znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 562/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   R.,   L.   V. a obchodnej   spoločnosti   DONAU   TOURS   INTERNATIONAL,   a.   s.,   Ulica   Biskupa Kondého 179/4,   Dunajská   Streda,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Margita Hrivňáková   &   partners,   s.   r.   o.,   Májkova   3,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Margity Hrivňákovej, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 84/2012 z 24. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   L. R.,   L. V.   a   obchodnej   spoločnosti   DONAU   TOURS INTERNATIONAL, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. januára 2014   faxom   a   29.   januára   2014   poštou   doručená   sťažnosť   L.   R.   (ďalej   len „sťažovateľ v 1. rade“), L. V. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a obchodnej spoločnosti DONAU   TOURS   INTERNATIONAL,   a.   s.,   Ulica   Biskupa   Kondého   179/4,   Dunajská Streda (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou   JUDr.   Margita   Hrivňáková   &   partners,   s.   r.   o.,   Májkova   3,   Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   Margity   Hrivňákovej,   ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 84/2012 z 24. októbra 2013.

Pretože sťažnosť neobsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd 27. marca 2014 sťažovateľov vyzval, aby sťažnosť doplnili. Sťažovatelia ju doplnili podaním doručeným ústavnému súdu 17. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cbi 78/2005 domáhali proti žalovanému I. P., správcovi konkurznej podstaty úpadcu PARK REAL, a. s., Hviezdoslavovo   námestie   1676,   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „úpadca“),   určenia   neplatnosti právneho   úkonu   –   opakovanej   dražby   realizovanej   správcom   konkurznej   podstaty 8. júna 2005. V priebehu konania sťažovatelia požiadali o rozšírenie účastníkov na strane žalovaných, čomu krajský súd vyhovel a pripustil vstup do konania obchodnej spoločnosti OFZ, a. s., Istebné, ako žalovaného v 2. rade a M. P., ktorý sa stal správcom konkurznej podstaty namiesto I. P., ako žalovaného v 3. rade. Neskôr sťažovatelia svoj žalobný návrh rozšírili a domáhali sa taktiež určenia neplatnosti prvej dražby konanej 16. júla 2004.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uvádzajú,   že „predmetom   oboch   dražieb   boli nehnuteľnosti: stavba Hotela..., č. s... s pozemkom KN parc. č... zastavaná plocha o výmere 7644   m2,   na ktorom   budova   hotela   stojí,   zapísaná   na   LV   č...   k.   ú...   a hnuteľné   veci: zariadenie recepcie Hotela..., a to 3ks nový pult, čelo recepcie, oblúk, bar, zmenáreň, rovné prevedenie s policami, zápultie rovné prevedenie, znížená rampa nad pultami, znížený strop nad novou pultovou časťou, osvetlenie nad barom, recepciou a zmenárňou spolu s rampou nad pultom, koberec v bare.“.

Svoj   žalobný   návrh   sťažovatelia   odôvodnili   tým,   že „išlo   o   absolútne   neplatné právne úkony, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky v zmysle zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   v   platnom   znení,   vzniknuté   pochybeniami   správcu   konkurznej podstaty   (porušené   povinnosti   pri   príprave   a   realizácii   dražby)   a   úkonmi   v   rozpore so zákonmi...“.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   35   Cbi   78/2005   z   24.   februára   2009   žalobu sťažovateľov   zamietol.   Rozhodnutie   krajského   súdu   sťažovatelia   napadli   odvolaním, v ktorom mu vytýkali predovšetkým neuznanie pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade, absenciu   konkretizácie   záveru   o   neosvedčení   nároku   žalobcov   na   určenie   neplatnosti dražieb,   nevysporiadanie   sa   s   argumentáciou   sťažovateľov,   absenciu   vysporiadania   sa s doručením   predbežného   opatrenia   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   16   Cb   16/2005 z 31. mája 2005, ktorým bolo zakázané nakladať s majetkom úpadcu konkurznému súdu prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka   (čo   bolo   podľa   sťažovateľov   zákonnou prekážkou, ktorá mala mať za následok zastavenie dražby), a napokon absenciu zákonných náležitostí prvostupňového rozhodnutia.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22.   júna 2010   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil.   Proti   rozsudku najvyššieho   súdu   z   22.   júna   2010   podali   sťažovatelia   ústavnému   súdu   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa okrem iného domáhali aj zrušenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dôvodiac, že týmto rozsudkom bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   podanej   proti   rozsudku najvyššieho súdu z 22. júna 2010 nálezom sp. zn. II. ÚS 30/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej aj „nález z 29. septembra 2011“) vyslovil, že základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 porušené boli; rozsudok najvyššieho súdu z 22. júna 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

V   náleze   z   29.   septembra   2011   ústavný   súd   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   boli rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júna 2010 porušené označené práva, ktorých porušenie sťažovatelia namietali a pre ktoré považoval rozsudok najvyššieho súdu z 22. júna 2010 z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľný.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu z 29. septembra 2011 uviedol, že najvyšší súd na podstatné   námietky   sťažovateľov   nereagoval   a   potrebu   zamietnutia   žaloby   odôvodnil nemožnosťou napadnutia dražby žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu bez toho, aby   uviedol,   na   akom   ustanovení   zákona   svoj   právny   záver   založil.   Najvyšší   súd   ako druhostupňový súd teda rozhodol bez toho, aby v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol   právny   predpis   alebo   niektoré   ustanovenie   právneho   predpisu,   ktorý   aplikoval, neuviedol konkrétne ani to, s ktorým zákonom je preskúmanie dražieb v rozpore. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   v   odôvodnení   nálezu   ďalej   konštatoval,   že   bolo   povinnosťou odvolacieho   súdu   primeraným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   buď   reagovať   na podstatné námietky sťažovateľov smerujúce proti rozhodnutiu krajského súdu, alebo uviesť iné dôvody, pre ktoré podľa jeho názoru bolo potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť. Ústavný súd následne konštatoval, že v danom prípade rozsudok najvyššieho súdu nie je možné považovať za súladný s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), eventuálne ani s ustanovením § 219 ods. 2 OSP, a vyhodnotil ho ako zjavne   neodôvodnený,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neakceptovateľný   a   neudržateľný, čo založilo   aj   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   ich   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v danej veci následne napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Obo 84/2012 z 24.   októbra   2013   rozhodol   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   z   24.   februára   2009 (po druhýkrát) potvrdil.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že najvyšší súd «svoje rozhodnutie napriek Nálezu Ústavného súdu zo dňa 29. 9. 2011 opätovne stručne odôvodnil tým, že odvolanie žalobcov v časti, v ktorej zotrvávajú na žalobe voči žalovanému v 1. rade označil   za   právne   bezpredmetné,   v   časti   namietania   nedostatočného   odôvodnenia rozhodnutia   spočívajúceho   v   nesúrodom   konštatovaní   čo   uvádzajú   jednotlivé   procesné strany   označil   za   bezpredmetné,   námietku   ohľadne   nevysporiadania   sa   s   doručeným predbežným   opatrením   označil   rovnako   za   bezpredmetnú   a   opätovne   konštatoval bez právneho posúdenia a bez uvedenia právneho ustanovenia, na základe ktorého dospel k záveru, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu, a že žalobcovia nemôžu vykonanú dražbu   spochybňovať   žalobou   o   určenie   neplatnosti   tohto   úkonu,   nakoľko   by   išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom. Odvolací súd vyslovil v rozhodnutí názor, že z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že žalobcovia nemôžu žiadať určiť neplatnosť predmetných dražieb, pretože otázku dražby nemožno posudzovať v inom konaní než v konaní podľa uvedeného ustanovenia. Tento   svoj   názor   opiera   odvolací   súd   o   údajne   „analogický   prípad   dražby   vykonanej v konkurznom konaní“ (v skutočnosti v tomto prípade nejde o dražbu vykonanú správcom v konkurznom konaní), a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo dňa 16.   12.   2010,   z   ktorého   podľa   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   „pokiaľ   osoba   dotknutá na svojich právach dražbou v konkurznom konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže formou určovacej žaloby žiadať vysloviť rozhodnutie, že ide o dražbu neplatnú.“ V   závere   svojho   rozhodnutia   súd   udáva,   že   jednoznačné   právne   ustanovenie pre vyslovenie   tohto   právneho   názoru   neexistuje   a   odvoláva   sa   na   rozpor   so   zásadou právnej istoty, aby o platnosti úkonu, ktorý bol schválený v konkurznom konaní konkurzným súdom mohlo byť rozhodované v inom civilnom konaní...».

Podľa názoru sťažovateľov „odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako odôvodnenie rozsudku súdu 1. stupňa nespĺňa náležitosti ust. § 157 ods. 2 O. s. p., je z tohto dôvodu nepreskúmateľné...

Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu, nie   je   zrejmé,   aký   bol   konkrétny   právny   dôvod   zamietnutia   žaloby   a   potvrdenia zamietajúceho rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých dôvodov išlo o nedostatok zákonom predpokladaných a žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti právnych úkonov.

Žiaden   zo   súdov   neuviedol   konkrétne   ustanovenie   zákona,   ktoré   by   vylučovalo možnosť určenia neplatnosti dražieb rozhodnutím súdu.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   ďalej   uvádzajú,   že   podľa   ich   názoru „súd nerešpektoval prezumpciu správnosti a zákonnosti právnych aktov - súdnych rozhodnutí, keď sa nevysporiadal s námietkou žalobcov, týkajúcou sa predbežného opatrenia vydaného Okresným súdom Trnava sp. zn. 16Cb 16/05 zo dňa 31. 5. 2005 a túto námietku označil nesprávne za bezpredmetnú a absolútne bezvýznamnú...

Predbežné   opatrenie   bolo   doručené   správcovi   pracovníkom   súdu   (zúčastnený na dražbe   ako   osoba   poverená   súdom)   pred   začatím   konania   opakovanej   dražby. Vykonaním dražby správca konal v rozpore s povinnosťou uloženou v ust. § 8 ods. 2 ZKV, t. j. vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou.“.

Sťažovatelia   ďalej   argumentujú   tým,   že „nejasné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu naznačuje právny názor tohto súdu, podľa ktorého je nemožné určenie neplatnosti dražby vykonanej   správcom   konkurznej   podstaty   v   konkurznom   konaní,   ktorý   nielen   že   je nesprávny,   ale   vyplýva   z   neho   i   iné   právne   posúdenie   nároku   žalobcov   ako   to,   ktoré pre zamietnutie použil prvostupňový súd.

Odvolací súd pred svojím rozhodnutím účastníkov na možnosť takéhoto posúdenia ich   nároku   neupozornil   a   nedal   im   možnosť   sa   k   nemu   vyjadriť,   spôsobil   súčasne prekvapivosť svojho rozhodnutia a porušil princíp dvojinštantnosti súdneho konania.“.

Sťažovatelia   ďalej   tvrdia,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   nechal bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú skutočnosť, a to, že „neexistuje právne ustanovenie vylučujúce   možnosť   domáhať   sa   určenia   neplatnosti   dražby   vykonanej   správcom v konkurznom konaní pred súdom.

Máme za to, že opatrenie konkurzného súdu č. 46-24K/395/00 zo dňa 19. 4. 2005 rozdielne ako uvádza NS SR (na str. 8 rozhodnutia) nie je predpokladom platnosti dražby a neurčuje platnosť takejto dražby.

Opatrenie   konkurzného   súdu   je   usmernením   postupu   konkurznému   správcovi pri speňažovaní   majetku,   a   to   určenia   spôsobu   speňažovania   majetku   úpadcu,   v   tomto prípade predaj majetku na dražbe organizovanou správcom avšak za podmienok uvedených v ZKV (správca povinný vykonať zákonným spôsobom).

Nesprávne je preto tvrdenie, že ak konkurzný súd schválil predaj majetku dražbou organizovanou   správcom   konkurznej   podstaty,   je   táto   preto   platná   a   nemožno   ju spochybniť. Konkurzný súd sa však nezaoberal otázkou nezákonnosti, platnosti, neexistencie uskutočnenej   dražby.   Takéto   zjavne   nezdôvodnené   rozhodnutie   nemá   oporu   v   platných právnych   normách,   a   je   preto   vyjadrením   svojvôle   súdu   a   odopretím   možnosti   súdnej ochrany práv žalobcov.“.

Sťažovatelia namietajú aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, argumentujúc, že „žaloba bola podaná dňa 7. 7. 2005 a prvostupňové rozhodnutie bolo vyhlásené až 24. 2. 2009, odvolanie bolo podané 16. 3. 2009. Predmetný spis odstúpený na Najvyšší   súd   SR   dňa   5.   5.   2009.   Nález   Ústavného   súdu   II.   ÚS   30/2011-38   zo   dňa 29. 9. 2011 a rozhodnutie odvolacieho súdu 24. 10. 2013.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovatelia   domáhajú,   aby   ústavný   súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp. zn. 3 Obo 84/2012 zo dňa 24. 10. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 84/2012 zo dňa 24. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Margite Hrivňákovej, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Margita Hrivňáková & partners, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia   súčasne   navrhujú,   aby   ústavný   súd   podľa   §   52   ods.   2   zákona o ústavnom   súde „rozhodol   o   dočasnom   opatrení   a   odložil   vykonateľnosť   napadnutého Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 84/2012 zo dňa 24. 10. 2013“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   153/07). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení   tohto   právneho   predpisu,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný   súd   je,   ako   už   bolo   uvedené,   oprávnený   a   povinný   posúdiť   ústavnosť konania,   resp.   rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   došlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich konania   (postupy)   a   rozhodnutia   považovať   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti   prehodnocovať právne názory všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym   posúdením   veci   možno   hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne,   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd tiež pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný   súd dodáva,   že podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je viazaný návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v   tomto   prípade   zastúpení   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   hoci   splnomocnenie   právneho   zástupcu   predložili   dodatočne   až   na   výzvu ústavného súdu. Preto sa v danej veci ústavný súd zaoberal iba namietaným porušením tých práv a tým všeobecným súdom, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov ústavy, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, najmä čl.   20   ods.   1   ústavy,   je   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľov   (III.   ÚS   149/04,   II.   ÚS   65/07, IV. ÚS 287/2011).

Z uvedených hľadísk ústavný súd posúdil aj sťažnosť sťažovateľov smerujúcu proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu z 24. októbra 2013, ktorým podľa sťažovateľov mali byť porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 84/2012 z 24. októbra 2013

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   najprv   posudzoval, či napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   mohlo dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods.   1   ústavy   ústavodarca   vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V obsahu základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   jemu   porovnateľnému   právu   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).

Východiskom argumentácie sťažovateľov je námietka, že najvyšší súd sa neriadil záväzným právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu z 29. septembra 2011, a to   minimálne   v   troch   aspektoch.   Jednak   najvyšší   súd   podľa   tvrdenia   sťažovateľov opätovne nijakým spôsobom neodôvodnil zamietnutie žaloby v rozsahu nimi uplatneného nároku na určenie neplatnosti dražieb, jednak uplatnený nárok sťažovateľov posúdil inak ako prvostupňový súd a jednak opätovne ústavne nekonformným spôsobom interpretoval vylúčenie   možnosti   určenia   neplatnosti   dražieb   rozhodnutím   súdu   bez   uvedenia konkrétneho ustanovenia zákona.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 24. októbra 2013 po prerokovaní veci   v   novom   konaní   s   poukazom   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   30/2011 z 29. septembra 2011 konštatoval, že krajský súd vo veci náležite zistil skutkový stav, tento správne vyhodnotil a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Poukazujúc   na   podrobné   odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn. 35 Cbi 78/2005   z   24.   februára   2009,   s   ktorým   sa   v   merite   veci   stotožnil,   najvyšší   súd v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okrem   iného   uviedol,   že „predmetom   odvolacieho konania   je   posúdiť   správnosť rozhodnutia súdu prvého   stupňa,   ktorý   návrh   na určenie neplatnosti opakovanej dražby konanej dňa 08. 06. 2005 a dražby zo dňa 16. 07. 2004, zamietol.

Z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   prvostupňový   súd vykonal obsiahle dokazovanie množstvom dôkazov, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne špecifikoval.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejme že Najvyšší súd Slovenskej   republiky   sa   v   odvolacom   konaní   nevysporiadal   s   námietkami   žalobcov uvedených v odvolaní.

Z   odvolania   je   zrejmé,   že   žalobcovia   opätovne   namietali   skutočnosť,   že   zákon výslovne neupravuje procesné nástupníctvo v prípade ak dôjde k zmene v osobe správcu. Je pravdou, že prvostupňový súd sa v podstate vysporiadal s touto námietkou a správne konštatoval, že v čase keď bola podaná žaloba bol správne označený ako žalovaný P., nakoľko   bol   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   vykonával   obidve   dražby,   ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhajú. Správne konštatoval, že keď v čase rozhodovania bol správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   žalovaný   v   3/   rade,   že   účastníkom   konania a procesné   postavenie   má   správca   konkurznej   podstaty   ako   osoba   ustanovená   do tejto funkcie podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písmeno c/ ZKV. Prvostupňový súd správne uviedol, že   o   zmene   správcu   nie   je   potrebné   rozhodovať,   nakoľko   zmenu   správcu   súd   berie na vedomie a pokračuje v konaní s tým správcom, ktorý bol konkurzným súdom do tejto funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovený. Konajúci súd dospel k správnemu záveru, že   P.,   i   keď   uskutočňoval   obidve   dražby   v   tomto   konaní   nie   je   pasívne   legitimovaný, nakoľko uskutočňoval obe dražby ako správca konkurznej podstaty a nie ako fyzická osoba, a preto odvolanie žalobcov, v časti v ktorej zotrvávajú na žalobe voči žalovanému v 1/ rade, je právne bezpredmetné. Z odvolania je zrejmé, že podľa žalobcov odôvodnenie rozhodnutia obsahuje nesúrodé konštatovanie týkajúce sa toho čo uvádzajú jednotlivé procesné strany. Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia jasne vystihuje konštatovania účastníkov konania a je z neho zrejmé, čoho účastníci konania na obidvoch stranách domáhajú a podľa odvolacieho súdu ide o zrejmé a faktické odôvodnenie. Odvolací súd aj v tejto časti odvolania   žalobcov   označil   za   bezpredmetné.   Tvrdenie   žalobcov   ohľadne   nesúrodého konštatovania   procesných   strán   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   je   iba subjektívnym nedôvodným tvrdením, z ktorého je iba zrejmá účelovosť ich podania. Podľa odvolacieho   súdu,   práve   odvolanie   žalobcov   je   nesúrodé   zachádzajúce   do   jednotlivých skutočností,   ktoré   sú   v   podstate   s   výsledkom   rozhodnutia   o   uplatnenom   nároku bezpredmetné.   Nie   je   pravdou,   že   prvostupňový   súd   sa   s argumentáciou   žalobcov vysporiadal iba stručne, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový súd v pomerne obsiahlom odôvodnení sa podrobne zaoberal s skutočnosťami prečo žalobcovia ich nárok neosvedčili. Taktiež nie je pravdou tvrdenie uvedené v odvolaní, že keďže žaloba smerovala k absolútnej neplatnosti právneho úkonu dražby nie je zrejmé, či súd považoval za neosvedčenú neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Pokiaľ by súd pri zamietnutí žaloby vychádzal z dôvodu neexistencii naliehavého právneho záujmu nebol by sa zaoberal s žiadnymi tvrdeniami žalobcov, ktorými odôvodňovali ich právo, ale by s poukazom   na   ustanovenie   §   80   O.   s.   p.,   žalobu   zamietol.   Z obsahu   napadnutého odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že súd sa žalobou zaoberal, a teda žalobu nekvalifikoval z hľadiska nepreukázania naliehavého právneho záujmu. Z uvedeného dôvodu odvolanie je aj v tejto časti je právne bezpredmetné. Námietku žalobcov, že konajúci súd sa dostatočne nevysporiadal   s   doručeným   predbežným   opatrením,   odvolací   súd   označuje za bezpredmetnú. Skúmanie tejto otázky v žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu dražby uskutočnenej v konkurznom konaní je absolútne bezvýznamné a bezpredmetné, ktoré nemá   žiaden   vplyv   pre   rozhodnutie   o   uplatnenom   nároku.   Tento   fakt   vyplýva   aj z odôvodnenia   súdu   prvého   stupňa   na   strane   23,   keď   prvostupňový   súd   uviedol,   že žalobcovia   nemôžu   spochybňovaním   konkurzného   konania,   resp.   vyhlásenia   konkurzu žiadať určiť neplatnosť predmetných dražieb a tvrdiť, že tieto sú nezákonné vzhľadom na to, že   vyhlásenie   konkurzu   bolo   nezákonné.   Prvostupňový   súd   jednoznačne   v   odôvodnení uviedol,   že   konkurz   bol   právoplatne   vyhlásený,   dražby   boli   realizované   správcom konkurznej podstaty, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu, a preto ju žalobcovia nemôžu spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti dražieb. Toto odôvodnenie vyplýva aj z obsahu   odôvodnenia   odvolacieho   súdu,   a   preto   odvolací   súd   dospel   k   rozhodnutiu pre zamietnutie   žaloby   na   základe   totožných   dôvodov   ako   krajský   súd   v   napadnutom rozhodnutí.

K námietke   žalobcov v odvolaní   uvedenej   v bode V.   odvolania,   odvolací súd   sa nestotožňuje s tvrdením odvolateľov, že rozhodnutie krajského súdu neobsahuje základné náležitosti upravené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.

Z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný   účastník   konania   stručne   a   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a že súd dbá na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že prvostupňový súd postupoval v intenciách ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., a preto odvolací súd, odvolanie aj je v tejto časti, označil za nedôvodné.“.

K   námietke   neexistencie   zákonného   ustanovenia,   podľa   ktorého   problém (ne)platnosti   dražby   nemožno   posudzovať   v   inom   konaní   než   v   konaní   konkurznom, najvyšší súd uviedol:

„Ústavným nálezom Slovenskej republiky, ktorým bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 49/2009 zo dňa 22. júna 2010 zrušené ako jeho nedostatok je   uvedený,   že neobsahuje právne   ustanovenie na   základe ktorého   odvolací   súd   dospel k záveru,   že   dražba   bola   vykonaná   so   súhlasom   súdu,   z   ktorého   dôvodu   nie   je   možné platnosť dražby schválenej súdom spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu, nakoľko   by   išlo   o   spochybňovanie   rozhodnutia   súdu   formou   inej   žaloby,   čo   by   bolo v rozpore so zákonom.

Z ustanovenia § 66e zákona o konkurze a vyrovnaní v platnom znení vyplýva, že na konkurz   sa   použijú   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   tento zákon neustanovuje inak.

Z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. V danom prípade bolo právoplatne uznesením o vyhlásení konkurzu rozhodnuté, právoplatne bol ustanovený správca konkurznej podstaty, čo   jednoznačne   vyplýva   z   odôvodnenia   súdu   prvého   stupňa   uvedeného   v   odôvodnení, v ktorom konštatuje, že žalobcovia nemôžu spochybňovaním konkurzného konania žiadať určiť neplatnosť predmetných dražieb spochybňovať, že tieto sú nezákonné vzhľadom na to, že aj vyhlásenie konkurzu bolo nezákonné. Sporné nie je, že na úpadcu bol právoplatne vyhlásený   konkurz,   že   bol   ustanovený   správca   konkurznej   podstaty,   ktorý   je   oprávnený konať s majetkom podstaty a ktorý je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou v súlade s ustanovením § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní v platnom znení. Fakt, že správca sa riadil opatreniami konkurzného súdu aj v tomto prípade sporný nebol, čo je zrejme aj z opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 46-24 K 395/00 zo dňa 19. 04.   2005   ako   je   uvedené   odôvodnení   súdu   prvého   stupňa,   na   ktoré   odvolací   súd poukazuje.

Právny názor, že otázku dražby nemožno posudzovať v inom konaní než v konaní podľa uvedeného ustanovenia a to ani ako otázku prejudiciálnu vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 186/2010, v ktorom sa síce zaoberá otázkou neplatnosťou dražby dobrovoľnej podľa ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 527/2001 Z. z. V danom prípade ide o analogický prípad, ide o dražbu vykonanú v konkurznom konaní a pokiaľ osoba dotknutá na svojich právach touto dražbou v konkurzom konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže formou určovacej žaloby žiadať vysloviť rozhodnutie, že ide o dražbu neplatnú.   Jednoznačné právne ustanovenie pre vyslovenie tohto právneho názoru neexistuje, ale bolo by rozpore s zásadou právnej istoty aby o platnosti úkonu, ktorý bol schválený v konkurznom konaní konkurzným súdom mohlo byť rozhodované v inom civilnom konaní na základe určovacej žaloby podanej osobou, ktorá sa cíti byť povolenou dražbou dotknutá.“

Ústavný súd považuje pre záver o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podstatné posúdenie právneho názoru, podľa ktorého v rámci súdneho sporu,   predmetom   ktorého   bola   žaloba   o určenie   neplatnosti   dražby   zo   16.   júla   2004 a opakovanej dražby z 8. júna 2005, nemohol vo veci konajúci súd posudzovať platnosť, resp. neplatnosť dražieb vykonaných správcom a schválených súdom v konkurznom konaní podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   konkurze   a vyrovnaní,   ktorý   bol   účinný   ku   dňu vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   úpadcu   (konkurz   na   majetok   úpadcu   bol   vyhlásený uznesením krajského súdu sp. zn. 46-24 K 395/00 z 27. júna 2001, pozn.), podstatu možno speňažiť predajom na dražbe (§ 27a) alebo predajom mimo dražby.

Predaj majetku patriaceho do konkurznej podstaty je možný, s výnimkou taxatívne vymenovaných prípadov, len na základe schváleného plánu speňaženia, ktorý predkladá správca   a   schvaľuje   ho   schôdza   konkurzných   veriteľov.   V   čase   účinnosti   na   vec   sa vzťahujúceho   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   neexistoval   všeobecný   právny   predpis o dražbe,   speňažovanie   konkurznej   podstaty   dražbou   v   konkurznom   konaní   komplexne upravoval   zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní   (organizovanie   dražby,   podmienky   účasti na dražbe, priebeh dražby).

V intenciách § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní dohľad nad činnosťou správcu vykonáva   súd.   Povinnosti   pri   dohliadacej   činnosti   súd   ukladá   správcovi   najmä   formou opatrenia. Správca je zo zákona povinný predkladať priebežne súdu správy o speňažovaní majetku (§ 29 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní), ako aj konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, ktorú schvaľuje súd.

Najvyšší   súd   síce   používa   na   podporu   svojho   právneho   názoru   vysloveného v napadnutom   rozhodnutí   analogicky   znenie neskôr   účinného   zákona   č.   527/2002   Z.   z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“) a poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 186/2010, v ktorom sa zaoberal otázkou neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách [kedy ide o dražbu vykonanú v konkurznom konaní a   pokiaľ   osoba   dotknutá   na   svojich   právach   touto   dražbou   v   konkurznom   konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže formou určovacej žaloby žiadať vysloviť rozhodnutie,   že   ide   o   dražbu   neplatnú;   pritom   ústavný   súd   takúto   úvahu   už   v   iných konaniach nepovažoval za arbitrárnu alebo za zjavne odporujúcu zmyslu a účelu § 21 ods. 2 zákona   o   dobrovoľných   dražbách   (III.   ÚS   448/2010,   IV.   ÚS   54/2013)],   ale   evidentne uvádza   aj   vlastné   úvahy,   ktoré   sa   vzťahujú   na   prerokúvaný   prípad   (kedy   boli   dražby vykonané   podľa   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní).   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   síce uvádza,   že „jednoznačné   právne   ustanovenie   pre   vyslovenie   tohto   právneho   názoru neexistuje“, ale súčasne právne argumentuje, že „bolo by rozpore s zásadou právnej istoty aby o platnosti úkonu, ktorý bol schválený v konkurznom konaní konkurzným súdom mohlo byť rozhodované v inom civilnom konaní na základe určovacej žaloby podanej osobou, ktorá sa cíti byť povolenou dražbou dotknutá“.

Ústavný   súd   pri   zohľadnení   konkrétnych   okolností   posudzovaného   prípadu konštatuje, že citovaná argumentácia čiastočne síce (na prvý pohľad) znižuje presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, nezakladá ale dôvod na vyslovenie záveru o ústavnej neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia.

V nadväznosti na uvedený predbežný záver ústavný súd pripomína, že k námietke, v zmysle ktorej rozhodnutia v konkurznom konaní môže preskúmavať len konkurzný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil, keď uviedol, že ju nepovažuje za opodstatnenú (III.   ÚS   351/2012).   V   rozhodnutí   sp.   zn.   II. ÚS 421/2012   napr.   ústavný   súd   odkázal na komentár k Občianskemu súdnemu poriadku (ŠTEVČEK – FICOVÁ a kol. Občiansky súdny   poriadok.   Komentár.   Praha   :   C.   H.   Beck   2009,   s.   424 — 425),   podľa   ktorého „skutočnosť,   že   výrok   právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre   všetky   orgány,   sa   však nemôže vykladať tak, že by sa iný subjekt než účastník právoplatne rozhodnutého konania nemohol   domáhať   svojho   nároku,   ktorý   sa   nejakým   spôsobom   dotýka   už   právoplatne rozhodnutej veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný, len pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Ak prejednávaná vec skutkovo   a právne   súvisí   s   vecou,   ktorá   už   bola   právoplatne   rozhodnutá   účastníkmi konania, nemôže si súd predbežne posúdiť takto rozhodnutú vec inak, pretože výrok tohto právoplatného rozsudku je preň záväzný. Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom o subjekt, na ktorý je zákonom   rozšírená   subjektívna   hranica   záväznosti   súdneho   rozhodnutia),   môže   si   túto otázku   posúdiť   aj   inak,   teda   výrok   právoplatného   rozsudku   v tomto   prípade   záväzný nebude.“.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj (a predovšetkým) na ďalší závažný aspekt, ktorý zohráva pri právnom posúdení preskúmavanej veci významnú úlohu. Z obsahu samotnej   sťažnosti   a   jej   príloh,   ako   aj   z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   návrh   na   vyslovenie   neplatnosti   dražieb   zo   strany sťažovateľov v 1. a 2. rade ako členov štatutárneho orgánu úpadcu (účastníka konkurzného konania)   a sťažovateľky   ako   jediného   stopercentného   akcionára   úpadcu   mal   v   danom prípade súvis so spochybňovaním dôvodnosti celého konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu z ich strany. Pritom je nesporné, že na úpadcu bol právoplatne vyhlásený konkurz (po viacerých   návrhoch   sťažovateľov na jeho zrušenie,   pozn.),   bol ustanovený správca konkurznej podstaty, na ktorého podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní   prešlo   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   podstaty   namiesto   úpadcu,   ako   aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, pod dohľadom súdu (§ 12 citovaného zákona).

Preto,   aj   keby   sa   ústavný   súd   stotožnil   s argumentáciou   sťažovateľov   o   absencii právneho   zdôvodnenia,   ktoré   nemá   oporu   v   žiadnom   právnom   predpise,   nemalo   by   to v zásade   žiadny   význam   na   vyslovenie   záveru   o ústavnej   neudržateľnosti   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľmi   namietané   nedostatky   dražieb   (týkajúce   sa ohodnotenia   predmetu   dražieb,   doručovania   predbežného   opatrenia,   nezákonný   spôsob vykonania dražieb) nemohli mať vplyv na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý bol primárne založený na právnom závere, podľa ktorého osoba dotknutá na svojich právach predmetnou dražbou v konkurznom konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže sa formou určovacej žaloby domáhať rozhodnutia, v ktorom sa vysloví, že ide o dražbu neplatnú.   Ústavný   súd   rešpektuje   skutočnosť,   že   explicitné   právne   ustanovenie   pre vyslovenie tohto právneho záveru síce neexistuje, ale bolo by rozpore so zásadou právnej istoty,   aby   o   platnosti   úkonu,   ktorý   bol   schválený   v   konkurznom   konaní   konkurzným súdom,   mohlo   byť   rozhodované   v   inom   civilnom   konaní   na   základe   určovacej   žaloby podanej osobou, ktorá sa cíti byť povolenou dražbou dotknutá.

Nakoniec aj samotní sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „nespochybňujú platnosť dražieb   z   dôvodu   samotného   konania   dražieb,   ale   z   dôvodu,   že   tieto   boli   vykonané spôsobom, ktorý odporuje zákonu (porušením zákona)“.

Rovnako ústavný súd nemohol prisvedčiť námietke sťažovateľov o inom právnom posúdení ich nároku, než ktoré pre zamietnutie použil prvostupňový súd. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd k prijatiu odlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, ako aj s prihliadnutím na platnú judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 146/09, III. ÚS 351/08) považovať za situáciu, ktorá by mohla v zhode s tvrdením sťažovateľov viesť   k   záveru,   že   v   danom   prípade   došlo   k   porušeniu   zásad   spravodlivého   súdneho konania.

Uvedené   závery   vyslovené   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   84/2012 z 24. októbra 2013 preto podľa názoru ústavného súdu nie sú v takej príčinnej súvislosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Obo 84/2012

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v označenom konaní ústavný súd považuje v súlade so svojou stabilizovanou   judikatúrou   za   potrebné   zdôrazniť,   že   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu   došlo   a   jeho   účinky   stále   trvajú,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu takéhoto stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase, keď namietané   porušenie   tohto   základného   práva   ešte   mohlo   trvať   (napr.   I.   ÚS   22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne   neopodstatnenú   (napr.   II.   ÚS   55/02).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je akceptovateľný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 35 Cbi 78/2005 z 24. februára 2009 bol potvrdený v poradí druhým rozsudkom najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Obo   84/2012   z   24.   októbra   2013,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 25. novembra 2013.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti (24. januára 2014 faxom a 29. januára 2014 poštou) najvyšší súd v namietanom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže súdne konanie o určenie neplatnosti právnych úkonov už bolo právoplatne skončené.

Vychádzajúc z dosiaľ vyslovených záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014