znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 562/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa o prijatej   sťažnosti   Ing.   B.   F.,   D.   F.   a E.   F.,   všetci   bytom   K.,   zastúpených   advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 46/06 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. F., D. F. a E. F. zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 46/06 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   46/06 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. B. F., D. F. a E. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. B. F., D. F. a E. F. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 645,98 € (slovom šesťstoštyridsaťpäť eur a deväťdesiatosem centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. R. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 562/2012-18 z 13. decembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   B.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka v 1. rade“),   D.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v   2.   rade“)   a E.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ v 3. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), všetci bytom K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 46/06.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 22. mája 2006 sa sťažovatelia v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 46/06 domáhajú voči žalovaným náhrady   škody,   ktorá   im   mala   vzniknúť   v   dôsledku   tragického   usmrtenia   manžela sťažovateľky v 1. rade a otca sťažovateľov v 2. a 3. rade pri dopravnej nehode. Podľa tvrdenia sťažovateľov okresný súd aj napriek nimi podanej sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi   okresného   súdu   nekoná   v   danej   veci   plynulo   a   efektívne,   v   dôsledku   čoho sa prehlbuje stav ich právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Prieťahy v konaní spôsobuje aj právne posudzovanie našich nárokov vo veci samej. Okresný súd v súlade s vyjadrením žalovaných zrejme vychádza z toho, že náš nárok na náhradu škody závisí od preukázania viny niektorého z vodičov, ktorí spôsobili dopravnú nehodu, t. j. Ing. V. Ch. alebo T. K.

Tak ako sme to uviedli v žalobe a ďalších podaniach súdu (najmä vo vyjadrení z 11. 5. 2009), domáhame sa náhrady škody podľa ustanovení § 427 až 431 Obč. zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. Táto zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou   dopravných   prostriedkov   spočíva   na   princípe   objektívnej   zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa teda nevyžaduje zavinené konanie.

Sme preto toho názoru, že súd by mal o našich nárokoch vecne konať.... Predmetom konania na okresnom súde v tejto posudzovanej veci je rozhodovanie o náhrade škody podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Možno konštatovať, že zložité v   tejto   veci   je   najmä   posúdenie   jednotlivých   nárokov,   ktorých   sa   domáhame   najmä vzhľadom   na   naše   osobné   pomery   (štúdium,   zamestnanie,   poskytovanie   prostriedkov sociálneho   zabezpečenia   a   pod.),   zmeny   právnych   predpisov   (najmä   o   výške   dávok sociálneho zabezpečenia) a tiež skutkové okolnosti (najmä ohľadne nárokov na nemajetkovú ujmu   v   peniazoch).   My   sme   však   súdu   navrhli,   aby   medzitýmnym   rozsudkom   rozhodol o základe našich nárokov, t. j. či žalovaní a v akej miere zodpovedajú za škodu. Táto otázka nie   je   zložitá,   pretože   je   jednoznačne   upravená   Občianskym   zákonníkom   resp.   inými právnymi predpismi, je riešená početnou judikatúrou a v odbornej právnickej literatúre. Prístup   súdu   je   však   v   rozpore   s   týmito   právnymi   závermi   a   riadi   sa   princípmi zodpovednosti za   škodu na   základe zavinenia   osôb   zúčastnených na   dopravnej nehode, t. j. vodičov dvoch motorových vozidiel, ktorých prevádzka sa stretla 4. 4. 2004.

Možno   dôvodne   predpokladať,   že   ak   by   súd   rozhodol   čiastkovým   rozsudkom o základe   našich   nárokov,   t.   j.   o   zodpovednosti   žalovaných,   tak   následne   by   sme sa so žalovanou   poisťovňou   a   kanceláriou   poisťovateľov   dohodli   o   výške   jednotlivých nárokov.

Okresný súd je však vo veci pasívny a skrýva sa za neskončené trestné stíhanie jedného z účastníkov dopravnej nehody.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„a/ Okresný súd Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 46/2006 porušil právo Ing. B. F., D. F. a E. F., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

b/ Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 46/2006 prikázal konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

c/ priznal primerané finančné zadosťučinenie Ing. B. F. v sume 3.000.- €, D. F. v sume 3.000.- € a E. F. v sume 3.000.- €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

d/   Okresnému   súdu   Bratislava   I   uložil,   aby   sťažovateľom   na   účet   ich   právneho zástupcu JUDr. R. H. uhradil do troch dní trovy konania pred ústavným súdom.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3076/2013 z 8. februára 2013 a   právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 25. februára 2013.

2.1 Predsedníčka okresného súdu okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných v skúmanom konaní vo svojom vyjadrení uviedla:

„V   úvode   môjho   vyjadrenia   si   Vám   dovoľujem   oznámiť,   že   netrvám   na   ústnom prejednaní   prijatej   sťažnosti   sťažovateľov   a   súhlasím   s   tým,   aby...   ústavný   súd   upustil od ústneho   pojednávania   o   prijatej   sťažnosti,   ak   dospeje   k   názoru,   že   od   ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci....

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   na   dĺžku   konania   významnou   mierou   prispeli aj účastníci konania, samotní navrhovatelia viackrát upravili žalobný petit a rozširovali okruh   účastníkov   (podaním   doručeným   súdu   dňa   23. 7. 2007,   9. 10. 2007,   11. 5. 2009, 24. 11. 2009, 5. 10. 2010, 26. 11. 2012). Po právnej stránke mám za to, že ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak samotná povaha veci si vyžaduje osobitnú starostlivosť pri prerokúvaní a rozhodovaní vo veci. S poukazom na jednotlivé vyššie uvedené úkony súdu mám za to, že súd v predmetnej veci nie je nečinný, v konaní postupuje v záujme spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Dovoľujem si poukázať i na nadmernú zaťaženosť sudcov občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I a vysoký počet pridelených vecí súdneho oddelenia 9 C. Subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne, vyššieho súdneho úradníka, prípadne iných zamestnancov súdu prejavujúce sa na dĺžke súdneho konania zistené nebolo.

Pripadnú existenciu prieťahov v konaní spôsobených účastníkmi konania si dovolím ponechať na zvážení ústavného súdu.

Na záver si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej republiky požiadať, aby v prípade, ak dospeje k záveru, že právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo   porušené,   bolo   vzaté   do   úvahy,   že   zákonná   sudkyňa,   ktorej   bola   vec   pridelená na konanie a rozhodnutie, svojím postupom vznik prieťahov v konaní nezavinila.

Zároveň si dovoľujem požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby v prípade rozhodovania   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   vyššie   uvedené a aby sťažovateľom nepriznal finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu uviedol:

«1.   Okresný   súd   na   takmer   dvoch   stranách   chronologicky   uvádza   úkony,   ktoré vo veci vykonal súd (sudkyňa, vyššia súdna úradníčka, kancelária) alebo účastníci konania, prípadne iné osoby (tlmočník) bez toho, či majú význam z hľadiska rýchlosti a plynulosti konania. Tak sa stalo, že vo vyjadrení sú uvedené úkony, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, napríklad:

- o nahliadnutí právneho zástupcu žalobcov do spisu (28. 6. 2006, 31. 3. 2009, 15. 4. 2010),

- o oznámení právneho zástupcu žalobcov o zmene sídla (2. 1. 2009),

- o predkladaní spisov v rámci súdu (13. 2. 2008, 27. 9. 2011, 18. 6. 2012), o úradných záznamov spisovej kancelárie (24. 8. 2006, 8. 9. 2008) o pokynoch sudkyne (31. 7. 2007, 27. 11. 2009, 10. 8. 2010) vyššieho súdneho úradníka (3. 10. 2006),

- o doručení rôznych písomností a podaní súdu a podobne.

2. Činnosť súdu by bola prehľadnejšia, ak by súd uviedol, kedy obdržal príslušné relevantné podania účastníkov alebo iných osôb a keby ich vybavil.

Podľa termínov týchto úkonov a podľa skutočného stavu možno napríklad zistiť, že:

-   vyjadrenie   odporcu   z   októbra   2006   súd   zaslal   zástupcovi   navrhovateľov   po   piatich mesiacoch v marci 2007,

-   o   návrhoch   žalobcov   na   zmenu   (rozšírenie)   žaloby   súd   rozhodoval   až   po   niekoľkých mesiacoch, napríklad: • o zmene žaloby z 18. 7. 2007 (došla súdu 23. 7. 2007) súd rozhodol po viac ako štyroch mesiacoch až 3. 12. 2007, • o rozšírení žaloby z 23. 11. 2009 (24. 11. 2009) súd (súdny úradník) rozhodol po troch mesiacoch   19.   2.   2010   a   uznesenie   nášmu   zástupcovi   doručil   súd   po   ďalších   dvoch mesiacoch   7.   4.   2010;   uznesenie   súdu   bolo   zmätočné   a   nepreskúmateľné   a   na   naše odvolanie 15. 4. 2010 následne súd (sudkyňa) rozhodol 2. 6. 2010, takže konanie o našom návrhu trvalo temer sedem mesiacov. • o návrhu na vstup ďalších účastníkov konania a o rozšírení žaloby z 4. 10. 2010 (5. 10. 2010)   rozhodol   súd   (súdny   úradník)   až   po   desiatich   mesiacoch   3.   8.   2011   a   následne po odvolaní žalovaného 3. rozhodol súd (sudkyňa) po ďalších siedmych mesiacoch 19. 3. 2012,

3. Rovnako zdĺhavo postupoval súd aj pri vybavovaní jednoduchých dopytov na stav trestného konania adresovaných do Poľskej republiky. Napríklad žiadosť z 29. 11. 2010 o stave konania odoslal Okresný súd Bratislava I okresnému súdu v Raciborzi 15. 4. 2011, hoci žiadosť sa vrátila od prekladateľky 17. 12. 2010.

To platí aj o období medzi 13. 2. 2008, kedy bol spis predložený zákonnej sudkyni na vytýčenie termínu pojednávania a 7. 1. 2009. kedy bol vytýčený termín pojednávania na 16. 4. 2009, t. j. 14 mesiacov súd bol úplne nečinný.

4. Nemožno vziať zo zreteľa niektoré úkony súdu vykonané nesprávne a v rozpore so zákonom, čím sa taktiež predĺžilo konanie. Okrem už uvedeného zmätočného rozhodnutia súdu z 19. 2. 2010 o pripustení zmeny žaloby sem treba zaradiť aj výzvu súdu z 29. 5. 2006 na zaplatenie súdneho poplatku (ide o konanie oslobodené od súdneho poplatku) alebo zbytočnú výzvu súdu z 8. 9. 2006 na vyjadrenie na postup súdu podľa § 115a O. s. p., t. j. rozhodnutie vo vecí bez nariadenia pojednávania (tento postup neprichádza v tejto veci do úvahy).

5. K predloženému vyjadreniu okresného súdu ďalej uvádzame, že hoci súd o návrhu žalovaného 3. z 9. 7. 2010 rozhodol o prerušení konania až uznesením z 6. 2. 2013, toto uznesenie nie je právoplatné, pretože sme proti nemu podali odvolanie.

6. Nesprávny je názor okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti, že na dĺžke súdneho konania sme „významnou mierou“ participovali aj my, lebo sme viac krát upravili žalobný návrh a okruh účastníkov. Ako sme to uviedli aj v ústavnej sťažnosti, rozširovanie žaloby v prevažnej miere vyplývalo z toho, že plynutím času a neriešením veci sme museli upravovať naše nároky na náhradu škody za ďalšie obdobie (z dôvodov hrozby premlčania) a   rovnako   výsledky   trestného   konania   (zastavenie   trestného   stíhania   voči   prvému žalovanému a vznesenie obvinenia proti občanovi Poľskej republiky) vyžadovali upraviť žalobu aj voči ďalšiemu žalovanému.

Opakujeme, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, nemajú povahu zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01).

Na výzvu   Ústavného   súdu SR   oznamujeme,   že súhlasíme,   aby...   Ústavný   súd SR upustil od ústneho pojednávania o tomto návrhu.»

3. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 46/06:

- 25. máj 2006 – žalobou podanou okresnému súdu sa sťažovatelia domáhali od žalovaných zaplatenia   náhrady   škody,   ako   aj   jednorazového   odškodnenia   za   škodu,   ktorá   im   mala vzniknúť v dôsledku usmrtenia manžela (sťažovateľka v 1. rade, pozn.) a otca (sťažovatelia v 2. a 3. rade; ďalej len „poručiteľ“, pozn.) pri dopravenej nehode,

- 29. máj 2006 – okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu a súčasne si vyžiadal dedičský spis poručiteľa,

-   16.   jún   2006   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   právoplatné   osvedčenie   o   dedičstve poručiteľa,

- 7. jún 2006 – sťažovatelia žiadali o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,

- 9. august 2006 – okresný súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľov, že predmetné konanie je zo zákona oslobodené od súdnych poplatkov,

- 8. september 2006 – okresný súd uznesením uložil žalovaným, aby sa vyjadrili k žalobe,

- 27. september 2006 – žalovaný v 1. rade oznámil okresnému súdu, že na to, aby sa mohol k veci vyjadriť, mu okrem uznesenia musí byť zaslaná aj žaloba,

-   5.   október   2006   –   okresný   súd   zaslal   žalovanému   v   1.   rade   žalobu   sťažovateľov na vyjadrenie,

- 13. október 2006 – zásielka s uznesením z 8. septembra 2006 adresovaná žalovanému v 2. rade   bola   ako   nedoručená   vrátená   okresnému   súdu   s   poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote“,

- 19. október 2006 – žalovaný v 1. rade sa vyjadril k žalobe,

- 13. marec 2007 – okresný súd zaslal vyjadrenie žalovaného v 1. rade právnemu zástupcovi sťažovateľov na zaujatie stanoviska,

-   19.   apríl   2007   –   právny   zástupca   sťažovateľov   zaujal   svoje   stanovisko   k   vyjadreniu žalovaného v 1. rade,

- 15. jún 2007 – právna zástupkyňa žalovaného v 2. rade oznámila, že ho bude v spore zastupovať, a predložila aj riadne splnomocnenie,

- 23. júl 2007 – sťažovatelia rozšírili žalobný petit o ďalší finančný nárok,

- 26. september 2007 – okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby odstránil nedostatky rozšíreného žalobného petitu,

- 9. október 2007 – právny zástupca sťažovateľov odstránil vytýkané nedostatky rozšíreného žalobného petitu,

- 3. december 2007 – okresný súd uznesením pripustil zmenu žalobného petitu,

-   16.   jún   2008   –   okresný   súd   žiadal   od   príslušného   Policajného   zboru   zapožičanie súvisiaceho vyšetrovacieho spisu a od žalovaného v 1. rade (poisťovňa, pozn.) aj zaslanie ich interného spisu k poistnej udalosti (autonehoda, pri ktorej zomrel poručiteľ, pozn.),

- 29. júl 2008 – okresnému súdu bol zapožičaný vyšetrovací spis,

-   13.   august   2008   –   okresnému   súdu   bol   zapožičaný „škodový   spis“ od   žalovaného v 1. rade,

- 2. január 2009 – právny zástupca sťažovateľov oznámil okresnému súdu zmenu adresy svojej advokátskej kancelárie,

- 7. január 2009 – okresný súd nariadil pojednávanie na 16. apríl 2009,

- 13. marec 2009 – okresnému súdu bola ako nedoručená vrátená zásielka pre žalovaného v 2. rade s predvolaním na pojednávanie, a to s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“,

- 20. marec 2009 – právna zástupkyňa žalovaného v 2. rade okresnému súdu oznámila, že sa nezúčastní   na   pojednávaní,   pretože „...   odpadol   dôvod,   pre   ktorý   by   sa   mala zúčastniť...“, keďže podľa jej údajov malo byť trestné konanie voči jej klientovi, t. j. voči žalovanému v 2. rade zastavené, a súčasne oznámila, že zrejme bude začaté trestné stíhanie voči inej osobe (vodičovi autobusu, pozn.), ktorá bola účastníčkou dopravnej nehody,

- 16. apríl 2009 – po vypočutí prítomných účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že na požiadanie právneho zástupcu sťažovateľov mu okresný súd určil lehotu 30 dní na rozšírenie žaloby o ďalšie nároky,

-   11.   máj   2009   –   právny   zástupca   sťažovateľov   sa   vyjadril   k   sporu   a   tiež   upravil, resp. spresnil aj žalobný petit,

-   24.   november   2009   –   právny   zástupca   sťažovateľov   žiadal   žalobu   rozšíriť   aj   proti Slovenskej kancelárii poisťovateľov ako proti žalovanému v 3. rade a v tejto súvislosti upravil až žalobný petit,

- 19. február 2010 – okresný súd uznesením pripustil zmenu žalobného petitu v zmysle podania doručeného mu 24. novembra 2009 (okresný súd však nerozhodol o pripustení do konania žalovaného v 3. rade, pozn.),

-   16.   apríl   2010   –   právny   zástupca   sťažovateľov   podal   odvolanie   proti   uzneseniu z 19. februára 2010, pretože znenie žalobného petitu, tak ako bola pripustená jeho zmena, síce zahŕňalo aj povinnosť voči žalovanému v 3. rade, avšak o jeho pripustení do konania okresný súd nerozhodol, a súčasne proti uzneseniu z 19. februára 2010 podal odvolanie aj žalovaný v 2. rade,

- 2. jún 2010 – okresný súd uznesením (pôvodne rozhodoval vyšší súdny úradník a tentokrát zákonná sudkyňa, pozn.) rozhodol jednak o pripustení žalovaného v 3. rade do konania a jednak o pripustení zmeny žalobného petitu,

- 9. júl 2010 – žalovaný v 3. rade navrhoval prerušiť konanie až do doby právoplatného skončenia   trestného   stíhania   voči   obžalovanému   vodičovi   autobusu   ako   účastníkovi dopravenej   nehody,   ktoré   bolo   vedené   v   Poľskej   republike,   pretože   dotknutý   vodič bol príslušníkom Poľskej republiky,

-   5. október 2010   –   právny   zástupca   sťažovateľov   žiadal,   aby   do   konania   na   strane sťažovateľov (žalobcov, pozn.) vstúpili aj rodičia poručiteľa, a v súvislosti s touto zmenou žiadal pripustiť aj zmenu žalobného petitu,

- 29. november 2010 – okresný súd uznesením poveril prekladateľku z poľského jazyka, aby do poľského jazyka preložila výzvu okresného súdu z toho istého dňa, ktorou okresný súd chcel zistiť stav trestného konania vedeného v Poľskej republike,

-   17. december 2010   –   okresnému   súdu   bolo   oznámené,   že   poverená   predkladateľka sa nachádza mimo svojho bydliska, takže nebude môcť preklad vypracovať v stanovenej lehote,

- 7. marec 2011 – okresnému súdu bol doručený vypracovaný preklad do poľského jazyka,

- 15. apríl 2011 – okresný súd uznesením rozhodol o odmene pre tlmočníčku,

- 28. apríl 2011 – okresný súd zaslal výzvu na zistenie stavu konania príslušnému súdu v Poľskej republike,

-   3. august 2011   –   okresný   súd   uznesením   pripustil   pristúpenie   rodičov   poručiteľa do konania na strane sťažovateľov (žalobcov) a súčasne pripustil aj s tým súvisiacu zmenu žalobného petitu,

- 23. august 2011 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalovaného v 3. rade proti uzneseniu z 3. augusta 2011,

-   2. november 2011   –   spis   bol   predložený   na   odvolacie   konanie   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),

- 30. január 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 454/2011 odvolanie žalovaného v 3. rade odmietol,

- 27. február 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 19. marec 2012 – v zmysle pokynu krajského súdu okresný súd – tentokrát v osobe zákonnej   sudkyne   –   vydal   opätovne   uznesenie   identické   s   uznesením   vydaným   vyšším súdnym úradníkom 3. augusta 2011,26. júl 2012   –   okresný   súd   uznesením   poveril   prekladateľku   z   poľského   jazyka, aby do poľského jazyka preložila opakovanú výzvu z toho istého dňa, ktorou okresný súd chcel opätovne zistiť stav trestného konania vedeného v Poľskej republike,

- 10. august 2012 – okresnému súdu bolo doručené podanie žalovaného v 3. rade, v ktorom vzniesol námietku premlčania proti nároku uplatnenému voči jeho osobe,

-   7.   september   2012   –   z   dôvodu,   že   sa   ustanovenej   prekladateľke   nepodarilo   doručiť uznesenie na okresnému súdu známu adresu, na ktorej sa údajne nezdržiavala, okresný súd uznesením poveril vykonaním prekladu nového prekladateľa (v spise nie je žurnalizovaná obálka, ktorá by svedčila o neúspešnom doručovaní prv poverenej prekladateľke, pozn.),

- 2. október 2012 – okresnému súdu bol doručený vyhotovený preklad opakovanej výzvy na oznámenie stavu trestného konania vedeného v Poľskej republike,

- 25. október 2012 – okresný súd uznesením rozhodol o odmene pre tlmočníka a súčasne v tento deň expedoval dožiadanie do Poľskej republiky,

- 26. november 2012 – právny zástupca sťažovateľov sa vyjadril k sporu a súčasne spresnil žalobný petit,

- 4. január 2013 – okresný súd uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu,

-   4.   február   2013   –   okresnému   súdu   bola   doručená   odpoveď   na   dožiadanie   z   Poľskej republiky,

- 6. február 2013 – okresný súd uznesením prerušil konanie do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej v Poľskej republike pod sp. zn. II K 383/12,

-   27.   február   2013   –   právny   zástupca   sťažovateľov   podal   odvolanie   proti   uzneseniu o prerušení konania.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 46/06 o žalobe sťažovateľov o náhradu škody vzniknutej   im   v   dôsledku   tragického   usmrtenia   manžela   a   otca   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je finančný nárok (náhrada škody) vzniknutý v dôsledku úmrtia člena   rodiny   sťažovateľov   a   ich   živiteľa,   t. j.   ide   o vec,   ktorá   má   priamy   dopad na existenčnú sféru sťažovateľov (ich príjem), ktorej povaha si preto vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a pozornosť všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu, aby bol   naplnený   účel   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd má povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prerokovaná a skončená [(§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 241/06).

1. V súvislosti s prvým kritériom „právna a faktická zložitosť veci“ ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke nejde o právne zložitú vec, s čím sa stotožnil aj sám okresný   súd,   keď   uviedol,   že „ide   o   vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov“. Z hľadiska celkovej dĺžky posudzovaného konania (okresný súd danú vec prerokúva viac ako 6 rokov, pričom vo veci nariadil iba jedno pojednávanie, pozn.),   ako   aj   z   hľadiska   hodnotenia   plynulosti   a   efektívnosti   postupu   okresného   súdu v interakcii   s predmetom   konania (okresný   súd   sám   uviedol,   že „samotná povaha veci si vyžaduje osobitnú starostlivosť pri prerokúvaní a rozhodovaní vo veci“, pozn.) v danej veci podľa ústavného súdu nejde ani o vec skutkovo náročnú, resp. takú, ktorá by kládla zvýšené   nároky   na   rozsah   a   charakter   dokazovania   majúci   vplyv   na   celkovú   dĺžku posudzovaného konania.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   posudzovaného   konania v procesnom postavení žalobcov, podľa ústavného súdu sťažovatelia svojím konaním nijako neprispeli k predĺženiu tohto konania. V súvislosti s obrannou argumentáciou okresného súdu, podľa ktorej k prieťahom v skúmanom konaní mali prispieť aj samotní sťažovatelia tým,   že   opakovane   menili   žalobný   petit,   ústavný   súd   podotýka,   že   zo   súdneho   spisu vyplýva, že sťažovatelia opakovanými zmenami žalobného petitu spresňovali iba výšku nimi   požadovanej   finančnej   náhrady,   ktorá   sa   menila   v   závislosti   od   plynutia   času, na čo sťažovatelia   akčne   reagovali   zmenou,   resp.   lepšie   povedané,   spresnením   alebo aktualizáciou   svojich   finančných   nárokov,   pričom   však   nemenili   právny   základ   toho finančného nároku. Vzhľadom na uvedené opakované zmeny žalobného petitu nemali a ani nemohli   mať   vplyv   na   celkovú   dĺžku   alebo   plynulosť   konania,   pretože   okresný   súd sa najprv   musel   vysporiadať   s   otázkou   existencie   právneho   dôvodu   sťažovateľmi uplatneného   finančného   nároku,   ako   aj s   otázkou   danosti   zodpovednosti   na   strane žalovaných   za   uplatnenú   škodu   a tiež   s   otázkou   existencie   škody   ako   takej   na   strane sťažovateľov a až po ustálení týchto otázok sa okresný súd bude môcť zaoberať rozsahom tejto škody, ktorý sťažovatelia opakovane upravovali.

3. Napokon sa ústavný súd s prihliadnutím na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, zaoberal aj plynulosťou a efektívnosťou postupu okresného súdu.

Ústavný súd sa nestotožňuje s obrannou argumentáciou okresného súdu, podľa ktorej „súd v predmetnej veci nie je nečinný“, pretože v postupe okresného súdu v danej veci zistil opakovane sa vyskytujúce obdobia nečinnosti, a to aj napriek už proklamovanej citlivosti predmetného konania vedeného pod sp. zn. 9 C 46/06.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   okresný   súd   absolútne   nečinný   v   trvaní   viac ako 6 mesiacov, a to v čase od 3. decembra 2007, keď uznesením pripustil zmenu žalobného petitu, do 16. júna 2008, keď vykonal vo veci ďalší procesný úkon a vyžiadal si s vecou súvisiaci vyšetrovací spis. Okresnému súdu trvalo viac ako 4 mesiace, kým od 13. augusta 2008, keď mu bol doručený ním vyžiadaný s vecou súvisiaci „škodový spis“, do 7. januára 2009 nariadil vo veci pojednávanie (prvé a dosiaľ jediné, pozn.). Na ťarchu okresného súdu pripočítal ústavný súd aj obdobie od 16. apríla 2009, keď vo veci pojednával, do 2. júna 2010,   keď uznesením rozhodol   o procesnom   návrhu sťažovateľov na zmenu žalobného petitu a na pristúpenie do konania žalovaného v 3. rade (t. j. viac ako 1 rok a 1 mesiac), pričom v tomto období okresný súd síce 19. februára 2010 vydal uznesenie, ktorým pripustil sťažovateľmi navrhovanú zmenu žalobného petitu, avšak tak učinil celkom neefektívne, pretože   predmetným uznesením   sa   vôbec   nevysporiadal   s   tým,   že   síce   pripustil   zmenu žalobného   petitu   aj   voči   žalovanému   v   3.   rade,   avšak   súčasne   nereagoval   na   návrh sťažovateľov   pripustiť   žalovaného   v   3.   rade   do   konania   (t. j.   rozhodol   o   pripustení žalobného petitu aj voči subjektu, ktorý v tom čase nebol účastníkom konania, pozn.), preto bolo   toto   uznesenie   vydané   vyšším   súdnym   úradníkom   napokon   zákonným   sudcom okresného súdu 2. júna 2010 zrušené, a preto ústavný súd na tento neefektívny procesný úkon ani neprihliadol.

Ďalším obdobím nečinnosti v skúmanom postupe okresného súdu v trvaní viac ako 5 mesiacov   je   aj   obdobie   od   2.   júna   2010,   keď   uznesením   pripustil   sťažovateľmi navrhovanú zmenu žalobného petitu a súčasne rozhodol o pristúpení žalovaného v 3. rade do   konania,   do   29.   novembra   2010,   keď   uznesením   pribral   do   konania   prekladateľa na preloženie dožiadania. Napokon významným obdobím v postupe okresného súdu, ktoré taktiež prispelo k predĺženiu skúmaného konania, je aj obdobie od 23. augusta 2011, keď bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovaného v 3. rade proti uzneseniu z 3. augusta 2011, do 19. marca 2012, keď okresný súd opätovne rozhodol vo veci, o ktorej rozhodoval v odvolaním napadnutom uznesení z 3. augusta 2011 (t. j. viac ako 6 mesiacov). Ústavný súd   v súvislosti   s   týmto   posledným   zisteným   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry síce čas, keď sa spis nachádza na súde vyššej inštancie   (napr.   z   dôvodu   odvolania,   pozn.),   nemožno   z hľadiska   zisťovania   prieťahov v konaní   pripočítať   na   ťarchu   okresného   súdu,   avšak   v danom   prípade   vzhľadom na skutočnosť,   že   odvolanie   žalovaného   v   3.   rade   smerovalo   proti   uzneseniu   vyššieho súdneho úradníka (z 3. augusta 2011), proti ktorému odvolanie zákon nepripúšťal, a teda podľa   §   374   ods.   4   OSP   sa   toto   uznesenie   podaním   odvolania   zrušovalo   ex   lege (t. j. bez nutnosti postúpenia odvolania odvolaciemu súdu, pozn.), a vo veci mal opätovne rozhodnúť sudca okresného súdu (na čo napokon upozornil aj krajský súd, pozn.), ústavný súd   pripočítal   na   ťarchu   okresného   súdu   aj   toto   obdobie,   keď   sa   spis   v dôsledku jeho nedôvodného postúpenia nachádzal na krajskom súde.

Vzhľadom na uvedené bol tak okresný súd v posudzovanom konaní nečinný viac ako 2 roky a 10 mesiacov.

Okrem tohto ústavný súd konštatuje, že nie zanedbateľnou skutočnosťou je aj fakt, že napriek citlivosti predmetu konania okresný súd o danej veci koná už viac ako 6 rokov, pričom   vec   prerokúval   iba   na   jednom   pojednávaní   a   dosiaľ   nebolo   ani   raz   vyhlásené meritórne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom   na   uvedené   neobstojí   ani   obranná   argumentácia   okresného   súdu o „nadmernej   zaťaženosti   sudcov   občianskoprávneho   úseku“,   pretože   podľa   judikatúry ústavného súdu ani prípadné nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nepredstavuje   dôvody,   ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom   očakáva   ochranu   svojich   práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 58/02).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   46/06   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany   sťažovateľom   ústavný   súd v nadväznosti na zistenie porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa   §   56   ods.   4   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume po 3 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľov dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   predmet   konania, ako aj na zistenú   nečinnosť   okresného   súdu   považuje za primerané v sume po   2 000   € pre každého zo sťažovateľov, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v celkovej sume 719,74 € vrátane 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľov však nepredložil osvedčenie platcu DPH).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 2 vyhlášky)   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2012   po   jej   znížení   o   50   % pri zastupovaní viacerých sťažovateľov podľa § 13 ods. 2 vyhlášky je 63,585 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 po jej znížení o 50 % pri zastupovaní viacerých sťažovateľov podľa § 13 ods. 2 vyhlášky je 65,085 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 427,29 € vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej   sume   218,685   €   vrátane režijného paušálu. Sťažovateľom   tak   vznikol   nárok na úhradu trov v celkovej sume 645,98 € tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013