znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 559/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti STEEL-MAX,   s. r. o.,   Farská   1739,   Beluša,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo   námestie   25,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 85/2013 z 18. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   STEEL-MAX,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2013   faxom   a 5.   novembra   2013   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti STEEL-MAX,   s.   r.   o.,   Farská   1739,   Beluša   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 43 Cob 85/2013 z 18. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o ochranu práv proti   porušovaniu   obchodného   tajomstva, práv   z nekalej súťaže a o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   475 615,75   €   vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 63 Cb 260/2009 na strane odporcov (odporkyňa v 3. rade, pozn.). Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou (obchodná spoločnosť RAVEN, a. s., pozn.) okresný súd uznesením sp. zn. 63 Cb 260/2009 z 21. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie z 21. októbra 2011“) konanie zastavil a súčasne rozhodol o náhrade trov konania podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 21.   októbra   2011   podala   žalobkyňa   odvolanie, v ktorom argumentovala nevyhnutnosťou aplikácie § 10 ods. 8 vyhlášky, keďže predmetom konania   bola   ochrana   práv   duševného   vlastníctva.   Krajský   súd   o odvolaní   žalobkyne rozhodol uznesením sp. zn. 43 Cob/25/2012 z 31. júla 2012 tak, že uznesenie okresného súdu z 21. októbra 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd následne   o   náhrade   trov   konania   rozhodol   následne,   aplikujúc   §   10   ods.   8   vyhlášky, uznesením č. k. 63 Cb 260/2009-491 z 15. januára 2013 (ďalej len „uznesenie z 15. januára 2013“). Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 15. januára 2013 odvolanie, ktorým   namietala   (okrem   iného)   aplikáciu   ustanovenia   vyhlášky,   ktorá   mala   podľa   nej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu z 15. januára 2013 ako vecne správne potvrdil.

Podľa sťažovateľky «Predmetná žaloba bola od momentu jej podania špekulatívna a šikanózna, pričom jej jediným účelom bolo vytvorenie psychického nátlaku na žalovaných, a   to   napriek   zjavnej   neúspešnosti   žaloby.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žalobca   musel predpokladať, že bude nútený z dôvodu objektívnej neexistencie dôkazných prostriedkov vziať   žalobu   späť,   formálne   definoval   predmet   konania   ako   súčasť   práva   duševného vlastníctva. Úmyslom žalobcu bolo vyhnúť sa povinnosti uhradiť zákonnú náhradu trov konania podľa ustanovenia § 10 ods. 8 vyhlášky. Všeobecné súdy sa formalisticky s takýmto tendenčným konaním žalobcu stotožnili a priznali mi výrazne nižšiu náhradu trov konania. Mám za to, že konajúci súd sa nemohol iba uspokojiť s formálnym definovaním predmetu konania   žalobcom tým,   že   sa   nekriticky,   neodôvodnene a   bez právnej   analýzy stotožnil s názorom   žalobcu.   Uvedeným   formalistickým   výkladom   bez   hlbšej   analýzy   skutkových znakov pojmu „obchodné tajomstvo“ tak odvolací súd porušil moje právo na spravodlivé súdne konanie.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Ústavné právo obchodnej spoločnosti STEEL-MAX, s. r. o. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   spravodlivý   súdny   proces   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18. 07. 2013 sp. zn. 43 Cob/85/2013 porušené bolo. II.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   18.   07.   2013,   sp.   zn. 43 Cob/85/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie o trovách   konania   pred   všeobecnými   súdmi   zásadne   patrí   do   právomoci   týchto   súdov, pri ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho   rozhodovania   (napr. IV. ÚS 248/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky,   ktorá   má   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného   práva   na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   zvlášť extrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   aj k neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods.   1 a 4 ústavy). Pritom   treba dbať na to,   aby nikto len z dôvodu,   že uplatní svoje základné   právo   na   súdnu   ochranu,   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi,   a   to   bez   zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Nosnou   námietkou   sťažovateľky   je   arbitrárnosť   a neodôvodnenosť   napadnutého uznesenia krajského súdu, keďže tento sa pri aplikácii § 10 ods. 8 vyhlášky pri rozhodovaní o náhrade trov konania „uspokojil s formálnym definovaním predmetu konania žalobcom“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   10   ods.   8   vyhlášky   vo   veciach   ochrany   osobnosti   podľa   Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach   ochrany   osobných   údajov   alebo   vo   veciach   týkajúcich   sa   práva   duševného vlastníctva   je   tarifnou   hodnotou   1 000   eur,   ak   sa   nežiada   náhrada   nemajetkovej   ujmy, a 2 000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa náležitým spôsobom zaoberal skutkovými okolnosťami dôležitými pre rozhodovanie o náhrade trov konania, ako aj   pre   správnu   aplikáciu   príslušného   ustanovenia   vyhlášky.   Z   predloženého   spisového materiálu   krajský   súd   zistil,   že «predmetom   sporu   bolo   právo   navrhovateľa   uplatnené podľa § 20 a § 44 a nasl. Obch. zák. z dôvodu porušovania obchodného tajomstva konaním odporcu   1/   a 2/,   ktoré   vykazovalo   aj   znaky   nekalosúťažného   konania,   ktorého   sa   mal dopustiť aj odporca 3/. Podľa tvrdenia navrhovateľa odporca 1/ ako jeho zamestnanec zaslal neoprávnene dokumenty, ktoré tvorili predmet obchodného tajomstva odporcovi 2/ do jeho súkromnej emailovej schránky, čím porušil výlučné právo navrhovateľa na ochranu jeho obchodného tajomstva podľa § 17 Obch. zák., ako aj ďalšie povinnosti vyplývajúce z vnútorných predpisov navrhovateľa rovnako, ako aj odporca 2/, ktorý si tieto dokumenty ponechal. Odporca 3/ sa dopúšťa podľa názoru navrhovateľa nekalosúťažného konania tým,   že   sa   protiprávnym   spôsobom   dostal   k   dokumentom   navrhovateľa   tvoriacim   jeho obchodné   tajomstvo   a   pomocou   odporcu   1/   a   2/   začal   odporca   3/   podnikať   v   oblasti spracovania   betonárskej   ocele   a   súvisiacich   služieb,   a   tým   začal   navrhovateľovi konkurovať,   čím   obchodné   tajomstvo   obsiahnuté   v   dokumentoch   využil   pre   svoju podnikateľskú činnosť bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov. Navrhovateľ si preto uplatnil voči všetkým trom odporcom právo na primerané zadosťučinenie, a to ako v peňažnej, tak aj v nepeňažnej forme.

V nemajetkovej forme žiadal od odporcu 1/ a 2/ ospravedlnenie za porušenie jeho práva k obchodnému tajomstvu a v majetkovej forme žiadal od všetkých troch odporcov spoločne   zaplatenie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   za   porušenie   práva k obchodnému tajomstvu a za nekalosúťažné konanie vo výške 475.615,75 Eur.

Predmetom sporu bol jednoznačne návrh navrhovateľa na uplatnenie si práv, ktoré vyplývajú z ust. § 17 a nasl. Obch. zák. a týkajú sa obchodného tajomstva voči odporcom 1/, 2/ a 3/, ako aj práv vyplývajúcich z § 51 Obch. zák., ktoré si navrhovateľ uplatnil tiež voči všetkým   odporcom,   keď   žiadal,   aby   im   súd   uložil   povinnosť   ospravedlniť   sa   za   ich protiprávne konanie a zaviazať ich spoločne aj na zaplatenie sumy 475.615,75,- Eur ako primerané finančné zadosťučinenie s tým, že plnením jedného z nich zanikne povinnosť ostatných /č. l. 14 spisu/. Obchodné tajomstvo je jedno z práv, ktoré sa zaraďuje medzi práva k nehmotným statkom, ktoré je chránené nielen národnými právnymi predpismi, a to ust. § 17 a nasl. Obch. zák. a prostredníctvom nekalej súťaže upravenej v § 44 a nasl. Obch. zák., ale je chránené aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktorých aplikácia má prednosť pred vnútroštátnym právom. Právna úprava obchodného tajomstva obsiahnutá v § 17 Obch. zák. priradila obchodné tajomstvo k tzv. priemyslovým právam, pričom úprava obsiahnutá v § 20 Obch. zák. poskytuje podnikateľovi rovnakú právnu ochranu ako súťažiteľovi podľa § 51 a § 53 Obch. zák., ktorý nemusí byť v prípade porušenia obchodného tajomstva v súvislosti s nekalou súťažou podnikateľom. Pre postih podľa   §   51   Obch.   zák.   nie   je   ani   podmienkou,   aby   v   súťaži   bolo   obchodné   tajomstvo skutočne využité alebo aby vôbec bolo získané za účelom využitia.

Z   obsahu   návrhu   navrhovateľa   nesporne   vyplýva,   že   si   svoje   nároky   z   titulu porušenia práv k obchodnému tajomstvu uplatnil aj prostredníctvom nárokov z nekalej súťaže.   Rovnako   ako   iné práva   k nehmotným statkom   je aj   nekalá   súťaž   chránená   ako nehmotný   statok   zaradený   do   práv   duševného   vlastníctva   tak,   ako   to   vyplýva   z   čl.   2 bod viii) vyhl.   č.   69/1975   Zb.   o   Dohovore   o zriadení   Svetovej   organizácie   duševného vlastníctva,   čl.   1,   bod   2   a   z   čl.   39   Dohody   o obchodných   aspektoch   práv   duševného vlastníctva /Dohoda TRIPS/ a podľa čl. 1 bod 2 a čl. 10 bis vyhl. č. 64/1975 o Parížskom dohovore   na   ochranu   priemyselného   vlastníctva   v znení   vyhl.   č.   81/1985   Zb.   vyššie uvedenými medzinárodnými zmluvami. Na tejto skutočnosti nič nemení to, že právo nekalej súťaže   zaraďuje   právna   teória   aj   do   kategórie   tzv.   priemyselných   práv,   ktoré   spolu s kultúrnymi právami, medzi ktoré patrí napr. autorské právo vytvárajú oblasť duševného vlastníctva.

Odvolací   súd   už   vo   svojom   zrušujúcom   rozhodnutí   poukázal   na   definíciu   pojmu „duševné   vlastníctvo“,   ktorú   obsahujú   medzinárodné   dohody   podpísané   aj   Slovenskou republikou, na ktoré odkázal aj okresný súd, preto právny názor okresného súdu o tom, že navrhovateľom   uplatnené   právo   je   právom   duševného   vlastníctva,   v   dôsledku   čoho   je potrebné pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré vznikli odporcom 1/ až 3/ v súvislosti s ich   právnym   zastúpením   aplikovať   §   10   ods.   8   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách advokátov je správny a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje. Ak vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov stanovila v § 10 ods. 8   pre výpočet   odmeny   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   vo   veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva tarifnú hodnotu 1000 Eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej   ujmy   a   2000   Eur,   ak   sa   žiada   náhrada   nemajetkovej   ujmy   okresný   súd správne určil pre výpočet odmeny advokátov, ktorí zastupujú odporcov 1/, 2/ a 3/ základ a výšku ich tarifnej odmeny vo výške 91,- Eur za jeden úkon právnej pomoci. Okresný súd postupoval   v intenciách   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   keď   po   opätovnom   právnom posúdení nároku uplatneného navrhovateľom zistil, že právnym zástupcom odporcu 1/ až 3/ vzniklo právo na náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 8 cit. vyhl. č. 655/2004 Z. z., a nie podľa § 10 ods. 1 a 2 cit. vyhl.»

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie aplikácie § 10 ods. 8 vyhlášky pri rozhodovaní o náhrade trov konania   je   zo   strany   krajského   súdu   ústavne   akceptovateľné   a nemožno   ho   označiť za arbitrárne.   Krajský   súd   sa   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   nestotožnil   formálne s predmetom   konania   tak,   ako   ho   označila   žalobkyňa,   ale   naopak,   svoj   záver   o tom, že v konaní   ide   o vec   týkajúcu   sa   práva   duševného   vlastníctva,   podporil   skutkovými zisteniami vyplývajúcimi zo spisu, ktoré následne subsumoval pod príslušné ustanovenia právnych predpisov vrátane medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd vzhľadom na dosiaľ uvedené zastáva názor, že dôvody, na ktorých je založené uznesenie krajského súdu sp. zn. 43 Cob 85/2013 z 18. júla 2013, sú zrozumiteľné a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   z   relevantných   procesných   noriem   (Občianskeho súdneho   poriadku,   Obchodného   zákonníka,   vyhlášky,   ako   aj   medzinárodných   zmlúv). Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne   závery,   ku   ktorým   v   nich   krajský   súd   dospel,   sú   založené   na   jeho   vlastných myšlienkových   postupoch   a   hodnoteniach   a   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné;   ústavný   súd   ich   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014