znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 56/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Levrincom,J. Kozáčeka 13, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 100/2014 z 9. júna 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2015mailom a 5. októbra 2015 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. MilošomLevrincom, J. Kozáčeka 13, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 100/2014 z 9. júna 2015.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v procesnompostavení navrhovateľa sa v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 60/2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutiaMinisterstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo pôdohospodárstva“ alebo „žalovaný“) č. 882/2013-640 zo 14. januára 2013.Ministerstvo pôdohospodárstva označeným rozhodnutím zamietlo jeho odvolaniea potvrdilorozhodnutiePoľnohospodárskejplatobnejagentúry(ďalejlen„poľnohospodárska agentúra“) č. 500/720/95/2011 z 18. októbra 2012, ktorým nariadilaobnovu konania vo veci jednotnej žiadosti sťažovateľa na rok 2011 zo 16. mája 2011registrovanej pod č. 5210010292.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 60/2013 z 11. septembra 2014 napadnutérozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva č. 882/2013-614 zo 14. januára 2013 v spojenís rozhodnutím poľnohospodárskej agentúry č. 500/720/95/2011 z 18. októbra 2012 zrušilpodľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vec vrátilžalovanému na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že krajský súd sa„v plnom rozsahu stotožnil s názorom sťažovateľa, ako žalobcu, že PPA sa o dôvode obnovy nedozvedela až počas druhej kontroly na mieste vykonanej dňa 6. septembra 2012, ale že dôvod obnovy konania jej musel byť známy už skôr. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dôvod obnovy konania musel byť PPA známy najneskôr dňa 02. 12. 2011, keď jej bolo doručené doplnené vyjadrenie nesúhlasného stanoviska dotknutej osoby ku správe z kontroly na mieste vykonanej dňa 21. 11. 2011, v ktorom podala námietky a trvala na skutočnosti, že k spornému kultúrnemu dielu má právo užívania. PPA napriek nedostatočne zistenému skutkovému stavu vydala Rozhodnutie č. 500/2525/5123/2011 zo dňa 1. 12. 2011, ktorým schválila sťažovateľovi, ako žalobcovi poskytnutie požadovaných podpôr v plnej výške (63.307,30 €), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 12. 2011.

Podľa názoru prvostupňového súdu PPA najneskôr dňa 02. 12. 2011 vedela o existencii dôvodu obnovy konania, vedela, že tu existuje sporná skutočnosť ohľadom práva užívania sporného dotknutého kultúrneho diela a z toho dôvodu nariadila aj druhú kontrolu na mieste u žalobcu a aj u dotknutej osoby na deň 6. septembra 2012. PPA 3-mesačná subjektívna lehota teda začala plynúť 02. 12. 2011 a uplynula 02. 03. 2012. Obnova konania bola nariadená prvostupňovým rozhodnutím číslo 500/720/95/2011 zo dňa 18. 10. 2012, teda zjavne po uplynutí zákonnej subjektívnej lehoty v zmysle ust. § 63 ods. 3 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Najvyššísúd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 100/2014 z 9. júna 2015 zmenil odvolaním napadnutýrozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uvádza, ženajvyšší súd„mal za to, že subjektívna lehota 3 mesiacov sa vzťahuje iba na účastníka konania“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boliporušené ním označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru

„a) pre odňatie možnosti účastníka konať pred súdom,

b) pre odňatie spravodlivosti (denegatio iustitiae)“.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu„za nesprávny, právne nepodložený a dostatočne neodôvodnený, a teda zmätočný, v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho procesu, ako aj s princípmi právnej istoty. Rozsudok odvolacieho súdu sa so žiadnymi hmotnoprávnymi argumentmi či už sťažovateľa, ako žalobcu, alebo žalovaného - nijakým spôsobom nezaoberá a neuvádza k nim absolútne žiadne stanovisko.“.

Na podporu citovaných záverov sťažovateľa ďalej uvádza, že„už v Žalobe zo dňa 08. 03. 2013, sťažovateľ, ako žalobca, uviedol niekoľko právne významných a zákonných argumentov, na základe ktorých žiadal prvostupňový súd - KS BA - aby v zmysle ust. § 250j ods. 2, písm. a/ až e/ a ods. 3 Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku... Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. záznamu: 907/2013, č. spisu: 882/2013-640 zo dňa 14. 01. 2013 a Rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry, č.: 500/720/95/2011 zo dňa 18. 10. 2012 zrušil a vrátil vec prvostupňovému orgánu - Pôdohospodárskej platobnej agentúre... na ďalšie konanie...

Z odôvodnenia predmetného Prvostupňového rozhodnutia jasne vyplýva že vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napádaných rozhodnutí v konaní správnych orgánov, vidí prvostupňový súd v nedodržaní zákonnej subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie obnovy konania. Prvostupňový súd sa teda hmotnoprávnymi otázkami - ďalšími argumentmi sťažovateľa, ako žalobcu - ani len nezaoberal a to z toho dôvodu, že uvedenú právnu vec rozhodol už v procesnej rovine.

Odvolací súd - NS SR Rozsudkom zo dňa 09. 06. 2015 - Rozsudok KS v BA zo dňa 11. 09. 2014 zmenil tak, že žalobu zamietol, pričom v odôvodnení ako jediný dôvod zamietnutia uviedol: Subjektívna lehota 3 mesiacov sa vzťahuje iba na účastníka konania. Správny orgán nemá určenú subjektívnu lehotu na nariadenie obnovy konania s prepadnými účinkami, ale je obmedzený iba všeobecnou objektívnou 3 ročnou lehotou...“.

Sťažovateľ argumentuje aj tým, že„v prípade ak mal odvolací súd za to, že subjektívna lehota troch mesiacov na nariadenie obnovy konania neplatí pre správny orgán, mal teda z dôvodu, že prvostupňový súd zrušil v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. e) napádané Rozhodnutia správnych orgánov iba z procesnoprávnych dôvodov nezachovanie trojmesačnej lehoty na nariadenie obnovy konania, pričom hmotnoprávnymi dôvodmi uvedeným napr. v čl. IV Žaloby zo dňa 08. 03. 2013 sa absolútne nezaoberal, Rozsudok KS v BA zo dňa 11. 09. 2014 zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Keďže sa už prvostupňový a ďalej ani odvolací súd nevysporiadal so všetkými zásadnými právnymi tvrdeniami sťažovateľa, ako žalobcu, týmto konaním sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a bolo tým porušené aj jeho právo na spravodlivý súdny proces...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1, článku 47, ods. 2, ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Sžo/100/2014 zo dňa 09. 06. 2015, porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Sžo/100/2014 zo dňa 09. 06. 2015, zrušuje a vec vracia NS SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ si v konaní o tejto sťažnosti súčasne uplatňuje náhradu trov právnehozastúpenia za dosiaľ vykonané úkony v sume 355,73 € s DPH.

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiežnavrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 3 Sžo 100/2014 z 9. júna 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľasťažovateľa„s nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti Rozsudku NS SR sp. zn.: 3 Sžo/100/2014 zo dňa 09. 06. 2015, je spojené reálne riziko, že v prípade ak prvostupňový správny orgán rozhodne vo veci samej v neprospech žalobcu (v konaní, ktoré bolo nezákonne obnovené), tomuto hrozí závažná ujma v podobe možného vymáhania finančných prostriedkov alebo ich časti, ktoré boli poskytnuté na základe právoplatného Rozhodnutia, ktorého zákonnosť nebola podľa tvrdení žalobcu do dnešného dňa relevantne spochybnená a preukázaná.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 100/2014 z 9. júna2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa uplatnenú v sťažnosti ústavný súdpoukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnomprerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôba právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým satakéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkýchzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánuverejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacomprocese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkýchdostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takétorozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnychpostupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal posplnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splnípredpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoréz tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie jeabsolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmieobmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právobolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujúlegitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmtocieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, ževyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva tedanevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifické odpoveď práve na tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12; Hiro Balanic. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje z hľadiska limitov ústavnejkontroly rozhodnutí všeobecných súdov za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutémurozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskehosúdneho poriadku), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovanízohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdypreskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súduv správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať„zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešeníkonkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnomprerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľa, ktorá jevo svojej podstate založená na výhradách voči právnemu posúdeniu veci, hodnoteniudôkazov a najmä voči podľa jeho názoru ústavne nekonformnému výkladu a aplikácii § 63ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskoršíchpredpisov v súvislosti so začiatkom plynutia subjektívnej a objektívnej lehoty na nariadenieobnovy konania v správnom konaní. Sťažovateľ ďalej namieta aj neodôvodnenosťa nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje na túčasť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa rekapituluje doterajší priebehkonania, a artikulujú závery krajského súdu, ku ktorým dospel vo svojom rozsudkuč. k. 1 S 60/2013-54 z 11. septembra 2014. V tejto časti napadnutého rozsudku najvyšší súdokrem iného uvádza:

„Poľnohospodárska platobná agentúra na základe žiadosti žalobcu zo dňa 16. 05. 2011, ako žiadateľa s registračným číslom 5210000099... schválila žalobcovi rozhodnutím č. 500/2525/5123/2011 zo dňa 01. 12. 2011 poskytnutie podpory formou jednotnej platby na plochu vo výške 44613,18 Eur v zmysle § 2 nariadenia vlády SR č. 488/2010 Z. z. o podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve... formou priamych platieb, vyrovnávacieho príspevku v znevýhodnených oblastiach vo výške 18 694,12 eur v zmysle § 57 nariadenia vlády SR č. 499/2008 o podmienkach poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka, doplnkovej platby na plochu vo výške 0 eur v zmysle § 2 nariadenia vlády SR č. 114/2009 Z. z. o podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v rastlinnej výrobe. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 12. 2011.

Následne Poľnohospodárska platobná agentúra prvostupňovým rozhodnutím č. 500/720/95/2011 zo dňa 18. 10. 2012 nariadila obnovu konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. e) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vo veci Jednotnej žiadosti na rok 2011 podanej žalobcom, registrovanej pod č. 5210010292 zo dňa 16. 05. 2011, ktoré bolo ukončené vyššie uvedeným právoplatným rozhodnutím zo dňa 01. 12. 2011. Obnova konania bola nariadená z dôvodu, že rozhodnutie zo dňa 01. 12. 2011 sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé s tým, že ako ťažiskový dôkaz pri jej rozhodovaní mala slúžiť Správa z kontroly na mieste zo dňa 14. 11. 2011, pričom Poľnohospodárska platobná agentúra tento označila za dôkaz, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Ďalšou kontrolou na mieste uskutočnenou dňa 06. 09. 2012 bolo zistené, že žiadosť o poskytnutie podpory na tú istú poľnohospodársku pôdu podala okrem žalobcu aj iná osoba, a to

..., pričom sa postupom v zmysle ust. § 16b zákona č. 543/2007 Z. z. zistilo, že právo užívania je sporné, nakoľko právo užívania spornej pôdy okrem žalobcu preukázala aj dotknutá osoba.

Krajský súd z obsahu súdneho a administratívneho spisu, ako aj z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 1 S 279/2013 mal za preukázané, že žalobca podal na Regionálnom pracovisku Poľnohospodárskej platobnej agentúry v Lučenci Jednotnú žiadosť na rok 2011 o poskytnutie podpory, vyrovnávacieho príspevku a doplnkovej platby dňa 16. mája 2011. Na ten istý sporný kultúrny diel Halič 3509/1 podala žiadosť na rok 2011 o poskytnutie podpory, vyrovnávacieho príspevku a doplnkovej platby dňa 12. mája 2011 aj dotknutá osoba -

V súvislosti s podanými žiadosťami bola u žalobcu vykonaná kontrola na mieste dňa 14. novembra 2011 a u dotknutej osoby dňa 21. novembra 2011. Počas uvedených kontrol na mieste podľa žalovaného žalobca preukázal právo užívania k spornému kultúrnemu dielu a dotknutá osoba dostatočne nepreukázala právo užívania k spornému kultúrnemu dielu. Následne Poľnohospodárska platobná agentúra rozhodnutím číslo 500/2525/5123/2011 zo dňa 1. decembra 2011 schválila žalobcovi poskytnutie podpory formou jednotnej platby vo výške 44 613,18 eur, vyrovnávacieho príspevku v znevýhodnených oblastiach vo výške 18 694,12 eur.

Po vykonaní kontroly na mieste u dotknutej osoby dňa 21. 11. 2011, dotknutá osoba - ⬛⬛⬛⬛ zaslala Poľnohospodárskej platobnej agentúre nesúhlasné stanovisko zo dňa 25. novembra 2011 k výsledkom kontroly na mieste zo dňa 21. novembra 2011 a doplnok k vyjadreniu nesúhlasného stanoviska dňa 2. decembra 2011. Následne dotknutá osoba po vydaní rozhodnutia o krátení podpory sa odvolala voči predmetnému rozhodnutiu s poukazom na nedostatočne zistený skutkový stav vo veci právneho vzťahu k spornému kultúrnemu dielu.

Na základe týchto skutočností Poľnohospodárska platobná agentúra v záujme presne a úplne zistiť skutočný stav veci nariadila vykonanie kontroly na mieste u žalobcu a u dotknutej osoby dňa 6. septembra 2012. Podľa žalovaného sa Poľnohospodárska platobná agentúra o dôvode obnovy konania dozvedela až 6. septembra 2012, kedy bola vykonaná ďalšia kontrola na mieste.

Krajský súd dospel k záveru, sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom žalobcu, že Poľnohospodárska platobná agentúra sa o dôvode obnovy nedozvedela až počas druhej kontroly na mieste vykonanej dňa 6. septembra 2012, ale že dôvod obnovy konania jej musel byť známy už skôr. Z obsahu z administratívneho spisu vyplynulo, že Poľnohospodárskej platobnej agentúre dôvod obnovy konania musel byť známy najneskôr dňa 2. decembra 2011, keď jej bolo doručené doplnené vyjadrenie nesúhlasného stanoviska dotknutej osoby ku správe z kontroly na mieste vykonanej dňa 21. novembra 2011, v ktorom podala námietky a trvala na skutočnosti, že k spornému kultúrnemu dielu má právo užívania. Poľnohospodárska platobná agentúra napriek nedostatočne zistenému skutkovému stavu vydala rozhodnutie č. 500/2525/5123/2011 zo dňa 01. 12. 2011, ktorým schválila žalobcovi poskytnutie požadovaných podpôr v plnej výške, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 12. 2011.

Podľa názoru súdu Poľnohospodárska platobná agentúra najneskôr dňa 2. decembra 2011 vedela o existencii dôvodu obnovy konania, vedela, že tu existuje sporná skutočnosť ohľadom práva užívania sporného dotknutého kultúrneho dielu a z tohto dôvodu nariadila aj druhú kontrolu na mieste u žalobcu a aj u dotknutej osoby na deň 6. septembra 2012. Poľnohospodárskej platobnej agentúre 3-mesačná subjektívna lehota teda začala plynúť 02. 12. 2011 a uplynula 02. 03. 2012. Obnova konania bola nariadená prvostupňovým rozhodnutím číslo 500/720/95/2011 zo dňa 18. októbra 2012, teda zjavne po uplynutí zákonnej subjektívnej lehoty v zmysle ust. § 63 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Krajský súd v Bratislave vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe odôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa ust. § 250j odst. 2 písm. e) O. s. p.“

K námietke sporného výkladu § 63 ods. 3 Správneho poriadku najvyšší súd zaujalv odôvodnení napadnutého rozsudku toto stanovisko:

«Podľa § 63 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní... návrh sa podáva na správnom orgáne uvedenom v odseku 1 v lehote 3 mesiacov odo dňa, keď sa účastník dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia; v rovnakej lehote môže správny orgán obnovu konania nariadiť. Zmeškanie lehoty (§ 28) nemožno odpustiť.

Subjektívna lehota 3 mesiacov sa vzťahuje iba na účastníka konania. Správny orgán nemá určenú subjektívnu lehotu na nariadenie obnovy konania s prepadnými účinkami, ale je obmedzený iba všeobecnou objektívnou 3 ročnou lehotou. Vyplýva to priamo z dikcie, kde sa neuvádza, že v rovnakých lehotách, ale „v rovnakej“ lehote. Najvyšší súd konštatuje, že ustanovenie § 63 ods. 3 je v nezmenenej podobe od prijatia správneho poriadku v roku 1967. Výklad tohto ustanovenia je konštantný a je uvedený v Komentári k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) Karel Svoboda a kol., tlačová a edičná služba, Bratislava 1969, s 173.»

V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd popisuje obsah odvolaniažalovaného a následne v jeho záverečnej časti formuluje svoj záver k veci, na základektorého zmenil odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľazamietol. V kľúčovej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd, poukazujúc na § 63 ods. 3správneho poriadku, uvádza, že«Subjektívna lehota 3 mesiacov sa vzťahuje iba na účastníka konania. Správny orgán nemá určenú subjektívnu lehotu na nariadenie obnovy konania s prepadnými účinkami, ale je obmedzený iba všeobecnou objektívnou 3 ročnou lehotou. Vyplýva to priamo z dikcie kde sa neuvádza, že v rovnakých lehotách, ale v „rovnakej lehote“. Najvyšší súd konštatuje, že ustanovenie § 63 ods. 3 je v nezmenenej podobe od prijatia správneho poriadku v roku 1967. Výklad tohto ustanovenia je konštantný a uvedený v Komentári k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) Karel Svoboda a kol., tlačová a edičná služba Bratislava 1969, s. 173. Určenie iba objektívnej lehoty súvisí s tým, že správny orgán má k dispozícii ešte ako mimoriadny opravný prostriedok preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania § 65 Správneho poriadku, kde rovnako nie je stanovená subjektívna lehota, ale iba objektívna lehota 3 roky (§ 68 Správneho poriadku).».

Zo sťažnosti i z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že kľúčový právnyproblém, ku ktorému sa má ústavný súd vyjadriť pri predbežnom prerokovaní, je ústavnáakceptovateľnosť právneho záveru najvyššieho súdu o dodržaní zákonnej (objektívnej)lehoty na nariadenie obnovy konania správnym orgánom (poľnohospodárskou agentúrou)vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd aj napriek tomu, že mu v zásade neprislúcha rozvíjať závery najvyššiehosúdu a podávať výklad podústavného (v tomto prípade správneho) práva, reagujúc nasťažnostné námietky, považuje za potrebné uviesť najmä toto:

Inštitút obnovy konania podľa § 62 Správneho poriadku je mimoriadnym opravnýmprostriedkom proti právoplatnému rozhodnutiu, ktoré sa obnoví na žiadosť účastníkakonania alebo z úradnej moci (o tento prípad ide aj v posudzovanej veci, pozn.). Obnovukonania v okolnostiach prípadu poľnohospodárska agentúra nariadila podľa § 62 ods. 1písm. e) Správneho poriadku, podľa ktorého sa konanie obnoví, ak sa rozhodnutie opierao dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé (kontrolou na mieste uskutočnenou 6. septembra2012 bola zistená spornosť v práve užívania poľnohospodárskej pôdy sťažovateľom, pozn.).

Obnova konania spolu s preskúmaním rozhodnutia mimo odvolacieho konania súako opravné prostriedky spôsobilé vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatnéhorozhodnutia správneho orgánu. Predstavujú teda zákonom (povolenú) ustanovenú výnimkuz požiadavky rešpektovania právnej istoty, ktorá je inak garantovaná záväznosťou anezmeniteľnosťou právoplatných rozhodnutí. To však zároveň znamená, že ustanoveniao mimoriadnych opravných prostriedkoch nie sú generálne použiteľné a možno ich súspechom uplatniť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravnýchprostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita, ktoré sú nastolenéprávoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné lenmimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému opravnýchprostriedkov je umožniť účastníkovi správneho konania nové konanie s novým rozhodnutímvo veci, v ktorej sa správne konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnovakonania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydanínapadnutého rozhodnutia vychádzalo.

Zákonná norma, ktorou je Správny poriadok, ustanovuje a upravuje podmienky, zaktorých je možné tento inštitút v správnom konaní použiť. Správny poriadok umožňujepodať žiadosť o obnovu konania jednak účastníkovi správneho konania (koho práva,právom chránené záujmy alebo povinnosti boli právoplatným rozhodnutím priamodotknuté), ako aj správnemu orgánu, ktorého oprávňuje využiť tento inštitút z úradnejpovinnosti ako určitú formu kontroly, resp. dozoru, ktorej účelom je odstránenie a nápravanezákonného stavu. V prípade, ak ide o obnovu konania na základe podnetu správnehoorgánu, nejde o povolenie obnovy konania, ale o jej nariadenie. Aj v takomto prípade všakmusia byť v prvom rade naplnené zákonom predpísané podmienky a náležitosti na obnovukonania. Základnou podmienkou je všeobecný záujem na obnovení konania. Samozrejme,nemožno opomenúť, že i správny orgán môže nariadiť obnovu konania iba z dôvodovuvedených v § 62 ods. 1 Správneho poriadku (dôvody, na základe ktorých môže účastníkkonania podať návrh na obnovu konania).

Správny poriadok umožňuje obnovu konania iba v prípade, ak sú dodržané zákonomustanovené časové limity (lehoty), pričom rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu.Subjektívna trojmesačná lehota plynie odo dňa, kedy sa účastník dozvedel o dôvodochobnovy konania. Objektívna lehota, ktorá je trojročná, plynie odo dňa právoplatnostirozhodnutia. Obe lehoty, subjektívna aj objektívna, sú prekluzívne, čo znamená, že ichmárnym uplynutím právo zaniká.

Spôsob posúdenia otázky včasnosti nariadenia obnovy konania najvyšším súdomv konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 882/2013-640 zo 14. januára2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie poľnohospodárskej agentúry č. 500/720/95/2011z 18. októbra 2012 o nariadení obnovy konania vo veci jednotnej žiadosti na rok 2011podanej sťažovateľom zo 16. mája 2011, registrovanej pod č. 5210010292, ktoré boloskončené právoplatným rozhodnutím č. 500/2525/5123/2011 (predmetné rozhodnutienadobudlo právoplatnosť 5. decembra 2011), by sa v okolnostiach posudzovanej veci moholstať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery,ktoré najvyšší súd pri svojom rozhodovaní uplatnil, boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu ale výklad najvyššieho súdu vyúsťujúci v podstatedo záveru, že subjektívna lehota troch mesiacov sa vzťahuje iba na účastníka konania(podľa § 63 ods. 3 Správneho poriadku návrh sa podáva na správnom orgáne v lehote3 mesiacov odo dňa, keď sa účastník dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia) a správny orgán pri nariadení obnovy konania jeobmedzený iba všeobecnou objektívnou trojročnou lehotou, nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je síce stručné, alelogické a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, žerozsudok najvyššieho súdu z 9. júna 2015 nemožno považovať za arbitrárny a ani za zjavneneodôvodnený, a preto nemá dôvod zasiahnuť do právnych záverov najvyššieho súdu.Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnilzmenu prvostupňového rozhodnutia, a preto jeho rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniuoznačených práv, ktorých porušenie sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdua základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o ich porušení. V takomto prípade nemožno uvažovať ani o porušení čl. 47 ods. 2a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené v spojenís čl. 46 ods. 1 ústavy.

Najvyšší súd poskytol sťažovateľovi príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesťrozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporusvojich tvrdení. Sťažovateľ svoje právo využil a vo vyjadrení zo 7. novembra 2014k odvolaniu žalovaného vyjadril svoje stanovisko k predmetnej veci. Sťažovateľovi zároveňnebolo zo strany najvyššieho súdu odopreté aktívne uplatňovanie práva na právnu pomoca sťažovateľ mohol v konaní pred najvyšším súdom uplatniť svoje právo na zastúpenieadvokátom (sťažovateľ bol v konaní pred najvyšším súdom zastúpený Advokátskoukanceláriou BAKO JANČIAR LEVRINC – advokáti s. r. o., pozn.).

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutomrozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jehosťažnosti. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa,v ktorej namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016