znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 559/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora Mgr. Ing. I. Š., Exekútorský úrad, N., v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2742/2007 a postupom Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   č.   14   606/2011   a jeho oznámením z 21. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011   doručená   sťažnosť   J.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   súdneho   exekútora   Mgr.   Ing.   I.   Š.,   Exekútorský   úrad,   N.   (ďalej   len   „súdny exekútor“),   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ex   2742/2007   a postupom   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   v konaní   vedenom   pod č. 14 606/2011 a jeho oznámením z 21. júna 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 9. 1. 2008, č. k. Ex 2742/2007-3 začal... súdny exekútor exekučné konanie voči manželke sťažovateľa. Na základe upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie zo dňa 19. 5. 2008, č. k. Ex 2742/2007-12 došlo k zriadeniu exekučného záložného práva aj na časť majetku patriacemu sťažovateľovi.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   ako   manžel   povinnej   bol   účastníkom exekučného   konania   na   strane   povinného,   mal   podľa   jeho   názoru   právo   na   doručenie „rozhodnutia   o začatí   exekúcie“,   a keďže   sa   tak   nestalo,   využil   jemu   dostupné   právne prostriedky na docielenie nápravy.

Z iniciatívy sťažovateľa Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 20 S 131/2010-9 zo 4. januára 2011 v konaní o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy rozhodol, že konanie zastavuje a po právoplatnosti tohto uznesenia postúpi predmetnú vec Slovenskej komore exekútorov (ďalej len „komora“) na vybavenie z dôvodu jej príslušnosti.

Sťažovateľ taktiež podal návrh na zastavenie exekúcie, na ktorý Okresný súd Žilina reagoval oznámením sp. zn. 20 Er 2499/2007 z 11. februára 2011, ktorým sťažovateľovi oznámil, že nebude rozhodovať o jeho návrhu, pretože súdny exekútor upustil od výkonu exekúcie.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ žiadal komoru o prešetrenie postupu súdneho exekútora. Komora stanoviskom č. SKE 2541/11 142-6780/2011 z 1. júna 2011 sťažovateľovi   oznámila,   že   súdny   exekútor   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Ex 2742/2007 neporušil žiaden zákon ani práva sťažovateľa.

Následne   sťažovateľ   požiadal   ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti komorou,   ktoré   mu   odpoveďou   č.   14606/2011-52   z 21.   júna   2011   oznámilo,   že v exekučnom   konaní   sp.   zn.   Ex   2742/2007   vedenom   exekútorom   nezistilo   žiadne nedostatky, porušenia zákona alebo práv sťažovateľa.

Sťažovateľ naďalej trvá na svojom stanovisku, že boli porušené jeho základné práva v   exekučnom   konaní,   a   to   nedoručením   mu   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   v konaní vedenom súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 2742/2007.

Sťažovateľ v konkrétnostiach uvádza: „Sťažovateľ ako účastník exekučného konania na strane povinného má právo na doručenie tých rozhodnutí vydávaných exekútorom alebo exekučným súdom, ktoré sú uvedené v Exekučnom poriadku.

Nedoručením   rozhodnutia   o   začatí   exekúcie,   ktorá   mimochodom   postihovala   aj majetok sťažovateľa ako účastníka exekučného konania boli porušené práva sťažovateľa na spravodlivé konanie, keď s ním nebolo riadne zaobchádzané ako s účastníkom konania, tak ako to ukladá zákon.“

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „má   zákonné   právo   na   to,   aby   mu   bolo   doručené upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   nakoľko   toto   právo   mu   je   priznané   zákonom. Obchádzaním tohto práva by bol sťažovateľ vystavený nespravodlivému konaniu, ktoré by hrubo zasahovalo do základných práv sťažovateľa.“.

Súdnemu exekútorovi sťažovateľ vytýka, že nedoručením mu upovedomenia o začatí exekúcie súdny exekútor porušil jeho základné práva garantované ústavou a dohovorom.

Ministerstvu vytýka, že postupovalo v jeho veci nedôsledne, nezákonne a povrchne. Sťažovateľ konkrétne uvádza: „Svojím konaním, postupom zmarilo právo sťažovateľa na spravodlivé   konanie,   keď   v   rámci   štátneho   dozoru   nezjednalo   nápravu   porušenia základného práva sťažovateľa. Bolo zákonnou povinnosťou ministerstva upozorniť súdneho exekútora na procesné nedostatky v exekučnom postupe, žiadať ich odstránenie, čo však zo strany ministerstva nebolo učinené. Vzhľadom na tieto skutočnosti je aj ministerstvo porušovateľom základného práva sťažovateľa.“

Zo   sťažnosti   ďalej vyplýva,   že   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   349/2010-9 z 21. septembra 2010 sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2742/2007, odmietol pre nedostatok právomoci.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   J.   M.   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora Mgr. Ing. I. Š., Exekútorský úrad N., v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2742/2007 porušené bolo.

2.   Základné   právo   J.   M.   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé   prejednanie záležitosti   podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   o   odmietnutí sťažnosti   na   postup   súdneho   exekútora   zo   dňa   21.   júna   2011,   č.   k.   14606/2011-52 Ministerstvom spravodlivosti SR porušené bolo.

Toto rozhodnutie sa zrušuje a vec sa vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur, ktoré je povinné vyplatiť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sťažovateľovi do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu.   Náhrada   kompenzuje   porušenie   práv sťažovateľa, ktorý bol nepochybne zo strany ministerstva spravodlivosti vystavený pocitom bezprávia, právnej neistoty a krivdy keď v jeho veci nebolo konané podľa zákona.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie mu právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú   právnu   ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2742/2007 a postupom ministerstva v konaní vedenom pod č. 14 606/2011 a jeho oznámením z 21. júna 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Ako vyplýva zo   sťažnosti, sťažovateľ sa už v minulosti obrátil na ústavný súd so sťažnosťou   pre   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2742/2007, a to tým, že súdny exekútor nedoručil sťažovateľovi ako   účastníkovi   konania   upovedomenie   o začatí   exekúcie.   Ústavný   súd   o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 349/2010 z 21. septembra 2010 tak, že ju pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   odmietol,   pretože   sťažovateľ   mal možnosť sa so svojimi požiadavkami na ochranu svojich práv obrátiť na príslušný exekučný súd, čo však neurobil.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že v danom prípade ide o rovnakú vec, o ktorej už rozhodol uznesením z 21. septembra 2010 pre nesplnenie jednej z podmienok konania (nedostatok právomoci), pričom ten istý nedostatok pretrvával aj v dobe podania druhej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo preto treba sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   ministerstva   v konaní   vedenom   pod   č.   14   606/2011   a jeho oznámením z 21. júna 2011, ústavný súd poznamenáva, že podstatou tejto časti sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so záverom napadnutej odpovede, podľa ktorej súdny exekútor nebol povinný   sťažovateľovi   doručiť   upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   ale len   upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie.

Ministerstvo vo svojom liste z 21. júna 2011 okrem iného uviedlo:„Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo 17. júna 2011 doručené Vaše podanie   označené   ako   návrh   na   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   Slovenskou   komorou exekútorov. V predmetnej sťažnosti sa sťažujete na postup súdneho exekútora Mgr. Ing. I. Š., PhD. v exekučnom konaní EX 2742/2007. Ministerstvo spravodlivosti sa prešetrovaním Vašich rovnakých sťažností zaoberalo už v roku 2009 a 2010, pričom sme nedospeli k záveru, že by sa menovaný súdny exekútor dopustil porušenia Exekučného poriadku, za ktoré by mal byť disciplinárne potrestaný.

K   Vami   namietaným   skutočnostiam   je   potrebné   uviesť,   že   súdny   exekútor   nie   je v zmysle § 47 ods. 1 Exekučného poriadku povinný doručiť upovedomenie o začatí exekúcie aj manželovi povinného.

Podľa § 37 Exekučného poriadku, ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou   alebo   súdnym   rozhodnutím.   V   zmysle   tohto   ustanovenia   vzniká   súdnemu exekútorovi povinnosť správať sa k manželovi povinného, ak sa exekúcia týka majetku, ktorý sa nachádza v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov ako k účastníkovi konania. Toto   ustanovenie   je   však   možné   vzťahovať   iba   na   upovedomenie   o   spôsobe   vykonania exekúcie, ktorým bude dotknutý majetok nachádzajúci sa v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ale nie na upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré ma skôr všeobecný charakter a informuje povinného a oprávneného o začatí exekúcie.

V   uvedenej   veci   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   zriadenie   exekučného záložného práva nemôžeme zaradiť do kategórie spôsobov vykonania exekúcie, pretože ide iba o zabezpečovací úkon súdneho exekútora na zabezpečenie majetku povinného, a teda či v   danom   prípade   vôbec   vznikla   povinnosť   súdneho   exekútora   upovedomiť   Vás   ako manžela   povinnej   o   zriadení   exekučného   záložného   práva   na   byt,   ktorý   patril   do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že súdny exekútor na základe výzvy ministerstva spravodlivosti   doručil aj Vám do vlastných rúk upovedomenie o zriadení exekučného záložného práva.   Toto upovedomenie ste prevzali 24. mája 2010.

Na   základe   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   súdny   exekútor   sa   nedopustil porušenia žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku.

Záverom   tohto   listu   si   Vás   dovoľujeme   upozorniť,   že   Vašimi   ďalšími   podaniami neobsahujúcimi   nové   skutočnosti,   v   ktorých   budete   namietať   postup   súdneho   exekútora v uvedenom exekučnom konaní sa nebudeme zaoberať.“

Ako   z citovanej   časti   odpovede   ministerstva   vyplýva,   podaním   sťažovateľa   sa ministerstvo   náležite   zaoberalo   a dostatočným   spôsobom,   opierajúc   sa   o   konkrétne ustanovenie relevantného zákona, ozrejmilo, prečo vo veci sťažovateľa postupovalo tak, ako to je prezentované v odpovedi. Ministerstvom prijatý záver v žiadnom prípade nemožno považovať za nedostatočne neodôvodnený alebo svojvoľný bez opory v argumentácii.Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník   konania   (napr.   IV.   ÚS   340/04).   Pretože   závery   z   takejto   judikatúry   je   možné vzťahovať   aj   na   listiny,   v   konkrétnom   prípade   –   odpovede   vydané   pri   uplatňovaní základného práva na inú právnu ochranu, ústavný súd nemá dôvod sa od nich odkláňať ani v prípade sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami (rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia   základného   práva   alebo   slobody)   vrátane   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012