práva   (Okresný   súd   Prešov,   sp.   zn.:   8C/255/2010,   29C/255/201).   Zápisnica,   list Povereníctva z 23. 11. 1948 na ktorú sa odvoláva Napadnutý rozsudok KS v Prešove nie je podľa názoru Sťažovateľa dostatočným dôkazom o údajnom užívaní nehnuteľností právnymi predchodcami   žalobcov, takým by bol iba a výlučne Výmer o odovzdaní nehnuteľností do držby,   pričom   právni   predchodcovia   žalobcu   by   museli   byť   vo   výmere   o   odovzdaní do držby riadne identifikovaní.

... Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove celkom ústavne neakceptovateľne odmietol vlastnícke právo Sťažovateľa, s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní proti   prvostupňovému   rozsudku   a   v   celom   prvostupňovom   konaní   sa   v   odôvodnení Napadnutého rozsudku nevysporiadal. Tým porušil všetky vyššie uvedené základné práva Sťažovateľa   garantované   mu   Ústavou   SR   a   medzinárodnými   zmluvami.   Sťažovateľ uvádza, že   právny   predchodca   Sťažovateľa,   vtedajší   Benzinol   n.   p.   Bratislava, pri majetkovoprávnom vysporiadaní v roku 1979 vychádzal z platných údajov evidencie nehnuteľnosti   a   pozemkovej   knihy,   ktoré   podľa   vtedy   platného   zákona   o   evidencii nehnuteľností   a   jeho   vykonávacej   vyhlášky,   boli   taktiež   záväzné   pre   spísanie   zmlúv a verejných listín. Na základe týchto údajov a na podklade GP č. 761-707-0186-1970 boli spísané Hospodárske zmluvy o prevode správy majetku medzi Čsl. štátom a ONV Prešov ako dovtedajším správcom majetku. V roku 1999 po vykonaní obnovy kat. operátu novým mapovaním boli tieto parcely EN prečíslované na parcely katastra nehnuteľností (KN), tak ako   sú   uvedené   na   LV   č. k.   ú..   Následne   bol   majetok   Benzinolu   n.   p. Bratislava v roku 1992 prevedený na Benzinol a. s., podľa Notárskej zápisnica N 201/92, Nz 188/92, z ktorej jednoznačne vyplýva, že aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, boli vložené   do akciovej spoločnosti Benzinol, a. s. a neskôr došlo   k ďalším   prevodom na Slovnafi: Benzinol a. s. Bratislava. Posledný zápis je na SLOVNAFT a. s. so sídlom Vlčie hrdlo,   Bratislava.   Odporca   uvádza,   že   ochrana   vlastníckeho   práva   sa   zaručuje aj pre žalovaného. Predmetné pozemky patria obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s., ktorá získala aj predmetné pozemky v rámci privatizácie podniku. Teda došlo k odpredaju zo strany štátu a ku kúpe a vyplateniu kúpnej ceny zo strany obchodnej spoločnosti...... Sporná pôvodná parcela bola odo dňa nadobudnutia správy/vlastníctva sporných nehnuteľností   k   1.   máju   1971   nepretržite   v   užívaní   pôvodne   Benzinol   n.   p.,   po   jeho privatizácii   Benzinol   a.   s.   a   následne   SLOVNAFT,   a.   s.   Právnická   osoba   až   do   31. decembra 1991 nebola spôsobilým subjektom vydržania, keď vlastnícke právo k pozemku mohlo byť vydržané iba fyzickou osobou. Vzhľadom na túto skutočnosť mohla právnická osoba na základe vydržania nadobudnúť vlastnícke právo až k 1. januáru 1992 (§ 134 zák. č. 509/1991   Zb.).   Právnická   osoba   tak   mohla   vydržať   nehnuteľnosť,   ak   ju   mala nepretržite v držbe počas desiatich rokov, pričom do vydržacej doby je treba započítať i dobu oprávnenej držby vykonávanej jej predchodcom pred uvedeným dňom.

...   Sťažovateľ   namieta   porušenie   všetkých   vyššie   uvedených   základných   práv Napadnutým   rozsudkom   KS   v   Prešove,   ktorý   vôbec   nezohľadnil   správne   tvrdenie Sťažovateľa,   že   právni   predchodcovia   žalobcu   nemohli   byť   dobromyseľní   pri   údajnom nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ani počas vydržacej doby, keď neboli nikdy zapísaní v PK, rovnako tak neboli zapísaní v registri E KN, a neboli vôbec zapísaní ako vlastníci ani registri C KN. Právnemu predchodcovi Sťažovateľa tak nemohlo byť jasné, že sporné nehnuteľnosti boli na základe Výmeru pridelené do vlastníctva tretej osobe, alebo že pozemky, ku ktorým získal vlastníctvo/správu od čsl. štátu ako vlastníka vedeného   v   danom   čase   v   PK   mu   nepatria,   alebo   ich   nemá   v   oprávnenej   držbe   a   to minimálne v zákonom stanovenej desať ročnej vydržacej dobe, alebo až do času privatizácie štátneho podniku v roku 1992, a po privatizácii minimálne po dobu desať rokov. Krajský súd v Prešove sa tak ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s otázkou nadobudnutia vlastníckeho   práva   právnym   predchodcom   Sťažovateľa,   Sťažovateľom   a   nezákonne ignoroval preukázané držanie sporných nehnuteľností Sťažovateľom, resp. jeho právnym predchodcom.

...   Sťažovateľ   a   jeho   právni   predchodcovia   nadobudli   do   vlastníctva   sporné nehnuteľnosti,   ktoré   už   ani   v   čase   privatizácie   štátneho   podniku   nemali   charakter poľnohospodárskej pôdy. Napadnutý rozsudok KS v Prešove celkom ignoruje oprávnené námietky a argumenty Sťažovateľa, že predmetom súdneho konania už nie sú orné pôdy, či pasienky, ale zastavané plochy.»

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014sťažovateľ odôvodnil porušenie označených základných práv tým, že „vada konania podľa § 237 OSP znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, to však nevyhnutne neznačí aj opak, teda že každé porušenie práva na spravodlivý proces dosahuje intenzitu až vady konania v zmysle 237 OSP. NS SR s odvolaním sa najmä na uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 sa priklonil k tým rozhodnutiam NS SR, ktoré konštatovali, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa 241 ods. 2 písm. b) OSP. Následne NS SR konštatuje, že ak by aj (prípadne) bola opodstatnená námietka odporcu, že dovolaním napadnuté   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   nepresvedčivé,   arbitrárne,   nedostatočne odôvodnené, týkala by sa (len) tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací dôvod, avšak úspešne uplatniteľný je len ak je dovolanie procesne prípustné, pričom o tento prípad v preskúmavanej veci nešlo (napadnutý rozsudok nezmenil prvostupňový rozsudok, ani nepripustil dovolanie pre posudzovanú závažnú právnu otázku). Citované uznesenie ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   196/2014   konštatuje   pritom   nasledovné:   ustálená rozhodovacia prax NS SR vychádza z rozhodnutia NS SR z 28. 8. 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997 uverejnené v Zbierke stanovísk pod č. R 111/1998 časť právnej vety konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny názor riadne nezdôvodnil, takže jeho rozsudok je nepreskúmateľný.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že k porušeniu ním označených základných práv uznesenímnajvyššieho   súdu   sp. zn. 3   Cdo   188/2013   z 21.   júla 2014   došlo aj z dôvodu,   že   totorozhodnutie je neprípustne formalistické, nevyporiadava sa s rozhodnutiami najvyššiehosúdu,   ktoré   naopak,   považujú   nedostatočné   odôvodnenie   dovolaním   napadnutéhorozhodnutia za naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemázásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanejústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecnýchsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medziústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

III.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014

Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   splnením   podmienok   prijatia   na   ďalšie   konanietej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnua inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proceszaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013z 21. júla 2014.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 odôvodnil takto:«Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez   nariadenia   dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   1   O.   s.   p.)   skúmal   najskôr, či dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto   opravným prostriedkom.

1. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy právnym štátom. Jedným zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd   pre   ľudské   práva   vo   svojich   rozhodnutiach   opakovane   poukazuje   na   potrebu rešpektovania   tohto   princípu,   a   to   osobitne   vo   vzťahu   k   súdnym   rozhodnutiam,   ktoré už nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Princíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach, ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok,   ktorým   možno   –   v   prípadoch   Občianskym   súdnym   poriadkom   výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   túto   osobitosť   dovolania   často   vysvetľuje konštatovaním,   že   dovolanie   nie   je   „ďalším   odvolaním“   a   dovolací   súd   nie   je   treťou inštanciou,   v   ktorej   by   bolo   možné   preskúmať   akékoľvek   rozhodnutie   (viď   napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok   nielenže   nie   je   v   Občianskom   súdnom   poriadku   normatívne   upravený   ako „ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej prieskum   právoplatných   súdnych   rozhodnutí   musí   rešpektovať   princíp   právnej   istoty a podliehať určitým pravidlám.

2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Napadnutý je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O. s. p. V danej veci už síce najvyšší súd rozhodoval (uznesením z 19. apríla 2007 sp. zn. 3 Cdo 161/2006 odmietol dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2005 sp. zn. 3 Co 255/2005), z procesných dôvodov sa však nevyjadroval k skutkovým a právnym záverom súdov nižších stupňov a nevyslovil právny názor, ktorým by boli v tejto veci viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie žalovaného preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či v konaní došlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací   súd   sa   z   tohto   dôvodu   neobmedzil   len   na   skúmanie   prípustnosti   dovolania z hľadiska § 238 O. s. p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu,   ak   a/   sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ   procesné   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   a/   až   e/   a   g/   O.   s.   p. nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto ustanovení nevyplýva.

3. Žalovaný tvrdí, že v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k procesnej nesprávnosti, ktorá má znaky odňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

3.1.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f/   O.   s.   p.)   sa   rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka   občianskeho   súdneho   konania   (napríklad   právo   zúčastniť   sa   pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky). Občiansky súdny   poriadok   neumožňuje   stotožniť   vadu konania   uvedenú v   § 237 písm. f/ so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nemožno extenzívne vykladať v súvislostí s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu   činnosť   súdu.   Pod   postupom   súdu   možno   rozumieť   len   jeho   faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného   rozhodnutia.   „Za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   nemožno   považovať rozhodnutie,   ako   výsledok   vecnej   rozhodovacej   činnosti   súdu...“   (porovnaj   uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa teda „postupom súdu“ môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať   záväzný   názor   súdu   na   prejednávanú   vec,   potom   už   „postupom   súdu“   vôbec nemôže byť ani

asť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.

3.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej   republiky.   Jedným   z   aspektov   práva   na   spravodlivý   proces   je   tiež   právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie   vyplýva   totiž   aj   povinnosť   všeobecného   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami, argumentmi   a   dôkaznými   návrhmi   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie (I. ÚS 46/05).   Vada   nedostatku   dôvodov   rozhodnutia   sama   osebe   (pri   inak   správnom rozhodnutí)   nemusí   (ale)   disponovať   potrebnou   ústavnoprávnou   intenzitou   smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).

Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti,   ku   ktorým   v   praxi   dochádza   v   konaní   pred   súdmi,   ani   nestanovuje predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu   úpravu   ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky   súdny   poriadok   osobitný   význam   –   vady   tejto   povahy   považuje   za   okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim   stupeň   závažnosti   procesných   vád   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak inej   váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčastí právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky   v   dovolacom   konaní   posúdiť   aj   z   pohľadu   vzájomného   vzťahu   oboch   týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a IV. ÚS 481/2011).

V   prejednávanej   veci   najvyšší   súd   nemohol   brať   na   zreteľ   len   žalovaným zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možností žalovaného konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací   súd za rozhodujúci,   stanoviská   procesných   strán   k   prerokúvanej   veci,   výsledky   vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade   nemožno   považovať   to,   že   odvolací   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa predstáv žalovaného.

3.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237 písm.   f/   O.   s.   p.   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (viď   IV.   ÚS   238/07).   Na   základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“.   Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   je   názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý   rozhoduje   v   tejto   veci,   pri   doterajšom   rozhodovaní   dosiaľ   nikdy   (v   žiadnej   ním prejednávanej   veci)   nepovažoval   uvedený   judikát   za   „prekonaný“   a   vždy   dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   (viď   napríklad   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 249/2008, 3   Cdo 290/2009, 3   Cdo 138/2010, 3   Cdo 49/2011, 3   Cdo   165/2011, 3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľností rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších   senátov   najvyššieho   súdu   (porovnaj   napríklad   sp.   zn.   1   Cdo   140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu a   jej   dôsledkov   potvrdzujú   tiež   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   sťažnostiach   proti   tým rozhodnutiam   najvyššieho   súdu,   ktoré   zotrvávali   na   právnych   záveroch   súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze   z   30.   januára   2013   sp.   zn.   III.   ÚS   551/2012   konštatoval,   že   „sa   väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti   názoru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   prípadný   nedostatok   riadneho odôvodnenia   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“. Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, sa riadi   judikátom   R   111/1998,   v   zásade   by   nemusel   odôvodňovať,   prečo   sa   od   neho neodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovaného však považuje za potrebné uviesť nasledovné:

3.3.1.   I   keď   Občiansky   súdny   poriadok   upravuje   postup   súdu   a   účastníkov v občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O. s. p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len   nemôže   zabezpečiť,   že   každé   konanie   bude   v   plnom   rozsahu   zodpovedať   jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou rozhodnutia – finálneho produktu občianskeho súdneho konania je aj jeho   nepreskúmateľnosť   (resp.   žalobcom   tvrdená   „nepresvedčivosť“   alebo   rovnako namietaná „arbitrárnosť“). Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne   neodôvodní,   neodníma   tým   účastníkovi   konania   možnosť   realizovať   jeho procesné   oprávnenia.   Účastník   prvostupňového   konania,   ktorý   nie   je   spokojný s rozhodnutím súdu prvého   stupňa,   nestotožňuje sa s jeho   skutkovými zisteniami   a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších   predpokladov   uvedených   v   zákone   zachované   procesné   oprávnenie   napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo že rozhodnutie súdu prvého stupňa   vychádza   z   neúplne   zisteného   skutkového   stavu   alebo   z   nesprávnych   (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p.), alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku celkom nevystihujúceho alebo   nevyčerpávajúceho)   právneho   posúdenia   veci   (§   205   ods.   2   písm.   f/   O.   s.   p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za   nedostatočne   odôvodnené,   nepreskúmateľné   alebo   arbitrárne,   zachované   procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania   a   rozhodnutia   odvolacieho   súdu;   ničím   neobmedzuje   jeho   možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej strane ale Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred   najvyšším   súdom   úspešný.   V   dovolacom   konaní   totiž   argumentácia   dovolateľa takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené obmedzenia   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   vyplývajú   z   právnej   úpravy   prípustnosti dovolania (§ 236 a nasl. O. s. p.). Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie dovolací súd prekročiť.

Ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho   stupňa,   porušuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   toho   účastníka,   ktorý   sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu   spočíva   preto   v   takom   postupe   a   rozhodnutí   mimoriadneho   opravného   súdu, ktorými   sa   nad   rámec   zákonných   predpokladov   prípustnosti   mimoriadneho   opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty,   ktorá   už   bola   nastolená   právoplatným   rozhodnutím   súdu   nižšieho   stupňa“ (II. ÚS 172/03).

3.3.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov odvolacieho   súdu,   proti   ktorým   je   dovolanie   procesne   prípustné.   Z   právnej   úpravy obsiahnutej v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej   strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní. V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Keďže zákonodarca v § 238 ods. 3 O. s. p. vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok odvolacieho   súdu   neuvedený   v   tomto   ustanovení   nebolo   možné   podrobiť   dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo   by   nielen   nelogické   a   v   rozpore   s   výnimočnou   povahou   dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O. s. p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery   v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozsudku   nevyjadril   spôsobom   absolútne   jasným, určitým, presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.

3.3.3. Základná   idea mimoriadnych   opravných prostriedkov vychádza z   toho,   že právna   istota   a   stabilita   nastolené   právoplatným   rozhodnutím   sú   v   právnom   štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.

Úspešné   uplatnenie   dovolania   je   podmienené   (primárnym)   záverom   dovolacieho súdu,   že   dovolanie   je   procesne   prípustné   a   až   následným   (sekundárnym)   záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje   k   uvedenému   (primárnemu)   záveru,   platná   právna   úprava   mu   neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia alebo   precíznosti   odôvodnenia   a   až   z   výsledku   tohto   posúdenia   vyplývajúce   následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

3.3.4. Dôvody   zakladajúce   prípustnosť   dovolania   vymedzuje   Občiansky   súdny poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O. s. p.) alebo uznesenia (§ 239 O. s. p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád   konania   súdov   nižších   stupňov   (§   237   O.   s.   p.).   Účelom   takéhoto   (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné, závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu   právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne možno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým,   s   akým   stupňom   prísnosti   dovolací   súd   pristupuje   k   posúdeniu,   či   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

3.3.5. V nadväznosti na vyššie uvedené možno uzavrieť, ak by aj (prípadne) bola opodstatnená   námietka   žalovaného,   že   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, týkala by sa (len) tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak úspešne uplatniteľný, ale len ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad   v   preskúmavanej,   veci   nešlo).   Sama   tzv.   iná   vada   konania   (v   §   237   O.   s.   p. neuvedená) prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998).

4.   Dovolateľ   zastáva   názor,   že   súdy   nemali   pre   rozhodnutie   dostatok   úplných a správnych skutkových podkladov. Dovolací súd k tomu uvádza, že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.   2   Cdo   130/2011,   3   Cdo   248/2011,   5   Cdo   244/2011,   6   Cdo   185/2011 a 7 Cdo 38/2012).   Dovolací   súd   pre   úplnosť   dodáva,   že   súd   nie   je   viazaný   návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania, nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy   alebo   vykonal   iné   dôkazy   na   zistenie   skutkového   stavu,   nezakladá   prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom   súd   neodňal   účastníkovi   možnosť   pred   súdom   konať   (porovnaj   R   37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie   z   tohto   dôvodu   nesprávne,   táto   skutočnosť   ale   sama   osebe   nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2001).

5. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 238 O. s. p., nepreukázala   sa   opodstatnenosť   argumentácie   žalovaného   o   dôvode   zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 O. s. p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia označených základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu tým, že najvyšší súddovolanie sťažovateľa odmietol, hoci boli splnené podmienky jeho prípustnosti.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkonspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využiliexistujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.

Sťažovateľ prípustnosť podaného dovolania odôvodňuje tým, že odňatím možnostikonať   pred   súdom   je   i   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,a poukazuje   na   časť   rozhodovacej   praxe   najvyššieho   súdu,   ktorá   dospela   k   rovnakémuzáveru. V situácii, keď je rozhodovacia prax najvyššieho súdu v tejto otázke nejednotná,narúša to zásadu legitímnych očakávaní a jednotnej súdnej praxe, ktorá je neoddeliteľnousúčasťou právneho štátu.

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, ženie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05).   Preskúmanierozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k   porušeniu základného   práva   alebo základnej slobody.   Skutkový   stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04).Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boliriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ústavný súd tiež pripomína, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu praxvšeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   v   danom   (posudzovanom)prípade   je   vecou   samotného   najvyššieho   súdu   (obdobne   I.   ÚS   235/07,   III.   ÚS   26/08,III. ÚS 208/08, I. ÚS 93/09). Úlohou ústavného súdu v tejto veci je iba posúdiť napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti.

Ústavný   súd   s   poukazom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   ďalej   uvádza,   žena posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušnýnajvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Otázka posúdenia,či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomociústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   postupom   najvyššieho   súdupri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľanapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutiakrajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovaťlen tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá však nezakladá prípustnosťdovolania. Sťažovateľ s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.

Ústavný   súd   musel   posúdiť,   či   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   podľaktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsťv okolnostiach   daného   prípadu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označenéhozákladného práva v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237písm.   f)   OSP   znamená   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru(II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že byvždy zároveň platil aj opak. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa, dôsledne vychádzajúci z rozhodovacej praxe ústavného súdu, zohľadnil právnu úpravu dovolania v Občianskomsúdnom poriadku odvíjajúcu sa od podstaty, významu a procesných dôsledkov pochybení,ku ktorým môže v činnosti súdov dochádzať, a možnosti ich nápravy v dovolacom konanís tým, že iba s niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami,ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky   súdny   poriadok   priamo   prípustnosťdovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacímdôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Hoci aj niektorým ďalším vadám majúcimza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občianskysúdny   poriadok   význam,   na   rozdiel   od   taxatívne   vymenovaných   vád   nepovažuje   ichza dôvod   prípustnosť   dovolania,   ale   iba   za   dôvod,   ktorým   možno   odôvodniť   dovolanieprocesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).

Je   vecou   individuálneho   posúdenia   v   jednotlivom   prípade   (II.   ÚS   261/06,I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010), aké dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlov postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania (II. ÚS 148/09). Keďže dovolanieako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonomustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smerujeproti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty   záväznosti   a   nezmeniteľnosti,   dochádzav dovolacom   konaní   v   istom   zmysle   k   stretu   dvoch   základných   práv   (resp.   ústavnýchprincípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istotyako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty,ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahuoboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu obochdotknutých   ústavných   článkov   tak,   aby   boli   zachované   označené   základné   práva(m. m. II. ÚS   148/09).   Najvyšší   súd   preto   nemohol   brať   na   zreteľ   len   sťažovateľomzdôrazňované   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale   musel   dbať   aj   na   to,   abyzachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípomprávnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkamiokresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podanéhodovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľomnamietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevykazoval znaky odňatiamožnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Zo spisu totiž vyplýva, že krajskýsúd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu,opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledkyvykonaného dokazovania, obsah dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad,z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svojerozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktoromje založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sas právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomocústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo.V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedoldôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné,pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkamisťažovateľa.   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   poskytuje   dostatočný   podklad   preuvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľom uplatnenédovolacie   námietky.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   tvrdenie   sťažovateľa   o   prílišformalistickom   výklade   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vo   veciposúdenia ním uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom zjavne neobstojí.

Za   situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľa (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnilodmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkuupravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súdnezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   a   postupomnajvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods.2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012

Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením základného právana súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivýsúdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súduč. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012.

Krajský súd rozsudok č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012 odôvodnil takto:„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   konanie   mu   predchádzajúce   v   zmysle   zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., s nariadením odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. a) O. s. p.), ako aj doplnením dokazovania, oboznámením sa s aktuálnym výpisom z obchodného   registra   žalovaného,   ďalej   aktuálnymi   LV   č. a   LV   č., k. ú.,   ako   aj   oboznámením   sa   s   obsahom   spisu   Okresného   súdu   Prešov sp. zn. 8C 78/1998,   geometrickým   plánom   č. vypracovaným

overeným Správou katastra Prešov dňa 16. 06. 2008, pod č. (§ 213 ods. 1, 4, 5, 6 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

... Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Odvolací   súd   po   oboznámení   sa   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania,   ako   aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že namietané nesprávne skutkové závery, v dôsledku ktorých by malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nebolo opodstatnené. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd poukazuje na to, že vo veci samej ide o konanie po povolení obnovy konania   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   č.   k. 7C   71/2006-99   zo   dňa   04.   03.   2008 s právoplatnosťou   od   30.   04.   2008   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Prešov pod sp. zn. 9 C 240/2002, v ktorom konaní bolo právoplatne vo veci rozhodnuté rozsudkom č. k. 9 C 240/2002-103 zo dňa 02. 02. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 255/2005-127 zo dňa 10. 11. 2005 s právoplatnosťou od 13. 01. 2006. Dôvodom na povolenie obnovy konania bola identifikácia pozemkov, ku ktorým bolo určené vlastnícke právo v prospech žalobcu.

Vo   veci   samej   súd   prvého   stupňa   doplnil   dokazovanie   nariadením   znaleckého dokazovania   a následne vypracovaní   znaleckého posudku, geodetom, znalecký posudok č. 13/2008 (č. l. 238), k tomu vypracovaný geometrický plán č., overený správou katastra (v spise na č. l. 251), ktorý potvrdil predložený geometrický plán vypracovaný č.,   overený   Správou   katastra   Prešov   dňa

16. 06. 2008 pod č.. Namietaná nesprávna identifikácia geometrického plánu nebola opodstatnená. Podkladom pre zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam je teda geometrický plán č., ktorý bol overený Správou katastra Prešov dňa 16. 06. 2008 pod č.. Neuvedenie bližších údajov ohľadne overenia geometrického plánu správou katastra nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia, a preto na tento nedostatok neuvedený vo výrokovej časti rozhodnutia odvolací súd neprihliadal v súlade s ust. § 212 ods. 3 O. s. p.

Taktiež namietané nesprávne označenie žalovaného – jeho obchodného mena nebolo opodstatnené. Ide len o chybu v písaní, ktorú odvolací súd napravil tým, že uviedol správne obchodné meno žalovaného. Ani táto skutočnosť nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, odvolací súd v rámci doplneného dokazovania pripojil spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C 78/1998, ktorého obsah - vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 10. 03. 2005 bol oboznámený jeho čítaním. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ust. § 121 O. s. p., tvrdené skutočnosti o založení JRD v boli súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, konkrétne z obsahu pripojeného   spisu.   Právny   zástupca   žalovaného   v   rámci   nariadeného   odvolacieho pojednávania   mal   možnosť   sa   vyjadriť   k   obsahu   oboznámeného   vyjadrenia   žalobcu k užívaniu nehnuteľností pridelených na základe výmeru o vlastníctve pôdy a následného odovzdania   do   užívania   JRD.   Takýmto   postupom   odvolacieho   súdu   bolo umožnené právnemu zástupcovi žalovaného vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v zmysle ust. § 123 O. s. p. Je pravdou, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej obsah pripojeného spisu sp. zn. 8C 78/1998 nebol súčasťou tejto veci, avšak išlo o skutočnosť, ktorá súdu bola známa z rozhodovacej činnosti v iných súdnych konaniach.

Vo veci samej odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal so všetkými tvrdenými skutočnosťami žalovaným ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právnickou osobou, ako aj so splnením zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva, príp. nedostatkom naliehavého právneho záujmu, ako aj aplikáciou ustanovení reštitučných zákonov   a   žaloby   ohľadne   určenia   vlastníckeho   práva.   Súd   prvého   stupňa   vychádzal z uloženej   povinnosti   sa   vysporiadať   s   týmito   námietkami   v   uznesení   Krajského   súdu v Prešove č. k. 4Co 171/2009, 4Co 172/2009-312 zo dňa 12. 03. 2010. Žalovaný, ani jeho právny   predchodca   nemohol   byť   dobromyseľný   v   užívaní   spornej   nehnuteľnosti,   pokiaľ k odňatiu   časti   nehnuteľnosti   došlo   štátom   bez   osobitného   konania   (vyvlastnenia,   príp. poskytnutia náhrady za vyvlastnenú časť pozemku). Splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane právnych predchodcov žalobcu boli súdom prvého stupňa posúdené správne.

Odvolací súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalovaného, že pokiaľ právnická osoba spĺňa zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, môže vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť. V danom prípade však zákonná podmienka dobromyseľnosti   nebola   na   strane   právneho   predchodcu   ani   samotného   žalovaného splnená. Vo vzťahu k titulu pre vstup do držby na strane právnych predchodcov žalobcov, súd prvého stupňa správne poukázal, na to že výmer a prídelové listiny sú ako verejné listiny vkladu schopnými dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam sú spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho súdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať správnosť správneho aktu, môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov. Súd je teda viazaný rozhodnutím správneho orgánu o pridelení nehnuteľností potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele (Zo súdnej praxe 44/2005, § 135 ods. 2 O. s. p.).

Vo vzťahu k namietanej skutočnosti uvedenej súdom ohľadne notárskej zápisnice vydanej,   notárom   v   Kežmarku,   odvolací   súd   uvádza,   že v prevyšujúcej   časti   bola   žaloba   zamietnutá   ohľadne   určenia   neplatnosti   osvedčenia, a preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nepreskúmaval výrok, ktorý odvolaním napadnutý nebol (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Ani uplatnená námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nebola opodstatnená. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s doplneným dokazovaním po povolení obnovy konania, predloženými listinnými dôkazmi, najmä záverom znaleckého posudku vypracovaným, ako aj výpoveďami svedkov v rámci doplneného dokazovania, a správne dospel k záveru, že ani skutkový stav po povolení obnovy konania sa nezmenil. Je pravdou, že po povolení obnovy   konania   došlo   k   zápisu   vlastníckeho   práva   v   prospech   žalovaného   k   pozemku parc. č. nie na LV č., ale na LV č., k. ú., ako aj vo vzťahu k pozemku   parc.   č.,   ktorý   je   taktiež   vedený   na   LV   č.,   k.   ú.. Z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia však z bodu 5 a 9, ktoré sa týkajú sporných častí nehnuteľností vyplýva, že súd vo výrokovej časti uvádza, že ide o pôvodne evidované pozemky   na   LV   č.,   k.   ú..   Len   nesprávne   uvedenie   nesprávneho   listu vlastníctva nemalo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, a preto odvolací súd ani túto namietanú skutočnosť nepovažoval za opodstatnenú.

... Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny vo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách štátu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   hopred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V sťažovateľovej   veci   ide   o spor   vedený   pred   všeobecnými   súdmi   o určenievlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   –   pozemkom   nachádzajúcim   sa   v k.   ú.,kde v tomto spore účastníkmi sú žalobca – fyzická osoba a žalovaný – obchodná spoločnosťSlovnaft,   a.   s.   (sťažovateľ   pred   ústavným   súdom).   Ide   teda   o ochranu   vlastníctva   akoústavného práva vlastniť majetok, pričom sťažovateľ sa cíti byť poškodenou stranou, keďževšeobecné súdy judikovali v neprospech sťažovateľa a priznali vlastnícke právo žalobcovi.Vlastnícke právo bolo priznané k nehnuteľnostiam, ktoré mal na LV zapísané sťažovateľa na ktorých má vybudovaný svoj závod.

Vo veci sú podľa ústavného súdu kľúčové nasledovné otázky (argumenty), ktorýchposúdenie   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné   pre   spravodlivé   rozhodnutievo veci:

a) či predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky,

b) či predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní pri užívaní pozemkov,

c) či predchodcovia žalobcu nadobudli vlastnícke právo k pozemkom,

d) či a kedy nastala zmena držiteľa pozemkov,

e) či nový držiteľ a užívateľ pozemkov nadobudol vlastnícke právo k pozemkom.

Všeobecné   súdy   na   uvedené   ťažiskové   otázky   odpovedali,   so   všetkými   savysporiadali, a to týmto spôsobom:

K bodu a) - predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky v rokoch1945 až 1948 výmerom o vlastníctve pôdy podľa Nariadenia Slovenskej národnej radyč. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetkuNemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskoršíchpredpisov.   Uvedené   nehnuteľnosti   predchodcovia   žalobcu   užívali   (pôdu   obrábalia hospodárili na nej) až do momentu vzniku družstva (rok 1958).

K   bodu   b)   -   predchodcovia   žalobcu   boli   dobromyseľní   v užívaní   predmetnýchpozemkov, k čomu všeobecné súdy dospeli na základe listinných dôkazov (verejných listín– výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom),ako aj na základe výsluchu svedkov.

K bodu c) - predchodcovia žalobcu z dôvodov popísaných v bodoch a) a b), ako ajz dôvodu, že podľa v tom čase platného zákona č. 140/1950 Zb. Občiansky zákonník splnilipodmienku 10-ročnej vydržacej lehoty, nadobudli vlastnícke právo k pozemkov z tituluvydržania.

K bodu d) - zmena držiteľa pozemkov nastala v roku 1966, kedy sa na základerozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 začala výstavbazávodu Benzina, n. p., Praha.

K   bodu   e)   -   nový   držiteľ   a užívateľ   pozemkov   nenadobudol   vlastnícke   právok pozemkom,   keďže   už   v rozhodnutí   Okresného   národného   výboru   v Prešovezo 6. septembra   1966   bola   určená   povinnosť   majetkovoprávne   vysporiadať   dotknutépozemky   s ich   vlastníkmi,   z čoho   je   zrejmé,   že   závod   Benzina,   n.   p.,   Praha,   stavalaj na nevysporiadaných   pozemkoch   a zároveň   všeobecné   súdy   konštatovali   neexistenciudôkazu   o majetkovoprávnom   vysporiadaní   týchto   pozemkov,   čo   mali   za preukázanéaj vzhľadom na obsah kolaudačného rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešovez roku 1971 (čo potvrdzuje aj sťažovateľ, keďže tvrdí, že vlastnícke právo k dotknutýmpozemkom nadobudla z titulu vydržania). Všeobecné súdy zároveň doplnili, že obchodnáspoločnosť   Slovnaft,   a.   s.,   nenadobudla   vlastníctvo   k predmetným   pozemkom   anivydržaním, keďže už pri uvedení jej právneho predchodcu do držby predmetných pozemkovbolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 zrejmé, ženie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha, a je potrebnépozemky majetkovoprávne vysporiadať.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery všeobecných súdov správne, presvedčivéa vyčerpávajúce, založené na úplnom zistení skutkového stavu, na nearbitrárnom výkladea hodnotení dôkazov.

Pokiaľ   sťažovateľ   dôvodí,   že   predchodcovia   žalobcu   nemohli   byť   dobromyseľnía nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, pretože po roku 1948(keď predchodcovia boli uvedení do držby predmetných pozemkov na základe verejnýchlistín   -   výmerov   a prídelových   listín,   ako   aj   situačných   náčrtov   rozdelenia   pozemkovprídelcom)   nedošlo   k zápisu   vlastníctva   do   pozemkovej   knihy   (intabulačný   princíp),všeobecné súdy veľmi správne reagovali na tento argument sťažovateľa a uviedli, že v tomčase (1961) platný zákon nevylučoval (resp. umožňoval) nadobudnutie vlastníckeho právainým spôsobom (vydržaním) a za splnenia podmienok na nadobudnutie vlastníckeho právak pozemkov vydržaním je irelevantné, či v roku 1948 bolo alebo nebolo zapísané vlastníckeprávo v pozemkovej knihe [skúška správnosti – ak by predchodcovia žalobcu mali už odroku 1948 (keď boli na základe verejných listín už popísaných uvedení do držby pozemkov)zapísané vlastnícke práva v pozemkovej knihe, neskúmalo by sa nadobudnutie vlastníckehopráva   z iného   titulu   –   vydržaním.   Inými   slovami,   všeobecné   súdy   skúmali   splneniepodmienok vydržania práve preto, že predchodcovia žalobcu nemali zapísané vlastníckepráva k pozemkov v pozemkovej knihe, ale boli dobromyseľnými držiteľmi pozemkov (nazáklade verejných listín – výmerov z roku 1948 a prídelových listín, ako aj situačnýchnáčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom)].

Pokiaľ   sťažovateľ   ďalej   dôvodí,   že   jeho   predchodca   Benzina,   n.   p.,   Praha,   boldobromyseľným držiteľom predmetných pozemkov od roku 1976, a teda došlo k vydržaniupredmetných   pozemkov   v roku   1992   sťažovateľom   (ako   právny   nástupca   spoločnostiBenzina, n. p.,   Praha), všeobecné súdy správne uviedli,   že už   v rozhodnutí   Okresnéhonárodného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 bola určená povinnosť majetkovoprávnevysporiadať dotknuté pozemky s ich vlastníkmi, z čoho je zrejmé, že závod Benzina, n. p.,Praha, staval aj na nevysporiadaných pozemkoch, a zároveň všeobecné súdy konštatovalineexistenciu   dôkazu   o majetkovoprávnom   vysporiadaní   týchto   pozemkov,   čo   maliza preukázané   aj   vzhľadom   na   obsah   kolaudačného   rozhodnutia   Okresného   národnéhovýboru v Prešove z roku 1971. Všeobecné súdy zároveň správne doplnili, že obchodnáspoločnosť   Slovnaft,   a.   s.,   nenadobudla   vlastníctvo   k predmetným   pozemkomani vydržaním,   keďže   už   pri   uvedení   jej   právneho   predchodcu   do   držby   predmetnýchpozemkov bolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966zrejmé, že nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha,a je potrebné pozemky majetkovoprávne vysporiadať.

Ak   sa   sťažovateľ   odvoláva   na   notárske   osvedčenie   č.   N   405/99   o nadobudnutívlastníckeho práva k pozemkom vydržaním, je potrebné uviesť, že ani notárske osvedčenienebráni   spochybniť   vlastnícke   právo   takto   určené   v prípade,   ak   tretia   osoba   (domnelývlastník) sa domnieva, že nemohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov, keďže vlastníkom týchtopozemkov je práve tento domnelý vlastník, a uvedené tvrdenia preukáže, a teda nič nebránitakto určené vlastníctvo spochybniť žalobou o určenie vlastníckeho práva, o ktorej rozhodnesúd. Uvedená situácia nastala v prípade sťažovateľa, kde sa domnelý vlastník (žalobca)obrátil na príslušný súd so žalobou o určenie vlastníckeho práva a na základe predloženýchdôkazov   (verejné   listiny,   svedkovia   a   pod.)   mali   všeobecné   súdy   za   preukázané,   ževlastníkom   pozemkov   je   žalobca,   keďže   nemohlo   dôjsť   zo   strany   sťažovateľa   (ktorýdisponuje notárskym osvedčením) k vydržaniu pozemkov z dôvodov, ktoré súd starostlivouviedol.

Zároveň je ústavný súd tohto názoru, že všeobecné súdy postupovali v prerokúvanomprípade   určenia   vlastníckeho   práva   v súlade s judikatúrou ústavného súdu,   podľa ktorejústavný   súd   vyžaduje   od   orgánov   verejnej   moci,   aby   pri   rozhodovaní   o   reštitučnýchnárokoch   oprávnených   osôb   alebo určení   vlastníckeho   práva   k pozemkom,   ktoré   bolizabraté   štátom   v čase   neslobody,   riadiac   sa   zásadami   materiálneho   právneho   štátu,pristupovali   k   interpretácii   zákonov   s vedomím,   že   pre   minulý   režim   boli   príznačnénedostatky vtedajšej legislatívy, ale najmä však často sa vyskytujúca svojvôľa vtedajšíchštátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci (ústavný súd uvedené zdôraznil tak vo vecisp. zn. III. ÚS 185/2010, ako aj v nedávno prerokúvanej veci sp. zn. II. ÚS 7/2014).

Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu je zrejmé,z akých dôvodov dospeli všeobecné súdy k záveru, podľa ktorého v danom prípade zákonnápodmienka   dobromyseľnosti   nebola   na   strane   právneho   predchodcu   ani   samotnéhožalovaného splnená. Rovnako zrejmé a nepochybné je i to, že výmer a prídelové listinymajúce povahu verejných listín preukazujú nadobudnutie vlastníckeho práva prídelcamik prideleným   nehnuteľnostiam   a   mimo   rámec   správneho   súdnictva   nemôžu   byťpreskúmavané z hľadiska správnosti, iba prípadnej nulitnosti, ktorá však zistená nebola.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdudospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnilsvoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajskýsúd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodudospel k záveru o tom, že tu niet okolností, ktoré by bránili vyhoveniu žaloby smerujúcejproti   sťažovateľovi.   Krajský   súd   neponechal   bez   povšimnutia   odvolacie   argumentysťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia pretospĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolomožné uvažovať len   v prípade, ak by   sa   tento natoľko odchýlil   od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súduposúdenie „nároku“ uplatneného žalobcom v napadnutom konaní krajským súdom takétonedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľnéalebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúcezmysel   interpretovaných   a   aplikovaných   právnych   noriem,   a   konštatuje,   že   uvedenérozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovaniezáveru všeobecného súdu.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosťna porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v časti smerujúcej proti rozsudkukrajského súdu č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012 rovnako z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 20, čl. 35 a čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj samostatne čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014

Ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkomkrajského súdu č. k. 4 Co 25/2012-407 z 9. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2, čl. 20 a čl. 35a samostatne   i   čl.   1   ods.   1   ústavy,   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo svojej   sťažnostiuviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by moholústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Nič totiž vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu nenasvedčuje tomu,že sťažovateľovi mohla byť upretá možnosť obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosťrozhodnutia správneho orgánu, a ani právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,teda že by týmito rozhodnutiami mohlo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 20ústavy.

Pokiaľ sťažovateľ žiada vysloviť samostatne porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavnýsúd   pripomína,   že   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   preskúmava   iba   tvrdenéporušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa.   Existencia   základného   princípuobsiahnutého v čl. 1 ods. 1 ústavy sa premieta do tohto preskúmavania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015