znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 561/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 218/2013 z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča   –   Stavebně   obchodní   firma   Hodonín o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2013   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča   –   Stavebně   obchodní   firma Hodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 218/2013 z 28. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ (ďalej aj „žalobca v 1.   rade“)   spoločne   so   žalobkyňou   v 2.   rade   (ďalej   spolu   len   „žalobcovia“)   podali 14. októbra 1997 Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) žalobu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 126 Občianskeho zákonníka, ktorou sa proti J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Želstav A-Z, s. r. o., Bratislava   (žalovaný   v 1.   rade,   pozn.),   a úpadcovi   (obchodná   spoločnosť   Želstav   A-Z, s. r. o., Bratislava — žalovaná v 2. rade, pozn.), domáhali určenia vlastníctva k tam bližšie špecifikovaným nehnuteľnostiam, ktoré boli zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 441/2001 zo 6. mája 2004 (ďalej len „rozsudok zo 6. mája 2004“) žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2004 zrušil uznesením sp. zn. 23 Co 512/2004 z 1. marca 2005 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 441/2001 zo 17. mája 2005 rozhodol   o pristúpení   obchodnej   spoločnosti   KOTEZA,   s.   r.   o.,   Vrútky,   do   konania na strane žalovaných a následne rozsudkom sp. zn. 10 C 441/2001 zo 6. marca 2007 (ďalej len „rozsudok zo 6. marca 2007“) žalobu v celom rozsahu zamietol.

Krajský súd na základe odvolania žalobcov rozsudok okresného súdu zo 6. marca 2007 rozsudkom sp. zn. 9 Co 149/2007 z 24. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok z 24. apríla 2008“) potvrdil ako vecne správny. Následne na základe podaného dovolania najvyšší súd ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   264/2008   z 30.   novembra   2009   rozsudok krajského   súdu   z 24.   apríla   2008   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   z dôvodu procesného   pochybenia   spočívajúceho   v   nedoručovaní   vyjadrenia   žalovaného   v 1.   rade podaného v rámci odvolacieho konania žalobcom.

Po vrátení veci   krajský súd uznesením sp.   zn. 9 Co 63/2010 z 26. februára 2010 rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   marca   2007   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie z dôvodu jeho procesného pochybenia pri vykonávaní dokazovania na účely realizácie práv účastníkov konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 441/2001 z 8. marca 2011 (ďalej len „rozsudok z 8. marca 2011“) žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobcov krajský súd rozsudok okresného súdu z 8. marca 2011 uznesením sp. zn. 9 Co 212/2011 z 27. októbra 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v poradí už piatym rozsudkom sp. zn. 10 C 441/2001 z 28. februára 2012   (ďalej   len   „rozsudok   z 28.   februára   2012“)   žalobu   opätovne   zamietol.   Rozsudok okresného súdu z 28. februára 2012 krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 144/2012 zo 7. júna 2012 (ďalej len „rozsudok   zo 7. júna 2012“) potvrdil ako vecne správny. Následne ale najvyšší súd ako dovolací súd opäť uznesením sp. zn. 2 Cdo 206/2012 z 31. októbra 2012 zrušil   rozsudok   krajského   súdu   zo   7.   júna   2012   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie, na základe   čoho   krajský   súd   opätovne   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   13/2013 zo 14. februára   2013   (ďalej   len   „rozsudok   zo   14.   februára   2013“)   tak,   že   rozsudok okresného súdu z 28. februára 2012 ako vecne správny potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu zo 14. februára 2013 podal sťažovateľ 19. apríla 2013 dovolanie, o ktorom najvyšší súd   ako   dovolací   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   tak,   že   dovolanie   odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Okresný súd v Martine (4 x, po dobu 15-ich rokoch) vyhlásil rozsudok, ktorým žalobný návrh sťažovateľa zamietol a priznal odporcom trovy konania napriek tomu, že žalobca - sťažovateľ tento bezprávny stav, ako aj dĺžku súdneho konania nezapríčinil. Všetky vyhlásené rozsudky Okresného súdu v Martine (zo dňa 6. 5. 2004, 6. 3. 2007, 8. 3. 2011 a 28. 2. 2012) sú rozsudkami nespravodlivými, pretože okresný súd sa nezapodieval otázkou, ako a na základe akej právoplatnej vkladuschopnej alebo   záznamovej   listiny   ŽELSTAV,   A-Z,   s.   r.   o.   vlastníctvo   nadobudol,   teda   jeho rozhodnutia   sú   rozhodnutiami   nespravodlivými   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Tieto vyhlásené rozsudky OS Martin sú nespravodlivými rozsudkami, pretože svoje rozhodnutie odôvodňoval   rozsudkami   obchodných   súdov   č.   k.   22   Cb   21/96,   č.   k.   2   Obo   170/96, č. k. 81Cb   80/97   a na   koniec   rozsudkom   NS   SR   č.   k.   6   Obo   62/03,   právoplatným   dňa 5. 1. 2004   (kedy   už   týmto   rozsudkom   6 Obo   62/03 argumentovať   spätne   nemohol,   lebo nehnuteľnosti   predal   kúpnou   zmluvou   dňa   25.   10.   2000).   Je   treba   poukázať   na   to,   že použitím rozhodnutí obchodných súdov došlo zo strany súdov k porušeniu čl. 17 a čl. 18 Dohovoru.

Teda aj v tomto prípade bol porušený zákon, pretože ani jeden z týchto rozhodnutí, na ktoré sa súd odvolával, nebola riešená otázka vlastníctva, čoho dôkazom sú ich výroky, (§ 159 ods. 2 O. s. p.) v ktorých tieto nehnuteľnosti o ktorých súdy pojednávali, neboli vyznačené!   Uvedené   má   ten   dôsledok,   že   tieto   rozhodnutia   neboli   a   nikdy   nebudú záznamovými   listinami   na   prevod,   alebo   zmenu   vlastníctva,   preto   tieto   rozsudky   sú rozhodnutiami nespravodlivými v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Krajský súd v Žiline, 3 x rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a 3 x rozsudok potvrdil. Pričom aj NS SR, dovolací senát 2 x rozsudok odvolacieho súdu zrušil a 1 x dovolanie navrhovateľa -sťažovateľa odmietol.

Už samotný priebeh súdneho sporu viac ako 16 rokov od podania žaloby svedčí tomu, že súdne rozhodnutia napadnuté touto sťažnosťou sú rozhodnutiami nespravodlivými, pretože:

1. Okresný súd rozhodoval 4 x.

2. Krajský súd rozhodoval 6 x, z toho, 3 x rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a 3 x potvrdil.

3. NS SR rozhodoval 3 x, z toho 2 x rozsudok odvolacieho súdu zrušil a 1 x dovolanie odmietol,   čo nesvedčí tomu,   že orgány   štátnej   moci   -   súdy,   nerozhodovali   spravodlivo, v zmysle zákona, Ústavy SR a Dohovoru v znení jeho protokolov.

Zo spisu je zrejmé, že ani jeden zo súdov sa nezapodieval otázkou, (príloha č. 16) ako je možné nadobudnúť vlastníctvo na základe rozhodnutia o určení súpisného čísla, prideleného bývalému Železničnému staviteľstvu Bratislava š. p.,   záv.   02 Žilina zo dňa 29. 10. 1993, keď ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. (ďalej len úpadca) ešte neexistoval!! Môže to byť spravodlivé   rozhodnutie,   na   základe   ktorého   bol   úpadca   zapísaný   ako   vlastník nehnuteľností?

Prečo   súdy,   tieto   právne   skutočnosti   neskúmali,   prečo   nevyhodnotili   navrhované dôkazy   sťažovateľa,   kto,   a   na   základe   akých   právnych   skutočností   nehnuteľnosti do vlastníctva   nadobudol?   Skúmanie   týchto   právnych   skutočnosti   o   nadobudnutí nehnuteľného majetku mali a majú pre spravodlivé rozhodnutie vo veci zásadný význam. Pretože ani jeden z konajúcich súdov, nevynímajúc ani rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 2 Cdo 218/2013 zo dňa 28. 08. 2013 nevyhodnotil dôkazy navrhnuté sťažovateľom, či žalovaný ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., vlastníctvo nehnuteľného majetku nadobudol zákonným spôsobom (a nie nezákonne, alebo podvodom) má ten dôsledok, že aj rozhodnutie NS SR (príloha č. 27) je rozhodnutím nespravodlivým v zmysle podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nepreskúmanie týchto základných právnych skutočností malo za následok, nie len porušenie základných ľudských práv sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru „užívať svoj majetok“.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ÚS) v zmysle § 56 ods. 2 zákona o Ústavnom súde č. 38/1993 Z. z., (v znení noviel) preskúmal v celosti vyššie uvedené založené prílohy (č. 1 až 28) k tejto sťažnosti, z ktorých zistí, že základné ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, vlastniť a užívať svoj majetok porušené bolo. Je treba poukázať aj na uzatvorenú kúpnu zmluvu (príloha č. 28) v ktorej predávajúci ŽELSTAV, A-Z, s. r. o v zastúpení J. - SKP, neuviedol žiadny dôvod,   ako   a   na   základe   akého   právne   relevantného   listinného   dokladu   nehnuteľnosti nadobudol. Zatajil kupujúcemu aj to, že o nehnuteľnostiach v žalobe označených bol vedený súdny spor o vylúčenie veci z konkurznej podstaty (§19 ZKV), ktorý bol ukončený až dňa 5. 1. 2004, teda do tejto doby SKP nesmel predávať, čo odvolací súd zistil a na čo poukázal v   uznesení   vo   veci   sp.   zn.   23   Co   512/04   (príloha   č.   4),   ako   aj   v uznesení   sp.   zn. 9 Co 212/2011 na str. 2 (príloha č. 17).».

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie nálezom   rozhodol,   že napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší, prikáže najvyššiemu súdu, aby „vo veci opakovane konal a rozhodol spravodlivo...“, a sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II.   ÚS   19/05,   IV. ÚS 233/09).   Text   uvedený   mimo   petitu   považuje   ústavný   súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ namieta tiež porušenie základného práva podľa čl.   46   ods. 2   ústavy   a práv   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a čl.   17   a čl.   18 dohovoru, avšak v petite sa   už vyslovenia ich porušenia nedomáha a ani ich namietané porušenie   vo   svojej   argumentácii   neodôvodňuje.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd konštatuje, že predmetom tohto konania o sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom je iba   rozhodovanie   o   ním   namietanom   porušení   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   nie však rozhodovanie o namietanom   porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ani práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 17 a čl. 18 dohovoru.

Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti označuje za porušovateľov svojho práva podľa dohovoru okresný súd, krajský súd a najvyšší súd. V návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) sa však sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd ďalej preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti len v tom rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 218/2013 z 28. augusta 2013.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (ani právo na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru),   ak koná vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Občiansky súdny poriadok.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 218/2013 z 28. augusta 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   citoval   podstatné   časti rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:„Okresný   súd   Martin   rozsudkom   (v   poradí   štvrtým)   z   28.   februára   2012 č. k. 10 C 441/2001-1030 zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - HB budove... v katastrálnom území... Žalobcovi zároveň uložil súd povinnosť zaplatiť žalovanej trovy právneho zastúpenia v sume 8 497,56 € na účet právnej zástupkyne žalovanej A. K., do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že pokiaľ by aj žalobca preukázal totožnosť predmetnej budovy s pôvodne žalovanou budovou EMO, nachádzajúcou sa vo V., kód... (ktorú mal nadobudnúť zmluvou o predaji časti podniku zo 14. októbra 1992), previedol ju na spoločnosť ŽELSTAV A-Z s. r. o., v zmysle vtedy platného § 133 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. 12. 1992). Žalobca majetok, ktorý získal zmluvou o predaji časti podniku, vniesol v súlade s § 59 ods. 3, § 109 ods. 3, za primeraného použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. Pokiaľ v priebehu konania žalobca namietal neurčitosť Dodatku č. 1 k spoločenskej zmluve, súd mal za to, že vymedzenie majetku, ktorý žalobca vložil do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. v bode 5 Dodatku   je   dostatočne   určité.   Pokiaľ   i hnuteľné   a   nehnuteľné   veci   neboli   v   dodatku explicitne vymedzené, boli však presne určené odkazom na zmluvu o predaji časti podniku, Železničné staviteľstvo Bratislava, š. p., zo 14. októbra 1992 a jej príloh, s výnimkou dvoch nehnuteľností,   ktoré   netvorili   predmet   vkladu.   Takéto   určenie   predmetu   zmluvy   súd považoval za dostatočne určité. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Krajský   súd   v   Žiline   na   odvolanie   žalobcu   rozsudkom   zo   14.   februára   2013 č. k. 9 Co 13/2013-1168   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Uložil   žalobcovi   nahradiť žalovanej na trovách odvolacieho konania sumu 571,58 € na účet právnej zástupkyne A. K., advokátky so sídlom... do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami, vyhodnotením rozhodujúcich skutočností a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Poukázal na to, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď skúmal,   či   zo   strany   žalobcu   došlo   k   prevodu   sporných   nehnuteľností   zmluvou o nepeňažnom vklade, lebo práve táto skutočnosť bola rozhodujúcou pre posúdenie veci. V tomto smere vykonal súd prvého stupňa vo veci dostatočne dokazovanie a vyvodil z neho právny záver, keď konštatoval, že žalobca zmluvou o nepeňažnom vklade majetok, ktorý je predmetom konania, vniesol do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. a z tohto dôvodu návrh na určenie   vlastníctva   zamietol.   V   súlade   s názorom   prvostupňového   súdu   dospel k presvedčeniu, že Dodatok č. 1 k zmluve o vnesení nepeňažného vkladu zo strany žalobcu je dostatočne určitým a možno z neho ustáliť okruh hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré boli vnesené do spoločnosti ŽELSTAV A-Z s. r. o. Hore uvedené dôvody ho viedli k tomu, aby rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

Potom,   ako   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti   rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie v zmysle § 238 OSP neprípustné, preskúmal, či v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nedošlo k niektorej z vád uvedených v § 237 OSP.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti možno uzavrieť, že sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, keďže najvyšší súd sa v ňom podľa jeho tvrdenia vôbec nezaoberal jeho   námietkami,   ktoré   spochybňujú   správnosť   zistených   skutkových   záverov,   ako   aj správnosť vyhodnotenia dôkazov zo strany okresného súdu a krajského súdu.

V súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť napadnutého uznesenia, v ktorom najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«Na   námietku   dovolateľa   spochybňujúcu   správnosť   zistenia   skutkových   záverov nižších   súdov,   či   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   veci   možno   uviesť   len   to,   že v zmysle §   241 ods.   2 O.   s.   p.   dôvodom   dovolania nemôže   byť   samo osebe nesprávne skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je   mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním   nemožno   úspešne   domáhať   ako   revízie   skutkových   zistení   urobených   súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže   vykonávať   dokazovanie   (§   213   O.   s.   p.).   Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou inštanciou,   v   ktorej   by   mohol   preskúmať   akékoľvek   rozhodnutie   súdu   druhého   stupňa. Preskúmavať   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení,   a   to   ani   v   súvislosti   správnym posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní   podľa   ustanovenia   §   243a   ods.   2   in   fine   O.   s.   p.   (arg.   „dokazovanie   však nevykonáva“). Táto námietka bola taktiež nedôvodná.

K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že súdy nevyvrátili dôkazy žalobcu (podľa obsahu zrejme nevyhodnotili dôkazy správne). Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojich   ostatných   rozhodnutiach   už niekoľkokrát vyslovil, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým   súd   odníma   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom   (pozri   napr.   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1993, zošit č. 3- 4, str. 127 pod poradovým č. 37/1993). Dovolací súd v predmetnej veci nevidí žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od uvedeného záveru. V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne. No táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.   (pre úplnosť treba dodať,   že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).»

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   sa   v   napadnutom   uznesení   zaoberal a ústavne   akceptovateľným spôsobom   aj vysporiadal   s   dovolacím   dôvodom   sťažovateľa [§ 237   písm. f)   OSP],   s   ktorým   sa   nestotožnil,   a   preto   jeho   dovolanie   odmietol   ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať   za   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne,   t.   j.   také,   ktoré   by   bolo   založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku   uvádzané sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V inom prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo neprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľovi   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   jeho   porušení.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014