znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 560/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., O., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 73/2008 a jeho uzneseniami zo 6. decembra 2010 a z 22. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011 doručená   sťažnosť   M.   D.,   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 73/2008 a jeho uzneseniami zo 6. decembra 2010 a z 22. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo: „Sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá bola ako obžalovaný rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To 208/09 zo dňa 26.01.2010 uznaná vinnou z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa zo dňa 28.05.2005 spočívajúcou v zrážke OMV Ford Cougar ev. č.... s OMV Škoda Felícia ev. č.... na ceste III/0692 od mesta S. do mesta Z.,   pred   ktorou   obžalovaný   zasiahol   ako   spolujazdec   do   riadenia   vozidla   OMV   Ford Cougar vodičke M. M. v snahe zabrániť stretu ňou vedeného vozidla s cyklistom P. N., pričom   nehoda   sa   vyžiadala   smrť   vodiča   protiidúceho   vozidla   J.   Č.,   a   ťažké   zranenia spolujazdkýň M. Č. a M. B., čím porušil ustanovenie § 42 ods. 2 Zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení zmien a doplnkov...

Zato bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní päť rokov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 (štyroch) rokov.

Poškodená M. S. bola so svojim nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie, keď odvolací súd jej odvolanie zamietol.

Uznesením vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Zvolen zo dňa 06.12.2010 sp. zn. 3T 73/2008-750 bola sťažovateľovi ako odsúdenému postupom podľa § 558 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 557 ods. 2 Tr. por. uložená povinnosť nahradiť poškodenej M. S.,... trovy vzniknuté pribratím splnomocnenca vo výške 2 508,62 eur.

Uznesením   predsedu   senátu   Okresného   súdu   Zvolen   zo   dňa   22.03.2011   sp.   zn. 3 T 73/2008-760 bola sťažnosť sťažovateľa ako odsúdeného podaná dňa 20.12.2010 voči uzneseniu   o   povinnosti   nahradiť   poškodenej   M.   S.   náhradu   trov   spojených   z pribratím splnomocnenca zamietnutá postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.“

Sťažovateľ považuje označené rozhodnutia okresného súdu „za arbitrárne, náležite nezdôvodnené a nepreskúmateľné, pričom absencia náležitého zdôvodnenia rozhodnutia vo svojej podstate predstavuje odňatie možnosti konať v trestnom konaní“. Podľa sťažovateľa „interpretácia   a   aplikácia   zákonných   noriem   (v   danom   prípade   najmä   príslušných ustanovení   Trestného   poriadku,   Občianskeho   zákonníka   a   zákona   č.   437/2004   Z.   z.) zo strany Okresného súdu Zvolen... pri rozhodovaní o náhrade trov konania poškodenej M. S. nie sú kompatibilné s ústavou, dohovorom... a listinou...“.

V rámci dôvodov sťažnosti sťažovateľ uviedol: „V súdenej veci Okresný súd Zvolen ani v jednom z vydaných rozhodnutí bližšie neozrejmil   a   nezdôvodnil   v   akým   relevantných   a   konkrétnych   skutočnostiach   vzhliadol zákonom   predpokladané   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa,   a   taktiež   náležite a preskúmateľne nezdôvodnil spôsob a mechanizmus výpočtu samotnej výšky trov konania vzniknutých poškodenej pribratím splnomocnenca....

V   súvislosti   so   súdom   ustálenou   výškou   trov   konania   poškodenej   sťažovateľ   aj v obsahu sťažnosti podanej voči uzneseniu o uložení povinnosti nahradiť trovy konania poškodenej   argumentoval   aj   nezrozumiteľnosťou   a   nedostatočným   odôvodnením   tohto rozhodnutia. Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia nebola vôbec zrejmá tarifná hodnota (to znamená celková hodnota sporu, resp. predmetu konania - v prejednávanej veci nároku na náhradu   škody   poškodenej,   z   ktorej   bol   vykonaný   následný   prepočet   základnej   sadzby tarifnej odmeny) a základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, z ktorej vychádzal súd pri výpočte odmeny splnomocnenca poškodenej. Obdobne tak nebolo zjavné a preskúmateľné, z akého návrhu vyúčtovania poškodenej súd vychádzal, akým spôsobom boli stanovené náhrady výdavkov poškodenej súvisiace s cestovným či DPH.

V súdnom trestnom spise sp. zn. 3 T 73/2008 boli prostredníctvom splnomocnenca poškodenej   predložené   celkom   tri   rôzne   vyúčtovania   náhrady   trov   konania   vzniknutých poškodenej,   ku   ktorým   sa   však   sťažovateľ   nemal   možnosť   vyjadriť  ,   nakoľko   mu   pred rozhodnutím   o   náhrade   trov   konania   poškodenej   neboli   predložené   a   nebol   s   nim oboznámený.   Vo   vyúčtovaní   z   23.9.2010   si   poškodená   trovy   spojené   so   zastupovaním splnomocnencom vyčísľovala zo sumy 693.540,- Sk, hoci táto suma nebola poškodenou uplatnená do skončenia prípravného konania (vyšetrovania) a s poukazom na ustanovenie § 46 ods. 3 veta prvá Tr. poriadku na neskôr učinené uplatnenie nebolo a nie je možné prihliadať....

Naviac v odôvodnení uznesenia o náhrade trov konania poškodenej súd pri určení výšky odmeny splnomocnenca poškodenej odkázal na § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Predmetné ustanovenie však upravuje a pojednáva o výške základnej   sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej   služby,   ak   ide o   zastupovanie v občianskom súdnom konaní.   Takýto výpočet odmeny pre splnomocnenca poškodeného prichádza   však   do   úvahy   len   vtedy,   ak   v   adhéznom   konaní   bol   riadne   uplatnený  , preukázaný a súdom uznaný nárok poškodeného na náhradu škody a výška škody bola jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustálená, pretože výška tohto nároku potom predstavuje tzv. tarifnú hodnotu a východisko, z ktorých sa stanovuje výška tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci.

V označenej trestnej veci ale konajúce súdy odkázali poškodenú na občianske súdne konanie aj   z dôvodu,   že dokazovanie o   jej nároku (z hľadiska   tak   druhu   ako aj   výšky nároku) by bolo nad rámec trestného konania (čo v konečnom dôsledku skonštatoval aj okresný súd, rovnako tiež krajský súd ako súd odvolací).“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na skutkové okolnosti svojej trestnej veci, ktoré podľa neho objektívne determinujú opodstatnenosť rozhodnutia o náhrade trov M. S. (ďalej len   „poškodená“).   Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   splnomocnenec   poškodenej   v rámci prípravného konania podaním z 13. februára 1998 uplatnil nárok na náhradu škody z titulu bolestného za 465   bodov,   pričom   tento   nárok   mal byť poškodenej   (podľa   jej tvrdenia) preplatený poisťovňou. V lekárskych posudkoch, ktoré poškodená pripojila k uplatneniu náhrady škody v rámci prípravného konania, absentovali základné náležitosti ustanovené právnymi predpismi.

Podľa   názoru   sťažovateľa „postupom   Okresného   súdu   Zvolen   pri   rozhodovaní náhrade   trov   konania   M.   S.   spojených   s   pribratím   splnomocnenca   bolo   porušené   jeho základné právo na spravodlivý súdny proces garantované Ústavou Slovenskej republiky... ktorého súčasťou je právo na konať pred súdom v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej právo na súdnu ochranu upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa M. D. na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je právo konať pred súdom podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky  ,   tiež   právo   sťažovateľa   na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd boli konaním a rozhodnutiami Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. marca 2011, spis. zn. 3 T 73/2008-760 a zo dňa 06. decembra 2010, spis. zn. 3 T 73/2008-750 porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. marca 2011, spis. zn. 3 T 73/2008-760 a uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 06. decembra 2010, spis. zn. 3 T 73/2008-750 a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Zvolen, aby o nej znovu konal a rozhodol.

... zdvorilo žiadame Ústavný súd, aby navrhovateľovi v prípade úspechu v konaní priznal právo na náhradu trov právneho zastupovania ním zvoleným právnym zástupcom JUDr. J. K.... vo výške 314,08 eur... na účet právneho zástupcu navrhovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1 a čl.   48 ods.   2   ústavy,   základného   práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 73/2008 a jeho uzneseniami zo 6. decembra 2010 a z 22. marca 2011, ktorými bol sťažovateľ ako odsúdený zaviazaný na náhradu trov poškodenej v trestnom konaní.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 73/2008 zo 6. decembra 2010

V   súvislosti   s   namietaným   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 73/2008 zo 6. decembra 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 3 T 73/2008 zo 6. decembra 2010 vydaného vyšším súdnym   úradníkom   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a to   sťažnosti,   ktorú sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa predseda senátu okresného súdu, ktorý je v tomto prípade nadriadeným orgánom [§ 190 ods. 2 písm. c) Trestného   poriadku],   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho   oprávnenia   musel vo vzťahu k uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 73/2008 z 22. marca 2011

2.1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 73/2008 z 22. marca 2011, ktorým okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 73/2008 zo 6. decembra 2010 ako nedôvodnú, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne   konanie   označeným   uznesením   najmä   v jeho   nedostatočnom   odôvodnení,   ako   aj v nesprávnej   interpretácii   a   aplikácii   právnych   noriem,   v dôsledku   čoho   je   namietané uznesenie arbitrárne.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 3 T 73/2008 z 22. marca 2011 okrem iného uviedol:

„Vyšší   súdny   úradník   v   uvedenej   trestnej   veci   s   poukazom   na   citované   zákonné ustanovenia   nevyhovel   sťažnosti   odsúdeného   a   predložil   vec   so   svojim   stanoviskom samosudcovi.   Pokiaľ   obhajca   odsúdeného,   argumentuje   ustanovením   §   557   ods.   1   Tr. poriadku,   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   súd   rozhodoval   o   povinnosti   odsúdeného v zmysle § 557 ods. 2 a § 558 ods. 1 Tr. poriadku. Podľa § 557 ods. 2 Tr. poriadku súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu   škody   ani   sčasti.   Dôvodom,   že   tento   nárok   nebol   priznaný   ani   sčasti,   nebola okolnosť na strane poškodenej, ktorú by sama zavinila, ale objektívna potreba uskutočnenia ďalšieho dokazovania ohľadne zistenia výšky spôsobenej škody. Poškodená naopak už pri prvom   úkone   vypočutia   v   prípravnom   konaní   sa   dala   zastúpiť   splnomocnencom, prostredníctvom ktorého si uplatňovala nárok na náhradu škody. Je v spise doložené, že poškodenej pri uplatňovaní svojho práva v trestnom konaní tieto trovy reálne vznikli a boli reálne   vynaložené.   Nemožno   opomenúť   skutočnosť,   že   vzhľadom   na   zdravotný   stav poškodenej,   zobratie   si   splnomocnenca   pre   toto   konanie   bolo   najlepším   riešením   z   jej strany, keďže sa jednalo o skutkovo ojedinelý prípad odsúdenia nie vodiča motorového vozidla,   ale spolujazdca.   Ustanovenie § 557 ods.   2 Tr. poriadku umožňuje súdu uložiť takúto povinnosť odsúdenému podľa okolnosti prípadu, aj keď podmienky uvedené v ods. 1 nie sú dané, ale náhrada trov poškodeného je spravodlivá. Keďže základ nároku je podľa názoru súdu daný, súd sa stotožnil aj so spôsobom vyčíslenia týchto trov vyšším súdnym úradníkom tak, ako je to uvedené v spomínanom uznesení na č.l. 751-752.

Preto súd hodnotí sťažnosť ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol.“

Vzhľadom na stotožnenie sa predsedu senátu okresného súdu so spôsobom vyčíslenia trov konania poškodenej vyšším súdnym úradníkom, ako aj na obsah námietok sťažovateľa ústavný   súd   považoval   za   podstatné   citovať   aj   relevantnú   časť   odôvodnenia   uznesenia sp. zn. 3 T 73/2008 zo 6. decembra 2010, v ktorej sa uvádza:

«Pri rozhodovaní o výške trov poškodenej vychádzal súd z trestného spisu ako aj zo samotného vyúčtovania trov poškodenou a priznal poškodenej podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytnutie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhl.“) trovy trestného konania nasledovne:

Odmena splnomocnenca poškodenej podľa § 10 ods. 1 vyhl. vo výške 386,71,- € za úkony právnej služby uskutočnené do septembra 2008 v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ a d/ vyhl.   a   vo   výške   237,34,-   €   za   úkony   právnej   služby   uskutočnené   od   septembra   2008 v zmysle § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl.:

01./ 18.8.2005 prevzatie a príprava zastupovania   386,71,- €

02./ 14.4.2008 oboznámenie s výsledkami vyšetrovania   386,71,- €

03./ 03.09.2008 účasť na pojednávaní   2 x 237,34,- €

04./ 09.03.2009 účasť na pojednávaní   237,34,- €

05./ 08.04.2009 účasť na pojednávaní   237,34,- €

06./ 25.01.2010 účasť na verejnom zasadnutí   237,34,- €

SPOLU     1.960,12,-€ Podľa § 16 ods. 3 vyhl. súd splnomocnencovi poškodenej priznal paušálnu sumu za 6 úkonov: 4,98 + 2 x 6,31 + 2 x 6,95 + 7,21, teda spolu 38,71,- €.

Podľa § 15 vyhl. s poukazom na § 16 ods. 4 vyhl. súd splnomocnencovi poškodenej priznal náhradu hotových výdavkov za cestovné z V. do B. a späť v sume 41,31,- € pri vzdialenosti V. – B. a späť 170 km, ceny PHM 1,115,-€/liter a pri priemernej spotrebe OMV 5,43 l/100 km.

V zmysle § 17 ods. 1 vyhl. súd splnomocnencovi poškodenej priznal náhradu za stratu času v sume 72,12,- € za šesť začatých polhodín strávených cestou z V. do B. a späť. Podľa § 18 ods. 3 vyhl. súd splnomocnencovi poškodenej priznal 19 % DPH v sume 396,36 €, keďže splnomocnenec poškodenej je platiteľom DPH podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd potom poškodenej priznal trovy konania celkovej výške 2.508,62,- €, na náhradu ktorých zaviazal súd odsúdeného.»

V citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia okresný súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú zamietol. Z odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že predseda senátu okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi sťažnosťou napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, ktoré viedli k uloženiu   povinnosti   odsúdenému   (sťažovateľovi)   na   náhradu   trov   konania   poškodenej v trestnom konaní podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj so spôsobom vyčíslenia týchto   trov.   Predmetné   rozhodnutie   okresného   súdu   v nadväznosti   na   odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené.

Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia namietaného uznesenia ústavný súd   konštatuje,   že   okresný   súd   sa   zaoberal   námietkami   sťažovateľa   v rozsahu,   ktorý postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z trestného spisu   vyplýva, že poškodená si   v prípravnom   konaní prostredníctvom svojho splnomocnenca podaním z 13. februára 2008 doručeným vyšetrovateľovi 11. marca 2008   uplatnila   voči   obvinenému   (sťažovateľovi)   nárok   na   náhradu   škody   vo   výške 693 540 Sk.   Vyšetrovací   spis   bol   po   ukončení   vyšetrovania   15.   apríla   2008   predložený stranám na preštudovanie a 16. apríla 2008 bol predložený prokurátorovi spolu s návrhom na podanie obžaloby. Námietka sťažovateľa, že poškodená si v trestnom konaní neuplatnila škodu v súlade s ustanovením § 46 ods. 3 Trestného poriadku, teda najneskôr do skončenia vyšetrovania, je preto nedôvodná.

Z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   vyššieho   súdneho   úradníka   je   zrejmé,   že   pri vyčíslení trov poškodenej okresný súd vychádzal z trestného spisu, ako aj zo samotného vyúčtovania trov predloženého splnomocnencom poškodenej. Súčasťou trestného spisu je znalecký posudok č. 13/2007 z 10. júna 2007 vypracovaný znalcom MUDr. P. C. a jeho doplnenie z 2. septembra 2008, ktorými bola vyčíslená škoda na zdraví za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia poškodenej. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v trestnom spise sa nachádzajú tri rôzne vyúčtovania trov poškodenej, ústavný súd z obsahu trestného spisu   zistil,   že   splnomocnenec   poškodenej   1.   februára   2010   predložil   vyúčtovanie   trov poškodenej, v ktorom žiadal zaviazať sťažovateľa na náhradu trov v celkovej sume 2 261,61 €. Vzhľadom na to, že v predloženom vyúčtovaní boli jednotlivé položky nesprávne sčítané a taktiež   v ňom   nebolo   zohľadnené   zvýšenie   položiek   režijného   paušálu   v jednotlivých rokoch,   okresný   súd   3.   septembra   2010   vyzval   splnomocnenca   poškodenej   na   opravu návrhu. Splnomocnenec poškodenej podaniami doručenými okresnému súdu 23. septembra 2009 a 27. septembra 2009 v súlade s výzvou okresného súdu svoj návrh upravil a vyčíslil trovy poškodenej v celkovej sume 2 513,97 €. Keďže podania doručené okresnému súdu 23. a 27.   septembra   2011   sú   obsahovo   identické,   nemožno   hovoriť   o troch   rôznych vyúčtovaniach   trov   poškodenej, ale nanajvýš o dvoch.   Navyše, z obsahu všetkých   troch vyúčtovaní,   ktoré   boli   predložené   okresnému   súdu,   vyplýva,   že   pri   výpočte   trov splnomocnenec poškodenej vychádzal z tarifnej hodnoty 693 540 Sk, čo predstavuje výšku škody   uplatnenej   poškodenou   v prípravnom   konaní.   Po zohľadnení   poistného   plnenia v sume 360 944 Sk, ktoré bolo poškodenej vyplatené 5. mája 2008, ako aj po zohľadnení doplňujúceho   vyjadrenia   znalca   z 2.   septembra   2008   splnomocnenec   poškodenej   znížil tarifnú hodnotu na sumu 212 796 Sk (7 063,53 €).   Z takto určených tarifných hodnôt vychádzal   aj   okresný   súd   (aj   keď   v odôvodnení   uznesenia   výslovne   neuviedol   tarifnú hodnotu), keď za úkony právnej služby uskutočnené do 2. septembra 2008 priznal za 1 úkon sumu   386,71   €   a za   úkony   právnej   služby   uskutočnené   od 3.   septembra   2008   priznal za 1 úkon sumu 237,34 €.

Sťažovateľ   tiež   namietal   nesprávnu   aplikáciu   §   10   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri rozhodovaní o náhrade trov poškodenej v trestnom konaní, v rámci ktorého výška škody nebola   jednoznačne   preukázaná   a ustálená,   pretože   poškodená   bola   so   svojím   nárokom odkázaná na občianskoprávne konanie.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej   normy. Z toho vyplýva, že   k reálnemu poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy   alebo   ich   časť,   ktoré   súvisia   s účasťou   poškodeného   v trestnom   konaní,   a to   aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti.

Podľa   §   553   ods.   3   Trestného   poriadku   zástupca   z radov   advokátov,   ktorý   bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa   tarify   určenej   osobitným   predpisom   pre   konanie   o občianskoprávnych   veciach. Je tomu tak preto, že zástupca z radov advokátov v tomto (adhéznom) konaní neplní úlohy obhajcu v trestnom konaní, ale zástupcu poškodeného tak, ako keby išlo o občianske súdne konanie.

Keďže Trestný poriadok nemá osobitnú právnu úpravu v súvislosti s náhradou trov poškodeného vzniknutých   pribratím   splnomocnenca,   okresný   súd postupoval analogicky podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý upravuje nároky zástupcu z radov advokátov ustanoveného   poškodenému,   ktorý   nemá   dostatočné   prostriedky   na   úhradu   nákladov spojených s uplatňovaním svojho nároku.

Postup okresného súdu, ktorý rozhodujúc podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenej trovy konania pri určení výšky týchto trov per analogiam aplikoval ustanovenie § 553 ods. 3 Trestného poriadku a odmenu a náhrady splnomocnenca   poškodenej   priznal   podľa   advokátskej   tarify   pre   konanie o občianskoprávnych veciach (teda podľa § 9 a nasl. vyhlášky), nemožno podľa názoru ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny,   teda   okresný   súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   okresného   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného   súdu   svojím   vlastným.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   uvedenom   závere   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   v odôvodnení   namietaného uznesenia absentuje tarifná hodnota, z ktorej okresný súd vychádzal pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Uvedená skutočnosť podľa názoru ústavného   súdu   nenapĺňa   potrebný   ústavnoprávny   rozmer   materiálneho   porušenia sťažovateľových   práv,   pretože   uvedený   nedostatok   odôvodnenia   nemá   vplyv   na   vecnú správnosť   výroku   namietaného   uznesenia,   resp.   na   správnosť   postupu   konania,   ktoré napadnutému výroku predchádzalo.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Z dikcie tohto ustanovenia   okrem   iného   vyplýva,   že   sa   preskúmava   iba   správnosť   výroku   uznesenia. Nesprávnosť odôvodnenia uznesenia, pokiaľ je výrok správny, nemôže viesť k zrušeniu rozhodnutia podľa § 194 ods. 1. Správnosť výroku posúdi nadriadený orgán zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené. To isté platí aj   pre   posúdenie   správnosti   postupu   konania,   ktoré   napadnutému   výroku   predchádzalo (pozri   Trestný   poriadok,   stručný   komentár   autorov   Štefan   Minárik   a kol.,   vysvetlivky k § 192, s. 502).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci okresného súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom zaručeným v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2. Na prerokovanie tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 73/2008 z 22. marca 2011, nie je podľa názoru ústavného súdu daná jeho právomoc.

Sťažovateľ   síce   v petite   svojej   sťažnosti   nekonkretizoval,   ktorý   z atribútov   ním označeného základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy namieta, z obsahu ústavnej sťažnosti však vyplýva, že namieta porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tejto súvislosti uviedol, že „V súdnom trestnom spise sp. zn. 3 T 73/2008   boli...   predložené   celkom   tri   rôzne   vyúčtovania   náhrady   trov   konania vzniknutých poškodenej, ku ktorým sa však sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, nakoľko mu pred rozhodnutím o náhrade trov konania poškodenej neboli predložené a nebol s nim oboznámený.“.

Zo   súvisiaceho trestného   spisu,   ktorý   si   ústavný   súd   zapožičal,   vyplýva,   že sťažovateľ v sťažnosti z 20. decembra 2010 podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 73/2008 zo 6. decembra 2010 túto okolnosť nenamietal.  

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011