znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 56/05-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla   o   sťažnosti   I.   S.,   s.   r.   o.,   R.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   A.   H.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Rožňava č. k. 11 Cb 1/2004-186   z 24.   júna   2004   a uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 13 Co 225/04-205 z 24. augusta 2004 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   I.,   S.,   s.   r.   o.,   R.   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava č. k. 11 Cb   1/2004-186   z 24.   júna   2004   a uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k. 13 Co 225/04-205 z 24. augusta 2004 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. decembra 2004 doručené podanie spoločnosti I. S., s. r. o., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. H., K., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 11 Cb 1/2004-186 z 24. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 225/04-205 z 24. augusta 2004.

Okresný súd a krajský súd rozhodli týmito uzneseniami o povinnosti sťažovateľky uhradiť trovy predbežného opatrenia, pretože návrh na predbežné opatrenie bol zamietnutý z dôvodu, že výkon rozhodnutia bol zabezpečený iným predbežným opatrením vydaným rovnako na návrh sťažovateľky. Sťažovateľka sa domnieva, že o náhrade trov predbežného opatrenia   možno   rozhodnúť   len   v súvislosti   s rozhodnutím   vo veci   samej   s dvoma výnimkami: „V zmysle § 145 OSP účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania, prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazov. Z citovanej právnej normy   vyplýva,   že o   náhrade   trov   predbežného opatrenia rozhodne súd   až   v súvislosti s meritórnym   rozhodnutím   a   na   toto   rozhodnutie   nadväzujúcim   rozhodnutím   (výrokom) o náhrade trov konania vo veci samej. V uznesení o predbežnom opatrení súd o náhrade trov   konania   nerozhoduje.   Základným   procesným   predpokladom   priznania   nároku   na náhradu   trov   predbežného   opatrenia   je   procesný   úspech   účastníka   vo   veci   samej a priznanie nároku na náhradu trov celého konania.“ Prvou výnimkou je rozhodovanie o nárokoch podľa ustanovenia bývalého § 95 ods. 2 zákona o rodine (R 21/87) a druhou výnimkou je podľa výkladu sťažovateľa situácia, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie, v ktorom nedochádza k uloženiu povinnosti navrhovateľovi podať návrh vo veci samej.

Právny zástupca sťažovateľky v doplnení sťažnosti, ktoré bolo doručené ústavnému súdu   16.   mája   2005,   zdôraznil   nevyhnutnosť   aplikácie   princípu   ústavne   konformnej interpretácie   v prejednávanom   prípade   odkazom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 249/04 a tým, že v pôvodnom podaní bola citovaná iba judikatúra českého ústavného súdu. Ďalej uvádza, že „v danom prípade sú napadnuté rozhodnutia dôsledkom excesného a svojvoľného výkladu právnej normy všeobecnými súdmi (aj v zjavnom rozpore s právnou teóriou)“, a preto neobsahujú interpretáciu súladnú s ústavou. Ďalej dodáva, že «navyše je zrejmé, že Okresný súd v Rožňave si bol interpretácie contra legem vedomý – ako sám uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia – „uprednostnil“ však princíp viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 226 OSP pred princípom legality   v zmysle   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR   a princípom   viazanosti   sudcu   normatívnymi právnymi aktmi v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.»

Tým,   že   všeobecné   súdy   rozhodli   o povinnosti   sťažovateľky   uhradiť   trovy zamietnutého predbežného opatrenia už v rámci konania o predbežnom opatrení, a nie až v rozhodnutí o veci samej, porušili podľa sťažovateľky jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd vyslovil tento nález:

„1. Okresný súd v Rožňave uznesením zo dňa 24. 06. 2004, sp. zn. 11 Cb 1/2004-186, porušil základné právo obchodnej spoločnosti I. S. s. r. o. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 24. 08. 2004, sp. zn. 13 Co 225/04-205, porušil základné právo obchodnej spoločnosti I. S. s. r. o. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 08. 2004, sp. zn. 13 Co 225/04- 204 (správne 13 Co 225/04-205, pozn.), v časti výroku ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného   súdu   v   Rožňave   zo   dňa   24. 06.   2004,   sp.   zn.   11   Cb   1/2004-186,   o trovách predbežného opatrenia zrušuje.

4. Uznesenie Okresného súdu v Rožňave zo dňa 24. 06. 2004, sp. zn. 11 Cb 1/2004- 186, v časti výrokov o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Okresný súd v Rožňave a Krajský súd v Košiciach sú spoločne a nerozdielne povinné   zaplatiť   advokátovi   sťažovateľa   náhradu   trov   konania   sťažovateľa   vo   výške 13.742,- Sk.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. II. ÚS 56/05-16 z 18. februára 2005 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky, predsedu   okresného   súdu   a predsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky oznámil listom doručeným ústavnému súdu 12. mája 2005, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Právny zástupca sťažovateľky sa k veci nevyjadril, ale podaním doručeným ústavnému súdu 16. mája 2005 doplnil sťažnosť.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 18.   mája   2005 doručenom ústavnému súdu 19. mája 2005 (Spr 1502/05) po krátkej rekapitulácii prípadu uviedol:   „Aj   keď   je   nesporné,   že   ustanovenie   §   145   O.   s.   p.   počíta   pri   náhrade   trov predbežného   opatrenia   so   skutočnosťou,   že   sa   prizná   tomu,   komu   boli   priznané   trovy konania   vo   veci   samej,   v prejednávanej   veci   nastal   prípad,   keď   konanie   o predbežnom opatrení sa skončilo zamietnutím návrhu, resp. zastavením konania o predbežnom opatrení, a preto   s použitím   §   151   ods.   1   O.   s.   p.   bolo   potrebné   o trovách   konania   rozhodnúť.“ V závere   vyjadrenia   preto   konštatuje,   že   postupom   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť k namietanému porušeniu označených ústavných práv, a navrhuje, aby takto rozhodol aj ústavný súd. Predseda okresného súdu zároveň oznámil, že okresný súd súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. júna 2005 doručenom ústavnému súdu 8. júna 2005 (Spr 963/05) uviedol, že krajský súd nepovažuje sťažnosť za dôvodnú a stotožňuje sa s názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení z 24. augusta 2004 č. k. 13 Co 225/04-205. Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že krajský súd súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Dôvodom   hmotnoprávneho   sporu   na   všeobecnom   súde   je   spor   o neplatnosť „manažérskych“   zmlúv   a o vrátenie   bezdôvodného   obohatenia   z ich   plnenia   medzi sťažovateľkou a jej bývalými konateľmi. Sťažovateľka mala dvoch konateľov, manželov, ktorí mohli za spoločnosť konať samostatne. V prípade vypovedania týchto „manažérskych“ zmlúv   mali   podľa   ich   ustanovení   konatelia   právo   na   vysoké   odstupné.   Konateľ   1   za sťažovateľku vypovedal zmluvu konateľke 2 a konateľka 2 za sťažovateľku vypovedala zmluvu konateľovi 1. Sťažovateľka vyplatila každému z konateľov odstupné cca 12 mil. Sk. Podobne mala sťažovateľka uzavretú zmluvu o poskytovaní právnej pomoci s advokátom. Aj tá bola vypovedaná s tým, že advokát dostal vysoké odstupné.

Keďže išlo o značnú sumu, sťažovateľka z dôvodu obavy, že môže byť zmarený budúci výkon rozhodnutia, využila inštitút predbežného opatrenia tým spôsobom, že podala dva samostatné návrhy na predbežné opatrenie tomu istému okresnému súdu proti trom odporcom,   dvom   bývalým   konateľom   a bývalému   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky. Obidva návrhy na predbežné opatrenie boli doručené okresnému súdu 10. októbra 2003. Návrhu, v ktorom žiada, aby odporcovia zložili peňažnú sumu do úschovy okresného súdu, bola   pridelená   sp.   zn.   11   NcCbP   3/03   (ďalej   aj   „prvý   návrh“).   Návrhu,   v ktorom sťažovateľka žiada, aby okresný súd odporcom zakázal disponovať s prostriedkami na ich bankovom účte, bola pridelená sp. zn. 11 NcCbP 4/03 (ďalej aj „druhý návrh“).

Sudkyňa okresného súdu nesúhlasila s vecnou príslušnosťou okresného súdu a bez rozhodnutia opatrením zo 14. októbra 2003 podľa § 104a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) postúpila obidva   návrhy krajskému   súdu.   Pri   prvom   návrhu krajský súd nesúhlasil s postúpením veci a 16. októbra 2003 predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Najvyšší   súd 28. októbra 2003 rozhodol, že na konanie je vecne príslušný okresný súd. Okresný súd rozhodol 26. januára 2004 tak, že odporcovia (1, 2 a 3) sú povinní zložiť peňažnú sumu do úschovy okresnému súdu.

Pri druhom návrhu po postúpení veci okresným súdom súhlasil krajský súd so svojou vecnou   príslušnosťou,   21.   októbra   2003   vyhovel   návrhu   a zakázal   odporcom   1   a 2 disponovať bankovým účtom. Nárok voči odporcovi 3 vylúčil krajský súd na samostatné konanie.   Odporcom   1   a 2   taktiež   bola   uložená   povinnosť   podať   žalobu   o neplatnosť „manažérskych“ zmlúv v určenej lehote.

Pri prvom návrhu podali odporcovia odvolanie (odporcovia 1 a 2 spolu, osobitne odporca 3) doručené okresnému súdu zhodne 12. februára 2004. V odvolaní odporcovia polemizujú o otázke hmotnoprávnej stránky veci, ale zároveň upozorňujú, že existuje aj druhý návrh na predbežné opatrenie a dokonca aj tretí návrh proti odporcovi 3, a preto je potrebné   sa   vyrovnať   s litispendenciou.   S rovnakou   argumentáciou   navrhujú   podaniami z 25. a 26. februára 2004 odporcovia 1, 2 a 3, aby okresný súd na základe § 77 ods. 2 OSP zrušil   predbežné   opatrenie.   Vo   vyjadrení   k odvolaniu   sťažovateľka   odmieta   jednotlivé argumenty odporcov, pričom osobitne možno spomenúť jej námietku, že v danom prípade nejde o prekážku litispendencie, pretože to neboli totožné návrhy.

Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   odporcov   tak,   že   mu   vyhovel   a uznesením z 11. marca   2004   uznesenie   okresného   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia   zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodmi tohto rozhodnutia boli neuvedenie konkrétnych dôvodov predbežného opatrenia podľa § 74 ods. 1 a 2 OSP, neurčenie lehoty trvania predbežného opatrenia a nerozhodnutie o trovách konania, pretože podľa krajského súdu je predmetom konania iba návrh na nariadenie predbežného opatrenia, a teda nie aj návrh vo veci samej. Rozhodnutím súdu prvého stupňa o predbežnom opatrení sa konanie vo veci končí, a preto bolo potrebné v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 OSP rozhodnúť aj o náhrade trov prvostupňového konania.

Po   vrátení   veci   okresný   súd   rozhodol   uznesením   z 24.   júna   2004   tak,   že   návrh sťažovateľky proti odporcom 1 a 2 zamietol, pretože nárok bol už dostatočne zabezpečený v „druhom“ návrhu pred krajským súdom.   Konanie voči   odporcovi   3 zastavil z dôvodu prekážky veci rozsúdenej, pretože Okresný súd Košice I v „treťom“ konaní po vylúčení veci krajským súdom na samostatné konanie zamietol totožný návrh na predbežné opatrenie. Zároveň   v súlade   so   záväzným   právnym   názorom   krajského   súdu   rozhodol   o tom,   že sťažovateľka je povinná nahradiť odporcom 1, 2 a 3 trovy konania.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa včas odvolala sťažovateľka. Domnieva sa, že rozhodnutím krajského súdu o druhom návrhu na predbežné opatrenie nemuselo dôjsť k dostatočnej   ochrane   jej   nárokov,   pretože   medzičasom   mohli byť finančné prostriedky prevedené. Sťažovateľka v odvolaní tiež nesúhlasí s rozhodnutím o trovách, o ktorých mal podľa jej názoru rozhodnúť súd až v rozhodnutí vo veci samej.

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu so stručným odôvodnením, že jeho dôvody sú „správne, výstižné a presvedčivé“ a odvolacie námietky sú neopodstatnené. Prvý návrh   na   predbežné   opatrenie   doručený   10.   októbra   2003   bol   voči   odporcom   1   a 2 právoplatne zamietnutý 5. októbra 2004 a voči odporcovi 3 bolo konanie zastavené.

V prípade druhého návrhu po tom, ako krajský súd vyhovel návrhu na predbežné opatrenie, sťažovateľka oznámila krajskému súdu podaním doručeným 5. novembra 2003, že podala 29. októbra 2003 v zmysle uznesenia o predbežnom opatrení žalobu o určenie neplatnosti   právneho   úkonu   a vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Odporcovia   sa   proti uzneseniu o predbežnom opatrení včas odvolali uvádzajúc, že predbežné opatrenia pred začatím konania v obave o budúci výkon rozhodnutia sú celkom výnimočné a konkrétne v tomto   prípade   je   predbežné   opatrenie   tiež   neodôvodnené.   Najvyšší   súd   uznesením z 18. decembra 2003 uznesenie krajského súdu potvrdil s tým, že sa stotožňuje s názorom krajského   súdu   o naliehavom   právnom   záujme   sťažovateľky   na   ochrane   jej   práv. Rozhodnutie o predbežnom opatrení vydané na základe druhého návrhu nadobudlo podľa doložky právoplatnosti vykonateľnosť 4. novembra 2003 a právoplatnosť 6. apríla 2004.

Uznesením, ktorým krajský súd vyhovel druhému návrhu, bol návrh voči odporcovi 3   vylúčený   na   samostatné   konanie.   Medzičasom   však   sťažovateľka   podala   samostatnú žalobu proti odporcovi 3 Okresnému súdu Košice I. Tento súd uznesením z 2. decembra 2003 zamietol návrh na predbežné opatrenie, pretože sťažovateľka neosvedčila naliehavosť potreby   pre   jeho   nariadenie.   Krajský   súd   uznesením   z 3.   februára   2004   v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice I.

III.

Podstatou sťažnosti je to, že všeobecné súdy rozhodli o povinnosti nahradiť trovy konania o vydanie predbežného opatrenia, hoci nebolo rozhodnuté o veci   samej, a preto podľa   sťažovateľky   neboli   splnené   zákonné   predpoklady   na   takéto   rozhodnutie,   ktoré vyplývajú z § 145 OSP.

Ústavný   súd   najprv   zdôrazňuje,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno   predovšetkým   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu.   Ústavný   súd   už   rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).

V článku 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj   úprava   platenia   a náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy). Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má alebo nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenia tohto základného práva bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania, za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný s uplatnením svojho procesného stanoviska a dosiahol, že sa návrh alebo žaloba proti nemu právoplatne zamietli alebo dosiahol procesný úspech iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľka uplatnila svoje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podaním dvoch návrhov na nariadenie predbežného opatrenia. O jednom z týchto návrhov („prvý“ návrh) bolo právoplatne rozhodnuté tak, že bol zamietnutý, a po tomto rozhodnutí   všeobecných   súdov   sa   už   nerozvinula   ďalšia   štruktúra   procesnoprávnych vzťahov vo veci samej (dôvod nerozhoduje).

Takýmto uplatnením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu vznikli trovy konania   podľa   II.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   trovy,   ktoré   museli   byť zaplatené   účastníkmi   konania,   proti   ktorým   bol   prvý   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia   podaný.   Platenie   trov   konania   však   až   na   zákonom   ustanovené   výnimky [napríklad podľa § 146 ods. 1 písm. a), § 150 OSP] je pre účastníka konania zákonom uznaným dôvodom na to, aby zaplatené trovy po skončení konania v jeho prospech, ktorý sa posudzuje   výlučne   procesnoprávne   (v posudzovanej   veci   je   to   zamietnutie   návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia), mal nahradené podľa všeobecného procesného princípu ovládajúceho náhradu trov konania v § 142 ods. 1 OSP, ktorým je princíp zodpovednosti za výsledok konania (princíp úspešnosti).

Uplatneniu tohto princípu v konaní podľa II. časti Občianskeho súdneho poriadku nemôže zabrániť len to, že na konanie podľa tejto časti Občianskeho súdneho poriadku nenadväzuje konanie o veci samej. Takýto záver by bol v rozpore s tým, že nikto nesmie okrem   zákonom   uznaných   a ustanovených   dôvodov   (čl.   46   ods.   4   ústavy)   utrpieť   pri uplatnení alebo bránení sa v súdnom konaní žiadnu ujmu na svojich právach, ku ktorým v konaní patrí aj právo na náhradu trov konania.

Tento   záver   platí   predovšetkým   v sporovom   konaní   (to   je   konanie   posudzované ústavným   súdom   v tomto   konaní)   a v konaniach   podľa   II.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku,   v ktorých   sa   uplatňuje   dočasná,   predbežná   ochrana   v sporoch.   Výnimky   sú prípustné   len   v rozsahu   uvedenom   v   §   150   OSP,   prípadne   v   §   143   OSP,   pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde.

Ústavný   súd   podotýka,   že   ak   by   sa   prisvedčilo   názoru   sťažovateľky,   potom   by vznikla situácia, v ktorej by trovy zaplatené vo vecnej spojitosti s prvým návrhom zostali navždy   nenahradené.   Tieto   trovy   totiž   nemožno   (neexistuje   na   to   zákonný   podklad) procesne preniesť do iného konania o veci samej než toho konania, ktoré nadväzuje na návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Potvrdzuje to znenie § 145 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania (ide o konanie vo veci samej), prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazov.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka uplatnila v spore s konateľmi podaním prvého návrhu na nariadenie predbežného opatrenia základné právo na súdnu ochranu v rozsahu dočasnej ochrany. S týmto návrhom neuspela. V tomto konaní podľa II. časti Občianskeho súdneho poriadku protistojaci úspešní účastníci zaplatili pri realizovaní jej základného práva na súdnu ochranu trovy konania, ktorých náhradu uplatnili v súlade s § 142 ods. 1 v spojení s   §   151   ods.   1   OSP.   Ústavný   súd   preto   považoval   rozhodnutia   všeobecných   súdov (okresného súdu a krajského súdu), ktorým bola priznaná náhrada trov konania o vydania predbežného opatrenia, za ústavne súladné a uzavrel, že napadnutým uznesením okresného súdu   č.   k.   11 Cb   1/2004-186   z 24.   júna   2004   a uznesením   krajského   súdu č. k. 13 Co 225/04-205 z 24. augusta 2004 nebolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na toto rozhodnutie ústavný súd už nerozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. júna 2005