znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 559/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 255/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2011 doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 255/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti najmä vyplynulo: „(...) Okresný súd v Žiline sp.   zn.   4C/255/2001 porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o prejednaní veci v primeranej lehote tým, že od roku 2001 sa vedie na Okresnom súde v Žiline žaloba o náhradu škody, ktorá bola právoplatne ukončená až dňa 6. 4. 2011, kedy Krajský súd v Žiline potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 4C/255/2001, po 10 rokoch. O tejto skutočnosti som sa dozvedela až z listu Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1SprS 306/2011 zo dňa 21. 9. 2011, ktorý mi bol doručený 26. 9. 2011, a ktorým doplňuje vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v konaní mnou zaslanej predsedovi Okresného súdu v Žiline dňa 21. 7. 2011.

Dňa 25. 3. 1999 bolo na hraničnom priechode Kúty v smere do Brna zadržané políciou SR moje os. mot. vozidlo(...), ktoré riadil môj vtedajší manžel M. K. na základe notárskeho splnomocnenia. Bývalý manžel M. K. bol vzatý do vyšetrovacej väzby v ÚVV Ž. a   moje   vozidlo   bolo   prevezené   bez   môjho   vedomia   políciou   SR   do   Automobilových opravovní MV SR v Považskom Chlmci, organizačnej zložky MV SR, kde bolo v úschove. Táto   zložka   bola   plne   zodpovedná   za   moje   motorové   vozidlo.   V   noci   zo   dňa   7.   6.   na 8. 6. 1999 v objekte AO MV SR v Považskom Chlmci došlo k vlámaniu do môjho os. mot. vozidla(...),   kde došlo k poškodeniu dverí a rozbitiu predného skla na dverách v sume 9.271.- Sk, ako aj ku odcudzeniu autorádio zn. PIONIER, zásobník CD - vexler na 12 ks CD, tiež aj ďalších CD v nezistenom počte, nakoľko som ich nemala spočítané, uložených v krabici v kufri vozidla, čím mi bola spôsobená celková škoda v sume 51 470.- Sk, teraz 1.708,52 Eur aj s príslušenstvom.

Na základe vyššie uvedeného som žiadala v rokoch 1999 a 2001 najprv Ministerstvo vnútra SR a neskôr na ich odporúčania AO MV SR v Považskom Chlmci o náhradu škody, kde   mi   však   bolo   odopreté   vyrovnanie   v   plnej   výške   a   preto   som   po   bezvýslednom   si dopisovaní z vyššie menovanými inštitúciami podala žalobu o náhradu škody na Okresný súd v Žiline cestou môjho vtedajšieho právneho zástupcu JUDr. R. S. Ja som v roku 2001 v žalobe žiadala náhradu spôsobenej škody od odporcu Ministerstva vnútra SR, do ktorého pôsobnosti patrí polícia SR, ako aj AO MV SR v Považskom Chlmci. Uvedené inštitúcie nenamietali svoju nespríslušnosť.

Od podania žaloby v roku 2001 na Okresnom súde v Žiline, kde bola pridelená sp. zn. 4C/255/2001 až do 17. 9. 2004, kedy bola vec pridelená konajúcej sudkyni, mi nie je nič známe čo sa vo veci počas tých 3 rokov konalo, či nekonalo.

V priebehu konania na súde potom mne neznámym spôsobom a dôvodom došlo ku zámene   účastníkov   na   strane   žalovaného   a   za   odporcu   bolo   označené   Ministerstvo spravodlivosti SR, hoci ja som za odporcu označila Ministerstvo vnútra SR.

V priebehu ďalšieho konania súd odo mňa žiadal, aby som preukázala presný typ odcudzeného autorádia a jeho hodnotu, keďže doklady od neho som nepredložila. Nakoľko od zakúpenia autorádia už uplynulo viac rokov, nevedela som ich nájsť a predložiť, čo som uviedla už v pôvodnej žalobe, ale poukázala som na to, aby si od vyšetrovateľa polície JUDr. M., ktorý vyšetroval vec môjho bývalého manžela, vyžiadali dokumentáciu, ktorú robil pri obhliadke vozidla v objekte AO MV SR za prítomnosti môjho bývalého manžela a za prítomnosti doprevádzajúcich kukláčov, koncom mesiaca máj 1999. Vtedy sa robila podrobná obhliadka vozidla, kde sa robil súpis všetkých vecí nachádzajúcich sa vo vozidle, zapisovala sa aj presná značka autorádia a jeho výrobné číslo, ako aj jeho súčasti ako zásobník CD-vexler a náhradných CD v krabici. Tiež sa všetko natáčalo aj na kameru s komentárom. Teda tak sa mohol zistiť presný typ autorádia a jeho hodnota v čase kúpy, čo by bol nespochybniteľný dôkaz o prítomnosti autorádia vo vozidle. Tiež som uviedla, že v čase zadržania dňa 25. 3. 1999 na hraničnom priechode Kúty sa robil písomný záznam vozidla a veciach v ňom, kde sa tiež presne zapísal typ autorádia. Súd tak mal dostatok informácii   odkiaľ   si   má   zabezpečiť   hodnoverné   podklady   o   značke   autorádia a príslušenstvo. Prečo ich nezabezpečil mi nie je známe. Nakoniec na súde svedčil v môj prospech vyšetrovateľ polície JUDr. M.

Potom súd pribral znalca a ten vypočítal hodnotu poškodených a odcudzených vecí. Tento však nekonal, resp. nebol kompetentný, tak po viac ako roku ho súd zrušil a prijal ďalšieho, ktorý už znalecký posudok vypracoval.

Pamätám si, že v roku 2006 bolo pojednávanie, kde bol vypovedať aj môj bývalý manžel, aj ja. Ďalej v roku 2009 boli ďalšie pojednávania a dňa 30. 9. 2009 súd vyhlásil rozsudok.

Rozsudkom dňa 30. 9. 2009 mi bola priznaná náhrada škody vo výške 760,66 EUR spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   8,5   %   ročne   z   tejto   sumy   od   17.   11.   2007   do zaplatenia, kde k zaplateniu tejto sumy odsúdil odporcu Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR.

Ja som sa proti rozsudku neodvolala, nakoľko mi nebol súdom doručený, ale len môjmu vtedajšiemu právnemu zástupcovi JUDr. S. R., ktorý mi jeho kópiu poslal až na moje viacnásobné urgencie asi po 3/4 roku od jeho vyhlásenia, kedy už nadobudol právoplatnosť, lebo on sa neodvolal. Takže som už len čakala na vyplatenie priznanej náhrady škody. Dňa 13. 1. 2011 mi Okresný súd v Žiline poslal výzvu, aby som sa v lehote 10 dni od doručenia vyjadrila k odvolaniu sa odporcu Ministerstva spravodlivosti SR voči rozsudku OS Žilina sp. zn. 4C/255/2001 zo dňa 30. 9. 2009. Vo výzve bolo uvedené, že OS Žilina nedopatrením zabudol poslať rozsudok odporcovi Ministerstva spravodlivosti SR a urobil tak až koncom novembra 2010 a odporca podal voči nemu v lehote odvolanie. Ja som v lehote dňa 27. 1. 2011 poslala svoje vyjadrenie na výzvu Okresného súdu v Žiline. Nakoľko po celý čas sa nič nedialo, dňa 21. 7. 2011 som poslala na Okresný súd v Žiline   do   rúk   predsedu   súdu   sťažnosť   na   postup   súdu   v   zmysle   §   62   ods.   1   zákon č. 757/2004 Z. z. v konaní sp. zn. 4C/255/2001 a žiadala som o odstránenie prieťahov v konaní a o informáciu o stave veci.

Dňa 17. 8. 2011 mi Okresný súd v Žiline sp. zn. 1SprS 306/2011 poslal vyjadrenie k mojej sťažnosti, že vec sa nachádza na Krajskom súde v Žiline a nevie v akom štádiu sa nachádza.

Dňa 26. 9. 2011 mi Okresný súd v Žiline sp. zn. 1SprS 306/2011 zo dňa 21. 9. 2011 doručil doplnenie vyjadrenia k sťažnosti na prieťahy v konaní, kde mi oznámil, že spisový materiál sa z krajského súdu vrátil naspäť na tunajší súd dňa 6. 9. 2011. Aj Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 7Co/56/2O11 zo dňa 6. 4. 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil Ďalej   mi   oznámili,   že   konštatujú,   že   moja   sťažnosť   na   prieťahy   nebola   dôvodná,   lebo predseda Okresného súdu v Žiline nezistil porušenie práv na strane účastníka konania. Zároveň sa ospravedlnil za omyl súdnej kancelárie, ktorá nesprávne doručila rozsudok Ministerstvu vnútra SR.

Vzhľadom   k   všetkému   vyššie   uvedenému   ja   som   sa   po   dobu   viac   ako   10   rokov nachádzala   v   stave   právnej   neistoty,   a   v   ktorej   sa   svojim   spôsobom   nachádzam   stále. Nakoľko aj   keď   de   jure   mi bolo   priznané spravodlivé   odškodnenie,   de   fakto k plneniu náhrady škody priznanej mi súdom do dnešného dňa nedošlo. A o tom, že k prieťahom dochádza naďalej svedčí aj to, že Krajskému súdu v Žiline trvalo až 5 mesiacov kým doručil Okresnému súdu v Žiline spisový materiál s potvrdením právoplatnosti rozsudku. To všetko svedčí   o   tom,   že   takýmto   postupom   súdov,   aj   krajského,   dochádza   k   negovaniu   a odopieraniu   spravodlivosti,   nakoľko   aj   spravodlivé   rozhodnutia   vo   veci   vydané,   však v neprimeranom   časovom   horizonte   stráca   svoju   funkciu.   A   je   ešte   otázne   kedy   dôjde k vyplateniu náhrady škody, lebo mám oprávnenú obavu, že sa znova potvrdí, že štát je ako veriteľ prvý, ale ako dlžník posledný a právo občana je pre neho iluzórne a nepodstatné. Navrhovateľ   si   v   konaní   uplatňuje   aj   trovy   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony právnej pomoci(...)

Navrhujem, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa §-u 25 ods.   3   SNR   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   SR,   o   konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   moju   sťažnosť   prijal   na ďalšie konanie podľa § -u 25 ods. 3 citovaného zákona a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti.

Na základe všetkého vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd SR v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy SR prijal tento nález

1.)   Základné   právo   E.   K.   upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru postupom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 4C/255/2001 porušené bolo.

2.) Sťažovateľke E. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000.- Eur (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.) Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť E. K. trovy konania v sume 314,18 EU na účet Advokátskej kancelárie JUDr. J. D.(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (...)

V   zmysle   §   50   ods.   3   zákona   o   Ústavnom   súde   SR   uvádzam   dôvody   prečo   sa domáham finančného zadosťučinenia v tomto rozsahu 5 000.- Eur

Ku škode na mojom majetku došlo ešte v júni 1999, teda pred už viac ako 12 rokmi. Žaloba bola podaná na okresnom súde už v roku 2001, čo je viac ako pred 10 rokmi a až dňa 6.   4.   2011 došlo na Krajskom súde v Žiline k potvrdeniu právoplatnosti rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 4C/255/2001 zo dňa 30. 9. 2009. A až dňa 6. 9. 2011 po 5 mesiacoch   bol   spisový   materiál   aj   s   potvrdeným   rozsudkom   vrátený   Okresnému   súdu v Žiline. A ja som sa to dozvedela až 26. 9. 2011, po viac ako 5 a pol mesiaci. A doteraz som nedostala ani vyplatenie prisúdenej náhrady škody, hoci rozsudok Krajského súdu v Žiline bol právoplatný dňom vyhlásenia 6. 4. 2011 a lehota určená súdom na vyplatenie už pravdepodobne dávno uplynula. Súd v mojej veci bol nečinný viac rokov od podania žaloby, potom dochádzalo k ďalším zbytočným prieťahom pri znaleckých posudkoch, pojednávania boli   vytyčované   s   dlhšími   odstupmi,   a   nakoniec   aj   po   vyhlásení   rozsudku   došlo k zbytočnému prieťahu tým, že rozsudok nesprávne zaslal Ministerstvu vnútra SR a nie odporcovi   Ministerstva   spravodlivosti   SR,   čo   sa   napravilo   až   viac   ako   po   roku.   Som presvedčená,   že   žalobný   návrh   nie   je   právne   zložitý   a existuje   k   nemu   stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Po právnej stránke je to štandardná občianskoprávna vec všeobecného súdnictva. Toto konanie, ktoré trvalo tak neobyčajne dlho, vnímam ako veľkú krivdu znemožňujúcu a odďaľujúcu spravodlivé rozhodnutie vo veci. Domnievam sa, že takýmto   postupom   súdu   došlo   k   negovaniu   a   odopieraniu   spravodlivosti   nakoľko   aj spravodlivé rozhodnutie vo veci vydané, však v nepriamom časovom horizonte stráca svoju funkciu.

Ja som rozvedená matka dvoch detí študujúcich na vysokých školách, o ktoré som sa musela starať, lebo manžel je stále vo výkone trestu odňatia a toto dlhotrvajúce konanie a z toho vyplývajúca právna neistota ma vyčerpávala psychický a aj finančne. Na úkor svojho času a zamestnania, na úkor detí som musela viacnásobne zbytočne cestovať cca 700 km do Žiliny a späť, míňať ďalšie peniaze a riskujúc zdravie a život na cestách, a výsledok je   stále   v   nedohľadne.   Za   uvedené   obdobie   som   bola   nútená   si   požičiavať   finančné prostriedky, aby som umožnila svojim deťom študovať na vysokej škole a tak dlhujem svojim príbuzným a známym viac ako 3.000,00 EUR. Verím, že ústavný túto skutočnosť zohľadní a sťažnosti v plnom rozsahu vyhovie. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 255/2001.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom,   keď   sa   sťažovateľka   „dozvedela“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inom zásahu“ okresného súdu, ktorého označila za účastníka tohto konania.

Keďže „dňa 13. 1. 2011 mi Okresný súd v Žiline poslal výzvu, aby som sa v lehote 10 dní od doručenia vyjadrila k odvolaniu sa odporcu Ministerstva spravodlivosti SR voči rozsudku OS Žilina sp. zn. 4C/255/2001 zo dňa 30. 9. 2009“ – ako sa to uvádza v samotnej ústavnej sťažnosti – sťažovateľka sa o namietaných zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným   súdom   (konanie   odvolacieho   súdu   sa   nenapadá)   mohla   dozvedieť   najneskôr

13. januára   2011.   Okrem   uvedeného   podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnuté   konanie okresného   súdu   bolo   právoplatne   skončené   19.   septembra   2011.   Pretože   predmetná sťažnosť z 24. novembra 2011 bola podaná na ústavnom súde v čase (25. novembra 2011), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti.   Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené rozsudkom 30. septembra 2009 („Rozsudkom dňa 30. 9. 2009 mi bola priznaná náhrada škody...“ – pozri sťažnosť). Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so   svojou   sťažnosťou   až   podaním   z 24.   novembra   2011,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a   konanie o jej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť účel ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011