znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 56/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 T 3/2006 z 27. apríla 2007 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 120/2007 z 21. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2007   doručená   sťažnosť   D.   P.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. F., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 3/2006 z 27. apríla 2007 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd) sp. zn. 2 To 120/2007 z 21. júna 2007.

Sťažovateľ uviedol, že 31. januára 2006 podala Krajská prokuratúra v B. okresnému súdu obžalobu č. k. Kv 107/04-367.

Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 3/2006.

Sťažovateľ ďalej uviedol: „dňa 27. 4. 2007 rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom   5   T   3/2006,   na   základe   ktorého   ma   v   zmysle   obžaloby   uznal   za   vinného zo spáchania trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. 8. 2003 a bol mi uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a bol som zaradený do III. NVS.“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   priamo   do   zápisnice   odvolanie. Rozsudok bol jeho obhajcovi doručený 11. mája 2007.

Krajský súd 21. júna 2007 odvolanie ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ uviedol, že uznesenie   krajského   súdu   o   zamietnutí   odvolania   do   dňa   písania   sťažnosti   nemal k dispozícii.

Dňa   23.   apríla   2007   rozhodoval   okresný   súd   v   inom   konaní   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby. Išlo o konanie sp. zn. 1 T 17/2007 a jeho žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Súd rozhodoval aj o žiadostiach spoluobvinených Š. a H. V konaní sp. zn. 1 T 17/2007 rozhodoval totožný sudca ako v konaní sp. zn. 5 T 3/2006.

Sťažovateľ poukázal na to, že v odôvodnení zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z väzby v konaní okresného súdu sp. zn. 1 T 17/2007 na str. 2 ods. 3 je uvedené „... treba však vidieť aj skutočnosť, že tunajšiemu súdu bola podaná krajským prokurátorom ďalšia obžaloba ohľadne D. P. a ďalších obv. pre trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. 8. 2003,   pričom   za   túto   trestnú   činnosť   bol   už   aj   uznaný   vinným   a   odsúdený   rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 4. 2007 sp. zn. 5 T 3/2006, kedy mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do III. NVS. Tento rozsudok nieje doposiaľ právoplatný“.

Prvostupňové konanie okresného súdu sp. zn. 5 T 3/2006 trvalo do 27. apríla 2007. V tento deň ho prvostupňový súd odsúdil a uložil mu taký istý trest, ako to uviedol 23.   apríla   2007   v   odôvodnení   rozhodnutia,   ktorým   jeho   žiadosť   o prepustenie   z   väzby zamietol.

Konania okresného súdu sp. zn. 5 T 3/2006 a sp. zn. 1 T 17/2007 spolu nesúvisia. Nejde o meritórne a väzobné konanie v tej istej veci, sú prepojené len tým istým konajúcim sudcom a osobou sťažovateľa.

Tieto   skutočnosti   v   rámci   riadneho   opravného   prostriedku   vytýkal   sťažovateľ konajúcemu súdu osobne, písomne, ako aj prostredníctvom obhajcu v písomne podaných dôvodoch odvolania. Krajský súd na tieto skutočnosti nereagoval a jeho odvolanie zamietol. (Odvolanie písané sťažovateľom z 11. júna 2007 a odvolanie jeho obhajcu z 24. mája 2007).

V   konaní   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   3/2006   sťažovateľovi   nebolo   umožnené oboznámiť   sa   so všetkými   dôkazmi.   Najmä   mu   nebolo   umožnené   oboznámiť   sa s výpoveďami   spoluobžalovaných.   Napriek   skutočnosti,   že   sám   odvolaním,   ako   aj prostredníctvom odvolania jeho obhajcu avizoval odvolaciemu súdu takýto zásah do jeho práv, nedošlo zo strany konajúcich súdov k náprave.

Sťažovateľ   opodstatnenosť   sťažnosti   na   ústavnom   súde   odôvodnil   tým,   že   čl. 46 ods. 1 ústavy   garantuje právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu a   čl.   6   ods.   1   dohovoru zakotvuje právo každého na spravodlivé súdne konanie.

Podľa sťažovateľa bolo jeho právo domáhať sa svojich práv pred nezávislým súdom porušené, pretože ten istý súd prostredníctvom toho istého sudcu konal spôsobom, ktorý odporuje tejto zásade, pretože 23. apríla 2007 rozhodoval v konaní sp. zn. 1 T 17/2007 a uviedol skutočnosti, ktoré mu nemohli byť známe, pretože to boli skutočnosti týkajúce sa iného konania – sp. zn. 5 T 3/2006.

Z   týchto   dôvodov   podľa   sťažovateľa   nemožno   hovoriť   o   nestrannosti   okresného súdu, pretože okresný súd bol predpojatý vo vzťahu k nemu alebo k veci. Boli porušené jeho ústavné práva garantované aj dohovorom. Zásahy do jeho práv neboli „zhojené“ ani konaním a rozhodnutím druhostupňového súdu.

Podľa znenia čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Toto jeho ústavné právo na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom bolo porušené konaniami a rozhodnutiami okresného   súdu   v   konaní sp.   zn.   5 T 3/2006 a krajského súdu v konaní sp. zn. 2 To 120/2007 tým, že nebol oboznámený s výpoveďami spoluobžalovaných.   Nemohol   sa   k   výpovediam   spoluobžalovaných   vyjadriť.   Nevie,   čo spoluobžalovaní k samotnej veci, ako aj vo vzťahu k nemu tvrdili. Týmto postupom súdov bolo porušené aj právo, ktoré je upravené v čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, pretože mu bolo zabránené obhajovať sa.

Podľa   znenia   čl.   50   ods.   2   ústavy   každý,   proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Toto ústavné právo bolo okresným súdom porušené tým, že 23. apríla 2007 v konaní sp. zn. 1 T 17/2007 v písomnom rozhodnutí uviedol: „... treba však vidieť aj tú skutočnosť, že tunajšiemu súdu bola podaná krajským prokurátorom ďalšia obžaloba ohľadne D. P. a ďalších obv. pre trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, ods. 2, písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. 08. 2003, pričom za túto trestnú činnosť bol už aj uznaný vinným a odsúdený rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 04. 2007 sp. zn. 5 T 3/2006, kedy mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do III. NVS. Tento rozsudok nie je doposiaľ právoplatný.“

Štyri dni pred rozhodnutím v merite veci sp. zn. 5 T 3/2006 v čase, keď nebolo ukončené dokazovanie vo veci samej, konajúci okresný súd vyslovil, že sťažovateľ je vinný a uvádza, aký mu bude uložený trest odňatia slobody. Odvolací súd sa touto skutočnosťou nezaoberal, nebral na ňu zreteľ v konaní ani pri rozhodnutí.

Podľa sťažovateľa bola hrubo porušená zásada prezumpcie neviny, ktorá je chránená čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu.

Toto   ústavné   právo   sťažovateľa   na   obhajobu   bolo   porušené   tým,   že   nebol oboznámený so všetkými dôkazmi realizovanými pred okresným súdom a následne sa ani nemohol k takýmto dôkazom vyjadriť. Skutočnosti uvádzané spoluobžalovanými sú mu do dnešného dňa neznáme a nemohol sa k nim vyjadriť. Jeho obhajca nemôže poznať jeho stanovisko k tvrdeniam spoluobžalovaných a obhajoba sa tým stáva vyslovene formálnou, pretože nie je spojená s jeho názorom na vykonané dokazovanie.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na obhajobu chránené čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru. Zásah prvostupňového súdu v konaní a rozhodnutí nebol napriek odvolaniu z jeho strany ukončený. Druhostupňový súd pokračoval v zásahu do tohto práva v odvolacom konaní a následne aj v rozhodnutí.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   ktorým vysloví, že:

„1) Rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 5 T 3/2006 zo dňa 27. 4. 2007 v spojitosti s Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 To 120/2007 zo dňa 21. 6. 2007 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa chránených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR v náväznosti na čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2)   Ústavný   súd   SR   zrušuje   Rozsudok   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 5 T 3/2006   zo   dňa   27.   4.   2007   a   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 2 To 120/2007 zo dňa 21. 6. 2007.

3)   Ústavný   súd   SR   vracia   vec   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ   si   v návrhu   na   rozhodnutie   o procesných   otázkach   uplatnil   nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, ktoré bližšie nešpecifikoval.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní, či je daná jeho právomoc, riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 198/07).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozhodnutím okresného súdu (rozsudkom sp. zn. 5 T 3/2006 z 27. apríla 2007) a rozhodnutím krajského súdu (uznesenie sp. zn. 2 To 120/2007).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 120/2007 z 21. júna 2007 tak, že odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

V súlade   s   uvedeným   princípom   subsidiarity   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho preskúmanie na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   postupu   a   rozsudku krajského súdu v odvolacom konaní.

Sťažovateľ   už   na   pojednávaní   27.   apríla   2007   zahlásil   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 3/2006. Dôvody odvolania doručil okresnému súdu 25. mája 2007 a tie isté dôvody odvolania doručil krajskému súdu 28. mája 2007.

V odvolaní   sa   sťažovateľ   sústredil   na   skutkové   zistenia   okresného   súdu,   ktoré nepovažoval za   dostatočne   preukázané,   neuviedol   v ňom   však   žiadne   dôvody,   ktoré   by signalizovali porušenie jeho základných práv a ktoré neskôr použil v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Sťažovateľ doručil „dodatok – odvolanie“ krajskému súdu 11. júna 2007, v ktorom namietol celý postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj postup prvostupňového súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   uznesení   z   21.   júna   2007   sp.   zn. 2 To 120/2007,   ktorým   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa,   dostatočne   vysporiadal so všetkými vznesenými námietkami, pričom dospel k záveru, že postup súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo, bol správny a v súlade s Trestným poriadkom. Krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa na porušovania procesných noriem v predchádzajúcom konaní. Krajský súd pritom poukázal na skutočnosť, že obžalovaní ani obhajcovia nevyužili možnosť danú im podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6   ods.   3   písm.   c.)   dohovoru   v   tom,   že   mu   nebolo   umožnené   oboznámiť   sa s výpoveďami spoluobžalovaných, a teda   ani sa   k nim   vyjadriť.   Tým   podľa   neho došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu.

K   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn.   2 To   120/2007   spočívajúcom   v tom,   že   sa   nevysporiadal   so   sťažovateľovou námietkou o zásahu do jeho základných práv tým, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s výpoveďami spoluobžalovaných, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ disponuje dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - dovolaním. Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu z 21. júna 2007 sp. zn. 2 To 120/2007 uplatniť na základe zákona (Trestného poriadku). Ochranu sťažovateľovým právam je v tomto prípade oprávnený poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   dovolaním   napadnúť   obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 písm. c) Trestného poriadku je dôvodom dovolania porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 To 120/2007 z 21. júna 2007 vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 195/07).

Porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že v doplnení svojho odvolania proti rozsudku okresného súdu z 27. apríla 2007 sp. zn. 5 T 3/2006 namietal aj skutočnosť, že okresný súd v uznesení sp. zn. 1 T 17/2007 z 23. apríla 2007 použil informáciu o jeho odsúdení v jeho trestnej veci sp. zn. 5 T 3/2006, hoci odsudzujúci rozsudok vo veci sp. zn. 5 T 3/2006 okresný súd vyhlásil až 27. apríla 2007.

Sťažovateľ,   ktorého   návrhom   je   ústavný   súd   viazaný,   však   v sťažnosti   podanej ústavnému   súdu   namietal   porušenie   prezumpcie   neviny   rozsudkom   okresného   súdu z 27. apríla   2007   sp.   zn.   5   T   3/2006   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 To 120/2007.

Zo spisového materiálu okresného súdu (sp. zn. 5 T 3/2006) a krajského súdu (sp. zn. 2 To 120/2007) však nevyplýva žiadna možnosť porušenia prezumpcie neviny sťažovateľa.

Ak sťažovateľ namieta porušenie prezumpcie neviny tým, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 17/2007 v uznesení z 23. apríla 2007 bolo avizované jeho neskoršie   odsúdenie   v inej   trestnej   veci,   toto   mohol   namietať   v podaní   opravného prostriedku proti tomuto uzneseniu. Podľa zistenia ústavného súdu tak sťažovateľ aj urobil, keďže ale konanie vo veci sp. zn. 1 T 17/2007 sťažovateľ v tejto sťažnosti na ústavnom súde nenapáda, ústavný súd v ďalšom nepreskúmaval, ako sa s jeho námietkou vysporiadal všeobecný súd.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008