znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 562/2011-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária,   Š.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp. zn. 1 T 18/2010   z   31.   augusta   2011,   ako   aj   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 z 26. septembra 2011, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. N. zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti   s   požiadavkou   na   urýchlené   rozhodovanie   o   väzbe   postupom   a   uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010 z 31. augusta 2011, ako aj postupom a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Tos   84/2011   z 26. septembra   2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. M. N. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   mu   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacoch   od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   M.   N. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   314,18   €   (slovom tristoštrnásť eur   a osemnásť   centov),   ktorú   j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 562/2011 z 8. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   Š.,   v   časti,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   1 T 18/2010 z 31. augusta 2011, ako aj postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 Tos 84/2011 z 26. septembra 2011 v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   84/2011 z 26. septembra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“)   krajský   súd rozhodol tak, že zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 18/2010 z 31. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ktorým zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu väzby. V ďalšom uviedol: «Žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   o   ktorej   Okresný   súd   Bratislava   I   rozhodoval uznesením sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 8. 2011 som si podal ešte dňa 29. 4. 2011. To znamená, že o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu bolo na prvom stupni rozhodnuté až po 4 mesiacoch a 2 dňoch od jej podania, pričom len doručovanie predmetného uznesenia Okresného súdu Bratislava I právnemu zástupcovi obžalovaného trvalo   OS   Bratislava   I   27   dní,   počas   ktorých   obhajca   obžalovaného   nemohol   ani   len zdôvodňovať   podanú   sťažnosť   proti   napádanému   uzneseniu   a   doručovanie   rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým ako odvolací orgán rozhodol o mojej sťažnosti proti uzneseniu prvostupňového súdu trvalo ďalších 29 dní (môjmu obhajcovi bolo uznesenie Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Tos   84/2011   zo   dňa   26.   9.   2011   doručené   až 25. 10. 2011.   Čiže   celý   proces   rozhodovania   o   mojej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby na slobodu trval od jej podania dňa 29. 4. 2011 do doručenia uznesenia odvolacieho súdu trval   takmer   6   mesiacov   (bez   4   dní   6   mesiacov)   –   žiadosť   o   prepustenie   podaná   – 29. 4. 2011,   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   –   31.   8.   2011   (doručenie   rozhodnutia prvostupňového súdu – 27. 9. 2011), rozhodnutie odvolacieho súdu 26. 9. 2011 (doručenie uznesenia odvolacieho súdu 25. 10. 2011).

Okresný   súd   Bratislava   I   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   1   T   18/2010   zo   dňa 31. 8. 2010 okrem iného uvádza aj nasledovné...: „Po zvážení všetkých skutočností súd dospel k nasledujúcim záverom:

Čo sa týka lehoty na rozhodnutie o žiadosti obžalovaného, táto bola podaná dňa 29. 4. 2011, pričom sudca dňa 2. 5. 2011 bolo oznámené obhajcovi aj obžalovanému, že o žiadosti   sa   bude   rozhodovať   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   25.   5.   2011.   Toto   hlavné pojednávanie   sa   nahrávalo   z   dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   zákonného   sudcu. Po ukončení práceneschopnosti bol vytýčený termín verejného zasadnutia na 1. 8. 2011, na toto sa však nedostavil ani jeden z dvoch obhajcov obžalovaného. Z tohto dôvodu bol termín vytýčený na 31. 8. 2011, na ktorom bolo rozhodnuté o žiadosti. Je pravdou, že od podania žiadosti do rozhodnutia uplynula doba 4 mesiace a 2 dni avšak nie zavinením súdu, ale   z objektívneho   dôvodu   práceneschopnosti   zákonného   sudcu   a   tiež   pre   neprítomnosť obhajcov. “...

Z vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku (§ 79 ods. 3 Trestného poriadku a § 2 ods. 6 Trestného poriadku, pozn. ) vyplýva povinnosť príslušných orgánov vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene a rozhodovať o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby   na   slobodu   bez   meškania.   Tieto   povinnosti   boli   zo   strany   Okresného   súdu Bratislava I jednoznačne porušené a k tomuto porušeniu jednoznačne došlo na základe zavinenia Okresného súdu Bratislava I. Čo sa týka dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu, tak táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na porušovanie práv obžalovaného, ktorý je navyše vo väzbe. Teda dlhodobá práceneschopnosť sudcu nie je dôvodom na to, aby sa o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby rozhodovalo len na prvom stupni viac ako 4 mesiace. Bolo vecou Okresného súdu Bratislava I, predovšetkým predsedu súdu, aby bol v danej veci ustanovený iný zákonný sudca, ktorý by o predmetnej žiadosti obžalovaného konal a rozhodol...

Poukazujem na to, že keď súd sa v odôvodnení napádaného uznesenia odvoláva na to, že o žiadosti o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté dňa 1. 8. 2011, a to z dôvodu neprítomnosti obhajcov obžalovaného. Toto tvrdenie súdu tiež nie je pravdivé, dôvodom, prečo   sa   o   žiadosti   obžalovaného   nekonalo   dňa   1.   8.   2011,   je   tá   skutočnosť,   že OS Bratislava I nevyrozumel obhajcov obžalovaného riadne a včas o predmetnom termíne. Navyše uvedený termín nepredstavuje už sám osebe vybavenie žiadosti obžalovaného bez meškania, keďže bol vytýčený na deň, ktorý nasledoval viac ako 3 mesiace potom ako bola podaná predmetná žiadosť.

Predvolanie   na   verejné   zasadnutie   sp.   zn.   1   T/18/2011   na   termín   1.   8.   2011 o 10:00 hod. bolo obhajcovi JUDr. Š. doručené až dňa 3. 8. 2011 a druhému obhajcovi bol doručený tiež až po 1. 8. 2011, pričom k odoslaniu predmetného predvolania podľa podacej pečiatky pošty došlo dňa 27. 7. 2011. Z uvedeného vyplýva, že už v čase. keď Okresný súd Bratislava I zasielal predmetné predvolanie musel si byť vedomý, že v danom prípade nie je zachovaná lehota na prípravu na verejné zasadnutie, ktorá je v zmysle ust. § 292 ods. 4 Tr. por. pre obhajcu aspoň 5 pracovných dní, pričom v danom prípade už v čase zaslania predvolania   (27.   7.   2011)   zostávali   do   vytýčeného   termínu   verejného   zasadnutia   len   2 pracovné dní, teda súd ani len nemohol uvažovať nad tým, že táto lehota bude zachovaná, keďže táto lehota sa počíta od doručenia predvolania a nie od jeho zaslania a už v čase zaslania nebola zachovaná. Preto mám podozrenie, že v danom prípade sa súd snažil len nejakým spôsobom ospravedlniť svoju nečinnosť, ku ktorej jednoznačne v danom prípade došlo, a to spôsobom, ktorý je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, Ústavy   SR   ako   aj   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Teda   k skutočnosti, že o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté dňa 1. 8. 2011, došlo nie pre neprítomnosť obhajcov, ale z dôvodu, že Okresný súd Bratislava I ich o tomto   termíne   riadne   a   včas   neupovedomil,   čo   je   jednoznačne   znovu   dôvod   zavinený Okresným súdom Bratislava I...»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že «z...   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa 26. 9. 2011 je zrejmá snaha Krajského súdu v Bratislave   ospravedlniť   prieťahy   v   súdnom   konaní   pri   rozhodovaní   o   mojej   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ku ktorým jednoznačne došlo (konštatuje to aj Krajský súd v Bratislave), a to jednoznačne z dôvodov na strane Okresného súdu Bratislava I. Jednak   dlhodobá   práceneschopnosť   sudcu   nemôže   byť   dôvodom   na   porušovanie   práv obžalovaného. Je teda vecou súdu, predovšetkým predsedu súdu, aby v prípade dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu zjednal nápravu tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práv obžalovaných, predovšetkým tých, ktorí sú stíhaní väzobne ako ja. Práceneschopnosť zákonného sudcu nemôže byť dôvodom na to, aby súd o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby   na   slobodu   nerozhodovali   viac   ako   3   mesiace   (počítané   k   vytýčenému   termínu na 1. 8. 2011). Na druhej strane odvolací súd poukazuje aj na práceneschopnosť obhajcov, ku ktorej však neviem ako dospel, keďže ani jeden z mojich obhajcov sa neospravedlnil z termínu plánovaného na 25. 5. 2011 ani na 1. 8. 2011 z dôvodu práceneschopnosti, ako ani z iného dôvodu. Termín 25. 5. 2011 bol zrušený súdom z dôvodu práceneschopnosti sudcu a termín 1. 8. 2011 sa nekonal tiež z dôvodov na strane Okresného súdu Bratislava I, keďže súd obhajcov riadne a včas o danom termíne nevyrozumel. Predvolania na verejné zasadnutie plánované na deň 1. 8. 2011 boli obhajcom doručené až po plánovanom konaní tohto verejného zasadnutia. Ako som vyššie uviedol predvolanie na daný úkon je datované na deň 27. 7. 2011, t. j. len 2 pracovné dni predtým ako sa malo konať, kedy súdu muselo byť zrejmé, že predvolania budú pred daným termínom len ťažko obhajcom doručené a aj ak by k tomu došlo nemôže byť v žiadnom prípade zachovaná lehota na prípravu v zmysle § 292   ods.   4   Tr.   por.   z   uvedeného   je   zrejmé,   že   doručovanie   predmetných   predvolaní obhajcom zo strany súdu, bolo len snahou Okresného súdu Bratislava I ospravedlniť svoju niekoľko   mesiacov   trvajúcu   nečinnosť,   a   to   spôsobom   ktorý   je   jednoznačne   v   rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku čo je ústavne neakceptovateľné... Vyššie uvedeným postupom a uvedenými rozhodnutiami Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I pri rozhodovaní o mojej väzbe, resp. žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu porušili: čl. 1 ods. 1 Ústavy SR..., čl. 1 ods. 2 Ústavy SR..., čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (obdobne čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd; ďalej len „Listina“)..., čl. 2 ods. 3 Ústavy SR (obdobne čl. 2 ods. 3 Listiny)..., čl. 17 ods. 1 Ústavy SR (obdobne čl. 8 ods. 1 Listiny)..., čl. 17 ods. 2 Ústavy SR (obdobne čl. 8 ods. 2 Listiny)..., čl. 17 ods. 5 Ústavy SR (obdobne čl. 8 ods. 5 Listiny)..., čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (obdobne čl. 38 ods. 2 Listiny)..., čl. 50 ods. 2 Ústavy SR (obdobne čl. 40 ods. 2 Listiny)...

V mojej trestnej veci Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa 26. 9. 2011 rozhodol o mojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T   18/2010   zo   dňa   31.   8.   2010   tak,   že   sťažnosť   zamietol   bez   toho,   aby   pri rozhodovaní prihliadal na závažné pochybenia v postupe a rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I, ktorými pochybeniami Krajský súd v Bratislave porušil moje základné práva a slobody   garantované   Ústavou   SR   a   Ľudské   práva   a   základné   slobody   garantované medzinárodnými   dokumentmi,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   a   to   tým   že neodstránil pochybenia, ku ktorým došlo v konaní na Okresnom súde Bratislava I. Ako som už vyššie uviedol a zdôvodnil postupom súdov došlo v rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu k zbytočným prieťahom v konaní, keď len samotné rozhodovanie o mojej žiadosti na jednom stupni trvalo viac ako 4 mesiace, a to z dôvodov na strane súdu a na základe zavinenia súdu, súdy porušili moje právo na osobnú slobodu, keď o mojej väzbe rozhodovali nezákonným spôsobom (prieťahy v konaní, nerešpektovanie práva na obhajobu, nerešpektovanie práva na prípravu na verejné zasadnutie...), porušili moje   právo   na   obhajobu,   keď   mi   odopreli   možnosť   zdôvodniť   moju   sťažnosť   pred rozhodnutím nadriadeného súdu, a teda sa v danom prípade nemôže jednať o konanie, ktoré spĺňa atribúty spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako ani atribúty v zmysle čl. 14 ods. 1 Paktu; súdy jednoznačne postupovali v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR...».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa 26. 9. 2011 ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 8. 2011 boli porušené čl. 17. ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9 ods. 3, čl. 9 ods. 4, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 2, čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2.   Podľa   §   56   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ústavný   súd   zrušuje   právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 84/2011 zo dňa 26. 9. 2011, ako uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 8. 2011 a vracia vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   v   zmysle   §   56   ods.   4   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   priznáva sťažovateľovi M. N., nar.... primerane finančné zadosťučinenie v sume 10. 000,- Eur.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur..., ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia práva spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a súčasne aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa, predsedníčka okresného súdu a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 20. februára 2012, v ktorom najmä uviedla:

„... Zákonnosťou väzobného stíhania obžalovaného M. N., ako aj dĺžkou konania o jeho žiadosti sa zaoberal aj Krajský súd v Bratislave tak, ako to vyplýva z rozhodnutia zo dňa 26. 9. 2011, sp. zn. 1 Tos 84/2011, s ktorým sa stotožňujem. Krajský súd potvrdil zákonnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I, zároveň však poukázal, že konanie o väzbe   nespĺňalo   požiadavku   urýchleného   rozhodovania   o   väzbe,   pričom   však   toto pochybenie nebolo takej povahy, že by odôvodňovalo prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu,   resp.   nezákonnosť   väzobného   stíhania   sťažovateľa,   pričom   poukázal   aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 147/2011.

Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola podaná dňa 29. 4. 2011 a právoplatne bolo o nej rozhodnuté až dňa 26. 9. 2011 vyššie uvedeným rozhodnutím Krajského   súdu   v   Bratislave.   Takmer   5-mesačná   doba   nie   je   v   súlade   s   požiadavkou na urýchlené konanie vo väzobných veciach ako v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku, tak v súvislosti s ostatnou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu. Je pravdou, že v danej veci došlo k prekážkam objektívneho charakteru, ktoré však nesmú mať vplyv na základné práva a slobody obžalovaného...

V prípade, že Ústavný súd rozhodne nálezom, že došlo k porušeniu práv sťažovateľa zrušením rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave nie je reálne možné dosiahnuť nápravy vo vzťahu k rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti zo dňa 29. 4. 2011, o väzbe bolo právoplatne rozhodnuté, pričom okrem iného bola konštatovaná jej   zákonnosť.   Navyše   predmetné   uznesenia   nebránia   sťažovateľovi   opätovne   žiadať o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 79 ods. 3 Tr. poriadku.

Vyčíslené primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur pokladám za neprimerané. Dĺžkou konania sa v tejto veci zaoberal aj Krajský súd, ktorý rozhodol, že nedošlo k takému zásahu do práv obžalovaného, ktoré spôsobili nezákonnosť väzobného stíhania sťažovateľa a teda nedošlo k nezákonnému pozbaveniu jeho slobody. Zároveň je treba uviesť, že žiadaná suma 10.000 Eur, ako to vyplýva zo sťažnosti, je požadovaná za porušenie všetkých práv, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   preto   navrhujem   primerané   zadosťučinenie nepriznať, alebo v prípade, že Ústavný súd svojou úvahou dôjde k inému názoru, túto sumu krátiť primerane v súvislosti s výrokom v bode 1/.“

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. februára 2012 uviedla:

«... Do väzby bol sťažovateľ vzatý ešte v prípravnom konaní uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 09. 2009 sp. zn. 0Tp 529/2009, v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   Tpo   79/2009   zo   dňa 15. 10. 2009 z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s tým, že väzba začala plynúť dňom zadržania, t. j. 03. 09. 2009 o 00.30 hod, a vykonávať sa bude v Ústave na výkon väzby Bratislava.

Po   podaní   obžaloby   prvostupňový   súd   dňa   23.   03.   2010   predbežne   prerokoval obžalobu na verejnom zasadnutí, na ktorom súčasne súd rozhodol tak, že obžalovaného M. N. ponecháva vo väzbe s tým, že naďalej u neho trvajú dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., čím tak došlo k potvrdeniu tzv. súdnej väzby obžalovaného. O ostatnej žiadosti sťažovateľa o väzbe bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 08. 03. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 03. 2011, ktorými bola žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá.

Dňa 29. 04. 2011 podal sťažovateľ, ako obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ponúkol súdu písomný sľub v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ako i náhradu väzby prijatím peňažnej záruky. Na verejnom zasadnutí dňa 31. 08. 2011, bola žiadosť v časti ponúknutej peňažnej záruky vzatá späť. Domáhal sa prepustenia obžalovaného z väzby aj z dôvodu jej nezákonnosti, pričom poukázal na nálezy ÚS SR, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, čl. 5 ods. 4 Dohovoru v súvislosti   s vybavovaním   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby.   Prokurátor   navrhol   žiadosť zamietnuť   a písomný   sľub   neprijať.   Následne,   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I, sp. zn. 1 T 18/2010 zo dňa 31. 08. 2011 bolo rozhodnuté tak, že podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Tr. por., sa žiadosť obvineného M. N. o prepustenie z väzby na slobodu zamieta s tým, že u obžalovaného naďalej trvajú dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.. Podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., súd neprijal písomný sľub daný obvineným, ako náhradu väzby.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že čo sa týka lehoty na rozhodnutie o žiadosti obžalovaného, táto bola podaná dňa 29. 04. 2011, pričom sudca dňa 02. 05. 2011 oznámil obhajcovi aj obžalovanému, že o žiadosti sa bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa 25. 05. 2011. Toto hlavné pojednávanie sa nekonalo z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu. Po ukončení práceneschopnosti bol vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 01. 08. 2011; na toto pojednávanie sa však nedostavil ani jeden z dvoch obhajcov obžalovaného.   Z   tohto   dôvodu   bol   termín   vytýčený   na   31.   08.   2011,   na   ktorom   bolo rozhodnuté o predmetnej žiadosti. Prvostupňový súd poukázal na to, že od podania žiadosti do   rozhodnutia   uplynula   doba   4   mesiace   a   2   dni,   avšak   nie   zavinením   súdu,   ale z objektívneho   dôvodu,   práceneschopnosti   zákonného   sudcu   a   tiež   aj   pre   neprítomnosť obhajcov.

Spis   bol   21.   09.   2011   predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   ako   súdu sťažnostnému,   pričom   dňa   23.   09.   2011   bolo   vo   veci   nariadené   neverejné   zasadnutie na rozhodnutie   o   podanej   sťažnosti,   napriek   tomu,   že   prvostupňové   uznesenie   nebolo doručené   obhajcom   sťažovateľa,   nakoľko   sťažnostný   súd   považoval   podmienky na rozhodovanie   o podanej   sťažnosti   za   splnené,   pretože   sťažnosť   bola   podaná   ihneď po vyhlásení   uznesenia   aj   odôvodnená.   Krajský   súd   v   Bratislave   tak   konal,   tak   ako vo väzobných veciach prikazuje Trestný poriadok konať prednostne a urýchlene.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú okolnosť,   že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu   nebolo   rozhodnuté   01.   08.   2011   z   dôvodu   neprítomnosti   obhajcov obžalovaného s tým, že toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko dňa 01. 08. 2011 sa nekonalo pre neprítomnosť obhajcov a namietal, že obhajcovia obžalovaného neboli riadne a včas o predmetnom   termíne   vyrozumení,   tento   termín   bol   vytýčený   až   po   viac   ako   troch mesiacoch   od   podanej   žiadosti   sťažovateľa,   potrebné   je   uviesť,   že   na   základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,   doručenej prvostupňovému súdu 29. 04. 2011, prvostupňovým súdom bolo oznámené jednak sťažovateľovi aj obhajcom, že o tejto žiadosti bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní 25. 05. 2011. Z obsahu spisu ďalej bolo preukázané, že zákonný predseda senátu bol v tom čase v trvajúcej dlhodobej práceneschopnosti   a   ďalší   termín   verejného   zasadnutia   bol   stanovený   22.   07.   2011 prvostupňovým súdom na 01. 08. 2011. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že o tomto termíne bol sťažovateľ vyrozumený 27. 07. 2011 a v rovnaký deň aj jeden z jeho obhajcov JUDr. S. C., pričom druhý obhajca obžalovaného JUDr. Ľ. Š. mal vykázané doručenie až 03. 08. 2011. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že druhý obhajca bol vyrozumený až 03. 08. 2011 s poukazom na   ustanovenie   §   292   ods.   4   Tr.   por.,   a   že   teda   zostávali   len   dva   pracovné   dni   pred nariadeným   pojednávaním,   zákon   pripúšťa,   aby   senát   (pokiaľ   nerozhoduje   na   hlavnom pojednávaní)   o   väzbe   rozhodol,   ak   nemá   splnené   podmienky   na   vykonanie   verejného zasadnutia, aj na neverejnom zasadnutí, za účasti obvineného, prokurátora a obhajcu podľa ustanovenia § 302 ods. 2 Tr. por., aby boli splnené kritériá ustanovenia § 72 ods. 2., kedy zákonné   lehoty   na   prípravu   nie   sú   určené   a obaja   obhajcovia   sťažovateľa,   ak   by   sa dostavili,   súd   mohol   rozhodovať   na   neverejnom   zasadnutí   s   umožnením   prítomnosti prokurátora,   obvineného   a   obhajcov.   Jeden   z   obhajcov   sťažovateľa   JUDr.   S.   C.   mal vykázané doručenie zo dňa 27. 07. 2011 a podľa zápisnice zo 01. 08. 2011 druhý z obhajcov JUDr. Š. bol o termíne vyrozumený faxom.

Prvostupňový   súd   však   nerozhodoval   o   žiadosti   sťažovateľa,   nakoľko   ani   jeden z obhajcov sa na súd dňa 01. 08. 2011 nedostavil. Vzápätí bol nariadený ďalší termín na 31. 08. 2011, o ktorom boli upovedomení obaja obhajcovia sťažovateľa a prvostupňový súd vykonal verejné zasadnutie, na ktorom rozhodoval o predmetnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne vzhľadom aj na späťvzatie ponuky peňažnej záruky   obhajcom   sťažovateľa,   súd   rozhodol   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   a   neprijatí   jeho písomného sľubu.

Ihneď po vyhlásení tohto uznesenia,   ktoré bolo aj odôvodnené spolu s poučením o opravnom prostriedku sa obžalovaný po dohode s obhajcami vyjadril, že podáva sťažnosť, pričom uviedol, že boli porušené práva obžalovaného podľa Ústavy a Dohovoru tak, ako je konštatované v predložených nálezoch ÚS SR.

Sťažnosť   bola   predložená   Krajskému   súdu   v   Bratislave   ako   súdu   sťažnostnému 21. 09.   2011,   pričom   dňa   23.   09.   2011   bolo   vo   veci   nariadené   neverejné   zasadnutie na rozhodnutie   o   podanej   sťažnosti,   napriek   tomu,   že   prvostupňové   uznesenie   nebolo doručené   obhajcom   sťažovateľa,   nakoľko   sťažnostný   súd   považoval   splnené   podmienky na rozhodovanie   o   podanej   sťažnosti,   pretože   táto   bola   podaná   ihneď   po   vyhlásení uznesenia. Krajský súd v Bratislave tak konal prednostne a urýchlene v zmysle zásady trestného konania podľa ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por., veta druhá.

Senát tunajšieho súdu sa nesnažil ospravedlniť prieťahy v súdnom konaní a pokiaľ sťažovateľ   namietal   v   rozhodnutí   krajského   súdu   tvrdenie,   že   z   dátumov   vykonania procesných úkonov odvolací súd konštatuje, že je pravdou, že v predmetnej trestnej veci došlo k určitým prieťahom pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti obžalovaného, tieto boli však   jednak   zapríčinené   práceneschopnosťou   sudcu   a   v   ďalšom   konaní   aj práceneschopnosťou   obhajcov,   z   ktorého   dôvodu   došlo   aj   k   predlžovaniu   rozhodnutia o väzbe obžalovaného, z odôvodnenia tohto uznesenia je zreteľne uvedené, že..., v ďalšom konaní aj práceneschopnosťou obhajcov..., čo vyplýva z ospravedlnení prvého obhajcu, JUDr. S. C. zo dňa 19. 09. 2011, doloženým potvrdením o dočasnej práceneschopnosti, ako aj   druhého   obhajcu   JUDr.   Ľ.   Š.   zo   dňa   20. 09. 2011,   doloženým   výmenným   poukazom ošetrujúceho   lekára,   keďže   na   dĺžku   celkového   konania   o   žiadosti   obžalovaného   sa prihliada aj na konanie pred druhostupňovým súdom, senát krajského súdu prihliadal aj na túto okolnosť...

Predsedníčka   senátu   „1   Tos“   nesúhlasí   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   Krajský   súd v Bratislave   rozhodol   pre   neznalosť   spisu   a   považuje   ju   sťažovateľom   za   subjektívne a účelové tvrdenie v záujme pozitívneho výsledku jeho sťažnosti.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že o jeho   väzbe   sa   nerozhodovalo   urýchlene   a   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   o   jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 29. apríla 2011, bolo právoplatne rozhodnuté až 25. októbra 2011.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   a   ponúknutej peňažnej záruky, ktorú sťažovateľ podal 29. apríla 2011, okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 T 18/2010 z 31. augusta 2011 na verejnom zasadnutí. Žiadosť v časti ponúknutej peňažnej záruky na tomto pojednávaní zobral späť.

Sťažovateľ ihneď po vyhlásení rozhodnutia podal proti nemu sťažnosť. Spisový   materiál   so   sťažnosťou   sťažovateľa   bol   krajskému   súdu   doručený 21. septembra 2011.

Krajský   súd   o   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   84/2011 z 26. septembra 2011.

Okresnému   súdu   bol   spis   doručený   3.   októbra   2011,   právnemu   zástupcovi sťažovateľa bolo toto rozhodnutie doručené 25. októbra 2011.

Celý proces rozhodovania o sťažovateľovej sťažnosti trval teda skoro 6 mesiacov. (Z toho na okresný súd pripadajú viac ako 4 mesiace).

Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06). Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).

V súlade s uvedenou judikatúrou ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd aj krajský súd namietaným postupom tým, že nekonal urýchlene, ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do základných práv sťažovateľa vyplývajúcich mu z čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré žiadal priznať z dôvodu, že „príslušné súdy rozhodovali o väzbe spôsobom porušujúcim zákon...“.

S   prihliadnutím   na   dĺžku   obdobia,   počas   ktorého   nebolo   rozhodnuté   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a na skutočnosť, že samotné deklarovanie závažného porušenia   základného   práva   sťažovateľa   nebolo   dostačujúce,   ústavný   súd   považoval za primerané sťažovateľovej požiadavke na priznanie finančného zadosťučinenia vyhovieť v rozsahu sumy 1 500 €. V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti okresným   súdom   je   potrebné   považovať   za   ústavne   neakceptovateľnú,   avšak   zásah do označených práv obvineného podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nebol aj s ohľadom   na   okolnosti   na   strane   sťažovateľa   až natoľko   intenzívny,   aby   odôvodňoval priznanie celej žiadanej sumy finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia spolu v sume 667,08 € za dva úkony právnej služby.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby   sumu   7,41   €   a   k   tomu   20   %   DPH,   pretože   právny   zástupca   sťažovateľa   je   jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Vzhľadom na väčšiu časť doby rozhodovania o žiadosti sťažovateľa ústavný súd úhradou trov konania zaviazal okresný súd. Okresný súd je teda podľa bodu 3 výroku tohto rozhodnutia   zaviazaný   zaplatiť   sumu   314,18   €   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012