znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 562/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   postupom   Okresného   súdu   Humenné   a jeho uzneseniami   sp. zn.   15 Er 137/2004   z 1.   augusta   2012,   sp.   zn.   15 Er   656/2006   z 8. augusta   2012,   sp.   zn.   19 Er 116/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 102/2004 z 5. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 282/2003 z 27. decembra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 zo 17. februára 2012, sp. zn. 11 Er 713/2006 zo 16. februára 2012, sp. zn. 11 Er 281/2003 z 27. decembra 2011, sp. zn. 12 Er 826/2009 zo 4. mája 2012, sp. zn. 12 Er 11/2009 zo 7. februára 2012, sp. zn. 12 Er 402/2008 z 3. februára   2012,   sp.   zn.   12 Er   11/2010   zo 16. januára   2012,   sp.   zn.   19 Er 471/2005   z 8. augusta   2012,   sp.   zn.   6 Er   45/2004   z 12. decembra   2011   a   sp.   zn.   15 Er 487/2007   z 8. augusta   2012   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   2 CoE 154/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 117/2012 z 13. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 163/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 19 CoE 85/2012   z 24.   januára   2013,   sp.   zn.   11 CoE 70/2012   z 5.   februára   2013,   sp. zn.   5 CoE 129/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. 25 CoE 31/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 97/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. 18 CoE 111/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 24 CoE 8/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 18 CoE 92/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 17 CoE 195/2012 z 15. januára 2013, sp. zn. 5 CoE 96/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE 153/2012 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami Rvp 14840/2013 až Rvp 14857/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14840/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. apríla 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 15 Er 137/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. 15 Er 656/2006 z 8. augusta 2012, sp. zn. 19 Er 116/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 102/2004 z 5. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 282/2003 z 27. decembra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 zo 17. februára 2012, sp. zn. 11 Er 713/2006 zo 16. februára 2012, sp. zn. 11 Er 281/2003 z 27. decembra   2011,   sp.   zn.   12 Er   826/2009   zo   4.   mája   2012,   sp.   zn.   12 Er 11/2009   zo   7. februára 2012, sp. zn. 12 Er 402/2008 z 3. februára 2012, sp. zn. 12 Er 11/2010 zo 16. januára 2012, sp. zn. 19 Er 471/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 45/2004 z 12. decembra 2011 a sp. zn. 15 Er 487/2007 z 8. augusta 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 154/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 117/2012 z 13. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 163/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 19 CoE 85/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 11 CoE 70/2012 z 5. februára 2013, sp. zn. 5 CoE 129/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. 25 CoE 31/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 97/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. 18 CoE 111/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 24 CoE 8/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 18 CoE 92/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 17 CoE 195/2012 z 15. januára 2013, sp. zn. 5 CoE 96/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE 153/2012 z 30. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

3. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmlúv   o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   na   zabezpečenie   ktorých   bola účastníkmi   zmluvného   vzťahu   uzatvorená   rozhodcovská   doložka,   resp.   rozhodcovská zmluva   alebo   bola   spísaná   notárska   zápisnica. Súdny   exekútor   na   základe   poverení udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúcie,   pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu, prípadne notárska zápisnica. V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými rozhodnutiami exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami   potvrdil   okresným   súdom   vydané   prvostupňové   rozhodnutia   a návrhy sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.

4. Sťažovateľka   vyjadruje   nesúhlas   s napadnutým   postupom   a   rozhodnutiami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov vzťahujúcich   sa   na predmetnú   právnu   vec,   keď   okresný   súd „...   rozhodol   nad   rámec zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali   jeho   právo   na   to,   aby   sa   jeho   právna   vec   pred   vnútroštátnym   súdom rozhodovala   na   základe   správneho   a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku (alebo splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice   ako   exekučného   titulu,   teda   aby   v jeho   mene   uznal   dlh   do   výšky   vzniknutej pohľadávky a príslušenstva) za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

5. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je jednotná   v   názore,   že   už   v   štádiu   posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť...   rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

6. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu,   ani   od   vydania   poverenia   na   výkon   exekúcie   nenastali   žiadne   nové   právne   ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše „odvolací   súd   konal   v rozpore   s ust.   §   214   ods.   1   OSP,   čím   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny   proces   zaručené   čl.   6   ods. ???? Dohovoru,   keď   nenariadil   pojednávanie   aj   keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

7. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka namietala   aj   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   47   charty   postupom   a uzneseniami krajského   súdu,   pričom   poukázala   najmä   na   rozsudok   Súdneho   dvora   Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v   tom   zmysle,   že vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a podľa   čl.   47   charty postupom   a   uznesením   krajského súdu,   zrušil   napadnuté   uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu, prípadne krajskému súdu na ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané finančné zadosťučinenie,   úhradu   trov   konania,   a zároveň sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vydal   aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

8.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 14840/2013   až   sp.   zn.   Rvp   14857/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe sťažovateľky,   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Ústavný súd zároveň uvádza, že sťažnosťami vedenými pod sp. zn. Rvp 14848/2013 a sp. zn. Rvp 14855/2013 sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie okresného súdu sp. zn. 12 Er 826/2009 zo 4. mája 2012 a totožný postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 CoE 97/2012 z 21. novembra 2012. Sťažnosťami vedenými pod sp. zn. Rvp 14853/2013 a sp. zn. Rvp 14856/2013 sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 Er 45/2004 z 12. decembra 2011 a totožný postup a uznesenie krajského súdu sp. zn.   5 CoE   96/2012   z 11.   októbra   2012.   Sťažnosťami   vedenými   pod   sp.   zn. Rvp 14854/2013 a sp. zn. Rvp 14857/2013 sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie okresného súdu sp. zn. 15 Er 487/2007 z 8. augusta 2012 a totožný postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 CoE 153/2012 z 30. januára 2013.

III.

10.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

14.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

19.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

20.   Podľa   čl.   47   charty   každý,   koho   práva   a   slobody   zaručené   právom   Únie   sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

21.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutým   postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými ???súd rozhodol o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení, boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný   súd   a krajský   súd   vydali   svoje   rozhodnutia   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje   rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnili.   Napadnutými   rozhodnutiami   malo   dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a v konaniach mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu

22. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05).   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

23.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

24.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   postup   a   uznesenia   okresného   súdu,   ústavný   súd vzhľadom   na už   uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   týmto   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

25.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   zistil,   že   argumenty   sťažovateľky   sú totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila   len   iné   rozhodnutia   krajského   súdu   v skutkovo   a právne   obdobných   veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Keďže   ústavný   súd   predtým   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne analyzoval   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   nepovažoval za potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   v   prípade   týchto   sťažností sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 117/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   ostatnými   argumentmi   sťažovateľky   uvedenými v predmetných sťažnostiach.

26.   K   sťažovateľkou   namietanému   postupu   krajského   súdu   v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky ústavný súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr. vo veci sťažovateľky I. ÚS 110/2013, účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

27. Ústavný súd už vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010, I. ÚS 363/2013).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné   pochybnosti   o   výsledku   (princíp   „acte   clair“).   (I.   ÚS   110/2013,   podobne II. ÚS 79/2013)

30. Ústavný   súd   vo svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   len   zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže   spočívať   vo   svojvoľnom   či   na   prvý   pohľad   celkom   nesprávnom   nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora   (II.   ÚS   129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008). (I. ÚS 363/2013)

31.   Krajský   súd   napríklad   v napadnutom   uznesení   sp.   zn.   14   CoE   117/2012 z 13. februára 2013 uviedol: „Oprávnený sa svojím návrhom, domáha výkladu, čí sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom, rozhodcovských súdov.

Na túto a ďalšie dve otázky nastolené oprávneným bola odpoveď (aj keď nepriamo) daná v rozsudku C-40/08 ASTURCOM. Súdny dvor v ňom uviedol, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych   procesných   pravidiel   preskúmať   ex   offo   rozpor   rozhodcovskej   doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky   v   súvislosti   s   Článkom   6   uvedenej   Smernice 93/13/EHS hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (odstavec 53 citovaného rozsudku). Súdny dvor zároveň vyslovil, že Smernica 93/13   sa má vykladať v tom zmysle,   že vnútroštátny súd,   ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v   zmluve   uzavretej   medzí   podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú (odstavec 59 citovaného rozsudku).

K   tomu   odvolací   súd   poznamenáva,   že   na   prejudiciálnu   otázku   Krajského   súdu v Prešove v exekučnej veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal Súdny dvor uznesením (C-76/10), pretože považoval otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie neprijateľných zmluvných podmienok za vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08) a meritórne   sa   neodklonil   od   línie,   ktorá   exekučnému   súdu   umožňuje   súdny   prieskum neprijateľných   podmienok.   Naopak   v čl.   50   zdôraznil   povinnosť   exekučného   súdu pristupovať k naplneniu či 6 smernice v režime ochrany podľa vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku t.j. vždy a za každých okolnosti trvať na cieli v čl. 6 smernice, ktoré ustanovenie označil za kogentnú normu.

Možno   teda   konštatovať,   že   návrh   oprávneného   na   prerušenie   konania   podľa § 109 ods.   1 písm.   c) O.s.p.   nie je opodstatnený,   pretože sporné právne otázky už bolí vyriešená   ustálenou   judikatúrou   Súdneho   dvora   (Rozsudok   Súdneho   dvora   C-40/08 Asturcom,   tiež   C-240-244/98   Oceano   Grupa   Editorial;   C-243/08   Pannon).   Z   týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. g) O.s.p.“

Podobne   sa   s argumentáciou   sťažovateľky   vysporiadal   krajský   súd   aj v ostatných napadnutých   uzneseniach,   z ktorých   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   v konaní   návrh   na prerušenie exekučného konania podala.

32. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že z namietaných   uznesení   krajského   súdu   vyplýva,   že   podanými   návrhmi   na   prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP sa krajský súd zaoberal, pričom v odôvodneniach týchto svojich rozhodnutí vychádzal z dostatočne podrobne vyloženej judikatúry Súdneho dvora, a uskutočneným právnym výkladom dostala sťažovateľka jednoznačnú a z pohľadu ústavného súdu aj ústavne konformnú odpoveď.

33.   V uzneseniach   krajského   súdu   sp.   zn.   4 CoE   97/2012   z 21.   novembra   2012 (Rvp 14848/2013   a Rvp   14855/2013),   sp.   zn.   5 CoE   96/2012   z 11.   októbra   2012 (Rvp 14853/2013   a Rvp   14856/2013)   a sp.   zn.   3 CoE   153/2012   z 30.   januára   2013 (Rvp 14854/2013   a Rvp   14857/2013)   sa   krajský   súd   námietkou   prerušenia   konania z dôvodu položenia prejudiciálnej otázky nevysporiadal a zamietnutie návrhu na prerušenie konania netvorí súčasť výroku uznesenia krajského súdu, avšak je nutné poznamenať, že sťažovateľka napriek tomu, že vo svojich sťažnostiach namieta túto skutočnosť, v konaní pred   ústavným   súdom   žiadnym   spôsobom   nepreukázala,   že   takýto   návrh   na   prerušenie konania   príslušnému   súdu   v uvedených   konaniach   podala   a písomné   podanie   v tomto zmysle ústavnému súdu ani nepredložila.

34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie   zodpovednosť   za   rozhodnutie   vo   veci   samej,   posúdiť   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   relevantnosť   otázok,   ktoré   Súdnemu   dvoru   položí   (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010, I. ÚS 363/2013).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietaným   postupom krajského   súdu,   v rámci   ktorého   neprerušil   konanie   a   nepredložil   prejudiciálnu   otázku Súdnemu dvoru podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

35. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už uviedol (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 338/2013), že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia   Exekučného   poriadku“),   zaviedla   povinnosť   prvostupňového   súdu rozhodujúceho   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   pre   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno   vykonať podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku,   nariadiť   vo   veci pojednávanie.   Táto   povinnosť   sa   v   zmysle   obsahu   dôvodovej   správy   k   novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu (napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   boli   vydané   pred   účinnosťou   novelizácie Exekučného poriadku).

Povinnosť   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   v   odvolacom   konaní   nariadiť pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214 ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako   rozhodnutia   správneho,   či   nariadi,   alebo   nenariadi   pojednávanie   na   prerokovanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

36. Sťažovateľka v doplnení sťažností namietala aj porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.   februára   2013.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína, že sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť sa   s   dôvodmi   zastavenia   exekučných   konaní a neprípustnosti exekúcií z už uvádzaných dôvodov v uzneseniach okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu)   v   tom   smere,   že   si   nepraje,   aby   bolo   v   jeho   prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   krajského   súdu   bolo podstatné,   aby   bola   zásada   kontradiktórnosti   dodržaná   v   exekučnom   konaní   ako   celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už bolo uvedené, dodržané bolo.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   čl.   1   dodatkového   protokolu   a čl.   47   charty   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

36. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013