znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 560/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   9   Co   291/2013-89 z 25. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2013   doručená   sťažnosť   P. Z.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. Vladimírom   Šárnikom,   Národného   oslobodenia   25,   Bernolákovo,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 291/2013-89 z 25. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   Okresný   súd   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C 70/2012-68 z 23. januára 2013 (ďalej len „rozsudok z 23.   januára   2013“)   zaviazal   sťažovateľa   na   základe   žaloby   Dopravného   podniku Bratislava, a. s. (ďalej len „dopravný podnik“ alebo „navrhovateľ“), povereného správcom cesty na výkon služby odťahovania motorových vozidiel na území Bratislavy, na zaplatenie nákladov na odťah jeho motorového vozidla v sume 93,72 € s príslušenstvom.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 291/2013-89 z 25. júla 2013, ktorým rozsudok okresného súdu z 23. januára 2013 ako vecne správny potvrdil.

Odvolávajúc   sa   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu,   sťažovateľ   tvrdí,   že napadnutý rozsudok trpí závažnými vadami odôvodnenia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Poukazuje na to, že odvolací súd vôbec nereagoval na niektoré jeho námietky uvedené v odvolaní proti prvostupňovému   rozsudku,   aj   keď   v   jednom   prípade   malo   ísť   o   námietku „smerujúcu k samej   podstate   veci“;   sťažovateľ   v nej „poukazoval   na   ústavný   aspekt   odťahovania vozidiel, ktoré netvoria prekážku cestnej premávky. Odťah vozidla je dočasným obmedzením vlastníckeho práva. Ako taký môže byť vykonaný iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere   a   len   za   účelom   dosiahnutia   ustanoveného   cieľa.   Vykladať   zákony   ústavne konformným spôsobom pritom výslovne ukladá aj čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti konkretizuje, prečo nesúhlasí s ďalšími závermi krajského súdu vo vzťahu k jeho ostatným námietkam, uzatvárajúc, že právne posúdenie veci   odvolacím   súdom   odporuje   účelu   a   zmyslu   právnej   normy   a   nesie   zjavné   znaky svojvôle a arbitrárnosti. Vyslovuje názor, že nedostatočné a sčasti chýbajúce odôvodnenie, ako aj odklon od konštantnej judikatúry spôsobuje vážny zásah do jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho v petite sťažnosti označené základné právo, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha, aby mu bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je arbitrárny a neodôvodnený, pričom predovšetkým tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nedostatočne, resp. vôbec nevysporiadal s námietkami uvedenými v jeho odvolaní, a to konkrétne, že:

1. dopravný podnik je oprávnený vykonať odťah (ďalej len „prvá námietka“),

2.   dopravný   podnik   je   oprávnený   vymáhať   náklady   odťahu   (ďalej   len   „druhá námietka“),

3.   správca   komunikácie   môže   požadovať   iba   skutočné,   preukázateľné   a priamo vynaložené náklady (ďalej len „tretia námietka“),

4.   odťahovanie   vozidiel,   ktoré   netvoria   prekážku   cestnej   premávky,   má   ústavný aspekt (ďalej len „štvrtá námietka“) a že

5. dopravný podnik má nárok na zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „piata námietka“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Krajský súd v napadnutom rozsudku k prvej, druhej a piatej námietke sťažovateľa uviedol:

«Spornosť súdenej veci je založená na posúdení otázky,   či spoločnosť   Dopravný podnik Bratislava, a. s., bola oprávnená na odstránenie vozidla s poukazom na ustanovenie §   43   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   o   cestnej   premávke   a   či   spoločnosťou   Dopravný   podnik Bratislava,   a.   s.,   uskutočnené   odtiahnutie   vozidla   odporcu   bolo   možné   považovať za odtiahnutie, ktoré vykonala obec prípadne právnická osoba ňou na tento účel založená alebo   zriadená   (§   40   ods.   1   a   4   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na   pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods.   5 písm.   d) zákona č.   135/1961 Zb.   o pozemných komunikáciách /cestný zákon/).

V   obdobnej   veci,   kde   predmetom   konania   bolo   zaplatenie   nákladov   spojených s výkonom   odtiahnutia,   rozhodoval   Najvyšší   súd   SR,   ktorý   v   rozhodnutí   sp.   zn. 3 Cdo 70/2003   uviedol:   „Správca   miestnej   komunikácie   (§   3d   ods.   5   písm.   c/   zákona č. 135/1961   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov)   pri   odstraňovaní   vozidla   z   komunikácie vystupuje   ako   orgán   verejnej   moci   (správy)   a   nemôže   právomoci   správcu   komunikácie zmluvne previesť na iný podnikateľský subjekt, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného   výkonu   odstránenia   vozidla).   Odstrániť   vozidlo   z   miestnej   komunikácie   je oprávnená vykonať buď obec sama (správca komunikácie), alebo právnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená.“

Aj   keď   vyššie   citovaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   nie   je   prameňom   práva a právny názor v ňom obsiahnutý, nie je pre odvolací súd v preskúmavanej veci záväzný, odvolací súd sa s týmto názorom Najvyššieho súdu SR stotožňuje.   Odstránenie vozidla bez súhlasu prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Ustanovenie § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách spadá do oblasti verejného (správneho práva), nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií   súkromnoprávne,   ale   verejnoprávne   vzťahy.   Odstránenie   vozidla   nie   je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom,   alebo   zmluvné   poverenie,   v   zmysle   ktorého   by   bol   podnikateľský   subjekt oprávnený   pôsobiť   v   oblasti   verejnoprávnych   vzťahov.   Správca   cesty   pri   odstraňovaní vozidla   vystupuje   ako   orgán   verejnej   moci   (správy),   ktorý   nesie   v   plnom   rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej   (čo   sa   týka   samotného   výkonu   odtiahnutia   vozidla).   Takéto   oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená.

V   tejto   súvislosti   Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   poukazuje   aj na rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   zo   dňa   20.   12.   2011   sp.   zn.   6   MCdo   22/2010, podľa ktorého,   z ustanovení   §   3   ods.   5 písm.   d/ zákona č.   135/1961   Zb.   o   pozemných komunikáciách   („cestný   zákon“)   a   §   40   ods.   1,   4   písm.   a/   zákona   č.   315/1996   Z.   z. o premávke na pozemných komunikáciách nevyplýva expressis verbis záver, že by správca komunikácie   nemohol   preniesť   na   ním   zriadenú   právnickú   osobu   len   časť   oprávnení pri správe komunikácie ani to, že by tak nemohol urobiť na ním už skôr zriadený alebo založený   subjekt,   nakoľko   takéto   obmedzenia   pri   výkone   správy   ciest   zákon   alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neukladajú.

S vyššie uvedeným právnym názorom sa odvolací súd plne stotožňuje a uvádza, že Hlavné   mesto   Slovenskej   republiky   Bratislava   ako   správca   miestnej   komunikácie   (o.   i. aj Ulica Galvániho) je jediným zakladateľom navrhovateľa - spoločnosti Dopravný podnik, a. s. (navrhovateľ bol založený zakladacou listinou Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 23.   12.   1993)   a   uznesením   Mestského   zastupiteľstva   Hlavného   mesta   SR   Bratislavy č. 597/2005 zo dňa 27. 01. 2005 bola schválená zmena stanov navrhovateľa - rozšírenie predmetu   jeho   činnosti   okrem   iného   aj   o   odťahovaciu   službu.   Dopravný   podnik,   a.   s. (navrhovateľ) ako právnická osoba založená obcou, na ktorú bola zo strany obce prenesená časť   oprávnení   pri   správe   komunikácie,   spĺňa   požiadavky   kladené   zákonom,   konkrétne zákonom   č.   135/1961   Zb.   o   pozemných   komunikáciách   (cestný   zákon),   zákonom č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a zákonom č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách,   a   preto   je   v   konaní   o   náhradu   nákladov,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti s odtiahnutím motorového vozidla odporcu, aktívne legitimovaná.

V   zmysle   §   4b   zákona   č.   135/1961   Zb.   o   pozemných   komunikáciách   (ďalej   len „cestný   zákon“)   sú   miestnymi   komunikáciami   všeobecne   prístupné   a   užívané   ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácii.

Podľa   §   3d   ods.   5   písm.   d)   cestného   zákona   vykonávajú   správu   pozemných komunikácii, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.

Podľa § 43 ods. 1 veta prvá zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke... Podľa § 43 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke... Podľa § 43 ods. 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke... Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Obč. zák... Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák... Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka...

Odvolací   súd   zastáva   názor,   že   prvostupňový   súd   sa   správne   zaoberal   otázkou aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v predmetnom konaní; správne dospel k záveru, že pre   posúdenie   veci   je   právne   významné,   či   spoločnosťou   Dopravný   podnik,   a.   s. uskutočnené   odtiahnutie   vozidlo   odporcu   bolo   možné   považovať   za   odtiahnutie,   ktoré vykonala   obec   prípadne   právnická   osoba   ňou   na   tento   účel   založená   alebo   zriadená. Rovnako správne potom dospel k záveru, že spoločnosť Dopravný podnik, a. s. je právnická osoba obcou (mestom Bratislava) založená, a to aj pre tento účel, vzhľadom na rozšírenie predmetu jej činnosti, a preto bola oprávnená vykonať odťah motorového vozidla odporcu. S poukazom na právnu argumentáciu súdu prvého stupňa uvedenú v odôvodnení napadnutého   rozsudku,   s   ktorou   sa   odvolací   súd   plne   stotožňuje,   je   potom   zrejmé,   že navrhovateľ sa môže úspešne domáhať zaplatenia nákladov za odťah motorového vozidla odporcu.   Nakoľko   sa   odporca   dostal   s   plnením   peňažného   dlhu   do   omeškania, prvostupňový súd ho s poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. a § 3 Nariadenia vlády SR   č. 87/1995 Z. z.   správne   zaviazal   aj   na   úhradu   úrokov   z   omeškania,   pričom   svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.»

K tretej   námietke   sťažovateľa   krajský   súd v   napadnutom   rozsudku   predovšetkým uviedol:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k odvolacej námietke odporcu týkajúcej sa nemožnosti aplikácie paušálneho určenia ceny za výkon núteného odstránenia vozidla, odvolací súd uvádza, že nie je v súlade s potrebami praktického života, aby sa náklady   na   odstránenie   každého   konkrétneho   vozidla   zisťovali   individuálne.   To   by vo svojich   dôsledkoch   prakticky   znamenalo,   že   výška   týchto   nákladov   by   sa   zrejme   v každom jednotlivom prípade musela zisťovať znalecky, čo by celkové náklady na odťah vozidla neprimerane zvýšilo. Tvrdenie, že náklady na odťah vozidla nemožno paušalizovať, podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí. Jednak navrhovateľ vykonáva odťahy z centra Bratislavy,   kde   je   rozdiel   kilometrových   vzdialeností   jednotlivých   odťahov   minimálny a jednak zo znaleckého posudku znaleckého ústavu - Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 4/2012,   vypracovaného   na   žiadosť   navrhovateľa   za   účelom   vyčíslenia   skutočných finančných   nákladov,   ktoré   vznikajú   navrhovateľovi   v   súvislosti   s   vykonaním   jedného odtiahnutia osobného motorového vozidla, vyplýva, že náklady na naftu, resp. benzín tvoria iba   malé   percento   z   celkových   priamych   nákladov   na   odťah   vozidla.   Inými   slovami, odvolací súd je toho názoru, že pri stanovení výšky nákladov na odťah vozidla odporcu treba vychádzať zo znaleckého posudku č. 4/2012, ktorý založil do spisu navrhovateľ a ním požadovaná suma 93,72 € je teda správna.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v odvolaní (prvá, druhá, tretia a piata námietka) proti odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu a zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné tento rozsudok potvrdiť ako vecne správny, pričom svoje závery oprel aj o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V napadnutom rozsudku sú uvedené skutkové   okolnosti   veci   a závery   týkajúce   sa   právneho   posúdenia   veci.   Zo   záverov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu nevyplýva podľa názoru ústavného súdu jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Vo vzťahu k štvrtej námietke, podľa ktorej odťah vozidiel, ktoré netvoria prekážku cestnej premávky, má „ústavný aspekt“, ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku krajského súdu síce nevyplýva, že by sa ňou krajský súd osobitne zaoberal, avšak táto nemala   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci   v konaní   proti   odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu z 23. januára 2013 podľa názoru ústavného súdu zásadný význam.

V napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   sa   (na   základe   vyjadrenia   navrhovateľa) totiž uvádza, že „... vozidlo odporcu bolo ponechané dňa 23. 11. 2011 na Galvániho ulici v Bratislave, na mieste kde je státie a zastavenie zakázané a pred prechodom pre chodcov, pričom nebola odporcom dodržaná zákonom stanovená vzdialenosť 5 m pred prechodom pre chodcov. Príslušník PZ vyhodnotil, že tým vozidlo tvorilo prekážku cestnej premávke a nariadil   navrhovateľovi   v zmysle   ust.   §   43   ods.   5   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   o cestnej premávke   predmetné   vozidlo   odstrániť.   Odporca   v súdnom   konaní   uviedol,   že   uhradil uloženú   blokovú   pokutu   za   dopravný   priestupok.   Skutočnosť,   že   sa   odporca   dopustil dopravného priestupku podľa ust. § 25 ods. 1 písm. c) cestného zákona a nerešpektovaním dopravného   značenia   zákaz   zastavenia,   príslušník   PZ   oprávnene   rozhodol   o odstránení vozidla.“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

V súvislosti   s citovaným   ústavný   súd   poukazuje   na   túto   časť   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu: „Súd prvého stupňa mal za preukázané, že motorové vozidlo   odporcu   zn.   H...   bolo   zaparkované   v zákaze   zastavenia   a   pred   prechodom pre chodcov, pričom uvedenú skutočnosť potvrdil právny zástupca odporcu na pojednávaní dňa   23.   1.   2013   tým,   že   uviedol,   že   odporca   za   uvedené   parkovanie   zaplatil   pokutu v blokovom konaní... Po právnej stránke posúdil vec (súd prvého stupňa, pozn.) v zmysle § 43 ods. 1, 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a § 3d ods. 5 písm. c/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) a dospel k záveru, že ak teda navrhovateľ dňa 23. 11. 2011 vykonal odťah motorového vozidla zn. H... z dôvodu, že stálo v zákaze zastavenia, čo v konaní sporné nebolo...“

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že pokiaľ   všeobecný   súd   ako odvolací   súd   vo   svojom rozhodnutí   vôbec   neodpovedal   na   odvolaciu   námietku   sťažovateľa   spochybňujúcu zákonnosť priestupkového blokového konania, treba absenciu argumentácie v tomto smere považovať   za   prejav   arbitrárnosti.   Ak   má   byť   spáchanie   priestupku   preukázané   iba právoplatným rozhodnutím iného orgánu v priestupkovom konaní (ktorým súd v zmysle § 135   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   nie   je   viazaný),   nie   teda   osobitným dokazovaním,   ktoré   by   vykonal   priamo   súd,   treba   námietku   sťažovateľa   považovať za zásadnú, lebo v konečnom dôsledku   môže mať vplyv na rozhodnutie vo veci   samej (pozri k tomu I. ÚS 226/03).

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že tento namieta (ne)zákonnosť a (ne)ústavnosť odťahu vozidla, keď tvrdí, že „vykonanie odťahu vozidla netvoriaceho prekážku cestnej premávky   zakladá   naopak   vážne   porušenie...   vlastníckeho   práva“, nespochybňuje   však „nezákonnosť   blokového   konania“,   čo   preukazujú   aj   už   citované   časti   napadnutého rozsudku krajského súdu. Odťah vozidla pritom nie je sankciou za spáchanie dopravného priestupku, ale je technickým   opatrením, k uplatneniu ktorého   dochádza   za podmienok presne ustanovených v zákone č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“).

Podľa § 2 ods. 2 písm. r) zákona o cestnej premávke prekážkou cestnej premávky je všetko, čo môže ohroziť alebo obmedziť jazdu vozidiel a pohyb chodcov.

Podľa § 43 ods. 4 zákona o cestnej premávke správca cesty môže odstrániť vozidlo stojace na ceste vrátane chodníka na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je

a) na mieste, kde tvorí prekážku cestnej premávky,

b) na vyhradenom parkovisku, ak také parkovisko nie je preň určené,

c) bez pripevnenej tabuľky s evidenčným číslom, ak podlieha evidenčnej povinnosti, alebo je bez čitateľného vyznačenia mena, priezviska a adresy pobytu alebo názvu a sídla držiteľa vozidla na viditeľnom mieste s výnimkou dvojkolesových vozidiel, aj keď netvorí prekážku cestnej premávky.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o cestnej premávke ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4 a v § 25, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt; také vozidlo odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa Policajný zbor alebo správca cesty podľa rozhodnutia policajta. Ak ide o vozidlo tvoriace prekážku cestnej premávky na diaľnici alebo na rýchlostnej ceste, o odstránení vozidla rozhodne policajt, ak tak neurobil skôr ten, kto prekážku spôsobil, alebo správca cesty.

Podľa § 25 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke vodič nesmie zastaviť a stáť na priechode pre chodcov alebo na priechode pre cyklistov a vo vzdialenosti kratšej ako 5 m pred nimi.

Z citovaných   častí   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   v   konaní pred okresným súdom   ani krajským súdom   nebolo sporné to,   že sťažovateľ sa   dopustil dopravného priestupku, za ktorý následne zaplatil pokutu v blokovom konaní [§ 25 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke]. Táto skutočnosť s poukazom na § 43 ods. 5 zákona o cestnej   premávke   preto   odôvodňuje   aj   oprávnenie   policajta   rozhodnúť   o   odstránení vozidla   výlučne   na   základe   toho,   že   ide   o   vozidlo   uvedené   v   §   25   zákona   o   cestnej premávke (teda bez ohľadu na skutočnosť, že vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky).

Ústavný   súd   v   súlade   s   už   uvedeným   pripomína,   že   všeobecný   súd   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (napr.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu   argument   uvádzaný   sťažovateľom   nemal pre vec   zásadný   význam,   nemohlo   zároveň   tým,   že   krajský   súd   sa   týmto   argumentom v napadnutom rozsudku výslovne nezaoberal, dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretácia   a   aplikácia   príslušných zákonných ustanovení krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   (a   ani   zjednocovanie   právnych   názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014