znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 56/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., H., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 158, 159/06 z 27. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2007 faxom a 3. januára 2007 poštou doručená sťažnosť E. Š., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 158, 159/06 z 27. septembra 2006.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 21. júna 2001 Okresnému súdu Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   bola žalovaným uložená povinnosť odstrániť dažďové zvody z tej strany ich rodinného domu, ktorá susedila s jej pozemkom, odstrániť kanalizáciu, ktorá podľa tvrdenia sťažovateľky ústila na jej pozemok a nad únosnú mieru spôsobovala jeho zamokrenie, a aby žalovaní zamurovali okenné otvory v časti ich domu, ktorá susedila s nehnuteľnosťou sťažovateľky. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 497/01-293 z 12. mája 2005 žalobu sťažovateľky v časti, ktorou   sa   domáhala   zamurovania   okenných   otvorov   a odstránenia   kanalizácie,   zamietol a časť žalobného návrhu, ktorou sa sťažovateľka domáhala odstránenia dažďových zvodov z domu žalovaných, vylúčil na samostatné konanie.

Krajský   súd   v odvolacom   konaní   o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu okresného súdu rozsudkom sp. zn. 2 Co 158, 159/06 z 27. septembra 2006 rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   497/01 z 12. mája   2005   v časti,   v ktorej   okresný   súd   žalobu   sťažovateľky   zamietol,   v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 158, 159/06 z 27. septembra 2006 nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2006 a vykonateľným sa   stal 16. novembra 2006. O časti   žalobného   návrhu   sťažovateľky,   ktorý   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 5 C 497/01 z 12. mája 2005 vylúčený na samostatné konanie v súčasnosti koná okresný súd pod novou sp. zn. 5 C 252/06.

Zo sťažnosti sťažovateľky je zrejmá jej nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru iba stotožnil so skutkovým stavom zisteným v prvostupňovom konaní bez toho, aby napravil nedostatky dokazovania okresného súdu, ktorý nevykonal všetky dôkazy navrhované sťažovateľkou, a v rozsudku sa ani nevysporiadal s dôvodmi, kvôli ktorým tieto ňou navrhované dôkazy nevykonal.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Sťažovateľka predložila dôkazy o tom, že jej pozemok je zamokrený, dôkaz o tom, že v   súvislosti   s   vdychovaním   výparov   z   fekálií   má   dlhodobé   zdravotné   problémy   (...) a navrhla,   vykonať   dôkazy   na   preukázanie   jej   tvrdení   a   týkajúcej   sa   skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie súdu. (...)

Súd prvého stupňa ani jeden z uvedených dôkazov nevykonal. (...) Je pravdou, že ustanovenia O. s. p. vzťahujúce sa na dokazovanie umožňujú súdu nevykonať   všetky   z   navrhovaných   dôkazov,   rovnako   ako   je   pravdou,   že   vykonávanie dôkazov   patrí   súdu.   Samotné   nevykonanie   navrhovaných   dôkazov   neznamená   zakaždým porušenie práva účastníkov zakotveného v čl. 4 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Voľnosť súdu pri posudzovaní, ktoré z dôkazov vykoná však nie je neobmedzená, nemožno ju vykladať tak, že súd nie je oprávnený nevykonať taký dôkaz, ktorým môže byť preukázané tvrdenie účastníka, ktoré ak sa ukáže byť pravdivým, môže znamenať rozhodnutie súdu v prospech   tohto   účastníka.   Povinnosť   a   právo   navrhovať   dôkazy   je   jedným   z   tých zákonných ustanovení, ktorým O. s. p. zabezpečuje právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Postupom súdu prvého stupňa bolo sťažovateľke znemožnené svoje tvrdenia preukázať. Dôkaz, o ktorý sa súd opiera, vychádza zo stanoviska, že sťažovateľka nepreukázala   svoje   tvrdenia.   Keď   však   navrhovala   na   svoje   tvrdenia   dôkazy,   súd   tieto dôkazy ignoroval. Sťažovateľke bola tak postupom súdu odňatá možnosť svoje tvrdenia preukázať.

Je nesporné, že v postupom prvostupňového súdu došlo k zásahu do vyššie uvedených práv   sťažovateľky.   V   takomto   prípade   bol   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   v   súlade s ustanovením § 221 ods. 1 pís. a a pís. c. Ak napriek uvedenému pochybeniu odvolací súd nepostupoval spôsobom ktorým mu ukladajú citované ustanovenia O. s. p. porušenie práv sťažovateľky je nevyhnutné pričítať na ťarchu tomuto súdu.

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že v súvislosti s porušením jej práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   došlo   aj   k   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu vlastníckeho práva (...).

Keďže uvedené práva zaručuje SR všetkým je povinnosťou štátnych orgánov nielen nezasahovať   svojou   činnosťou   do   tých   práv,   ale   v   prípade,   že   je   to   v   ich   právomoci poskytnúť ochranu pred zásahom do uvedených práv každému, kto sa zákonom predpísaným spôsobom na ne so žiadosťou o takúto ochranu obráti.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 2 Co 158, 159/06 zo dňa 27. 9. 2006 a konaním ktoré mu predchádzalo porušil právo sťažovateľky

- domáhať sa svojho práva zákonom stanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR

- na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- na ochranu vlastníckeho práva zakotveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR

-   na   ochranu   pred   výkonom   vlastníckeho   práva,   ktorý   nad   mieru   primeranú   pomerom poškodzuje ľudské zdravie a životné prostredie zakotveného v čl. 20 ods. 3 Ústavy SR

- na pokojné užívanie majetku zakotveného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn 2 Co 158, 159/06 zo dňa 27. 9. 2006.

Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ktoré je povinný Krajský súd v Prešove vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní odo dňa právoplatností tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť   je   absencia   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   základným   právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

1. Podstata námietok sťažovateľky ohľadom porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jej nesúhlase s postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý podľa jej názoru nevykonal dôkazy, ktoré navrhovala na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení   a s dôvodmi   ich   nevykonania   sa   nevysporiadal   ani   v označenom   rozhodnutí krajského súdu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   ani   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

K námietkam sťažovateľky, ktorými argumentuje vo svojej sťažnosti, krajský súd v napádanom rozsudku uviedol nasledovné:

«Z výsledkov vykonaného dokazovania predovšetkým zo záverov znalca súd zistil, že splašková kanalizácia z rodinného domu a dažďová kanalizácia na rodinnom dome, garáži a vedľajších stavbách žalovaných je umiestnená správne vo vzťahu odvádzania dažďových a splaškových   vôd   z objektu   a   následného   odvedenia   do   verejnej   kanalizácie.   Vedenie dažďových zvodov na strane na strane domu smerom k pozemku žalobcov pozdĺž celého domu a hospodárskej budovy s vyústením na pozemok žalobcov, nebolo pri šetrení zistené. Požiadavka   na   odkrytie   kanalizácie   pozdĺž   domu   a hospodárskych   stavieb   bola neopodstatnená, lebo pri šetrení nebolo preukázané odvádzanie dažďových a splaškových vôd   na   pozemok   žalobcov.   Žiadané   výkopové   práce   by   mohli   narušiť   statiku   stavby rodinného domu žalovaných. Na strane žalovaných neboli zistené také nedostatky, ktoré by prekážali   riadnemu   užívaniu   obidvoch   rodinných   domov,   alebo   aby   sa   znehodnocovali susedné   pozemky.   V   súvislosti   s   nárokom   žalobcov   o   zamurovanie   okenných   otvorov, prvostupňový súd poukázal na závery znaleckého posudku, v ktorom znalec konštatuje, že umiestnenie   okenných   otvorov   na   prvom   prízemnom   podlaží   a   na   prvom   nadzemnom podlaží je v súlade s predloženou projektovou dokumentáciou. (...)

Žalobkyňa   v odvolaní   poukázala,   že   čiastočný   rozsudok   bol   vydaný   v rozpore so zákonom   bez   náležitého   zhodnotenia   veci   a na   základe   nedostatočného   znaleckého posudku. Súd nevykonal znalecké dokazovanie preskúmaním stavebného povolenia žalobcu a žalovaných (nehnuteľnosť žalovaných sa nachádza priamo na hranici pozemkov žalobcov, čo je v rozpore so   Stavebným   zákonom).   Závery   znaleckého posudku sú   zmätočné.   (...) Zdôraznila, že žalovaní svojou činnosťou neustále zasahujú do právom chránených záujmov žalobcov. (...)

Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „odvolací   súd")   príslušný   na   rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, v znení platnom do 31. 8. 2005 (ďalej len „O. s. p.“), vzhľadom na včas   podané   odvolanie   žalobkyňou   (§   204   ods.   1   O. s. p.)   preskúmal   rozsudok   v   jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad platných pre odvolací súdny proces (§ 211 a nasl. O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. (...) Vlastník   veci   sa   musí   zdržať   všetkého,   čím   by   nad   mieru   primeranú   pomerom obťažoval   iného   alebo,   čím   by   vážne   ohrozoval   výkon   jeho   práv.   Preto   najmä   nesmie ohroziť susedovu stavbu, alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom,   plynmi,   parami,   pachmi,   pevnými   a tekutými   odpadmi,   svetlom,   tienením a vibráciami,   nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne   v   nevhodnej   ročnej   dobe   odstraňovať   zo   svojej   pôdy   korene   stromu   alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok (§ 127 Občianskeho zákonníka).(...) Výsledkami   vykonaného   dokazovania   pred   prvostupňovým   súdom   v   konaní   bolo nepochybne preukázané a s tými sa aj odvolací súd stotožňuje, že žalovaní nemajú vedenú kanalizáciu cez parcelu žalobkyne, t. j. po parcele KN 3181 a 3182/1, ale kanalizácia vedie cez dvor žalovaných, teda po parcele KN č. 3183 a následne vyúsťuje do splaškovej verejnej kanalizácie, ktorá vedie v miestnej ceste vedúcej popred rodinný dom žalovaných.

Pokiaľ   ide   o   uplatňovaný   nárok   o   zamurovanie   okenných   otvorov   na   tej   strane rodinného domu, ktorá susedí s pozemkom žalobcov, z výsledkov vykonaného dokazovania predovšetkým   zo   záverov   znaleckých   posudkov   nepochybne   vyplýva,   že   umiestnenie okenných otvorov na prvom prízemnom podlaží, v prvom nadzemnom podlaží a druhom nadzemnom podlaží je v súlade s predloženou projektovou dokumentáciou. Ohľadne dvoch okien, ktoré sú umiestnené na druhom nadzemnom podlaží v kúpeľni a v „špajze“, tieto majú rozmery 60 cm x 90 cm, pričom v pôvodnej projektovej dokumentácii bola navrhovaná veľkosť okna 210 cm x 150 cm. Teda rozmery týchto dvoch okien sú podstatne menšie, ako bolo   plánované.   Uvedená   skutočnosť   je   len   v   prospech   žalobkyne.   Naviac   je   potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa resp. jej právni predchodcovia boli účastníkmi stavebného konania a v rámci neho neboli z ich strany vznesené žiadne námietky. Stavebné povolenie je platné a predchádzajúce konania pred Stavebným úradom v H. nepotvrdili námietky žalobkyne. Pretože   výkon   práva   žalovaných   sa   opiera   o   povolenie   príslušného   orgánu

-Stavebného úradu v H., pričom uskutočňovaný výkon práva žalovaných z rámca úradne povolenej činnosti nevybočuje, nejde zo strany žalovaných o neoprávnený zásah, a preto správne postupoval prvostupňový súd, ak žalobu aj v tejto časti zamietol.

K odvolacej námietke žalobkyne, že znalec nepreskúmal stavebné povolenie vydané žalovaným, odvolací súd poznamenáva, že na otázku preskúmania stavebného povolenia nemožno vykonávať znalecké dokazovanie, pretože tu ide o rozhodnutie v správnom konaní, ktoré môže byť iba v zákonom stanovených podmienkach preskúmavané. K ďalšej odvolacej námietke,   že   rodinný   dom   žalovaných   je   postavený   na   hranici   susediacich   pozemkov, odvolací   súd   poznamenáva,   že   predmetom   konania   nie   je   určenie   priebehu   hranice, prípadne odstránenie stavby rodinného domu z pozemku žalobkyne, a preto nebolo dôvodné zamerať dokazovanie na zisťovanie priebehu hranice medzi susediacimi pozemkami. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa § 219 O. s. p potvrdil rozsudok vo výrokoch, ktorými súd žalobu zamietol.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a na   zásadné   námietky   odvolania   sťažovateľky zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie   sťažovateľky   považovať   za   neodôvodnené a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský   súd   sa   stotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu   ohľadom   zistenia skutkového   stavu   a jeho   právnej   kvalifikácie.   Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by   bola   popretím   ich   podstaty   či   zmyslu. Ústavný   súd   uznáva,   že   súčasťou   obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil. Takéto   odôvodnenie   musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Skúmaný   postup   ani   rozhodnutie   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V danom prípade súdy založili svoje rozhodnutie na zistení skutkového   stavu   prostredníctvom   súdneho   znalca,   ktorého   nezaujatosť   nespochybnila žiadna zo sporových strán, takže dôkaz vykonaný týmto spôsobom možno považovať za dostatočne   objektívny   s patričnou   váhou   dôveryhodnosti   a vážnosti.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Pretože sťažovateľka   namietala   porušenie   čl.   20   ods.   1   a   3   ústavy   a čl.   1 dodatkového   protokolu   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a arbitrárnosti   záverov   napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na uvedené závery, ako aj vzhľadom na to, že krajský súd nemôže byť primárnym porušovateľom označených práv, nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa sťažovateľky tiež porušené. Preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007