znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 56/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Chlapík,   s.   r.   o.,   Sládkovičova   13,   Žilina,za ktorú koná advokát JUDr. Dušan Chlapík, ktorou namieta porušenie základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žilineč. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola5. septembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivýsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014v časti rozhodnutia o náhrade trov konania a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu Žilina sp. zn. 5 Co 347/2014-635 zo dňa 30. júna 2014 v časti, v ktorej rozhodolo trovách konania porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5 Co 347/2014-635 zo dňa 30. júna 2014zrušuje v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4 C 204/2011zo dňa 11.3.2014 vo výroku o náhrade trov konania týkajúcich sa ⬛⬛⬛⬛ ako ajvo výroku o náhrade trov odvolacieho konania týkajúcich sa ⬛⬛⬛⬛ a v rozsahuzrušenia vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur(slovom: dvestosedemdesiatpäť eur aj deväťdesiatštyri centov), ktoré je krajský súd Žilinapovinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Dušana Chlapíka do jedného mesiacaod právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených príloh, sťažovateľkabola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Čadca(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 204/2011 (predtým sp. zn. 6 C 580/2000),v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobcovia“) domáhali proti (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a sťažovateľke zaplatenia 5 808,93 €s príslušenstvom.

Žalobcovia sa zaplatenia tejto sumy domáhali z titulu vrátenia časti kúpnej ceny,ktorú ako kupujúci vyplatili žalovanému v 1. rade ako predávajúcemu na základe kúpnejzmluvy uzavretej 27. septembra 1999. Predmetom kúpnej zmluvy bol dom č. 33 spolus pozemkom, parcela č. zastavaná plocha o výmere 334 m2 v k. ú.,zapísané na (ďalej len „nehnuteľnosť“). Kúpna cena bola dohodnutá medziúčastníkmi zmluvy vo výške 400 000 Sk (13 277,56 €). Žalobcovia v žalobe uviedli, žev čase   uzatvárania   kúpnej   zmluvy   nemali   vedomosť   o   tom,   že   nehnuteľnosť   jev bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, t. j. žalovaného v 1. rade a sťažovateľky (jehobývalej   manželky).   To   zistili,   až   keď   medzi   žalovanými   vznikol   spor   o   vlastníctvonehnuteľnosti.   Žalovaný   v   1.   rade   tvrdil,   že   nehnuteľnosť   mu   patrí   ako   výlučnémuvlastníkovi, keď jeho právna predchodkyňa na neho nehnuteľnosti previedla na základezaopatrovacej zmluvy, a sťažovateľka tvrdila, že v čase nadobudnutia nehnuteľnosti bolimanželmi, nadobudli ich kúpnou zmluvou, a teda nehnuteľnosť patrí do ich bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľka   podala   žalobu   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzatvorenejžalovaným v 1. rade so žalobcami, pretože žalovaný v 1. rade bez jej vedomia a súhlasu sinehnuteľnosť nechal zapísať ako výlučný vlastník a uzatvoril so žalobcami kúpnu zmluvu,na základe ktorej prevzal celú kúpnu cenu. Sťažovateľka v tejto situácii zároveň žiadalaod žalobcov, aby jej vyplatili polovicu kúpnej ceny. Žalobcovia a sťažovateľka uzatvorili13. júna   2000   dohodu   o   urovnaní,   na   základe   ktorej   sa   žalobcovia   zaviazali   vyplatiťsťažovateľke jednu polovicu z kúpnej ceny, teda 5 808,93 €, s tým, že pri podpísaní dohodyo urovnaní jej vyplatili 3 319,39 €. Sťažovateľka touto dohodou udelila súhlas s predajomnehnuteľnosti žalovaným v 1. rade žalobcom. Žalobcovia sa zaviazali splácať zostávajúcučiastku v mesačných splátkach (po 15 000 Sk od júna 2000 do splatenia). Súčasťou tejtodohody   o   urovnaní   bolo   aj   ustanovenie   o   postúpení   pohľadávky,   ktorým   sťažovateľkapostúpila žalobcom svoju pohľadávku voči žalovanému v 1. rade na zaplatenie 200 000 Skz titulu nároku na zaplatenie polovice kúpnej ceny. Žalobcovia výzvou z 12. októbra 2000upovedomili   žalovaného   v   1.   rade   o   postúpení   pohľadávky   a   zároveň   ho   vyzvali,   abyv lehote 15 dní od doručenia výzvy svoj dlh zaplatil žalobcom. Keď lehota žalovanémuv 1. rade   márne   uplynula,   podali   proti   nemu   žalobu   a   neskôr   žalobu   rozšírili   aj   protisťažovateľke (podaním z 25. januára 2001). Domáhali sa zaplatenia sumy 175 000 Sk, ktorázodpovedala tomu, čo plnili sťažovateľke podľa dohody o urovnaní. Svoj nárok žalobcoviaodvodzovali od pohľadávky postúpenej im sťažovateľkou.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-51 z 10. júna 2003 žalobu najprv vočiobom žalovaným zamietol (s odôvodnením, že sťažovateľka postúpila žalobcom pohľadávkuneplatne,   pretože   bezpodielové   spoluvlastníctvo   žalovaných   ešte   nebolo   vyporiadané   asťažovateľka nemala splatnú pohľadávku, s ktorou disponovala) a žalobcov zaviazal nanáhradu trov konania. Po zrušení tohto rozhodnutia uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co348/2003   z 3. decembra 2003   (s   odôvodnením, že okresný súd sa nezaoberal   otázkouvzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, keď žalovaný v 1. rade prijal sumu400 000 Sk ako kúpnu cenu a sťažovateľka navyše sumu 175 000 Sk) okresný súd v poradídruhým rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-76 z 20. apríla 2004 žalobe v celom rozsahu vyhovela   žalovaných   zaviazal   na   zaplatenie   žalovanej   sumy   z titulu   bezdôvodného   obohatenia,ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu. Odvolací súd však aj tento jeho rozsudokzrušil, a to uznesením sp. zn. 8 Co 140/2006 z 31. januára 2007, a vec mu vrátil na ďalšiekonanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovanýv 1. rade nemohol s nehnuteľnosťou disponovať sám ako jej výlučný vlastník. Tretí raz voveci okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-183 zo 14. júna 2007 tak, žežalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol (s odôvodením, že sa na úkor žalobcov nemoholbezdôvodne   obohatiť,   keďže   s   nehnuteľnosťou   bol   ako   jej   výlučný   vlastník   oprávnenýdisponovať), avšak sťažovateľku zaviazal žalobcom zaplatiť 175 000 Sk (pretože na úkoržalobcov sa prijatím plnenia od nich bez právneho dôvodu obohatila) a nahradiť trovykonania žalobcom uložil obom žalovaným. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 221/2007 z9. apríla 2008 rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil, vovýroku o náhrade trov konania však rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnémusúdu na nové rozhodnutie.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republikypodaného z podnetu sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“)   uznesením   sp. zn.   3   MCdo   13/2009   z   30.   júna   2011   rozsudky   okresného   súdui krajského súdu vo výrokoch týkajúcich sa sťažovateľky zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd ani krajský súd sadostatočne nezaoberali posúdením (ne)platnosti dohody o urovnaní, pretože pokiaľ je tátoplatná,   plnenie,   ktoré   prijala   sťažovateľka   od   žalobcov,   bolo   plnením   z   tejto   dohodyo urovnaní   a nemôže   ísť   o   plnenie   bez   právneho   dôvodu.   Navyše   nižšie   súdy   nevzalido úvahy   ani   existenciu   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   6   C   984/98-54z 15. novembra   1999,   ktorým   bolo   určené,   že   nehnuteľnosť   patrila   do   bezpodielovéhospoluvlastníctva sťažovateľky a žalovaného v 1. rade.

Okresný   súd   štvrtý   raz   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   4   C   204/2011z 11. júna 2013 tak, že žalobe žalobcom proti žalovanému v 1. rade vyhovel, žalobu vočisťažovateľke zamietol a žalobcom a žalovanému v 1. rade uložil povinnosť nahradiť trovykonania sťažovateľke. Krajský súd uznesením z 29. novembra 2013 rozsudok okresnéhosúdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že voči žalovanémuv 1. rade bola už prv žaloba právoplatne zamietnutá a pokiaľ ide o výrok o náhrade trovkonania, tento je nepreskúmateľný.

Piaty   raz   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   4   C   204/2011z 11. marca 2014 tak, že žalobu voči sťažovateľke zamietol, avšak náhradu trov konania jejnepriznal   s   poukazom   na   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).Zamietnutie žaloby vo veci samej proti sťažovateľke odôvodnil tým, že „na základe dohody o urovnaní uzavretej medzi navrhovateľmi 1. a 2. a odporkyňou v 2. rade z 13. 6. 2000 v zmysle §-u 585 Občianskeho zákonníka, ktorou si účastníci tohto záväzkového právneho vzťahu odstránili spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich rušia a nahradzujú novými, doterajší záväzok teda zanikol a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplynul z urovnania. Keďže dohoda o urovnaní je samostatným záväzkovým dôvodom – právnym dôvodom vzniku záväzku, po uzavretí dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať   plnenia   z   pôvodného   záväzku,   ale   len   plnenia   z   nového   záväzku   z   dohody o urovnaní.“. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke a žalovanému v 1. radeodôvodnil okresný súd tým, že boli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa vyžadované§ 150 OSP. Tieto videl v okolnostiach sporu a okolnostiach, ktoré mu predchádzali, najmäpokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ešte žalovanými, nedoriešenívyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj v tom, že žalobcovia nemohliovplyvniť to, aby žalovaní pred podpísaním a uzavretím kúpnej zmluvy so žalobcami malivlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti vyriešené, teda v „komplikovaných právnych vzťahoch medzi samotnými odporcami“.

Proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   podali   odvolanie   žalobcovia   a   proti   výrokuo náhrade trov konania sťažovateľka, ktorá dôvodila tým, že neboli splnené podmienkyna aplikáciu   § 150   OSP,   okresný   súd   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   neskúmala nepriznanie náhrady trov konania odôvodnil iba zložitosťou veci.

Krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil   rozsudkomč. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 a náhradu trov odvolacieho konania účastníkomnepriznal.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua práva   na   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súduč. k. 5 Co 347/2014-635   z   30.   júna   2014   v   časti   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konaniaodôvodnila tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Rozhodujúcim vo veci bolaplatnosť dohody o urovnaní uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalobcami, a nie zložitosťpredmetu sporu, ktorá sama osebe nemôže ani byť dôvodom hodným osobitného zreteľapre aplikáciu   §   150   OSP.   Aj   ústavný   súd,   rozhodujúc   o   skoršej   sťažnosti   sťažovateľkyna porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, nálezom č. k. IV. ÚS 224/2012-29 z 3. júla 2012 v konaníokresného súdu konštatoval, že vec nie je skutkovo ani právne zložitá. Navyše krajský súddostatočným spôsobom v odôvodnení rozsudku č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014,pokiaľ ide o potvrdenie výroku o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke, nereagovalani na odvolacie argumenty sťažovateľky, jeho rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľnéa nepochopiteľné. Odvolací súd sa iba stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa,hoci pre takýto jeho postup neboli splnené zákonné podmienky. Aplikácia § 150 OSPprichádza do úvahy iba celkom výnimočne, musí byť náležite odôvodnená a všeobecný súdsa musí zaoberať skutkovými okolnosťami veci, v ktorých vidí dôvody hodné osobitnéhozreteľa   zo   všetkých   aspektov,   ktoré   sú   relevantné   (I.   ÚS   109/09,   II.   ÚS   122/09,I. ÚS 248/2010).   Porušenie   práva   sťažovateľky   na   majetok   podľa   čl.   1   dodatkovéhoprotokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 sťažovateľkaodôvodnila tým, že vo veci jej vznikli trovy v celkovej výške 3 783,64 €, ktoré muselaúčelne vynaložiť na bránenie svojho práva, k podaniu žaloby podnet nedala, tieto trovy byjej   nebyť   podania   žaloby   žalobcami   neboli   vznikli.   Krajne   negatívnym   zásahomdo majetkovej   sféry   sťažovateľky   je   nepriznanie   náhrady   trov   konania   aj   preto,   že   jeinvalidnou dôchodkyňou s výškou dôchodku 340 € mesačne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujúza nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmoma zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky na porušenie týchto jej základných práv rozsudkomkrajského súdu č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trovkonania je jej presvedčenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci oboma všeobecnýmisúdmi a nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 v dotknutej častiodôvodnil takto:

„Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   preskúmal   napadnutý   rozsudok   v   intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   prislúchajúceho   spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania účastníci konania a vo svojich   písomných   vyjadreniach   k   odvolaniam   konštatuje,   že   prvostupňový   súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasledujúcich O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym   záverom,   s   ktorými   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožnil   a   preto s poukazom   na   cit.   ust.   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   keďže   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho   dôvodov.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zodpovedá   zákonným   požiadavkám kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutia.   Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania a stanoviská   procesných   strán   v   prejednávanej   veci,   výsledky   vykonaného   dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil....

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   závery,   odvolací   súd   neuznal   opodstatnenosť argumentácii odvolateľov, na ktorej založili svoje odvolacie dôvody a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konanie, odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., § 151 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. Všetci účastníci podali   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie   v   určitých   častiach.   Ani   jeden z účastníkov nebol vo svojom odvolaní úspešný, preto súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu — aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP —ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súduprvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového ajodvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania   (m.   m.IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   rozhodnutia   krajského   súdu   a   rozhodnutiaokresného súdu a v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP považoval ústavný súd za potrebnév ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresnýsúd vo svojom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Pri rozhodovaní o trovách konania súd pri rozhodovaní o nároku navrhovateľov na náhradu   trov   konania   vychádzal   z   rozhodnutia   vo   veci   samej,   v   ktorej   návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade voči obom odporcom ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bol zamietnutý.

Na základe takéhoto rozhodnutia odporcovia v 1. a 2. rade boli v konaní úspešní a riadiac sa zásadou ustanovenou v §-e 142 ods. 1 O. s. p. mali by právo na náhradu trov konania voči neúspešnému účastníkovi.

Súd   v   tomto   prípade   rozhodujúc   o   trovách   konania   použil   ustanovenie   §-u   150 O. s. p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti   a   dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v súdenom prípade bolo treba prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti na náhradu trov konania. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a teda v posudzovanej veci je významné to, že žalobcovia v konaní neboli úspešní práve preto, lebo medzi   žalovanými   v   1.   a   2.   rade   vznikla   mimoriadna   situácia   týkajúca   sa   platnosti či neplatnosti   zmluvy,   na   základe   ktorej   predmetná   nehnuteľnosť   prešla   z   právnej predchodkyne žalovaného v 1. rade na žalovaného v čase, kedy žalovaní v 1. a 2. rade boli manželia a celá táto skutočnosť vlastne ovplyvnila rozhodovanie vo veci najmä z toho hľadiska, že nebola doriešená medzi žalovanými otázka vyporiadania majetku patriaceho do BSM, ktorú skutočnosť navrhovatelia nemohli priamo ovplyvniť, pretože išlo o vzájomne práva a povinnosti medzi odporcami v 1. a 2. rade. Vzhľadom na potrebu urýchleného zápisu nehnuteľnosti,   ktorú   nadobudli   navrhovatelia, do   katastra nehnuteľností, dospeli k rozhodnutiu   uzavrieť   s   odporkyňou   v   2.   rade   dohodu   o   urovnaní,   ktorá   z   právneho hľadiska,   tak   ako   to   je   v   predchádzajúcich   častiach   tohto   odôvodnenia   konštatované, vlastne zakladá nový právny vzťah a navrhovatelia nemohli ovplyvniť tú skutočnosť, aby odporcovia v 1. a 2. rade riadnou súdnou cestou iniciovali také rozhodnutie o vlastníckom vzťahu   k   spornej   nehnuteľnosti   pred   podpísaním   a   uzavretím   kúpno-predajnej   zmluvy navrhovateľov s odporcom, keď odporkyňa v 2. rade sa uspokojila s tým, že na základe dohody o urovnaní jej v podstate vyplatili navrhovatelia takmer celý jej podiel a preto vlastne   nepokračovala   vo   svojom   práve   domáhať   sa   určenia,   že   je   bezpodielovou spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti a tým vlastne celú túto situáciu právne účastníci na   strane   odporcov   natoľko   skomplikovali,   že   z   jednoduchého   právneho   úkonu   kúpy a predaja sa stal zložitý právny vzťah, na základe ktorého bolo potrebné posudzovať viaceré právne inštitúty na to, aby vo veci samej bolo možné rozhodnúť. Súd všetky tieto skutočnosti považoval za dôvody hodne osobitného zreteľa a aj napriek tomu, že voči odporcom v 1. a 2. rade bol návrh zamietnutý, teda boli v konaní obaja úspešní, súd im, ani odporcovi v 1. rade a ani odporkyni v 2. rade, nepriznal z vyššie uvedených dôvodov právo na náhradu trov konania, keď považoval tieto dôvody, ktoré spočívali na komplikovaných právnych vzťahoch medzi samotnými odporcami, za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vo vzťahu k navrhovateľom v 1. a 2. rade poznačili celé toto konanie.“

Ústavný súd k ustanoveniu § 219 ods. 2 OSP už konštatoval, že zákonodarcomupravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždypotrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vosvetle   judikatúry   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zaoberajúcej   saprávom   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutnépovažovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníkasúdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 118/2010).

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí nedospel k iným skutkovým aleboprávnym záverom ako súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP saobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia,neexistujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   relevantné   dôvody   na   to,   aby   ústavný   súdz ústavnoprávneho   hľadiska   akokoľvek   spochybňoval   rozhodnutie   vydané   v   rámciodvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadupostupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a jevhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovaniesprávnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a aniúčelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovamivyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Sťažovateľka   pritom   vychádza   pri   identifikovaní   a   hodnotení   dôvodov   hodnýchosobitného   zreteľa   z   presvedčenia,   že   týmito   dôvodmi   podľa   názoru   okresného   súdui krajského   súdu   boli   iba   dôvody   týkajúce   sa   zložitosti   veci,   ktorú   sama   nepovažujeza skutkovo   či   právne   zložitú.   Na   druhej   strana   sama   sťažovateľka   uznáva,   žepri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 OSP je potrebné vziať do úvahy všetkyrelevantné okolnosti veci.

Všeobecné   súdy   v   prípade   sťažovateľky   takto   postupovali   a,   ako   to   vyplýva   ajz odôvodnenia ich rozhodnutia, za významnú skutkovú okolnosť veci považovali to, žesťažovateľka   so   žalovaným   v   1.   rade   nemali   riadne   usporiadané   vlastnícke   vzťahyk nehnuteľnosti,   čím   celý   vzťah   so   žalobcami   „skomplikovali“,   a   na   druhej   stranežalobcovia   ako   kupujúci   tieto   skutočnosti   nemali   možnosť   ovplyvniť,   ako   aj   to,   žesťažovateľka sa „uspokojila s tým, že na základe dohody o urovnaní jej v podstate vyplatili navrhovatelia takmer celý jej podiel, nepokračovala vo svojom práve domáhať sa určenia, že je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti“.

Ústavný   súd   preto   s   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   rozhodnutiakrajského   súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľky,   že   krajský   súd   dostatočneneodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľkyneobstojí. Rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu dalo jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľka   nastolila.   Neobstojí   ani   tvrdeniesťažovateľky, podľa ktorého sú rozhodnutia všeobecných súdov založené na nesprávnejaplikácii §   150   OSP,   pretože   okolnosti   nimi   považované   za   dôvody   hodné   osobitnéhozreteľa sú takýmito dôvodmi aj v zmysle § 150 OSP.

Pre úplnosť možno ešte uviesť, že ustanovenie § 150 ods. 2 OSP je ustanovením s tzv.relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy konania sú vočiuplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť.Ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp.sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Ako na to ústavný súd už poukázal, neprimeranosťvýšky   trov   konania   v   porovnaní   s   výškou   pohľadávok   uplatňovaných   sťažovateľom   jenatoľko markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženiaokresného   súdu,   ktoré   rozhodne   nevybočuje   zo   zákonom   ustanoveného   rámcavyplývajúceho z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutomuznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jehosťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdumohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj právana majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015