znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 56/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Š., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Brezno sp. zn. 5 C 80/2010 z 9. februára 2011, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 111/2011 zo 17. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 204/2011 z 10. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2012 doručená sťažnosť J. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 80/2010 z 9. februára 2011, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 111/2011 zo 17. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 204/2011 z 10. októbra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Sťažovateľka /ako navrhovateľka č. 1/ podala žalobu na príslušný OS v Brezne o neplatnosť   dražby,   konanie   bolo vedené pod   číslom   č.   k.   5   C 80/2010.   Okrem iného v žalobe dôvodila tým, že záložná zmluva je neplatná, neexistovala žiadna pohľadávka ktorá by mala byť zabezpečená toto záložnou zmluvou, nikdy jej nebola odporcom č. 1 poskytnutá pôžička,   nikdy   neprevzala   od   odporcu   č.   1...   žiadnu   finančnú   hotovosť   a   teda   výkon záložného práva bol protiprávny, neprípustný a dražba /nehnuteľnosti.../ je teda neplatná. Okresný súd v Brezne ako prvostupňový súd zvolal prvé pojednávanie na ktorom sa osobne nezúčastnila sťažovateľka..., pričom právny zástupca ju ospravedlnil, ako dôvod uviedol náhle zdravotné problémy svojej klientky o ktorých sa dozvedel len telefonicky pred pojednávaním, s tým že ako dôkaz navrhol jej vypočutie ako účastníka konania na ďalšom pojednávaní,   pretože   pre   rozhodnutie   vo   veci   to   považoval   za   potrebné.   Prvostupňový Okresný súd v Brezne navrhnutý dôkaz vypočutie navrhovateľky ako účastníčky konania nevykonal, považoval ho za nadbytočný a nepotrebný a rozhodol tak, že návrh zamietol. Sťažovateľka... podala prostredníctvom advokáta odvolanie kde okrem iného dôvodila tým, že v konaní je potrebné vziať do úvahy všetky skutočnosti a okolnosti za ktorých malo /či mohlo/   dôjsť   k   údajnému   poskytnutiu   finančných   prostriedkov   a   prvostupňový   súd   sa nepokúsil odstrániť tento rozpor v tvrdeniach účastníkov keď nevypočul účastníčku konania /sťažovateľku/, ktorá k odvolaniu pripojila osobný list s vysvetlením z 24. 2. 2011, lekársku správu s prosbou ojej vypočutie aspoň v odvolacom konaní. V podanom odvolaní okrem iného bolo poukázané na skutočnosť že keďže išlo o náhlu poruchu zdravia u sťažovateľky, nebolo technicky možné aby na pojednávaní mal právny zástupca k dispozícii písomný dôkaz o zdravotných problémoch svojej klientky. Krajský súd v odvolacom konaní č. k. 14 Co/111/2011   rozhodol   tak,   že   potvrdil   napadnutý   rozsudok   s   odôvodnením   že prvostupňový súd postupoval procesné správne ak konal v neprítomnosti navrhovateľov /teda   aj   sťažovateľky/,   ale   za   prítomnosti   právneho   zástupcu,   ale   nevyhodnotil   ani   sa nezaoberal   dôkazmi   predloženými   v   odvolacom   konaní   a   jednoducho   procesný   postup prvostupňového   súdu   považoval   za   vecne   správny.   Sťažovateľka   teda   podala   dovolanie a Najvyšší súd SR v konaní č. k. 6 Cdo 204/2011 dovolanie odmietol s tým že podľa názoru NS súdy /prvostupňový OS BR aj odvolací KS BB/ postupovali v zmysle prísl. zákonných ustanovení, pri prejednaní veci procesné nepochybili a svojim postupom voči sťažovateľke... neodňali možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f O. s. p....

Máme za to, že postupom, rozhodnutím súdov na všetkých stupňoch v prejednávanej veci   súdy   odňali sťažovateľke možnosť   konať pred súdom podľa   § 237   písm.   f O. s. p. z dôvodu   že   prvostupňový   a   odvolací   súd   nevykonali   dôkaz   vypočutie   sťažovateľky..., odvolací   súd   /KS   BB/   sa   vôbec   v   odôvodnení   nezaoberal   dôkazmi   predloženými v odvolacom konaní..., čím sťažovateľke bolo odňaté základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, spravodlivý proces z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietame porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozsudkami:

- Okresného súdu v Brezne... č. k. 5 C 80/2010 zo dňa 9. 2. 2011

- Krajského súdu Banská Bystrica... č. k. 14 Co/111 2011 zo dňa 17. 5. 2011

- Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... č. k. 6 Cdo 204/2011 zo dňa 10. 10. 2012 porušené   bolo.

2. Rozsudky

- Okresného súdu v Brezne... č. k. 5 C 80/2010 zo dňa 9. 2. 2011

- Krajského súdu Banská Bystrica... č. k. 14 Co/111/2011 zo dňa 17. 5. 2011

- Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... č. k. 6 Cdo 204/2011 zo dňa 10. 10. 2012 sa zrušujú a vec vracia Okresnému súdu v Brezne aby o nej konal a znova rozhodol

3. Okresný súd v Brezne... Krajský súd Banská Bystrica... Najvyšší súd Slovenskej republiky... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke trovy konania do 30 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky vo výške 1001,12.- Euro...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 80/2010 z 9. februára 2011, rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   111/2011   zo   17.   mája   2011   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2011 z 10. októbra 2012.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   z   čl.   6   dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 5 Co 80/2010 z 9. februára 2011

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Co   80/2010   z 9.   februára 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľka   v   prípade   presvedčenia   o   jej   nesprávnosti   mala   proti   rozhodnutiu okresného   súdu   k   dispozícii   podanie   odvolania,   čo   aj   využila.   O   odvolaní   rozhodoval krajský   súd,   v   ktorého   právomoci   bolo   prípadné   zistenie   porušenia   práv   sťažovateľky. Povinnosťou krajského súdu bolo v prípade zistenia nedostatkov v rozhodnutí okresného súdu   poskytnúť   ochranu   právam   sťažovateľky,   avšak   krajský   súd   porušenie   zákona v rozsudku okresného súdu nezistil, preto rozsudkom sp. zn. 14 Co 111/2011 zo 17. mája 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.

Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 111/2011 zo 17. mája 2011

Ak   nie   sú   splnené   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom   prípade   ústavný   súd   považuje sťažnosti   za   zjavne neopodstatnené podľa   §   25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   teda   znamená,   že   už   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 111/2011 zo 17. mája 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd „ako súd odvolací rozsudkom zo 17. mája 2011 sp.   zn. 14 Co 111/2011 potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny. Zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal   zo   zistenia,   že   Okresný   súd   Brezno   uznesením   z   26.   februára   2010   č.   k. 5 C 45/2010-21 vydal predbežné opatrenie, v ktorom bola žalovanému 1/ uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, a to akýmkoľvek predajom nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom dražby, až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a že toto uznesenie bolo žalovanému 1/ doručené až 4. marca 2010. Keďže dražba nehnuteľnosti bola vykonaná dňa 3. marca 2010 žalovaným 2/ ako dražobníkom, dospel k zhodnému názoru s prvostupňovým súdom, že v Čase vykonávania dražby dražobníkom neexistoval dôvod na upustenie od dražby predmetnej nehnuteľnosti a táto prebehla v súlade so zákonom č. 527/2002 Z. z. V dôvodoch   rozhodnutia   sa   vysporiadal   i   s   odvolacou   námietkou   žalobcov   ohľadne pojednávania prvostupňovým súdom v ich neprítomnosti a nevypočutia nimi navrhovaných svedkov.“.

Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok nie je svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila (a v dôsledku toho   ani   s   jeho   rozhodnutím   vo   veci   samej),   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2011 z 10. októbra 2012

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených   práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2011 z 10. októbra 2012 ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd mal porušiť ňou označené práva tým, že odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že nezistil, žeby okresný súd a krajský súd pochybili v jej veci a žeby jej odňali možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať,   či   v   konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2011 vyplýva:„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,   že   dovolanie   podala   včas   účastníčka   konania   (§   240   ods.   1   O. s. p.),   riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   dovolaním   (§   236   a   nasl.   O. s. p.),   a   bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti   rozhodnutiu,   voči   ktorému takýto mimoriadny   opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238   ods.   1   a   3   O. s. p.,   pretože   nejde   o   zmeňujúci,   ale   o   potvrdzujúci   rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

Ak súdne konanie trpí niektorou zvád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   v   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

Žalobkyňa 1/ v dovolaní tvrdila, že postupom súdov nižších stupňov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tým, že nebola v celom   konaní   vypočutá   ako   účastníčka   konania,   neboli   vykonané   výsluchy   ňou navrhovaných svedkov a odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania. Ohľadne námietky prejednania veci bez výsluchu účastníčky konania dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 96/1999 uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 26/2000, v ktorom dospel k názoru, že výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov a že nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd uváži, že vykonanie tohto dôkazu nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu. Zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by súd musel v každom prípade účastníka konania vypočuť. Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobkyňa   1/   mala   možnosť   zúčastniť   sa   súdneho pojednávania pred   prvostupňovým   súdom uskutočneného   dňa   19.   januára   2011   a   pred súdom   vypovedať,   ktorú   možnosť   nevyužila   (jej   zástupcu,   ktorý   ju   ospravedlnil,   žiadny doklad preukazujúci jej nepriaznivý zdravotný stav súdu nepredložil). Keďže okresný súd skutkový stav považoval za dostatočne zistený a objasnený najmä z predložených listinných dôkazov,   ale   aj   z   výpovedí   ostatných   účastníkov   na   pojednávaní,   nevidel   dôvod   na odročenie   pojednávania   za   účelom   výsluchu   žalobkyne   1/   a   ani   za   účelom   výsluchu navrhovaných svedkov T. O. a I. O., čo aj náležíte zdôvodnil. Aj odvolací súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami ohľadne nevykonania týchto dôkazov.

V   danom   prípade   vecná   správnosť   rozhodnutia   súdov   závisela   predovšetkým   od zistenia,   Či   (ne)bolo   navrhovateľovi   dražby   (žalovanému   1/)   alebo   dražobníkovi (žalovanému 2f)   v čase   dražby   vykonateľným   rozhodnutím   súdu   zakázané   s predmetom dražby nakladať. Pre riadne zistenie skutkového stavu boli preto v danej veci rozhodujúce listinné   dôkazy,   ktoré   boli   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   aj   náležité   vykonané. Skutočnosti, ku ktorým sa chcela žalobkyňa 1/, resp. ňou navrhovaný svedkovia vyjadriť, neboli relevantné pre rozhodnutie o zamietnutí žaloby. Súdy preto nepochybili, ak majúc za to, že skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov postačuje na rozhodnutie vo veci samej, žalobkyňu 1/ ani navrhovaných svedkov v konaní nevypočuli.

K ďalšej dovolacej námietke žalobkyne 1/ dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2011, podľa ktorého odvolací súd môže o odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania,   ak   nejde   o   niektorý   z   prípadov uvedených   v   odseku   1   tohto   ustanovenia,   teda   ak   nejde   o   prípad,   kedy   je   potrebné zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie   (rozhodnutie   o   tejto   otázke   však   patrí   výlučne odvolaciemu súdu a nie účastníkom konania), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože v danej veci nešlo o žiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania a sám bol oprávnený posúdiť, či doplní dokazovanie alebo nie.

Pokiaľ   teda   dovolateľka   videla   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   nielen v nenariadení pojednávania na prejednanie jej odvolania, ale aj v tom, že odvolací súd nezopakoval, resp. nedoplnil dokazovanie vykonaním navrhnutých dôkazov, dovolací súd k vyššie uvedenému na doplnenie poznamenáva, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania.

Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že súdy postupovali v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesné nepochybili a svojim postupom žalobkyni 1/ neodňali možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238   O. s. p.   a v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   ani   dôvody   prípustnosti   uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne 1/ podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol. Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravu   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je zdôvodnené vyčerpávajúcim   spôsobom,   najvyšší   súd   k   zásadným   námietkam   sťažovateľky   zaujal konkrétne stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantné. V citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľky   považovať   za   neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdiť.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013