SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 56/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík, s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina,za ktorú koná advokát JUDr. Dušan Chlapík, ktorou namieta porušenie základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žilineč. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola5. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivýsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014v časti rozhodnutia o náhrade trov konania a žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu Žilina sp. zn. 5 Co 347/2014-635 zo dňa 30. júna 2014 v časti, v ktorej rozhodolo trovách konania porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5 Co 347/2014-635 zo dňa 30. júna 2014zrušuje v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4 C 204/2011zo dňa 11.3.2014 vo výroku o náhrade trov konania týkajúcich sa ⬛⬛⬛⬛ ako ajvo výroku o náhrade trov odvolacieho konania týkajúcich sa ⬛⬛⬛⬛ a v rozsahuzrušenia vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur(slovom: dvestosedemdesiatpäť eur aj deväťdesiatštyri centov), ktoré je krajský súd Žilinapovinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Dušana Chlapíka do jedného mesiacaod právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených príloh, sťažovateľkabola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Čadca(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 204/2011 (predtým sp. zn. 6 C 580/2000),v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobcovia“) domáhali proti (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a sťažovateľke zaplatenia 5 808,93 €s príslušenstvom.
Žalobcovia sa zaplatenia tejto sumy domáhali z titulu vrátenia časti kúpnej ceny,ktorú ako kupujúci vyplatili žalovanému v 1. rade ako predávajúcemu na základe kúpnejzmluvy uzavretej 27. septembra 1999. Predmetom kúpnej zmluvy bol dom č. 33 spolus pozemkom, parcela č. zastavaná plocha o výmere 334 m2 v k. ú.,zapísané na (ďalej len „nehnuteľnosť“). Kúpna cena bola dohodnutá medziúčastníkmi zmluvy vo výške 400 000 Sk (13 277,56 €). Žalobcovia v žalobe uviedli, žev čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemali vedomosť o tom, že nehnuteľnosť jev bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, t. j. žalovaného v 1. rade a sťažovateľky (jehobývalej manželky). To zistili, až keď medzi žalovanými vznikol spor o vlastníctvonehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade tvrdil, že nehnuteľnosť mu patrí ako výlučnémuvlastníkovi, keď jeho právna predchodkyňa na neho nehnuteľnosti previedla na základezaopatrovacej zmluvy, a sťažovateľka tvrdila, že v čase nadobudnutia nehnuteľnosti bolimanželmi, nadobudli ich kúpnou zmluvou, a teda nehnuteľnosť patrí do ich bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov.
Sťažovateľka podala žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenejžalovaným v 1. rade so žalobcami, pretože žalovaný v 1. rade bez jej vedomia a súhlasu sinehnuteľnosť nechal zapísať ako výlučný vlastník a uzatvoril so žalobcami kúpnu zmluvu,na základe ktorej prevzal celú kúpnu cenu. Sťažovateľka v tejto situácii zároveň žiadalaod žalobcov, aby jej vyplatili polovicu kúpnej ceny. Žalobcovia a sťažovateľka uzatvorili13. júna 2000 dohodu o urovnaní, na základe ktorej sa žalobcovia zaviazali vyplatiťsťažovateľke jednu polovicu z kúpnej ceny, teda 5 808,93 €, s tým, že pri podpísaní dohodyo urovnaní jej vyplatili 3 319,39 €. Sťažovateľka touto dohodou udelila súhlas s predajomnehnuteľnosti žalovaným v 1. rade žalobcom. Žalobcovia sa zaviazali splácať zostávajúcučiastku v mesačných splátkach (po 15 000 Sk od júna 2000 do splatenia). Súčasťou tejtodohody o urovnaní bolo aj ustanovenie o postúpení pohľadávky, ktorým sťažovateľkapostúpila žalobcom svoju pohľadávku voči žalovanému v 1. rade na zaplatenie 200 000 Skz titulu nároku na zaplatenie polovice kúpnej ceny. Žalobcovia výzvou z 12. októbra 2000upovedomili žalovaného v 1. rade o postúpení pohľadávky a zároveň ho vyzvali, abyv lehote 15 dní od doručenia výzvy svoj dlh zaplatil žalobcom. Keď lehota žalovanémuv 1. rade márne uplynula, podali proti nemu žalobu a neskôr žalobu rozšírili aj protisťažovateľke (podaním z 25. januára 2001). Domáhali sa zaplatenia sumy 175 000 Sk, ktorázodpovedala tomu, čo plnili sťažovateľke podľa dohody o urovnaní. Svoj nárok žalobcoviaodvodzovali od pohľadávky postúpenej im sťažovateľkou.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-51 z 10. júna 2003 žalobu najprv vočiobom žalovaným zamietol (s odôvodnením, že sťažovateľka postúpila žalobcom pohľadávkuneplatne, pretože bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaných ešte nebolo vyporiadané asťažovateľka nemala splatnú pohľadávku, s ktorou disponovala) a žalobcov zaviazal nanáhradu trov konania. Po zrušení tohto rozhodnutia uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co348/2003 z 3. decembra 2003 (s odôvodnením, že okresný súd sa nezaoberal otázkouvzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, keď žalovaný v 1. rade prijal sumu400 000 Sk ako kúpnu cenu a sťažovateľka navyše sumu 175 000 Sk) okresný súd v poradídruhým rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-76 z 20. apríla 2004 žalobe v celom rozsahu vyhovela žalovaných zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia,ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu. Odvolací súd však aj tento jeho rozsudokzrušil, a to uznesením sp. zn. 8 Co 140/2006 z 31. januára 2007, a vec mu vrátil na ďalšiekonanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovanýv 1. rade nemohol s nehnuteľnosťou disponovať sám ako jej výlučný vlastník. Tretí raz voveci okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-183 zo 14. júna 2007 tak, žežalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol (s odôvodením, že sa na úkor žalobcov nemoholbezdôvodne obohatiť, keďže s nehnuteľnosťou bol ako jej výlučný vlastník oprávnenýdisponovať), avšak sťažovateľku zaviazal žalobcom zaplatiť 175 000 Sk (pretože na úkoržalobcov sa prijatím plnenia od nich bez právneho dôvodu obohatila) a nahradiť trovykonania žalobcom uložil obom žalovaným. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 221/2007 z9. apríla 2008 rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil, vovýroku o náhrade trov konania však rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnémusúdu na nové rozhodnutie.
Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republikypodaného z podnetu sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) uznesením sp. zn. 3 MCdo 13/2009 z 30. júna 2011 rozsudky okresného súdui krajského súdu vo výrokoch týkajúcich sa sťažovateľky zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd ani krajský súd sadostatočne nezaoberali posúdením (ne)platnosti dohody o urovnaní, pretože pokiaľ je tátoplatná, plnenie, ktoré prijala sťažovateľka od žalobcov, bolo plnením z tejto dohodyo urovnaní a nemôže ísť o plnenie bez právneho dôvodu. Navyše nižšie súdy nevzalido úvahy ani existenciu právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 984/98-54z 15. novembra 1999, ktorým bolo určené, že nehnuteľnosť patrila do bezpodielovéhospoluvlastníctva sťažovateľky a žalovaného v 1. rade.
Okresný súd štvrtý raz vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 204/2011z 11. júna 2013 tak, že žalobe žalobcom proti žalovanému v 1. rade vyhovel, žalobu vočisťažovateľke zamietol a žalobcom a žalovanému v 1. rade uložil povinnosť nahradiť trovykonania sťažovateľke. Krajský súd uznesením z 29. novembra 2013 rozsudok okresnéhosúdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že voči žalovanémuv 1. rade bola už prv žaloba právoplatne zamietnutá a pokiaľ ide o výrok o náhrade trovkonania, tento je nepreskúmateľný.
Piaty raz okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 204/2011z 11. marca 2014 tak, že žalobu voči sťažovateľke zamietol, avšak náhradu trov konania jejnepriznal s poukazom na § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).Zamietnutie žaloby vo veci samej proti sťažovateľke odôvodnil tým, že „na základe dohody o urovnaní uzavretej medzi navrhovateľmi 1. a 2. a odporkyňou v 2. rade z 13. 6. 2000 v zmysle §-u 585 Občianskeho zákonníka, ktorou si účastníci tohto záväzkového právneho vzťahu odstránili spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich rušia a nahradzujú novými, doterajší záväzok teda zanikol a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplynul z urovnania. Keďže dohoda o urovnaní je samostatným záväzkovým dôvodom – právnym dôvodom vzniku záväzku, po uzavretí dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z nového záväzku z dohody o urovnaní.“. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke a žalovanému v 1. radeodôvodnil okresný súd tým, že boli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa vyžadované§ 150 OSP. Tieto videl v okolnostiach sporu a okolnostiach, ktoré mu predchádzali, najmäpokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ešte žalovanými, nedoriešenívyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj v tom, že žalobcovia nemohliovplyvniť to, aby žalovaní pred podpísaním a uzavretím kúpnej zmluvy so žalobcami malivlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti vyriešené, teda v „komplikovaných právnych vzťahoch medzi samotnými odporcami“.
Proti rozhodnutiu vo veci samej podali odvolanie žalobcovia a proti výrokuo náhrade trov konania sťažovateľka, ktorá dôvodila tým, že neboli splnené podmienkyna aplikáciu § 150 OSP, okresný súd dôvody hodné osobitného zreteľa neskúmala nepriznanie náhrady trov konania odôvodnil iba zložitosťou veci.
Krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil rozsudkomč. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 a náhradu trov odvolacieho konania účastníkomnepriznal.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súduč. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trov konaniaodôvodnila tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Rozhodujúcim vo veci bolaplatnosť dohody o urovnaní uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalobcami, a nie zložitosťpredmetu sporu, ktorá sama osebe nemôže ani byť dôvodom hodným osobitného zreteľapre aplikáciu § 150 OSP. Aj ústavný súd, rozhodujúc o skoršej sťažnosti sťažovateľkyna porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, nálezom č. k. IV. ÚS 224/2012-29 z 3. júla 2012 v konaníokresného súdu konštatoval, že vec nie je skutkovo ani právne zložitá. Navyše krajský súddostatočným spôsobom v odôvodnení rozsudku č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014,pokiaľ ide o potvrdenie výroku o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke, nereagovalani na odvolacie argumenty sťažovateľky, jeho rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľnéa nepochopiteľné. Odvolací súd sa iba stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa,hoci pre takýto jeho postup neboli splnené zákonné podmienky. Aplikácia § 150 OSPprichádza do úvahy iba celkom výnimočne, musí byť náležite odôvodnená a všeobecný súdsa musí zaoberať skutkovými okolnosťami veci, v ktorých vidí dôvody hodné osobitnéhozreteľa zo všetkých aspektov, ktoré sú relevantné (I. ÚS 109/09, II. ÚS 122/09,I. ÚS 248/2010). Porušenie práva sťažovateľky na majetok podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 sťažovateľkaodôvodnila tým, že vo veci jej vznikli trovy v celkovej výške 3 783,64 €, ktoré muselaúčelne vynaložiť na bránenie svojho práva, k podaniu žaloby podnet nedala, tieto trovy byjej nebyť podania žaloby žalobcami neboli vznikli. Krajne negatívnym zásahomdo majetkovej sféry sťažovateľky je nepriznanie náhrady trov konania aj preto, že jeinvalidnou dôchodkyňou s výškou dôchodku 340 € mesačne.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujúza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmoma zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky na porušenie týchto jej základných práv rozsudkomkrajského súdu č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trovkonania je jej presvedčenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci oboma všeobecnýmisúdmi a nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 v dotknutej častiodôvodnil takto:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania účastníci konania a vo svojich písomných vyjadreniach k odvolaniam konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasledujúcich O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto s poukazom na cit. ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil....
S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľov, na ktorej založili svoje odvolacie dôvody a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konanie, odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., § 151 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. Všetci účastníci podali proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie v určitých častiach. Ani jeden z účastníkov nebol vo svojom odvolaní úspešný, preto súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu — aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP —ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súduprvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového ajodvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozhodnutia krajského súdu a rozhodnutiaokresného súdu a v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP považoval ústavný súd za potrebnév ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresnýsúd vo svojom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Pri rozhodovaní o trovách konania súd pri rozhodovaní o nároku navrhovateľov na náhradu trov konania vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, v ktorej návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade voči obom odporcom ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bol zamietnutý.
Na základe takéhoto rozhodnutia odporcovia v 1. a 2. rade boli v konaní úspešní a riadiac sa zásadou ustanovenou v §-e 142 ods. 1 O. s. p. mali by právo na náhradu trov konania voči neúspešnému účastníkovi.
Súd v tomto prípade rozhodujúc o trovách konania použil ustanovenie §-u 150 O. s. p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v súdenom prípade bolo treba prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti na náhradu trov konania. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a teda v posudzovanej veci je významné to, že žalobcovia v konaní neboli úspešní práve preto, lebo medzi žalovanými v 1. a 2. rade vznikla mimoriadna situácia týkajúca sa platnosti či neplatnosti zmluvy, na základe ktorej predmetná nehnuteľnosť prešla z právnej predchodkyne žalovaného v 1. rade na žalovaného v čase, kedy žalovaní v 1. a 2. rade boli manželia a celá táto skutočnosť vlastne ovplyvnila rozhodovanie vo veci najmä z toho hľadiska, že nebola doriešená medzi žalovanými otázka vyporiadania majetku patriaceho do BSM, ktorú skutočnosť navrhovatelia nemohli priamo ovplyvniť, pretože išlo o vzájomne práva a povinnosti medzi odporcami v 1. a 2. rade. Vzhľadom na potrebu urýchleného zápisu nehnuteľnosti, ktorú nadobudli navrhovatelia, do katastra nehnuteľností, dospeli k rozhodnutiu uzavrieť s odporkyňou v 2. rade dohodu o urovnaní, ktorá z právneho hľadiska, tak ako to je v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia konštatované, vlastne zakladá nový právny vzťah a navrhovatelia nemohli ovplyvniť tú skutočnosť, aby odporcovia v 1. a 2. rade riadnou súdnou cestou iniciovali také rozhodnutie o vlastníckom vzťahu k spornej nehnuteľnosti pred podpísaním a uzavretím kúpno-predajnej zmluvy navrhovateľov s odporcom, keď odporkyňa v 2. rade sa uspokojila s tým, že na základe dohody o urovnaní jej v podstate vyplatili navrhovatelia takmer celý jej podiel a preto vlastne nepokračovala vo svojom práve domáhať sa určenia, že je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti a tým vlastne celú túto situáciu právne účastníci na strane odporcov natoľko skomplikovali, že z jednoduchého právneho úkonu kúpy a predaja sa stal zložitý právny vzťah, na základe ktorého bolo potrebné posudzovať viaceré právne inštitúty na to, aby vo veci samej bolo možné rozhodnúť. Súd všetky tieto skutočnosti považoval za dôvody hodne osobitného zreteľa a aj napriek tomu, že voči odporcom v 1. a 2. rade bol návrh zamietnutý, teda boli v konaní obaja úspešní, súd im, ani odporcovi v 1. rade a ani odporkyni v 2. rade, nepriznal z vyššie uvedených dôvodov právo na náhradu trov konania, keď považoval tieto dôvody, ktoré spočívali na komplikovaných právnych vzťahoch medzi samotnými odporcami, za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vo vzťahu k navrhovateľom v 1. a 2. rade poznačili celé toto konanie.“
Ústavný súd k ustanoveniu § 219 ods. 2 OSP už konštatoval, že zákonodarcomupravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždypotrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vosvetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcej saprávom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutnépovažovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníkasúdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 118/2010).
Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí nedospel k iným skutkovým aleboprávnym záverom ako súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP saobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia,neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súdz ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámciodvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadupostupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a jevhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovaniesprávnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a aniúčelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovamivyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.
Sťažovateľka pritom vychádza pri identifikovaní a hodnotení dôvodov hodnýchosobitného zreteľa z presvedčenia, že týmito dôvodmi podľa názoru okresného súdui krajského súdu boli iba dôvody týkajúce sa zložitosti veci, ktorú sama nepovažujeza skutkovo či právne zložitú. Na druhej strana sama sťažovateľka uznáva, žepri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 OSP je potrebné vziať do úvahy všetkyrelevantné okolnosti veci.
Všeobecné súdy v prípade sťažovateľky takto postupovali a, ako to vyplýva ajz odôvodnenia ich rozhodnutia, za významnú skutkovú okolnosť veci považovali to, žesťažovateľka so žalovaným v 1. rade nemali riadne usporiadané vlastnícke vzťahyk nehnuteľnosti, čím celý vzťah so žalobcami „skomplikovali“, a na druhej stranežalobcovia ako kupujúci tieto skutočnosti nemali možnosť ovplyvniť, ako aj to, žesťažovateľka sa „uspokojila s tým, že na základe dohody o urovnaní jej v podstate vyplatili navrhovatelia takmer celý jej podiel, nepokračovala vo svojom práve domáhať sa určenia, že je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti“.
Ústavný súd preto s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutiakrajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že krajský súd dostatočneneodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľkyneobstojí. Rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu dalo jasnúa zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka nastolila. Neobstojí ani tvrdeniesťažovateľky, podľa ktorého sú rozhodnutia všeobecných súdov založené na nesprávnejaplikácii § 150 OSP, pretože okolnosti nimi považované za dôvody hodné osobitnéhozreteľa sú takýmito dôvodmi aj v zmysle § 150 OSP.
Pre úplnosť možno ešte uviesť, že ustanovenie § 150 ods. 2 OSP je ustanovením s tzv.relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy konania sú vočiuplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť.Ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp.sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Ako na to ústavný súd už poukázal, neprimeranosťvýšky trov konania v porovnaní s výškou pohľadávok uplatňovaných sťažovateľom jenatoľko markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženiaokresného súdu, ktoré rozhodne nevybočuje zo zákonom ustanoveného rámcavyplývajúceho z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomuznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jehosťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdumohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj právana majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015