znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 560/2012-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. S., B., konateľa úpadcu spoločnosti T., spol. s r. o.   „v   konkurze“,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V   34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing.   S. S., konateľa úpadcu   spoločnosti T.,   spol.   s r.   o.   „v konkurze“, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   S.   S.,   B.,   konateľa   úpadcu   spoločnosti   T.,   spol.   s   r.   o. „v konkurze“, B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   konateľom   úpadcu   obchodnej spoločnosti   T.,   spol.   s   r.   o.   „v   konkurze“,   B.   (ďalej   len   „úpadca“).   Na   úpadcu   bol 19. októbra   1998   vyhlásený   konkurz   a   za   správcu   konkurznej   podstaty   bol   ustanovený JUDr. J. M. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“). Dňa 28. júna 1996 bola uzatvorená zmluva o úvere č. 141096004 medzi úpadcom a I., a. s., B. (ďalej len „banka“), na základe ktorej banka poskytla úpadcovi úver v sume 586 966 926,80 Sk (19 483 732,55 €), ktorý sa vyhlásením konkurzu stal splatným. Krajský súd v Banskej Bystrici ako konkurzný súd (ďalej len „konkurzný súd“) 22. apríla 1999 uskutočnil prieskumné pojednávanie. Banka prihlásila svoju pohľadávku voči úpadcovi v sume 579 128 000 Sk (19 223 527,85 €). Správca   konkurznej   podstaty   pohľadávku   uznal   v   celej   výške.   Zmluvou   o   postúpení pohľadávok   postúpila   23.   decembra   1999   banka   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „S.“),   ako postupníkovi   pohľadávky   podľa   databázy   úverového   portfólia   k   22.   decembru   1999. S. 31. mája   2001   vyhlásila   verejné výberové   konanie –   Pilotný   predaj   pohľadávok   I,   v balíku ktorého bolo zaradených 116 dlžníkov. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 17. augusta   2001   S.   postúpila   zahraničnej   osobe   V.   súbor   rôznych   pohľadávok   vrátane pohľadávky   proti   úpadcovi.   Konkurzný   súd   uznesením   č.   k.   47-24   K   164/1998-356 zo 7. decembra 2001 nepripustil zmenu účastníka konkurzu S. na zahraničnú osobu V. so sídlom na C. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 127/2002, Ndob 260/2002 z 31. júla 2002 potvrdil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/1998-356.

Konkurzný   súd   16.   januára   2008   zvolal   schôdzu   konkurzných   veriteľov   na 19. február   2008   s   programom   v   bode   3 „ustanovenie   nového   správcu   konkurznej podstaty“. Návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov podala zahraničná osoba V. Po vykonaní schôdze konkurzných veriteľov 19. februára 2008 bol uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1463 za nového správcu konkurznej podstaty ustanovený P., k. s., B. Správca konkurznej podstaty (pôvodný) podal 14. marca 2008, rovnako ako aj sťažovateľ odvolanie proti uvedenému uzneseniu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 53/2008, 4 Obo 54/2008 z 24. júla 2008 zrušil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1463. Najvyšší súd v odôvodnení konštatuje, že spoločnosť V. nie je konkurzným veriteľom úpadcu, a preto nemá v konaní žiadne práva.

Spoločnosť   V.   24.   júna   2009   podala   návrh   na   zvolanie   schôdze   konkurzných veriteľov,   ktorá   bola   uznesením   z 25.   júna 2009   zvolaná na   7.   júl 2009   s   programom ustanovenia   nového   správcu   konkurznej   podstaty.   Konkurzný   súd   8. júla   2009   vydal uznesenie č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1576 o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie tak správca konkurznej podstaty (pôvodný), ako aj sťažovateľ.

O   odvolaniach   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   4   Obo   98/2009, 4 Obo 99/2009 zo 16. septembra 2009 tak, že   zrušil uznesenie konkurzného súdu sp. zn. 47-24   K   164/98-Ná-1576   o   ustanovení   nového   správcu   konkurznej   podstaty   a   zároveň skonštatoval, že existencia veriteľa V. už bola vyriešená, preto nie je žiadny dôvod sa ňou opätovne zaoberať.

Následne konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1673 z 26. marca 2010 rozhodol, že návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov zamieta.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 63/2010 z 24. mája 2010 zrušil rozhodnutie konkurzného súdu z 26. marca 2010 a uložil konkurznému súdu   povinnosť skúmať, či spoločnosť V. je alebo nie je konkurzným veriteľom.

Konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1708 z 8. septembra 2010 zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na 22. september 2010 s programom: „ustanovenie nového správcu   konkurznej   podstaty“.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   správca   konkurznej podstaty (pôvodný),   ako   aj   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Obo 174/2010   zo   7. júna   2011   odmietol.   Ďalším   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   175/2010 zo 7. júna 2011 najvyšší súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1721 z 22. septembra 2010 a zároveň odmietol odvolanie správcu konkurznej podstaty. Sťažovateľ   aj správca   konkurznej   podstaty   (pôvodný)   podali   proti   obom rozhodnutiam najvyššieho súdu zo 7. júna 2010 dovolania, o ktorých najvyšší súd rozhodol tak, že ich uznesením sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 odmietol.

Ďalšiu,   pomerne   rozsiahlu   časť   sťažnosti   tvorí   rekapitulácia   právnych   dôvodov zakladajúcich absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001 na spoločnosť V.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uvádza: «Protiprávnosť   vedenia   schôdze   veriteľov konkurzným súdom dňa 22. 09. 2010 a následná nezákonnosť Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 09. 2010 č. k. 47-24 K 164/98-Kl v spojení s Uznesením Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   07.   06.   2011   č.   3   Obo   175/2010   mala   byť   dovolaním napravená,   avšak   keďže   je   daná   prednosť   „lex   specialis“,   je   pre   mňa   sťažovateľa, zabránený prístup k všeobecnému súdu.»

V   nadväznosti   na   uvedené   rozhodnutia   sťažovateľ   uvádza,   že   je nezákonné,   aby správcu odvolávala zahraničná osoba, ktorá nemá platnú vecnú legitimáciu byť v pozícii kvalifikovaného   konkurzného   veriteľa.   Funkcia   správcu   úpadcu   nemohla   zaniknúť zo zákona, t. j. ex lege, hlavne ak veriteľ nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Ak by táto požiadavka nebola akceptovaná, súdy by porušili princíp rovnosti účastníkov súdneho konania,   princíp   rovnosti   zbraní,   ako   aj   právo   na   kontradiktórne   konanie.   V   opačnom prípade by úpadcovi, ako aj správcovi boli súdom odňaté ústavné garantované práva na súdnu ochranu a boli by v pozícii subjektu, ktorý nemôže nijako brániť svoje postavenie. Došlo by k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Je nepochybné, že konkurzný súd sa pri vyhodnocovaní priebehu a hlasovania schôdze konkurzných veriteľov môže dopustiť skutkového i právneho omylu, preto správca zbavený   funkcie   musí   mať   zachovanú   možnosť   domáhať   sa   nápravy   prostredníctvom opravného   prostriedku,   navyše   ak pôvodný   správca   je vo   svetle   uvedených   skutočností hlavnou osobou, ktorá môže mať skutočný záujem na podaní odvolania. Zároveň došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že odôvodnenie už uvedených uznesení je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné   a   zároveň   rozporné.   Nezrozumiteľnosť   v   postupe   všeobecných   súdov vidí sťažovateľ   v tom,   že   konkurzný   súd   rozhodol   o   nepripustení   zmeny   účastníka konkurzu S. na spoločnosť V. Je nepreskúmateľné akými skutkovými a právnymi dôvodmi bol konkurzný súd vedený k rozhodnutiu o zvolaní schôdze na návrh spoločnosti V., ktorá nie   je   kvalifikovaným   konkurzným   veriteľom.   Konkurzný   súd   podľa   sťažovateľa nerešpektuje   záväzný   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v   uznesení   sp. zn. 4 Obo 53/2008, 4 Obo 54/2008 z 24. júla 2008, ako aj v uznesení sp. zn. 4 Obo 98/2009, 4 Obo 99/2009 zo 16. septembra 2009.

Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s odôvodnením, že veritelia prítomní na schôdzi veriteľov prijali návrh na ustanovenie nového správcu do funkcie počtom hlasov 100 % prítomných s hlasovacím právom. Sťažovateľ v konkrétnostiach uvádza: „nemožno súhlasiť so záverom súdu,   že   zákonom   vyžadovaná   2/3-nová   väčšina   hlasujúcich   s   hlasovacím   právom   na rozhodnutie o výmene správcu bola dodržaná....treba zdôrazniť, že pokiaľ konkurzný súd konal s V., konal protiprávne, keďže táto zahraničná osoba nikdy nebola a ani dnes nie je účastníkom konkurzného konania v pozícii legitímneho konkurzného veriteľa.“

Konkurzný súd viedol 22. septembra 2010 schôdzu konkurzných veriteľov. Podľa sťažovateľa na takýto postup neboli splnené podmienky, pretože ku dňu konania schôdze nemohlo   byť   odvolaním   napadnuté   uznesenie   konkurzného   súdu   z   8.   septembra   2010 právoplatné a vykonateľné. Uznesenie bolo správcovi konkurznej podstaty (pôvodnému) doručené až 5. októbra 2010.

Uzneseniu   najvyššieho   súdu   zo   7.   júna   2011   sťažovateľ   vytýka,   že   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, najvyšší súd vychádzal zo zlých skutkových zistení, a preto   je   jeho   rozhodnutie   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   a   ich nezrozumiteľnosť.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 ObdoV 34/2011, 1 ObdoV 35/2011 zo dňa 27. 10. 2011 bol porušený článok 12 ods. 4, článok 46 ods. 1, článok 47 ods. 2, článok 48 ods. 2 Ústavy SR, v nadväznosti na článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/   Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   1 ObdoV 34/2011, 1 ObdoV 35/2011 zo dňa 27. 10. 2011.

3/ Najvyšší súd SR je povinný uhradiť Ing. S. S. trovy konania v sume 323,51 €... do dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“Sťažovateľ zároveň navrhol ústavnému súdu rozhodnúť o dočasnom opatrení podľa § 52 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ktorým   by   bola   odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)   a   iba   v   súvislosti   s   tým   postupom   a   rozhodnutím   (postup   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 a jeho uznesenie z 27. októbra   2011),   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha   v návrhu   na rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   iných   práv,   resp. v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 174/2010 zo 7. júna 2011 a sp. zn. 3 Obo 175/2010 zo 7. júna 2011, resp. uznesenia konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-K1-1708 z 8. septembra 2010 a č. k. 47-24 K 164/98-K1-1721 z 22. septembra 2010), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie   (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   k   porušeniu   jeho   základných   práv   zaručených   ústavou, ako aj práva   zaručeného   dohovorom   malo   dôjsť   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011, ktorým odmietol dovolanie proti uzneseniam najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 174/2010-1808 a č. k. 3 Obo 175/2010-1810 obe zo 7. júna 2011.

Napriek procesnej povahe sťažovateľom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je však z obsahu jeho sťažnosti zrejmé, že v skutočnosti namieta postup konkurzného súdu a závery vyplývajúce z jeho uznesenia č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1721 z 22. septembra 2010, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 175/2010-1810 zo 7. júna 2011, ktorým   potvrdil   uznesenie   konkurzného   súdu   a   odmietol   odvolanie   správcu   konkurznej podstaty. Takisto celé odôvodnenie ústavnej sťažnosti jednoznačne smeruje proti postupu a uzneseniam všeobecných súdov prijatých v rámci konkurzného konania, t. j. uzneseniu konkurzného   súdu   č.   k.   47-24   K   164/1998-K1-1708   z   8.   septembra   2010   a   uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 174/2010-1808 zo 7. júna 2011.

Z   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   k   porušeniu   označených   práv   malo   podľa sťažovateľa v skutočnosti dôjsť práve týmito uzneseniami (ktoré však v petite sťažnosti neoznačil), a nie uznesením najvyššieho súdu, ktoré označil vo svojej sťažnosti a napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti preto uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nezistil   príčinnú súvislosť medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V   34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 a označenými právami, k porušeniu ktorých malo dôjsť   uzneseniami   súdov   prijatými   v   konkurznom   konaní,   v   dôsledku   čoho   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Základný dôvod prijatia tohto rozhodnutia vidí ústavný súd v tom, že sťažovateľom uvádzané dôvody týkajúce sa postupu a rozhodnutí všeobecných súdov prijatých v konkurznom konaní nie sú spôsobilé porušiť základné práva prostredníctvom označeného procesného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Pokiaľ   ide   o   samotné   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V   34/2011, 1 Obdo V   35/2011   z   27.   októbra   2011,   je   potrebné   poznamenať,   že   podľa   konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   iba   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení sa s dovolacími námietkami vysporiadal takto:„Podľa ustanovenia § 66e ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení   noviel...   na   konkurz   sa   primerane   použijú   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   66f   ZKV   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúce dovolanie sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

V prejednávanom prípade dovolania smerujú proti rozhodnutiam vydaným vo veci, v ktorej   bol   vyhlásený   konkurz,   a   preto   v   zmysle   ustanovenia   §   66f   ZVK   ustanovenia o dovolaní v tomto konaní nemožno použiť.

Podľa ustálenej súdnej praxe to znamená, že dovolanie proti uvedeným uzneseniam odvolacieho súdu nie je prípustné. Na základe uvedeného dôvodu dovolací súd podané dovolania podľa ustanovenia § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd stručne, ale jasne a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré dovolania podané správcom konkurznej podstaty a sťažovateľom odmietol. Svoje závery pritom oprel o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktoré v rozhodnutí citoval. S právne relevantnými argumentmi dôležitými pre jeho   rozhodovanie   sa   nepochybne   v   dostatočnej   miere   vysporiadal,   preto   ústavný   súd považoval   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   primerané,   a   preto akceptovateľné a udržateľné.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných zákonných ustanovení spôsobom, ktorý neodporuje ich zmyslu ani účelu. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   z   hľadiska   svojho   odôvodnenia   korešponduje   aj   judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   4   ústavy   a základných   práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ tvrdenie o porušení týchto článkov, resp. základných práv nijakým konkrétnym spôsobom neodôvodnil. Neuviedol žiaden argument svedčiaci o možnom zásahu dovolacieho súdu do jeho základného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy), prípadne základného práva na   verejné   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   v   jeho   prítomnosti,   resp.   že   by sťažovateľovi   najvyšší   súd   neumožnil   vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom.   Rovnako absentuje   adresné   odôvodnenie   namietaného   porušenia   ústavného   princípu   zakotveného v čl. 12 ods. 4 ústavy. Ak ho však sťažovateľ spája s porušením základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), k vysloveniu porušenia ktorého nedošlo, potom nemohlo dôjsť ani vysloveniu porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy.

Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, prikázať nahradiť trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom), pretože rozhodovanie o nich je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k   čomu   v   tomto prípade nedošlo.

Taktiež   bolo   z dôvodu   odmietnutia sťažnosti   bez právneho   významu rozhodovať o navrhovanom dočasnom opatrení.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012