znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 56/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia   čl.   19   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 8 CoP 29/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Cdo 147/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť K. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia   čl.   19   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoP 29/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Cdo 147/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je starou matkou maloletých detí, a to N. S., M.   S.   a S.   S.   (ďalej   aj   „mal.   deti“   alebo   „mal.   N.“,   „mal.   M.“   a   „   mal.   S.“).   Dcéra sťažovateľky   Mgr.   S.   S.,   ktorá   bola   matkou   mal.   detí   (ďalej   len   „matka“),   zomrela 21. decembra 2006. Matka pred svojou smrťou žila u sťažovateľky spoločne s mal. deťmi. Všetky mal. deti boli počas života matky jej zverené do osobnej starostlivosti. Otec mal. detí Mgr. M. S. (ďalej len „otec“) sa choval voči matke počas jej života násilne, a to tak fyzicky,   ako   aj   psychicky.   Maloletá   S.   a   matka   žili   prevažne   v   spoločnej   domácnosti so sťažovateľkou a otcom od roku 2005, avšak otec sa na jej výchove nepodieľal. Maloleté deti   po   smrti   matky   boli   jeden   rok   v   opatere   sťažovateľky   a žili   s   ňou   v   spoločnej domácnosti. Maloletá S. s ňou bývala dlhšie, pričom citovo bola na ňu po smrti matky naviazaná. Rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 P 207/2006 z 3. mája 2007 bola mal. S. zverená do náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľky, pričom otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 2 500 Sk mesačne. Zároveň bol upravený styk s mal. S. Návrh sťažovateľky na zverenie mal. N. do jej osobnej starostlivosti   bol   zamietnutý.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   10   CoP   291/07-200   zo 16. mája   2008   bol   rozsudok   okresného   súdu   zmenený   tak,   že   návrh   sťažovateľky na zverenie mal. S. do jej náhradnej osobnej starostlivosti bol zamietnutý.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   P   119/2009-103   z   8.   novembra   2010   bolo rozhodnuté o zmene predchádzajúceho rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 P 207/2006 z 3. mája 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 291/2007 zo 16. mája 2008   tak,   že   sťažovateľke   sa   umožnil   styk   s   mal.   N.   a   s   mal.   S.   každú   prvú   nedeľu v mesiaci, pričom styk s mal. M. sa neupravil. Následným rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 29/2011-130 z 23. júna 2011 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že styk sťažovateľky s mal. S. a s mal. N. sa neupravuje. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 147/2011 z 22. novembra 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 CoP 29/2011 z 23. júna 2011. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 3. januára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Rozsudok krajského súdu je nepresvedčivý a ústavne nekonformný. Nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože je v rozpore so závermi znaleckého dokazovania a s názorom kolízneho opatrovníka. Obaja navrhli styk sťažovateľky s mal. deťmi upraviť. Nie je preto zrejmé, na základe akých skutočností   rozhodol   krajský   súd   o   zmene   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bol   styk umožnený. Znalecký posudok je v danej veci dôkazom značnej sily. Maloleté deti pred znalcom vyjadrili svoje názory na úpravu styku so sťažovateľkou, pričom tieto názory sú v znaleckom   posudku   citované.   Znalec   konštatoval,   že   nezistil   signifikantné   narušenie vzťahu medzi mal. deťmi a sťažovateľkou, pričom uviedol, že k odcudzeniu došlo skôr z dôvodu   dlhodobého   odlúčenia   a   sekundárne   aj   pod   vplyvom   prebratia   názorov   otca. Vzťah mal. detí k sťažovateľke je poznačený negatívnym vzťahom medzi sťažovateľkou a otcom. Znalec nezistil u mal. S. primárne negatívny vzťah k sťažovateľke. Vo vzťahu k mal. N.   uviedol,   že   táto   má   veľa   zážitkov   so   sťažovateľkou.   Tieto   ovplyvňujú   jej   súčasné prežívanie, pričom mal. N. je schopná sa k zážitkom vrátiť. Podľa znalca by bola škoda, keby sa pozitívne zážitky pod vplyvom negatívneho vzťahu otca a sťažovateľky popreli. Neobstojí   preto   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   mal.   S.   a   mal.   N.   citové   väzby na sťažovateľku nemajú. Nemožno tiež súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa ktorého vyhrotené   vzťahy   medzi   otcom   a   sťažovateľkou   vylučujú   vhodnosť   akejkoľvek   úpravy styku sťažovateľky s mal. S. a s mal. N. s tým, že by takáto úprava mohla v konečnom dôsledku viesť až k úplnej averzii a odmietaniu sťažovateľky zo strany mal. detí. Jednotlivé závery krajského súdu si navzájom odporujú, nemajú vnútornú spojitosť. Na jednej strane sa vyzdvihuje pozitívny prínos styku, na druhej strane sa však tvrdí, že je vylúčená akákoľvek vhodná úprava styku. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností krajský súd vyvodil, že súdom   upravený   styk   by   mohol   ešte   viac   situáciu   vyhrotiť   a   vzájomný   vzťah   zhoršiť. Krajský   súd   iba   stroho   konštatuje,   že   doterajšia   úprava   styku   sa   nerealizovala.   Pritom neberie do úvahy, že styku nebránia prekážky, ktoré by zavinila sťažovateľka. Naopak, styku bráni otec. Z tohto dôvodu nie je zrejmé ani to, prečo by vhodnejším stimulom pre obnovenie narušených vzťahov mali byť stretnutia sťažovateľky s mal. deťmi na základe ich slobodného a spontánneho rozhodnutia.

Najvyšší   súd   sa   v   dovolacom   uznesení   nezaoberal   rozsudkom   krajského   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti, hoci sťažovateľka v dovolaní namietala odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) s poukazom na dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2   písm.   a),   b)   a c)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Pritom   prípustnosť   dovolania opierala o nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú a dovolanie odmietol. Podľa názoru sťažovateľky nemal tak urobiť bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu. Správne mal dovolanie buď zamietnuť, alebo mu vyhovieť.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 8 CoP 29/2011 a najvyšším   súdom   pod sp.   zn. 7 Cdo 147/2011 s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu z 22. novembra 2011 a rozsudok krajského súdu z 23. júna 2011 boli zrušené   a   vec   vrátená   najvyššiemu   súdu   a   krajskému   súdu.   Požaduje   tiež   priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 8 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP 29/2011-130 z 23. júna 2011 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 12 P 119/2009-103 tak, že styk sťažovateľky s mal. S. a s mal. N. sa neupravuje. Podľa názoru krajského súdu posúdením všetkých relevantných skutočností bolo treba dospieť k záveru, že okresný súd nesprávne rozhodol, ak upravil styk sťažovateľky s mal. N. a s mal. S., a to i napriek tomu, že tieto nemajú citové   väzby   na   sťažovateľku   a   doterajšie   súdne   rozhodnutie   o   úprave   styku   sa nerealizovalo, pričom preukázaná zmena pomerov vo vzájomnom vzťahu už neodôvodňuje potrebu súdnej úpravy styku. Aj keď sa sťažovateľka po smrti matky o mal. deti starala, a to najmä o mal. S, a v tom čase mali k sebe skutočne veľmi blízko, tak ako to konštatoval znalec, treba poukázať na to, že znalec vychádzal z aktuálnej situácie, ktorá sa za posledné dva roky výrazne zmenila. V súčasnosti už iný znalec konštatoval vzájomné odcudzenie následkom dlhodobého odlúčenia a prebratia videnia celej kauzy od otca. Vzťahy medzi otcom a sťažovateľkou sa intenzívne vyhrotili vo všetkých smeroch až tak, že vylučujú vhodnosť akejkoľvek úpravy styku, ktorá by mohla v konečnom dôsledku viesť až k úplnej averzii a odmietaniu sťažovateľky zo strany mal. detí. Predovšetkým mal. N. sa dostala do veku, keď sa začala viacej orientovať na užší okruh priateliek, ako na rodinu, svoj vzťah so sťažovateľkou simplifikovala len na to, čo s ňou bude robiť (že sa s ňou bude nudiť), ako aj na to, že sa s ňou dlhšiu dobu nestretávala, čo spôsobilo oslabenie prežívania emočného vzťahu a zostala „len“ jeho praktická rovina (čo jej prinesie, resp. či ich nebude obťažovať) tak,   ako   to   konštatoval   znalec   v   aktuálnom   znaleckom   posudku.   Maloletá   S.   podľa znaleckého posudku prebrala po starších súrodencoch „videnie“ celej kauzy i „logické“ zdôvodnenia   narušenia   vzťahu   so sťažovateľkou.   Navyše   sa   zistilo,   že   má   vytvorené jednoznačné   emočné   ukotvenie   k otcovi   a   súrodencom,   najmä   k   mal.   N.i,   ktorá   jej v nevedomej rovine supluje aj matku a uspokojuje potreby emočného cítenia bez toho, aby na to potrebovala sťažovateľku. Krajský súd nepovažoval za vhodné opätovne vstupovať do týchto vzťahov a umelo zachovať priestor pre sťažovateľku na obnovenie vzájomných vzťahov, ak to doteraz nemalo pre účastníkov konania pozitívny význam, a ak si ešte mal. S. a mal. N. pre svoj vek a vývoj osobnosti neuvedomujú, aký potencionálny prínos pre ne sťažovateľka   môže   predstavovať.   Preto   zmenil   predchádzajúce   rozhodnutie   a   styk neupravil. Zohľadnil pritom aj tú podstatnú skutočnosť, že súdom upravený styk by mohol ešte viac vyhrotiť situáciu a vzájomný vzťah zhoršiť. Z osobnostnej štúdie otca, z jeho charakteristiky od zamestnávateľa, stanoviska kolízneho opatrovníka, ale ani z jeho postoja v predmetnej veci (prejavil iniciatívu presťahovať sa s mal. deťmi do blízkeho susedstva sťažovateľky)   nevyplýva,   že   by   mal   na   mal. deti   zlý   vplyv,   resp.   že   by   im   zakazoval navštevovať sťažovateľku, ak by o to prejavili záujem. Vhodnejším stimulom pre obnovenie narušených   vzťahov   budú   práve   stretnutia   sťažovateľky   s   mal.   deťmi   na   základe   ich slobodného   a spontánneho   rozhodnutia,   ktoré   budú   zároveň   dostatočne   rešpektovať   aj rodičovské práva otca. Otec má nielen výchovné práva, ale aj povinnosti. Jednou z nich je vychovávať   dieťa   v úcte   a   láske   aj   k   starým   rodičom   a   byť   deťom   vzorom   vlastným správaním. Pretože väzby medzi otcom a mal. deťmi na jednej strane a sťažovateľkou na strane   druhej   boli   v posledných   rokoch   značne   oslabené,   resp.   narušené   vzájomnými konfliktmi riešenými aj prostredníctvom núteného výkonu rozhodnutia a ingerencie polície, najmä   v   tejto   adaptačnej   fáze   bude   potrebné   k   ich   obnoveniu   pristupovať   postupne, nenásilne,   rešpektovať   priania   mal.   detí   (aj   keď   sú   podľa   názoru   sťažovateľky ovplyvňované   otcom)   a snažiť   sa   o   citovo   neutrálne   správanie   v   ich   prítomnosti   bez vracania sa k problémom z minulosti, nad ktoré by sa v najlepšom záujme mal. detí mali povzniesť tak, aby boli v budúcnosti schopní obohacovať ich ďalší osobnostný vývoj. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 147/2011 z 22. novembra 2011 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 CoP 29/2011 z 23. júna 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania v danom prípade prichádzala   do   úvahy   iba   z   niektorého   z   dôvodov   uvedených   v   ustanovení   §   237 Občianskeho súdneho poriadku,   pričom   sťažovateľka   namietala odňatie možnosti konať pred   súdom   v   zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   to nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu a nesprávnym vyhodnotením vykonaného dokazovania. V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou treba uviesť, že rozsudok krajského súdu obsahuje všetky náležitosti predpísané v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto ani nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Iba nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia by mohol byť   považovaný   za   vadu   zakladajúcu   prípustnosť   a   zároveň   aj   dôvodnosť   dovolania. V súvislosti   s   namietaným   nesprávnym   vyhodnotením   vykonaného   dokazovania   treba uviesť,   že   nesprávne   vyhodnotenie   dôkazov   nie   je   vadou   konania   v   zmysle   §   237 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť sama   osebe   nezakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku [nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné, ako to vyplýva z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) až c) Občianskeho súdneho poriadku].

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo odmietnuté dovolanie   sťažovateľky   ako   neprípustné,   nemožno   vytknúť nič.   Sťažovateľka   namietala predovšetkým to, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého sa opiera o ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho   poriadku,   skúmanie   vecnej   správnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   spravidla neprichádza do úvahy, pretože takto prípustné dovolanie možno odôvodniť iba podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, čo neumožňuje skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia.

Rovnako treba za úplné a presvedčivé považovať aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu,   ktorý   vyhodnotením   relevantných   dôkazov   dospel   k   záveru   o   tom,   že   styk sťažovateľky s mal. N. a s mal. S. nie je vhodné upravovať s tým, že prednosť má ich spontánna   vôľa.   V   žiadnom   prípade   nemožno   rozsudok   krajského   súdu   považovať   ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Okolnosť, že sťažovateľka sa so závermi krajského   súdu   nestotožňuje,   neznamená   porušenie   ňou   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012